Mapa stránky

Toto je chvíľa Samuela P. Huntingtona, napísal pred rokom v Policy Review Stanley Kurtz. Svet kultúrneho a náboženského zápasu, ktorý predvídal Huntington vo svojej toľko diskutovanej (a všeobecne kritikmi strhanej) knihe Zrážka civilizácií, nepochybne prišiel.

Začiatok 90-tych rokov priniesol do sveta politického uvažovania o budúcnosti dve pozoruhodné vízie spojené s menami Samuela P. Huntingtona a Francisa Fukuyamu. Obe vyvolali búrlivú diskusiu a platnosť oboch preveruje svet, ktorý sa narodil 11. septembra v roku 2001. Podstatou Huntingtonovej vízie, ktorú najprv publikoval v roku 1993 ako esej v časopise Foreign Affairs (obsiahlejšia kniha vyšla v roku 1996), je téza, že budúce vážne konflikty, do ktorých sa národy sveta môžu dostať po zániku rozdelenia sveta do ideologických blokov, budú s najväčšou pravdepodobnosťou konflikty medzi väčšími skupinami štátov či spoločností, patriacich k rozdielnym civilizáciám. Civilizácia je v Huntingtonovom poňatí zdieľaný kultúrny a predovšetkým náboženský kontext (napríklad západné kresťanstvo, ortodoxné kresťanstvo, islam), ktorý je zdrojom zhodných hodnotových hierarchií a politických konceptov, bez ohľadu na to, či sa jedná o prevažne religiózne, alebo sekularizované spoločnosti. Nestáva sa príliš často, že sa vízie budúcnosti celých spoločností, či dokonca sveta, z pera politických analytikov a mysliteľov začnú plniť ako keby ich autori vlastnili schopnosť vidieť budúcnosť. Súčasný svet, ako sa zdá, naznačuje, že Samuel P. Huntington tú schopnosť mal. Ako je to možné? Stanley Kurtz píše, že Huntington jednoducho rozpoznal budúcnosť už existujúcu v zárodočnej forme vo svete na začiatku 90-tych rokov. Rozpoznal to, čo iní odmietali vidieť – že Amerika už fakticky bola istým spôsobom vo vojne s islamským svetom ešte pred 11. septembrom 2001. A pozrel sa aj na východ a predpovedal príchod Bushovej „osi zla“ – aliancie východoázijských a strednovýchodných štátov v boji proti Amerike a Západu. A písal aj o budúcnosti, v ktorej budú zbrane hromadného ničenia vojenskými „vyrovnávačmi“ medzi inak hospodársky nerovnými civilizáciami v ich konfrontácii. Očakával tiež útoky teroristov na kľúčové symboly kultúry a narastanie významu „migrujúcej armády“ zloženej z dobrovoľníkov z mnohých moslimských krajín, ktorí bojovali pôvodne proti Sovietom v Afganistane. A predvídal aj to, že moslimský fundamentalizmus bude tlačiť Rusko a Ameriku bližšie k sebe. Po 11. septembri 2001 boli reakcie profesora Huntingtona však múdro zdržanlivé. Obmedzil sa v zásade na konštatovanie, že to, čo vidíme, ešte nie je rozvinutá a skutočná zrážka civilizácií.

 

