Mapa stránky

Nedeľa, 18 Júl 2004 00:00

V roku 1930 si bratia Vojtech, Žigmund a Július (otec Juraja Fischera) Fischerovci zobrali od bánk pôžičky a kúpili v Lučenci starší rožný dom. Na poschodí potom prevádzkovali malý hotel Slávia a na prízemí mali obchod – železiarstvo (predávali tam aj benzín, laky, farby a podobne). O vlastníctve domu vypovedá zápis v katastri, podľa ktorého vlastnia nehnuteľnosť rovnakým dielom všetci traja bratia a ich manželky. V roku 1933 zomrela pani Oľga Fischerová, manželka Júliusa Fischera a matka Juraja Fischera, a jej podiel prepísali na Jurajovho staršieho brata Tomáša. V roku 1934 predal Vojtech svoj a manželkin podiel svojim bratom Žigmundovi a Júliusovi. Toľko kniha vlastníctva až do roku 1944, a v takom stave aj zanechal majetok svojej rodiny Juraj Fischer, keď v roku 1940 ušiel z Maďarskom okupovaného Lučenca cez Budapešť, Zagreb, Istambul a Bejrut až do Francúzska, aby bojoval proti Hitlerovi v nanovo sformovanej československej armáde. V roku 1944 sa zúčastnil vylodenia v Normandii a koniec druhej svetovej vojny ho zastihol pri obliehaní Nemcov brániacich sa v Dunkerque.

Keď sa Juraj Fischer vrátil domov do Lučenca, z jeho rodiny nežil už nik. Deportácie židovských občanov a koncentračné tábory prežila iba jeho sesternica Katalin. Do vlastníckych zápisov pribudli medzitým dva zápisy – jeden z 26. apríla 1944, v ktorom sa na základe zákona Szállassyho fašistickej vlády č. 1600/1944 pridala k vlastníckym zápisom poznámka „žid“, a druhý, podľa ktorého zdedila Žigmundov podiel na základe zákona 2788/1944 jeho maloletá dcéra a Jurajova sesternica Katalin. Szállassyho vláda stihla potom ešte prijať aj zákon 3840/1944, ktorým konfiškovala majetok Židov v tom čase žijúcim na území Maďarského kráľovstva, ale v prípade Fischerových domu (ako v tisíckach iných prípadov) v Lučenci nik neuskutočnil prevod vlastníctva a dom úradne zostal v ich rukách. Medzitým na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie a vznikla aj Slovenská národná rada, ktorá vyhlásila všetky zákony Szállassyho vlády na území Československa (teda aj v Lučenci) za neplatné, a to isté urobila aj alternatívna maďarská vláda v Debrecíne. Právny stav sa potvrdil aj v povojnovom Československu, keď sa 25. júna 1946 iba oficiálne vymazala poznámka o maloletosti Katalin. Ak sa čitateľom zdá tento popis príliš nudný a detailný, ospravedlňujem sa, ale je potrebný pre pochopenie pokračovania príbehu.

Juraj Fischer dúfal ešte roky, ako dúfali mnohí z tých, ktorí prežili, že sa predsa len niekto blízky vráti. Nevrátil sa však nikto, a 28. mája 1948 boli po dedičskom konaní vlastnícke práva na dom po otcovi Júliusovi a bratovi Tomášovi prepísané na neho. Od toho okamihu vlastnil dom na polovicu so sesternicou Katalin. Oženil sa s kamarátkou z detstva, ktorá tiež prežila koncentračné tábory v Osvienčime, Dachau, Ravensbrücku a inde, a začal žiť, pracovať a starať sa o rodinu. 24. októbra 1947 mu československé Ministerstvo národnej obrany udelilo Osvedčenie, že bol od 1. apríla 1940 do 5. mája 1945 účastníkom národného odboja za oslobodenie ako príslušník Československej armády a tzv. osvedčenie o štátnej spoľahlivosti. Pamätníci vedia, že to odlišovalo ľudí, ktorí zostali verní republike, od tých, ktorí kolaborovali s fašizmom. Dom, ktorý vlastnili, sa stal skôr bremenom ako bohatstvom. V jeho prenajatých priestoroch sídlil Zdroj a dom bol zaťažený ešte spred vojny pôžičkami, bolo ho treba udržiavať, opravovať a podobne. Juraj s rodinou býval inde, pracoval a všetko splácal, medzi iným aj zrážkami z jeho i manželkinho platu – ako ukazujú početné úradné dokumenty. Isto každý tuší, aké boli vtedy platy a čo rodine zostávalo na živobytie. Medzitým ho stihli komunisti v roku 1952 uväzniť pre falošné obvinenie z údajnej sabotáže a poslať do Jáchymova, kde si odsedel asi 15 mesiacov a prišiel o zdravie.

