Mapa stránky

Štvrtok, 16 September 2004 00:00

Európa starne a vyľudňuje sa – jednoducho sa nerodí dostatok detí na udržanie súčasného počtu obyvateľstva. Na uliciach európskych miest to síce ešte príliš nevidno, ale štatistiky sú nemilosrdné – ak bude pokračovať terajší demografický trend, bude (podľa údajov sekcie OSN pre populáciu z roku 2001) na konci tohto storočia Európanov o 30% menej. Pre makroekonómov schopných vízie to znamená predovšetkým problém neudržateľnosti súčasných dôchodkových a sociálnych systémov. To sa však môže ukázať byť tým menším problémom. Nepriaznivé demografické trendy konieckoncov môžu, prinajmenej z pohľadu ekonómov, riešiť mladí prisťahovalci – nebolo by to po prvý raz. A Európa (i keď zatiaľ predovšetkým tá stará) sa nemôže na nedostatok prisťahovalcov zo všetkých končín sveta sťažovať. Tu sa však črtá ten väčší problém. Najrýchlejšie rastúcimi prisťahovaleckými populáciami v západnej Európe sú moslimské komunity – či už napríklad z Pakistanu vo Veľkej Británii, zo severnej Afriky vo Francúzsku a v Španielsku, alebo z Turecka a Bosny v Nemecku. Lepší život v Európe hľadá čoraz viac mladých ľudí z islamského sveta, a keď sa v Európe usadia, rodí sa im viac detí. Čísla nemusia byť celkom presné a permanentne sa menia, ale napríklad vo Francúzsku, kde momentálne žije asi 5 miliónov moslimov, teda približne desatina všetkých obyvateľov, sa celá tretina všetkých novonarodených detí narodí práve moslimom. Konieckoncov takmer desatina všetkých novonarodených detí v krajinách EÚ sa rodí v moslimských komunitách. Je to problém? Nemal by byť – z množstva narodených detí sa človek môže len tešiť, nota bene pri tých hrozivých európskych demografických trendoch. Problémom rozhodne nie sú deti, problémom je však kontext, do ktorého sa rodia. Kultúrny a predovšetkým náboženský kontext ich vlastných, málo otvorených komunít. Sú to veľké komunity. Za 30 rokov moslimská populácia vo Veľkej Británii narástla z asi 80 tisíc na 2 milióny. V Nemecku žije 4 milióny moslimov, vo Francúzsku už spomínaných 5 miliónov. Milión moslimov žije v Taliansku a ďalší milión v Holandsku. V Španielsku je 500 000 moslimov, čo je viac ako počas posledných dvoch storočí kordóbskeho kalifátu (teda v 14. a 15. storočí).

Prisťahovalci do Európy a Ameriky si vždy, aj keď prišli bez majetku a len s tým, čo mali práve na sebe, nosili so sebou aj kúsok domova – spôsob ako žiť v rodine, ako vychovávať deti, ako sa starať o majetok, čomu veriť, čo jesť a čo nejesť, a podobne. Ak sa niekde zišla väčšia prisťahovalecká komunita z tej istej krajiny, bol trend zachovať si domov silnejší a vytvorili si spravidla okolo seba čosi ako kúsok starej vlasti – Chinatown, Little Italy, Little Odessa, Horná Maríková, jednoducho kultúrnu konzervu. Ale zároveň sa do spoločnosti svojej novej vlasti, nakoľko dokázali, integrovali – a ich deti už spravidla úplne. Ich pôvodná identita sa s tou novonadobudnutou nebila, bola skôr komplementárna. Spočiatku, pred pár desaťročiami, sa to zdalo byť možným aj v prípade moslimských prisťahovalcov do Európy. A nie len zdalo, bolo to celkom reálne. V Nemecku neprestali byť Turkami, ale snažili sa byť aj Nemcami, v Británii Britmi, či v Holandsku Holanďanmi. Často úspešne. Bolo ich menej, s výnimkou Turkov boli vo väčšine politickými utečencami, a nepotkýnali sa ešte na každom kroku o Korán.