Svet Francisa Fukuyamu

Huntingtonova téza vyvolala najmä v akademických kruhoch veľmi nenávistné reakcie. Stavala svojim spôsobom na hlavu nedotknuteľné a posvätné presvedčenia liberálnych i ľavicových politických a spoločenskovedných teoretikov. Dá sa povedať, že sa profesor Huntington rúhal všetkým bohom postmoderných sociálnych vied. Francis Fukuyama bol so svojou rovnako odvážnou tézou i knižkou Koniec histórie a posledný človek v tomto ohľade šťastnejší. O jeho vízii konečného víťazstva liberálnej demokracie a kapitalizmu slobodného trhu na celom svete sa diskutovalo neporovnateľne láskavejšie. To je, samozrejme, pochopiteľné, lebo jeho predpoveď budúcnosti sveta bola dôsledne optimistická. Aj keď súčasný svet na to príliš nevyzerá, Fukuyamova vízia sa tiež opiera o presné pozorovanie vynárajúcich sa zárodkov budúceho sveta predtým ako si ich všimli iní. Francis Fukuyama publikoval svoju optimistickú tézu o konečnom víťazstve liberálnej demokracie štyri roky pred Huntingtonovým temným proroctvom – v lete 1989 v časopise National Interest – teda ešte pred definitívnym zrútením sa európskych komunistických režimov. Jej knižnú podobu vydal v roku 1992, keď všetko, a najmä postkomunistický svet, akoby potvrdzovalo jeho teóriu. Podľa Fukuyamu je vývoj moderného sveta diktovaný logikou, ktorú prináša predovšetkým vedecký pokrok. Ten dramaticky zvyšuje ekonomickú, technologickú a najmä vojenskú silu štátov. Tradičné spoločnosti si potrebujú túto silu osvojiť, aby si ich nepodrobili iné vyspelejšie štáty, musia sa teda modernizovať aj ekonomicky. Táto modernizácia však nevyhnutne rozruší tradičné sociálne štruktúry a, s určitým časovým odstupom, vytvorí spoločnosť jednotlivcov – nezávislých subjektov, ktorí sa nevyhnutne začnú dožadovať uznania svojich práv tak, ako sú zakotvené v demokracii. A zvíťazia. Ak v tom cítite vzdialenú ozvenu Marxovho historického materializmu (viete – zmena výrobných síl si vynúti zmenu výrobných vzťahov - so šťastnejším koncom), nemýlite sa celkom, hoci to prirovnanie Fukuyamovi nepochybne krivdí. Fukuyama nie je sociálny inžinier a nevyzýva k revolúcii, iba verí v univerzálny pokrok. Fukuyama sa pri konštruovaní svojej vízie neopieral len o predpokladanú demokratizačnú silu ekonomickej modernizácie. Vychádzal tiež z Hegelovej predstavy o premene vzťahu otroka a pána, či premene diktátora na demokrata pri hľadaní vzájomného uznania. Presnejšie, ako poznamenáva Stanley Kurtz v Policy Review, vychádzal skôr z toho, ako interpretoval Hegelove úvahy marxistický filozof Alexandre Kojéve.

 

Francis Fukuyama pochopiteľne reagoval na prebudenie sa huntingtonovského násilného sveta po 11. septembri 2001 a jeho implikácií pre víziu konečného víťazstva demokracie. V časopise Policy (Winter 2002) si položil otázku: „Začala znovu história?“ a podobne nazval aj svoju prednášku 8. augusta 2002 v prestížnej sérii John Bonython Lecture v Melbourne. Vo svojej prednáške povedal doslova toto: „Hypotéza „konca histórie“ bola o procese modernizácie. Pokrokoví intelektuáli na celom svete strávili väčšinu uplynulého jeden a pol storočia vo viere, že historický pokrok povedie k vývoju moderných spoločností smerom k socializmu. V novšom čase verili, že spoločnosti sa môžu modernizovať a zostať pri tom kultúrne fundamentálne odlišné. Mojou hypotézou bolo, že skutočne existuje jediný koherentný modernizačný proces, ktorý ale nevedie k socializmu, alebo ku škále kultúrne determinovaných foriem, ale skôr k liberálnej demokracii a trhovo orientovanej ekonomike ako jedinej životaschopnej alternatíve. Proces modernizácie je okrem toho univerzálny a skôr či neskôr strhne všetky spoločnosti na svoj vlak.“ Dodal, že Usama bin Ládin, al-Kájda, Taliban a všeobecne radikálny islam, sú vážnou ideologickou výzvou pre liberálnu demokraciu, možno dokonca vážnejšou ako bol komunizmus, z dlhodobého hľadiska však jednoducho neponúkajú svetu realistickú ideologickú alternatívu. Vo svojom článku v časopise Policy priznal istú platnosť Huntingtonovej téze o význame kultúrnych faktorov, ktoré vo svojej pôvodnej hypotéze obišiel. Vraví, že nepochybne existuje historické spojenie medzi demokraciou, kapitalizmom a západným kresťanstvom, a že moderná demokracia je v skutočnosti sekularizovanou verziou kresťanskej doktríny univerzálnej ľudskej rovnosti. Je však zároveň presvedčený, že západné inštitúcie sú ako vedecká metóda – tá bola objavená na Západe, ale má univerzálnu platnosť. Jednoducho verí na historický mechanizmus, ktorý povedie z dlhodobého hľadiska automaticky k nevyhnutnej konvergencii ponad hranice kultúr a civilizácií – najprv ekonomického sveta, neskôr politického a nakoniec (vo vzdialenej budúcnosti) aj kultúr.

