Mapa stránky

Citius, altius, fortius (rýchlejšie, vyššie, silnejšie) znie heslo olympijských hier, a každý sa teší práve na to, že uvidí neopakovateľné okamihy, keď budú výnimoční ľudia prekonávať doposiaľ nedobyté hranice rýchlosti behu, plávania, výšky a diaľky skoku, dynamickej sily v hode diskom či guľou a sily absolútnej vo vzpieraní.

Zmocňuje sa nás vzrušenie, lebo čakáme, že uvidíme ľudí, ktorí nemajú rovných v talente a vôli. Naozaj? V sobotu prišla správa, že sa komisia IAAF

(Medzinárodná asociácia atletických federácií) rozhodla navrhnúť dvojročný dištanc americkej šprintérke a majsterke sveta Torri Edwardsovej. Mala pozitívny test na zakázaný stimulačný prostriedok nikethamid na menej významnom mítingu, ktorý sa konal v apríli tohto roku na Martiniku. Tvrdí, že ho zrejme užila nevedomky ako prímes glukózy, ktorú jej lekár kúpil normálne v obchode, lebo sa vraj necítila dobre. Ak naozaj nebude smieť štartovať za Ameriku na olympiáde v Aténach, na jej miesto na hladkej stovke by mala nastúpiť Gail Deversová, ktorá štartuje aj na rovnakej trati prekážkového behu (a má už dve zlaté olympijské medaile v hladkej stovke). To by však asi znamenalo pre tridsaťsedemročnú pretekárku priveľa štartov v rozpätí niekoľkých dní, a tak príde možno na rad v poradí piata z americkej kvalifikácie – Marion Jonesová. Tá sa pôvodne kvalifikovala do Atén iba v skoku do diaľky. Pikantné na celej afére je, okrem iného, že aj o Marion Jonesovej sa diskutuje v súvislosti s nedovolenými dopingovými prostriedkami – konkrétne s anabolickým preparátom THG od kalifornskej firmy BALCO, kvôli ktorému už diskvalifikovali aj jej manžela, svetového rekordéra Tima Montgomeryho. Ešte zaujímavejší je fakt, že Torri Edwards sa stala majsterkou sveta po tom, ako odobrali medailu Kelli Whiteovej – tiež pre užitie zakázaných anabolických látok. Toľko správa agentúry The Associated Press. Ale takýchto správ budeme isto počuť v najbližších týždňoch viac – blížia sa totiž Olympijské hry a WADA (Svetová antidopingová agentúra) je na poľovačke.

 

Pravda v moči

Doping priniesol do olympijského športu, a športu vôbec, problém. Je to asi problém, ktorý je tu s nami dávnejšie než si väčšina z nás uvedomuje. Prinajmenšom však od roku 1988, od diskvalifikácie Bena Johnsona, kanadského šprintéra, ktorý si dobehol po olympijské víťazstvo vo fantastickom svetovom rekorde (síce už neplatnom, ale doposiaľ neprekonanom), si pri každom výnimočnom výkone kdesi v podvedomí kladieme podozrievavú otázku – nie je to náhodou výsledok dopingu? Môže vôbec človek bežať tak rýchlo bez dopingu ako vtedy Ben Johnson? A možno vôbec hádzať disk, oštep či kladivo tak ďaleko bez dopingu? A možno bez dopingu dostať nad hlavu také strašné váhy, aké zdvíhajú dnešní vzpierači? A, v konečnom dôsledku, na čo sa to vlastne ohúrení pozeráme? Na drámu skutočnej a neobyčajnej ľudskej vôle, talentu a sily, alebo na preteky utajených športových medicínskych mágov a chemických laboratórií? Spoza obrazovky a od stola ťažko rozhodnúť, ale v niektorých športových disciplínach asi na oboje – v akejsi zvláštnej zmesi. Asi sa naozaj pozeráme na najtalentovanejších ľudí sveta s obrovskou vôľou (iní by sa ani s dopingom nepresadili), a tá chémia to (stále chcem dúfať, že nie u všetkých) iba umocňuje, možno iba robí ten rozdiel v stotinkách sekúnd či centimetroch. Ktovie. Pravda sa spravidla skrýva na nedôstojnom mieste – vo vzorkách moču. A niekedy sa skrýva tak dobre, že ju neodhalia. Trochu to nám divákom kazí radosť. I keď, priznajme si, naozaj iba trochu – veď z nášho pohľadu najrýchlejšie bežiaci človek naozaj beží najrýchlejšie, tak čo.