Moslimská diaspora v Európe sa však dramaticky zmenila. Na počiatku tej zmeny sú petrodoláre predovšetkým zo Saudskej Arábie a niekde na počiatku tej zmeny je asi aj plán, ktorý pod názvom „Deklarácia z Mekky“ (Mecca Deklaration) prijala „Tretia konferencia islamského summitu Kaaby“ v roku 1981. Hovorí o džiháde a odhodlaní oslobodiť všetky teritóriá, kde žijú moslimovia. Hovorí tiež o utláčaní moslimských menšín a flagrantnom porušovaní ich práv a dôstojnosti všade kde žijú. Na mysli mali jej autori zrejme predovšetkým západné krajiny. A hovorí sa v nej tiež o potrebe propagácie islamu po celom svete. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa v duchu tohto plánu a za saudské petrodoláre v celom západnom svete otvárali asi dve nové mešity týždenne. Dnes sú ich tisíce. To však neznamenalo, že z pohľadu saudských zvestovateľov nie sú moslimi v týchto krajinách „utláčaní“. Podľa islamu totiž sú moslimské menšiny utláčané pokiaľ nežijú vo svete, kde vládne šaríja – striktné právo podľa Koránu – čo je jediná možná „plná sloboda“. To sa v predstavách autorov deklarácie nijako nebije s faktom, že vo svojich krajinách tvrdo utláčajú nemoslimské komunity, a v mnohých, napríklad v Saudskej Arábii, im ani nedovolia existovať. V európskom kontexte nie je na mieste hovoriť o akejsi náboženskej reciprocite, zmysel má však hovoriť o ľudských právach tam, kde sa hrubo porušujú. A nie je to Európa. Zo Saudskej Arábie neprišli iba prostriedky na stavbu nespočetných mešít, prišiel aj obsah toho, čo sa v nich káže – wahhábizmus, uzavretá, násilná a nekompromisná verzia islamu hľadiaca na neislamský svet s dešpektom a nenávisťou. Mešity, ktoré boli budované pod zámienkou napĺňať duchovné potreby moslimov žijúcich v diaspore, sa premenili na kazateľne nenávisti ku všetkému nemoslimskému – vrátane politického systému a spôsobu života krajín, ktoré ich stavbu umožnili a často ich aj s veľkou slávou otvárali. A mešity zmenili moslimské komunity, ktorým mali slúžiť. Európske inštitúcie pristupujú k sociologickým výskumom tohto druhu s neočakávanou cudnosťou (stydlivostí – poznámka pre prekladateľa), ale vyplýva z nich, že za patologický nárast antisemitizmu a antisemitských násilných incidentov zodpovedajú v Európe predovšetkým moslimské komunity. Stará Európa má problém. S veľkosťou moslimských komunít narastá ich politické sebavedomie a snahu prispôsobiť sa svojmu novému okoliu nahrádza ambícia zmeniť ho na svoju podobu – na Dom islamu, Dar al Islam. A tá podoba nie je kompatibilná s ničím, čomu Európa verí – so západným konceptom ľudských práv, s rovnoprávnym postavením žien a mužov, so slobodou slova, s toleranciou voči iným kultúram, so slobodou zvoliť si náboženstvo či nezvoliť si žiadne, s vládou zákona, s participatívnou demokraciou, s individuálnou slobodou. Nevraviac o tom, že mnohé mešity a tzv. charitatívne islamské organizácie fungujú zároveň ako náborové centrá nových generácií islamských teroristov.

V rozpore s tým, čomu by chceli tak veľmi veriť európske politické a kultúrne elity, je možné, že problém sa nevolá militantný islam (ktorý je údajne iba akousi aberáciou toho dobrého, umierneného islamu), ale jednoducho islam. Jadrom problému je zrejme, že v islame, umiernenom či neumiernenom, nemôže byť oddelená cirkev a štát. Islam je spôsobom života, politickou doktrínou a zákonodarstvom zároveň. Pre islam je predstava, že ľudia žijú podľa zákonov, ktoré si sami demokraticky tvoria, blasfémiou nad všetky ostatné, lebo vytvárať zákony náleží iba Bohu a ten to urobil už v Koráne. Veriaci musia jednoducho akceptovať islamský spôsob života, zveriť sa Allahovi a žiť ako členovia globálnej islamskej komunity. To samozrejme vyvoláva otázku, či môže skutočný moslim odovzdať svoju lojalitu nemoslimskému štátu. A to je pri súčasnom stave ohrozenia západného sveta terorizmom dosť vážna otázka.

Pre starú a starnúcu Európu je traumatizujúca predstava, že preriedené rady jej vnukov budú žiť v postmodernom kalifáte nadiktovanom novou väčšinou. Už o tom nehovoria iba paleokonzervatívci, ale aj vyhlásení liberáli. Čo s tým? Dá sa zvrátiť ten hrozivý demografický trend? A keď, tak ako? Sociálni inžinieri asi budú v pokušení stimulovať pôrodnosť nejakou štátnou politikou za peniaze daňových poplatníkov. Iní možno navrhnú návrat k viere. Vieru však nemožno naordinovať a predstava, že štátna politika môže zvýšiť pôrodnosť je z rodu halucinácií. Navyše moderných ľudí nemožno ani nútiť mať viac detí v mene služby civilizácii či kultúre ohrozenej zánikom. Strategické preteky v pôrodnosti vedené racionálnou úvahou sú orwellovskou chimérou. Možno je pravidlom, že neobmedzená sloboda, sekularizmus a prosperita majú svoju demografickú cenu, i keď by to bolo smutné poznanie. Niečo však určite možno robiť s prílivom prisťahovalcov z islamského sveta do Európy a tiež s kolektívnou psychózou, ktorú rozširujú tak úspešne nespočetné európske „islamské centrá“. Ak sa náboženské stánky premenia na agentúry deštrukcie slobodného sveta, treba ich zavrieť. Ak má niekto pocit, že vyzývam k netolerancii, nemýli sa. Byť netolerantný voči zúrivej netolerancii je jediné rozumné riešenie.