 

Dôsledky pre politiku

Huntingtonova a Fukuyamova verzia budúcnosti nesú v sebe, pochopiteľne, veľmi odlišné politické doktríny pre budúcnosť. Fukuyamovou víziou je naozaj koniec dejín dosiahnutý pomocou dôslednej modernizácie a následne demokratizácie celého sveta. Má teda, bez toho, aby na to podával detailný návod, na mysli civilizačnú misiu Západu v každom kúte sveta. Jej nevyslovený dôsledok je intervencionizmus Západu. Ten však môže vyvolávať najprudšie negatívne reakcie v prostredí iných civilizácií. Huntington má omnoho bližšie ku kissingerovskej realpolitike a v záverečnej časti svojej knižky presne špecifikuje aj kroky, ktoré by Západ a Amerika mali urobiť, aby zabránili kataklizmickej zrážke civilizácií. Zaujímavé je, že vyzval k prijatiu postkomunistických krajín, vrátane Višegrádskej štvorky a pobaltských štátov, do Európskej únie a NATO skôr, ako o tom boli vládnuce politické elity v Európe i Amerike ochotné vôbec hovoriť. Významným „realpolitickým“ bodom jeho odporúčaní je aj uznanie Ruska ako hlavnej regionálnej mocnosti, rovnako, ako jeho legitímnych záujmov čo sa týka bezpečnosti ruskej južnej hranice. Na mysli mal, samozrejme, možný konflikt Ruska s islamským svetom. Podobne v súvislosti s Ruskom uvažuje nakoniec aj Henry Kissinger. Ten ale dodáva, že najprv by sa mali zjednotiť západné demokracie a nedovoliť Rusku hrať rolu jazýčka na váhach vo vnútrozápadných sporoch. Najdôležitejšou Huntingtonovou radou je však vyvarovanie sa intervencie Západu do záležitostí inej civilizácie. Považuje ju za najnebezpečnejší zdroj nestability a potenciálneho globálneho konfliktu. Stanley Kurtz píše, že Huntington je realista, ktorý varuje pred potenciálne katastrofickými dôsledkami arogantného a naivného demokratického imperializmu. Huntington chce, aby si Západ bránil svoje demokratické tradície ako špecificky západné kultúrne dedičstvo, nie ako magické riešenie problémov sveta. Hoci, ako hovorí opäť Stanley Kurtz, tam, kde Fukuyama ignoruje hlbšie sociálne a spirituálne korene fundamentalizmu tretieho sveta, Huntington prehliada úlohu modernizácie, ktorá môže byť aj čosi viac, ako iba príčina kultúrnej protireakcie.

 

Problémy s demokraciou

Demokracia asi nie je v každom okamihu univerzálnym riešením, ktoré znamená automatickú slobodu a prosperitu pre všetky krajiny a kultúrne spoločenstvá sveta. Upozorňuje na to napríklad aj známy komentátor časopisu Newsweek Fareed Zakaria vo svojej knižke The Future of Freedom, ktorú vydal iba pred niekoľkými týždňami. Aj on najprv napísal pozoruhodnú esej o vzostupe neliberálnych (neslobodných) demokracií pre časopis Foreign Affairs. Píše v nej, že v rôznych častiach sveta rozšírenie demokracie neprinieslo korešpondujúci nárast ľudskej slobody. V mnohých krajinách, od Ruska a Venezuely až po Palestínsku samosprávu, vidíme zvláštnu kreatúru – zvoleného autokrata. A najmä v arabskom svete vidíme spoločnosti, ktoré sú zavrznuté v pasci medzi represívnou diktatúrou a fanatickou masou. Fareed Zakaria nie je nakoniec prvý, kto na to poukázal. Iný významný publicista, Robert Kaplan, ktorého preslávila napríklad jeho prorocká kniha o „Duchoch Balkánu“, napísal už v roku 1997 pre časopis The Atlantic Monthly esej, ktorú nazval „Bola demokracia iba okamihom?“ Píše v nej, že demokracia existuje a môže zabezpečovať slobodu iba vo vnútri úzkeho pásma sociálnych a ekonomických podmienok, medzi ktoré patrí napríklad flexibilná sociálna hierarchia, ktorá umožňuje ľuďom stúpať a klesať po jej stupienkoch. A, samozrejme, dostatočne široká, vzdelaná a materiálne aspoň trochu zabezpečená stredná vrstva. Píše tiež, že demokracia je fraška a podvod v mnohých chudobných krajinách mimo tohto úzkeho pásma: Afričania chceli lepší život a namiesto toho dostali hlasovacie právo. Strašidelnou lekciou o slabosti demokracie v inom kultúrnom a sociálnom kontexte je osud Rwandy. Západ si tam po dekolonizácii vynútil parlamentnú demokraciu a systém viacerých politických strán. Tie sa prirodzene stali krycími nálepkami etnických skupín (ideologické diskusie Západu medzi ľud Rwandy nedorazili), ktoré si začali organizovať vražedné ozbrojené milície. To viedlo nakoniec k strašnej genocíde kmeňa Tutsiov rukami inej etnickej skupiny – Hutuov. Ťažko je to zvaliť na demokraciu – tá je nakoniec iba metódou výberu vládnucej skupiny ľudí. Skôr za to zodpovedá bezmyšlienkovitá a spasiteľská arogancia Západu, ktorý si ani nebol schopný uvedomiť výlučný kultúrny a civilizačný kontext fungovania demokracie vo svojom vlastnom svete. Rwanda je, samozrejme, iba jeden z početných prípadov podobného osudu implantovaných demokracií.

