Mapa stránky

Valné zhromaždenie OSN prijalo väčšinou 150 hlasov (6 krajín bolo proti, 10 sa zdržalo, zvyšok zo 191 členov bol neprítomný) rezolúciu, ktorá vyhlasuje bezpečnostný plot budovaný Izraelom na ochranu proti prenikaniu teroristov z pásma Západného brehu za nelegálny. Medzi 150 krajinami hlasujúcimi za bolo aj všetkých 25 štátov Európskej únie.

Proti hlasovali Spojené štáty, Izrael, Austrália, Mikronézska federácia, Marshallove ostrovy a Palau. Rezolúcia nemá síce žiadnu legálnu záväznosť (tú majú len rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN), ale všeobecne sa očakáva, že sa arabské štáty budú snažiť dostať rezolúciu aj na pôdu Bezpečnostnej rady. Je takmer isté, že tam narazí na veto Spojených štátov. Zasadnutie Valného zhromaždenia bolo pokračovaním protiizraelského cirkusu nazývaného 10. krízové zasadnutie o nelegálnych akciách Izraela v okupovanom východnom Jeruzaleme a na zvyšku okupovaných palestínskych území. Krízových zasadnutí Valného zhromaždenia, ktoré možno zvolať na žiadosť štátov, bolo počas existencie OSN celý rad, väčšina z nich sa však venovala práve Izraelu a boli zvolávané na popud arabských a komunistických štátov. Desiate krízové zasadnutie sa premenilo akosi na permanentné – schádzajúce sa už dlhé roky vždy, keď sa to arabským štátom hodí. Na krízové zasadnutie Valného zhromaždenia napríklad o genocíde, ktorá práve prebieha v Sudáne, s miliónom mŕtvych či zomierajúcich, niet času. Podľa názoru tých, ktorí hlasovali proti, či sa zdržali, nemožno rezolúciu označiť za „nevyváženú“, ako káže jazyk zdvorilej diplomatickej kamufláže, ale za nespravodlivú a od základu hanebnú. Vďaka protiizraelskej nadpráci Francúzska a holandskej ambícii (Holandsko práve predsedá Únii) predviesť po prvý krát „spoločnú zahraničnú politiku EÚ“ je pod to podpísaná aj celá Európska únia. Ale zodpovednosť si nesie, pochopiteľne, každý členský štát sám – vrátane Slovenska.

Predohra

Už 8. decembra 2003 prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu, v ktorej žiada, aby o spore ohľadne stavby bezpečnostnej bariéry rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Rezolúciu navrhli arabské štáty a za jej prijatie vtedy hlasovalo 90 štátov, 8 bolo proti a 74 sa zdržalo. Zdržali sa i všetky štáty Európskej únie a jej budúci členovia. V európskej tlači sa vtedy objavili komentáre, ktoré hovorili, že to bolo „90 hlasov za medzinárodné právo“. Zaujímavé v tejto súvislosti je, že spomedzi štátov, ktoré vtedy hlasovali za, možno s istou dávkou tolerancie označiť za demokratické Argentínu, Brazíliu, Mexiko, Indiu a Turecko. Písali sme o tom v Domine č. 5, 2004. Slušné štáty sa už vtedy nemali zdržať, ale hlasovať proti – medziiným preto, lebo súdny dvor v Haagu treba chrániť pred politickým zneužitím. Ukazuje sa, že sa dal zneužiť dokonale a ochotne.

