Mapa stránky

Rok sa s rokom stretol a do Bratislavy zavítali opäť medzinárodní psí šampióni. Taká výstava je veľká vec, to všetci vedia. Čo možno nevedia je, že je to aj veľké stretnutie sexuálnych dohadzovačov.

Tými sú, pochopiteľne, ľudia, nie ich psí krásavci, ktorí sú tam celkom bez vedľajších úmyslov. Ak ste sa narodili, vďaka nejakej zlomyseľnej hre osudu, ako čistokrvný, a teda potenciálne chovný pes, po sexuálnej stránke sa veru nemáte v živote na čo veľmi tešiť. Rôzni orechovia, tým je hej. Vybehnú na dedine z bránky a ich citlivý nos ich už dovedie, kam treba. Nanajvýš si to musia vybojovať s niektorým iným orechom, ktorý môže byť, pravda, mocný a zlý, ale taký je už život. Zaujímavý. Ale keď ste čistokrvný a nebodaj chovný, nevybehnete veru nikam. Teda vy by ste aj, ale nepustia vás. Jedine ak viete, ako na to a nejako vykĺznete, to však nie je skutočná, ale iba ukradnutá sloboda. Lebo čistokrvný pes smie, ak vôbec niekedy smie, len vtedy, keď sa tak dohodnú ľudia. A nijaké „tú nechcem, radšej tamtú“ či „toho nechcem, radšej tamtoho“. Navyše ani len toho sa nemusíte v živote dočkať. Máte teda jedinú šancu – bodovať svojou krásou na výstave. To vám dá aspoň hypotetickú nádej, lebo ste (ak ste nebodaj dokonca CACIB) nositeľmi génov čohosi, čo sa oplatí zachovať v potomstve, rozmnožiť. Ale nie, pravda, s fenkou či psom svojho srdca, iba s takou (takým), akého vám vyberú. Preto sa vám môže stať, že sa vám partnerka (partner) vôbec, ale vôbec nepáči – i keď aj ona (on) má zrejme CACIB. To je vám však celkom jedno a nechápete, prečo ten CACIB vôbec má, anyway. A nakoniec vôbec nechápete, prečo všetky tie obmedzenia, to strádanie, tá násilím vynucovaná askéza. Lebo, povedzme si rovno, ľudia si také prieky nerobia. Ľudia CACIB nepotrebujú. A keď sa tak na nich dívate, ani si ho, česť výnimkám, nezaslúžia.

 

Ani vás neoňuchajú...

Na psej výstave sa dá pochopiť, že máte behať s majiteľom do kruhu, spolu s inými nešťastníkmi, ktorí vyzerajú, pokiaľ to viete posúdiť, navlas ako vy, a akýsi dôležitý človek si vás obzerá. Ak sa mu zapáčite, čosi dlho rozpráva, zvyčajne milo, teda sa na vás nehnevá, a potom dostanete nejakú hlúpu stužku a váš pán (pani) má slzy v očiach a začne vás objímať. To je inak fajn, a ak už čosi o svete viete, svitá nádej aj na ten sex. Ak stužku víťaza nedostanete, váš pán vyzerá ako pes, ktorému práve niekto zožral jeho granule. Môže mať aj slzy v očiach a vy neviete, ako ho utešiť. Vás môže iba hriať pocit, že on si myslí, že najkrajší ste aj tak vy. To je síce naozaj príjemné, ale vašej vyhliadke na sex to veľmi nepomôže. Čo sa nedá pochopiť, to sú tie kritériá. Ani vás neoňuchajú a rozhodnú! Ako?! Poradím. Treba sa pozrieť do zrkadla. Ak ste náhodou povedzme skvelý bulteriér, zistíte, že ľudia, ktorí vlastnili vašich predkov, chceli, aby ste mali strašný klabonos, usmievavú papuľu od ucha k uchu, podlé šikmé očká a špicaté uši. Je jasné, že mali vkus, veď to, čo v tom zrkadle vidíte, je naozaj krásne, ale prečo by sa vám mali povinne páčiť fenky s takým istým ksichtom? Lebo, povedzme si úprimne, tí ľudia nemajú vôbec čuch, následkom čoho o skutočnej sexuálnej príťažlivosti nevedia zhola nič. Sú to vôbec poľutovaniahodné bytosti. Ale inak dobré. Väčšinou. Hádžu vám, napríklad, do úmoru paličky, a to sa ráta.