 

Pakistan a Singapúr

Zvláštny je osud demokracií v krajinách, ktoré Huntington charakterizoval ako „roztrhnuté krajiny“ – spoločnosti neschopné vyriešiť rozpor medzi ich globálnymi ekonomickými a bezpečnostnými záujmami, ktorými sa zväčša riadi politická elita, a ich kultúrnym zakotvením. Robert Kaplan i Stanley Kurtz spomínajú v tejto súvislosti ako príklad Pakistan. V roku 1993 mal Pakistan krátko veľmi úspešné obdobie vo svojej histórii, keď mu vládol nezvolený predseda vlády Moin Kureši. Vybral si ho prezident, ktorý sa opieral o vojenskú moc. Ten sa nemusel ohliadať na voličov a robil teda odvážne reformy, ktoré stabilizovali krajinu a navodili ekonomický rast. Predtým bola krajina zmietaná násilím a nestabilitou pod zvolenou vládou Benazir Bhuttovej a Nawaza Šarífa. Bhuttovej vláda bola v zásade etnická mafia skupiny Sindhov z juhu a Šarífova vláda bola etnická mafia Pandžábov zo stredu krajiny. Keď Kureši opäť odovzdal vládu „ľudu“, vrátila sa k moci Benazir Bhutto a s ňou násilie a chaos. V súčasnosti je v Pakistane autokratický a o moc armády sa opierajúci režim prezidenta Mušaráfa, ktorý je zodpovedný do značnej miery za šírenie islamského radikalizmu, ktorý sa však, z celkom pragmatických dôvodov, začal orientovať na spoluprácu so Západom. Vzhľadom na epidemické rozšírenie islamského fundamentalizmu v krajine, ktorá bola aj predtým veľmi konzervatívne islamská (viď napríklad vraždu novinára Davida Pearla a ďalšie teroristické incidenty) možno dosť presne tušiť koho by priniesli k moci v tejto chvíli demokratické voľby. Ani inde nepriniesla demokracia vždy iba prospech. Robert Kaplan uvádza, že sa demokratická Južná Afrika stala najnásilnejšou krajinou mimo oblastí, kde je práve vojna. Množstvo vrážd na počet obyvateľov je tam šesťkrát vyššie ako v Spojených štátoch a päťkrát vyššie ako v Rusku. Príklady Rwandy, Pakistanu, Ugandy, Nigérie, či Iránu nabádajú k opatrnosti v pokusoch o zavedenie demokracie tam, kde neexistujú na to aspoň trochu realistické podmienky. Riešením sú možno v istej fáze histórie krajín hybridné režimy. Keď sa pred tridsiatimi rokmi v Singapúre dostal k moci Lee Kuan Yew, bola to podľa Kaplana komármi mučená diera plná slumov, v ktorých často nebola ani elektrina, ani kanalizácia. Jeho ofenzívny neo-autoritársky režim premenil Singapúr na paternalistickú, meritokratickú a určite nie demokratickú korporáciu. Zmizla však chudoba aj špina. „Počíta sa oslobodenie od špiny a nedostatku medzi ľudské práva?“, kladie si otázku Kaplan. Jeffrey Sachs píše, že „dobrá vláda“ znamená relatívne bezpečie pred korupciou, pred porušovaním zmlúv, pred vyvlastnením súkromného majetku, pred byrokratickou neschopnosťou. V týchto veciach je reputácia Singapúru nedostižná. Bohatstvo Singapúrčanov sa blíži vo svojom priemere ku Kanade. Príklad Singapúru spomína, v inom kontexte, aj Huntington. Singapúr má dnes parlament, hoci so slobodami je to tam stále dosť špecifické. Je to však mimoriadne tolerantne multietnická (Číňania, Malajci a Moslimovia a tiež hindskí a sikhskí Indovia) krajina, kde všetci hovoria okrem svojho jazyka aj povinne anglicky. Huntington uvádza, že vláda po diskusii v parlamente prijala dokument, ktorý má definovať najdôležitejšie hodnoty Singapúru. Je to zvláštna zmes – národ (politický národ Singapúrčanov) má prednosť pred etnickým spoločenstvom, rodina je základnou jednotkou spoločnosti, spoločnosť rešpektuje a podporuje jednotlivca, konsenzus má prednosť pred hádkou, má vládnuť rasová a náboženská harmónia. Prioritu jednotlivca dodali autori dokumentu, aby zdôraznili individuálne kvality ako protipól ku konfuciánskym hodnotám rodiny a hierarchie, ktoré viedli k nepotizmu. Úspech Singapúru je hrozivý, treba ho však prijať. Je možné, že zakrátko bude možná v Singapúre stabilná a skutočná demokracia bez takých ničivých dôsledkov, aké mala v iných, nepripravených krajinách.