Rozhodnutie súdu

Súdny dvor mohol pokojne odmietnuť zaoberať sa témou – existuje pre to dostatok právnych dôvodov. 9. júla 2004 však vyslovil pätnásťčlenný súd svoj názor, že asi 450 míľ dlhý systém múrov a oplotení na „okupovanom palestínskom území“ „hrubo“ obmedzuje práva Palestínčanov, nemôže byť ospravedlnený vojenskými potrebami národnej bezpečnosti a porušuje medzinárodné právo. Proti sa postavil jediný z pätnástich sudcov – Američan Thomas Buergenthal. Mimochodom, Buergenthal patril k deťom, ktoré v Európe prežili holokaust. Zloženie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu je však vôbec viac ako zaujímavé, najmä keď zvážime, že tí, ktorí o tom veľa nevedia (čo je absolútna väčšina ľudí), sa skláňajú v úcte pred jeho právnou a morálnou autoritou. Predsedom súdu je napríklad 78 ročný Ši Džiujong z Číny. V jeho biografii sa možno dočítať, že bol právnym poradcom čínskeho ministerstva spravodlivosti v rokoch 1980 až 1993 – teda aj počas masakru na námestí Tienanmen. Jeho poňatiu spravodlivosti sa nepriečia tisíce politických väzňov v Číne. Čína má naozaj povesť ústredného zástancu ľudských práv a medzinárodného práva vôbec. Podpredsedom súdu je Raymond Randževa z Madagskaru. K zaslúžilým sudcom patrí aj 72 ročný Rus Vladlen Vereščetin. Ten urobil veľkú kariéru odborníka na medzinárodné právo v komunistickom Sovietskom zväze. V čase vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (ktorý bol, prirodzene, celkom v súlade so sovietskym chápaním medzinárodného práva) bol napríklad zástupcom riaditeľa Inštitútu štátu a práva Ruskej akadémie vied. K ďalším nezaujatým odborníkom medzi sudcami isto patrí aj Egypťan Nabil Elaraby. Ten pôsobil ako veľvyslanec Egypta pri OSN až do roku 1999. Spomenúť medzi nestrannými treba aj jordánskeho sudcu Awna Al-Khasawneha. Ten tiež reprezentoval Jordánsko ako diplomat v OSN dlhých 17 rokov. A je tu aj Abdul Koroma zo Sierra Leone, ktorý študoval medziiným aj v Kyjeve a dlho bol tiež diplomatom. Aj Egypt, Jordánsko i Sierra Leone sú príkladmi bezchybne fungujúcich právnych štátov a nezaujatého súdnictva. Zvyšok súdneho dvora tvoria sudcovia z Francúzska, Venezuely, Brazílie, Veľkej Británie, Holandska, Japonska a Nemecka. A náš Peter Tomka. Pätnásti sudcovia sú volení tak, že každé tri roky je volená tretina sudcov – vždy na deväťročné obdobie. Volí ich nezávisle na sebe Valné zhromaždenie OSN a Bezpečnostná rada. Zloženie Valného zhromaždenia a dlhoročná prax OSN vylučujú, aby bol za sudcu zvolený zástupca Izraela. To platí, konieckoncov, v takmer všetkých inštitucionalizovaných orgánoch OSN. Od začiatku jeho fungovania v roku 1946 vyslovil Súdny dvor dovedna 25 „poradných názorov“ (advisory opinion). Názor o nelegálnosti izraelskej bezpečnostnej bariéry bol (zatiaľ) posledným v poradí. Niektorí zo sudcov považovali tiež za potrebné legitimizovať konanie palestínskych teroristov. Abdul Koroma poznamenal, že dlhá okupácia pochopiteľne vyvoláva odpor, Nabil Elarabi z Egypta pripomenul, že v dejinách sa okupácia vždy stretávala s ozbrojeným odporom a japonský sudca Hisaši Owada hovoril o takzvaných teroristických útokoch. Rozhodnutie Súdneho dvora promptne privítali Hamas aj Ľudový front pre oslobodenie Palestíny – obe na zozname teroristických organizácií.

Nevyžiadaný vedľajší produkt

Ako vedľajší produkt svojho zvláštneho rozhodnutia sa Súdnemu dvoru podarilo vyhlásiť implicitne štyri nové pravidlá ohľadne výkladu práva na sebaobranu v prípade dnešného terorizmu (stručne ich uviedla Anne Bayefsky v National Review Online, k presnému zneniu sa dá dostať na webovej stránke Medzinárodného súdneho dvora www.icj-cji.org ):

  1. V zmysle Charty OSN neexistuje právo štátu na sebaobranu, ak teroristami nie sú štátni aktéri (väčšina dnešných teroristov nekoná v mene štátov)
  2. Neexistuje právo na sebaobranu proti teroristom, ktorí operujú z akéhokoľvek územia, ktorého status nie je finálny, a ktorí preto útočia cez diskutované hranice.
  3. Ak sú vojenské akcie vykonávané „neregulárnymi“ silami, nemožno uplatňovať právo na sebaobranu, ak „rozsah a účinok“ útokov nie je taký, ako by mal ozbrojený útok „regulárnych ozbrojených síl“.
  4. Sebaobrana (podľa Charty OSN) nezahrňuje nenásilné činy. Ako povedala britská sudkyňa Rosalyn Higgins: „Nie som presvedčená, že nenásilné opatrenia (ako výstavba bariéry) spadajú pod sebaobranu podľa článku 51 Charty.“