Kto si to nemyslí, sú, pod tlakom okolností, rôzne medzinárodné športové federácie a predovšetkým Medzinárodný olympijský výbor. Doping, ako sa nazýva používanie rôznych umelých prostriedkov na zvýšenie výkonu, je zakázaný a postupne sa predlžuje zoznam látok, ktoré patria do tejto kategórie. Kto ten zákaz poruší, zakážu mu pretekať –najprv spravidla na dva roky a pri druhom priestupku doživotne. Tvrdé, ak si uvedomíme, že listiny víťazov Olympijských hier i rôznych majstrovstiev sveta z spred dvoch-troch desaťročí sú plné športovcov z bývalej NDR, Sovietskeho zväzu či Československa, ktorí boli celkom očividne pokusnými králikmi v rukách socializmu oddaných chemikov. Len ešte neexistovali také prísne pravidlá, ani také možnosti použité látky zistiť.

 

Čo všetko je doping?

Aby Svetová protidopingová agentúra WADA zakázala nejakú látku, musí spĺňať dve z troch kritérií: musí zvyšovať výkon, musí škodiť zdraviu a musí byť „proti športovému duchu“. To posledné kritérium je z hmlistého sveta morálnych súdov a je naozaj čisto na vedení agentúry, čo všetko si pod tým predstavuje. Všetky zakázané látky spĺňajú predovšetkým prvé kritérium (inak by ich nikto nepoužíval) a väčšina, hoci nie všetky, aj to druhé – škodia zdraviu. Pre poriadok je potrebný aspoň stručný prehľad (bez priveľkej teórie a detailov, lebo ide doslova o vedný odbor):

Najstaršími a stále často používanými dopingovými látkami sú rôzne stimulanciá, ktoré majú úlohu povzbudiť aktivitu nervového systému, zvyšujú motorickú aktivitu, potláčajú bolesť a odstraňujú pocity únavy. Patria sem látky ako amfetamíny, efedrín, kofeín, kokaín a podobne. Kedysi sa používal aj strychnín či alkohol. Najčastejšie sa o nich hovorí v súvislosti s cyklistami. So stimulanciami sa spájajú viaceré prípady smrti športovcov.

Druhou veľkou skupinou dopingových látok sú anaboliká (anabolické steroidy). Sú to väčšinou umelo vyrobené hormóny príbuzné mužskému pohlavnému hormónu testosterónu. Používal sa aj priamo testosterón. Tieto látky spôsobujú rýchlejšiu tvorbu bielkovín, ktoré tvoria svalovú hmotu, čiže zvýšený rast svalov a sily. Sú mimoriadne účinné. Podľa odborníkov neexistuje nijaký súčasný profesionálny kulturista, ktorý by dlhodobo nebral v príprave veľké dávky anabolík. Jednoducho nie je v prirodzenej ľudskej genetickej výbave vybudovať takú obrovskú svalovú hmotu. Dlhodobé používanie má však aj vážne zdravotné dôsledky. Býva to zvýšená náchylnosť na kardiovaskulárne ochorenia, vysoký krvný tlak, poškodenie pečene, u mužov znefunkčnenie pohlavných žliaz, nečistá pleť a akné, gynekomastia (rast „ženských“ prsných žliaz) a zmeny osobnosti. Muži užívajúci anaboliká bývajú agresívnejší a mávajú výbuchy zlosti, často bez dôvodu. U žien sa zvyknú objaviť mužské znaky – hlbší hlas, rast ochlpenia na tvári a tele, potlačenie funkcie „ženských orgánov“, poruchy menštruačného cyklu, prípadne neplodnosť. S istotu možno tvrdiť, že väčšinu ilegálneho trhu s anabolikami netvoria vrcholoví športovci, ale státisícová masa návštevníkov posilovní – veď ich každý pozná na prvý pohľad. Podobné účinky ako anaboliká má aj somatotropín – ľudský rastový hormón, ktorý sa tiež zneužíva.