 

Huntingtonov svet konfliktov

Huntington pobúril multikulturalizmu oddanú akademickú obec takmer každou svojou vetou. A poburuje dodnes, hoci mu krvavý vývoj za posledné roky dáva tak často za pravdu. Pre Fukuyamu, píše Stanley Kurtz, je žriedlom histórie liberálna túžba po rovnakom uznaní. Huntington vraví, že nenávidieť je ľudské, a že ľudia potrebujú identitu a často ju nadobúdajú prostredníctvom nepriateľov, ktorých si spoločne vyberú. S koncom nenávistí studenej vojny sa vynoria nevyhnutne nové formy identity naviazané na nové vzorce nenávisti. Rovnako prezident Bush, ako prezident Clinton museli hovoriť o tom, že Amerika nie je v konflikte s islamom, ale len s islamskými fundamentalistickými teroristami. Politici nesmú vedome živiť ani reálne existujúce konflikty. Huntington však otvorene hovorí o moslimskej náchylnosti k násilným konfliktom. Doslova píše, že: „Základným problémom Západu nie je islamský fundamentalizmus. Je to islam, odlišná civilizácia, ktorej ľudia sú presvedčení o nadradenosti svojej kultúry a posadnutí menejcennosťou svojej sily. Problém pre islam nie je CIA, či americké Ministerstvo obrany. Je to Západ, iná civilizácia, ktorej ľudia sú presvedčení o univerzálnosti svojej kultúry.“ Táto „politická nekorektnosť“ spôsobila doslova zúrivé reakcie, Huntingtonovi kritici si však odmietajú všimnúť, že nie len pre Usamu bin Ládina, ale pre väčšinu ortodoxných islamských duchovných je demokracia hriechom a rúhaním sama o sebe – ľudia sa v nej opovažujú vytvárať si svoje zákony, čo je z pohľadu islamu iba božia výsada. Šaria je jediný a hotový systém zákonov, ktorý je pre islam akceptovateľný.

 