Tento výsledok konania Súdneho dvora je natoľko hanebný, že by mal jeho názor aj v iných veciach totálne diskvalifikovať – teda aspoň v očiach demokratických štátov, ktoré nestratili celkom zdravý rozum a pud sebazáchovy. Podľa Anne Bayefsky „tieto uzávery predstavujú priamy útok na schopnosť každého člena OSN bojovať s medzinárodným terorizmom. Charta OSN nebola zmluvou o samovražde a rezolúcie Bezpečnostnej rady po 11. septembri mali zámer posilniť schopnosť bojovať s násilnými neštátnymi aktérmi, a nie ju zoslabiť.“

Európska hanba

Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN k mieru medzi Arabmi a Izraelom určite nijako neprispela a určite nepomohla ani Arabom, ktorí si želajú, aby mier konečne prišiel. Izrael, ktorého dôvodom pre výstavbu bezpečnostnej bariéry je zabrániť zabíjaniu nevinných ľudí palestínskymi teroristami, s budovaním bariéry neskončí. Jej zbúranie pripadá zrejme do úvahy až ako súčasť konečného a spoľahlivého mierového usporiadania. Je teda v nedohľadne. Rezolúcia však pomohla vytvoriť pre lídrov palestínskych Arabov ďalšiu mocnú zámienku ako sa vyhnúť rokovaniam – môžu si stanoviť ako prvú podmienku zbúranie bariéry a byť si istí, že to odkladá každé rokovanie na neurčito. Fatálne následky pre potenciálne mierové rokovania však má aj hlasovanie krajín Európskej únie. Európska únia, ako jeden z členov „kvarteta“, má byť garantom uplatňovania „cestovnej mapy“. Z pohľadu Izraela prestala byť dôveryhodným partnerom a izraelská diplomacia do už dala aj najavo.

Jednotné hlasovanie Európskej únie za inkriminovanú rezolúciu malo pozoruhodnú predohru. Veľká časť členských štátov sa totiž chcela skôr zdržať hlasovania, čo by síce nebolo hrdinské, ale nič by sa tým príliš nepokazilo. Veľké zákulisné úsilie však vyvinulo v prospech rezolúcie Francúzsko a Holanďania si tiež chceli zaknihovať prvý úspech svojho predsedníctva – prvý akt spoločnej zahraničnej politiky EÚ – bez ohľadu na následky. Do rezolúcie sa potom dostali rôzne rozrieďujúce a zmäkčujúce články, ktoré mali zabezpečiť, a v konečnom dôsledku aj zabezpečili hlasy váhajúcich, ktoré však na jej hanebnej podstate nemenia takmer nič a nemenia nič ani na tom, že rezolúcia predstavuje morálne víťazstvo teroristov.

Z celej kauzy vyplýva niekoľko konzekvencií. Prvou je poznanie, že cena za nasilu dosiahnutú európsku zhodu bude priveľká – najmä v zahraničnej politike a najmä pod vplyvom neústupčivých a nekorektných partnerov, akým bolo v tomto prípade (a určite bude v mnohých ďalších) Francúzsko. Obetovanie presvedčenia a slušnosti na oltár európskej zhody bude znamenať európsku zahraničnú politiku podľa francúzskeho strihu, teda zásadne protiamerickú, protiizraelskú a morálne relativistickú (nech už si to Francúzi nazvú akokoľvek). Európa sa tak môže stať na pôde medzinárodných inštitúcií dlhodobým spojencom tyranií a diktatúr. Druhou konzekvenciou je poznanie, že nové členské krajiny si nepriniesli do Európskej únie očakávanú vôľu „vyvážiť“ starých protiamerických a protiizraelských démonov „starej“ Európy. Ľudovo povedané, zdá sa, že budú držať hubu a krok. Slovensko nevynímajúc. Smutné poznanie. Nuž a treťou, najsmutnejšou konzekvenciou je poznanie, že svet, ako je reprezentovaný v tej pompéznej inštitúcii zvanej OSN, nie je ani zamak poučenejší, slušnejší a múdrejší ako pred pádom železnej opony.