Okrem uvedených dopingových látok sa používa ešte aj takzvaný krvný doping a látka zvaná EPO. Krvný doping je zväčša transfúzia vlastnej krvi, ktorá sa odoberie pár týždňov vopred a potom sa dodá pred pretekmi. Zvýši to počet červených krviniek potrebných na transport kyslíka do svalov. EPO je zasa erythropoetin, látka ktorá stimuluje tvorbu červených krviniek v kostnej dreni. EPO opäť zneužívajú najmä športovci, ktorí potrebujú dlhodobý vysoký výkon – napríklad cyklisti.

 

Argumenty proti

Úvodník týždenníka The Economist píše, že dopingové látky spadajú do dvoch hlavných kategórií: poškodzujú zdravie športovcov a poškodzujú „ducha športu“, teda že sú podvodom, respektíve prinajmenej ničia tú mystickú kvalitu, ktorá dáva športu jeho príťažlivosť. Kus pravdy je v oboch argumentoch, píše The Economist, celkom presvedčivý nie je ani jeden. Autori úvodníka majú pravdu. Zdravie ohrozujú niektoré športy už zo svojej podstaty – box napríklad – a nikto sa ich nesnaží zakázať. Trochu sa to týka aj chápania ľudskej slobody. Ak sa niekto slobodne rozhodne boxovať, potápať do hĺbok, liezť na severnú stenu Eigeru, skákať padákom a podobne, nemožno mu to zakázať. Podobne, ako nemožno zakázať fajčiť, piť alkohol či – konzekventne – užívať anabolické hormóny. Na vlastnú zodpovednosť, rozumie sa. Odvrátenou stranou argumentu je prirodzená potreba chrániť športovcov pred nadbytočným rizikom, teda takým, ktoré samotný šport neobsahuje.

Argument o podvádzaní, poškodzovaní ducha športu a nečestnej súťaži platí len dovtedy, kým je doping nelegálny, zatajovaný a prístupný iba niektorým, a poskytuje tak naozaj neférové výhody vo výkone. Ak by sa legalizoval a všeobecne sprístupnil (nenahováram na to), ocitli by sa všetci opäť na rovnakej štartovacej čiare. Nadopovaní, samozrejme. Hoci by libertariáni tento typ slobody nepochybne privítali (v istom slova zmysle by mali pravdu, lebo nie je dobré, ak za človeka preberajú jeho zodpovednosť inštitúcie), nebol by to asi dobrý nápad. Nejako by sa v tom naozaj stratili tie mystické kvality ľudskej vôle a talentu.

 

Chemická dráma?

Dráma olympijských hier je medzi inými svetovými športovými drámami celkom výnimočná. Svetové rekordy a svetoví rekordéri sa na seba vrstvia v každej disciplíne a senzáciou sú často iba nakrátko, kým ich neprekoná niekto ďalší. Olympijské zlato znamená však trvalé miesto v jedinečnom panteóne najvýnimočnejších ľudí, a pre väčšinu atlétov niet ničoho jagavejšieho. A národy si svojich zlatých hrdinov zratúvajú a kúpu sa v ich sláve ako vo svojej vlastnej. Už Hitler síce toto bilancovanie dokonale pošpinil v roku 1936 v Berlíne, keď ho zneužil ako argument pre nadradenosť nacistického poriadku, a komunisti to po ňom učenlivo zopakovali, ale aj celkom demokratické a slušné národné komunity cítia hrdosť na tie „svoje“ zlaté medaile. Oslavujú cez ne predovšetkým svoje ľudské kvality. Nebolo by dobré pre civilizáciu ani moderný svet, ak by sa Olympijské hry stali súťažou národných chémií. Kto by sa na to pozeral? Koho by to povznášalo?