Hlboko tiež urazil akademickú obec poukázaním na to, že volebná súťaž (ako vidno aj na horeuvedených príkladoch) v nezápadných spoločnostiach nemusí znamenať menej vojen, ale viac, a že môže zvýšiť nacionalizmus a priviesť k moci agresívnych fundamentalistov, čo zvýši pravdepodobnosť medzinárodných konfliktov. Oživil tiež napríklad klasickú tézu Maxa Webera (toho času v sociálnych vedách tabu), že kultúrne faktory sú zodpovedné za rozdiely v tom ako rýchlo sa jednotlivé ľudské spoločenstvá modernizovali. V tejto súvislosti je mimoriadne zaujímavý pohľad vedca z úplne inej oblasti – evolučného biológa Jareda Diamonda, ktorý sa pokúsil o popísanie osudov ľudských spoločenstiev od začiatku vekov a aj o odpoveď na otázku prečo si napríklad Eurazijci podrobili, vyhnali z domorodého územia, alebo zdecimovali toľko iných ľudských spoločenstiev a prečo to nebolo naopak. On vidí kľúč k rozdielnosti a aj k rozdielnej úspešnosti ľudských civilizácií predovšetkým vo faktoroch životného prostredia, v podnebí a geografii, dokonca v tvaroch kontinentov. Jeho kniha je históriou toho ako vznikol moderný svet a jeho nerovnosti a je zároveň dôležitým argumentom proti rôznym teóriám rasovej nerovnosti. Jared Diamond však polititologickú akademickú obec príliš nepobúril, hoci ukazuje na základy toho, čo vidí v modernom svete Huntington. Huntington napríklad neverí na hybridné kultúry a civilizácie už kvôli ich odlišným vývojovým líniám. Stanley Kurtz zvýrazňuje, že sa Huntington snaží odlíšiť vesternizáciu a modernizáciu a presne ukazuje na to, že na Západe kultúrny individualizmus predchádzal modernitu a nemôžeme ich považovať za totožné. Čo samozrejme neznamená, že aj tam, kde už modernizácia narušila sociálne štruktúry bez tohto predpokladu, nie je možný dlhodobý posun k individualizmu, ktorý je zasa predpokladom pre fungujúcu demokraciu západného typu. To zasa Huntington neberie celkom do úvahy. Huntingtonovou najhlbšou urážkou pre istú časť postmodernej akademickej obce bolo jeho trvanie na tom, že naša viera vo všeobecnú a globálnu príťažlivosť demokracie je skôr charakteristikou (naivnou) západnej kultúry a nie univerzálnym faktom.

 

Stanley Kurtz tiež upozorňuje na to, že na rozdiel od Huntingtona si Fukuyama neuvedomuje princíp, štruktúru a rozloženie vzájomného uznania medzi ľuďmi v tradičných kultúrach a spoločenstvách. Upína sa výhradne na rodiacu sa demokraciu. Huntington vie presne, že tradičné hierarchie nie sú ani tak produktom vzťahu pána a otroka, ako skôr vedľajším produktom skupinovej solidarity. Svojim spôsobom môže byť potreba byť uznaný a akceptovaný inými ľuďmi lepšie a hlbšie uspokojená v tradičných spoločenstvách rodinných zväzkov, kmeňov a náboženstiev, ako v našej modernej a demokratickej spoločnosti. Paradoxne samovražedný terorista nemá vysvetlenie v spoločenstve individuálneho zápasu o uznanie a prestíž, má však svoju zvrátenú logiku v tradícii obetovania sa pre spoločenstvo.

 

Kto má pravdu?

Huntington, či Fukuyama? Na tú otázku sa v tomto okamihu nedá odpovedať napriek tomu, že kyvadlo sa vychýlilo viac na Huntingtonovu stranu. Západná civilizácia to bude musieť asi zistiť na vlastnej koži, možno pokusom a omylom. Isté je, že nás pravdepodobne čaká dlhý a zrejme aj krvavý konflikt s islamom. Pripusťme, že možno iba s jeho fundamentalistickou podobou. V prípade Izraela napríklad, nebude celkom dobre možné nasledovať Huntingtonove rady a vyhnúť sa intervencii do konfliktu vo vnútri inej civilizácie. Konflikt Arabov, či islamu a Izraela už sám prekračuje hranice jednej civilizácie a vťahuje doň i Západ – či už si to pripustí, alebo nie. Al-Kájda vojnu Židom a kresťanskej civilizácií vyhlásila a nemá v úmysle pristúpiť na žiadne prímerie bez ohľadu na to, čo hovoria západní politici. V očiach obrovského množstva sfanatizovaných moslimov je Západ urážkou Boha už svojou rúhavou existenciou. Možné zbrane hromadného ničenia v rukách niektorých štátov môžu znamenať takú hrozbu, ktorá opäť nedovolí Západu prizerať sa a eventuálne sa stať obeťou vlastných idealistických kultúrnych vzorcov. Na druhej strane zrod slobodomyseľnej demokracie nie je vylúčený ani v islamskom svete, kým si nedokážeme opak. A, prirodzene, ani v iných kultúrach ako je čínska, či africká. Možno bude mať inú, hybridnú, poloautoritárnu podobu, môže však fungovať. Preto by asi nebolo múdre aby sa Západ celkom vzdal Fukuyamovej vízie. Možno, že má predsa len pravdu – i keď niekde generácie vzdialenú. Dovtedy však treba počítať s huntingtonovským násilným a nebezpečným svetom.