Už sme spomenuli, že keď na takej medzinárodnej výstave zvíťazíte, vyzerá to s tým sexom predsa len trochu nádejne. Navyše, ak budete mať šťastie, rozlezie sa vaše potomstvo po celom svete. Vaše a nie toho odporného nafúkanca, ktorý na vás na tej výstave ceril chrup. Spravodlivé kritériá sú spravodlivé kritériá.

Toto psie konštatovanie nás oprávňuje pozrieť sa rovnakou optikou aj na seba, teda nás ľudí. Po čistote rasy, pravda, volajú iba tí najhlúpejší z nás, ale akési gény chceme potomstvu odovzdať všetci. Čisto z hľadiska psieho chovu sa napríklad zdá – pri pohľade na obrazy dynastie panovníkov – že ústredným chovateľským cieľom ktoréhosi konkrétneho panovníckeho rodu bolo zachovať v potomstve veľký raťafák a mútny pohľad. Inokedy to mohol byť predkus či prasačie očká. Alebo hemofília, tá sa tiež cenila. Nikto nemal zatiaľ odvahu pozrieť sa na naše rozmnožovanie očami rozhodcu rozhodujúceho na výstave psov. Veď aj vieme prečo – väčšinou by nás vyradili z chovu. Možno kvôli ixákom, možno kvôli ušiam, možno by povedali, že sme prerastení. Na niekom z nás by sa mohlo nepáčiť ochlpenie, na inom jeho nedostatok. A to teda dôrazné nie! Ešte by si niekto zmyslel, že by to znamenalo aj koniec sexu.

Zopakujme si, že kritériá psej krásy diktuje móda – tá, ako povedal Konrád Lorenz, najhlúpejšia zo všetkých ženských. Ale psie chovy sa riadili aj rozumnejšími kritériami kvality – špeciálnym talentom psov, vlastnosťami, ktoré sme chceli u našich psích druhov zachovať a rozvinúť. Navrhujem preto, aby sme si, čo sa týka nášho výberu našich ľudských chovných partnerov, zachovali ten náš nadmieru zhovievavý prístup k vlastnej kráse a zamysleli sa nad iným: čo takto sústrediť sa na vlastnosti?

 

Plemeno faktických poznámok

Najprv si treba odpovedať na niektoré zásadné otázky. Sú napríklad peniaze vlastnosťou? Môžu byť, veď sa vzťahujú, rovnako ako slovo vlastnosť, k rovnakému etymologickému koreňu – vlastniť. Prísne vzaté, neprenášajú sa génmi, ale to je detail. Ako chovný cieľ sú však, zdá sa, legitímne. Aspoň niektoré dámy to tvrdia. Iný okruh otázok sa týka žiaducich schopností. U tých však zostáva nezodpovedanou otázkou ich dedičnosť, ale to je tiež detail. Príklad – predstavme si, povedzme, majstra faktických poznámok. Ak sa rozhodneme zachovať túto jedinečnú kvalitu aj v potomstve, bolo by vhodné krížiť takú osobu s majsterkou faktických poznámok. A ak by sme chceli vytvoriť priamo plemeno majstrov faktických poznámok, krížili by sme viacero jedincov podobných kvalít navzájom, až kým by sme nedosiahli vyrovnané potomstvo – zdatné v podávaní faktických poznámok. Rizikom takéhoto prístupu by boli všetky možné iné vlastnosti, možno menej žiadané, ktoré by sme takisto fixovali. V prospech by zasa mohla hovoriť vidina nekonečne brilantného parlamentu. Je to prekliato zložité.

Treba mať však odvahu experimentovať. A víziu. Ak nás niečo neobyčajne osloví, napríklad pravdovravnosť, pedantnosť, vtipnosť (už máme predsa nezanedbateľnú generáciu humoristov, ktorá by sa dala vhodne pokombinovať), sebavedomie, prečo to nedarovať ľudstvu v multiplikovanej podobe? Myslím naozaj multiplikovanej, nie iba pár exemplárov. A treba ísť odvážne ešte ďalej a nechať sa inšpirovať povedzme Európskou úniou. Čo taká unifikácia, harmonizácia a kohézia ľudských vlastností, ktorá by konečne ukončila nekalú sexuálnu súťaž? Niekto si možno povie, že je to surová eugenika, iný, že je to nehorázna hlúposť. Je, načo tajiť. Ale prečo nesnívať? Vidím našich najlepších priateľov psov ako sa usmievajú.