Začiatkom januára 1960 (keď už bolo konečne všetko splatené) sa Juraj Fischer dopočul (úradne mu nič nedoručili!), že akýsi aparátnici z okresného finančného výboru rozhodnutím pod číslom Ez 813 jeho dom skonfiškovali na základe Benešovho dekrétu č. 108 z 25. októbra 1945. 11. januára 1960 o tom dodatočne rozhodol aj Ľudový súd v Lučenci, ale zápis v katastri bol urobený už 7. januára. Benešov dekrét 108 je o „konfiškácii nepriateľského majetku a fondoch národnej obnovy“ a týkal sa majetku Nemeckej ríše, Maďarského kráľovstva, fašistických politických strán, nemeckých a maďarských fyzických osôb, okrem tých ktoré zostali verné čs. republike, alebo sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým a fašistickým terorom. Týkal sa tiež majetku kolaborantov. Pre kontrast zopakujem: Juraj Fischer je hrdina protifašistického odboja, bojoval v Normandii, bol za to vyznamenaný, v roku 1991 rehabilitovaný a povýšený do dôstojníckej hodnosti a Francúzska republika mu udelila titul Rytiera čestnej légie. Takmer celá jeho rodina, ktorej majetok patril, zahynula v nacistických koncentračných táboroch. A tento majetok skonfiškovala komunistická moc podľa dekrétu o zhabaní majetku nacistov a ich kolaborantov! V knihe vlastníctva vidno navyše dosť priezračné podvody s antedatovaním – napríklad zápis o zmene vlastníctva má dátum 28. februára 1960 a odvoláva sa na rozhodnutie zo 4. augusta toho istého roku a podobne. V roku 1975 potom dom zbúrali, v roku 1977 odovzdali pozemok, na ktorom dom stával, do trvalého užívania MNV v Lučenci, a potom tam postavili budovu Okresného výboru KSS.

Po roku 1989 teda už nemohol Juraj Fischer dostať svoj dom naspäť – už neexistoval. Mal však nádej aspoň na odškodnenie. Ale rozhodnutia o tom sa vliekli. V júli roku 1991 písal bývalý disident a poslanec vtedajšieho Federálneho zhromaždenia Ján Mlynárik, ktorý bol prípadom pobúrený (ako musel byť každý slušný človek), v tejto veci list generálnemu prokurátorovi ČSFR Ivanovi Gašparovičovi. Neudialo sa nič. Až v roku 1996 rozhodol Okresný súd v Lučenci, že žiadosť Juraja Fischera zamieta. V zdôvodnení sa sudkyňa Judr. Balážová odvoláva na to, že nebol v skutočnosti vlastníkom – podľa zákonov fašistického Szállassyho režimu. Fakt, že pre československé orgány ním až do roku 1960 bol – a tvrdo za to platil – akosi do úvahy nevzala. Píše sa tam napríklad, že dedičské rozhodnutie (z roku 1948) nezakladalo vlastnícke práva, iba osvedčovalo prechod vlastníctva z poručiteľov na dediča. A podobné právne skvosty. Krajský súd v Banskej Bystrici v roku 1997 rozsudok potvrdil a sudca mgr. Cesnak sa opäť odvolal na právny stav podľa Szállassyho zákonov. A vo februári 1998 urobil to isté Najvyšší súd rozhodnutím, pod ktoré je podpísaný Judr. Jaromír Svoboda. Ten sa v rozsudku venuje aj námietke o „vydržaní“ majetku s tým, že to nebolo možné, lebo sa podľa zákona 141/1950 jednalo o „nescudziteľnú vec v socialistickom vlastníctve“.

To, že fašistický režim v rokoch 1939 až 1945 zobral židovským občanom najprv majetok a ľudské práva a potom i život, vedia všetci. To, že komunistický režim bol zločinný a tiež bral ľuďom čo im patrilo, vedia tiež všetci. Nevedno čo si však počať s informáciou, že takúto obludnú krivdu, navyše na niekom, ktorého si iní, napríklad Francúzi, vedia uctiť ako hrdinu, potvrdia súdy demokratického štátu. Zostáva iba zovreté hrdlo. Čo sú to za súdy? Čo je to za štát?