Mapa stránky

Jediné vojnové správy, ktoré nikdy nestratia svoju schopnosť vzbudzovať hrôzu a odpor, sú správy o civilných obetiach. Nikto normálny sa nemôže pokojne pozerať na zábery zmasakrovaných žien a detí.

Vedia to všetci a vedia aj, že mŕtvi civilisti sú jednou z najsilnejších zbraní v zápase o verejnú mienku, a predovšetkým verejnú mienku západného sveta. Absurdným a odpudzujúcim produktom tejto poznanej pravdy nie je to, že ich médiá vyhľadávajú (väčšinou si robia jednoducho svoju prácu), ale to, že sa ich Saddámov režim usiluje mať k dispozícii na predvádzanie médiám čo najviac. Inak sa totiž jeho správanie nedá vysvetliť. Nie je to nakoniec nič, čo by neskúšal robiť aj v minulosti. Nový je iný, paralelný príbeh.

 

O´Keefe a jeho druhovia

V týždňoch, ktoré predchádzali začiatku vojenských akcií v Iraku, boli na chvíľu hrdinami senzáciu vetriacich médií dobrovoľníci, ktorí sa podujali ísť do Iraku a chrániť tam mier ako „ľudské štíty“. Organizoval ich z Londýna istý Kenneth Nichols O´Keefe, bývalý príslušník americkej námornej pechoty. Krížom cez Európu vyrazili do Iraku dva londýnske „doubledeckery“ plné ľudí pripravených zabrániť svojou prítomnosťou bombardovaniu. Vodič a vlastník autobusov Joe Letts povedal reportérom, že ich cieľom je vlastnou prítomnosťou v Iraku zabrániť Bushovi zaútočiť na Irak. Neskôr sa pridali ďalší po celom svete - od Japonska až po Kanadu a Južnú Afriku - a iracký režim im ochotne udelil víza.

O´Keefov príbeh v jeho vlastnom podaní je pozoruhodný. Je to zaujímavý tridsaťtriročný muž so slzou vytetovanou pod kútikom ľavého oka a ďalším tetovaním na tele - „expatriot“. V roku 1991 bojoval vo vojne v Zálive ako príslušník 2. bataliónu štvrtej divízie námornej pechoty. Blízko irackej Basry tam vtedy zahynuli v bombardovaní stovky irackých vojakov. Ako svedka tohto zabíjania ho to definitívne naladilo proti vojne a teraz prichádza splatiť morálny dlh. Tu však naráža jeho rozprávanie na istý problém. Podľa CNN jeho batalión nikdy neopustil Kuvajt, pretože bol súčasťou jednotiek, ktoré oslobodzovali Kuvajt a nevkročili na irackú pôdu. Vraví tiež, že pod vplyvom tejto (akej?) skúsenosti opustil armádu asi o osem mesiacov neskôr. V skutočnosti - aj to hovorí on sám na inom mieste - ho prepustili pri znižovaní stavov a pre konflikt s nadriadenými. Neskôr sa vzdal amerického občianstva, odišiel z krajiny a požiadal v Holandsku o politický azyl.

Kenneth O´Keefe už nie je v Iraku. Podľa toho, čo vyrozprával reportérke Associated Press Shafike Mattarovej, ho už 12. marca štyria dôstojníci irackej rozviedky eskortovali na jordánsku hranicu a vyhostili. Spolu s ďalšími štyrmi „živými štítmi“ – Američanom, Slovinkou, Austrálčanom a Turkyňou. Vraj preto, lebo nechceli byť štítmi tam, kde ich chcel umiestniť iracký režim a vôbec si dovoľovali si mať názory.

Zatiaľ už Irak opustila aj absolútna väčšina zvyšných „štítov“. Z rôznych dôvodov, prevažne však preto, lebo zistili niečo naozaj prekvapujúce - byť ľudským štítom je nebezpečný nápad a človeka pri tom môžu aj zabiť. Ale aj pre iné príčiny - mnohí chceli svojimi telami naozaj chrániť civilné objekty ako školy, nemocnice a podobne. O to však Saddámov režim nemal záujem. Reverend Kenneth Joseph, pastor veľmi starej Asýrskej cirkvi Východu, hovorca ďalšej skupiny „štítov“, ktorá opustila Irak ešte pred konfliktom, povedal veteránovi medzi zahraničnými korešpondentmi Arnaudovi de Borchgrave, že boli „šokovaní späť do reality“ tým, čo sa o Saddámovom zverskom režime dozvedeli priamo na mieste. Z Iraku ušli so štrnástimi hodinami videonahrávok rozhovorov s Iračanmi o neopísateľných ukrutnostiach, ktoré režim spáchal na nich a ich rodinách. Reverend povedal, že mu prišlo zle napríklad pri rozprávaní o mletí živých ľudí v obrovských sekačkách na plastické hmoty. Tu však sa nekončí príbeh ľudských štítov v Iraku, iba ten paralelný o pomätených západných idealistoch. Ten (takmer) skončený má, okrem nervy drásajúceho idealizmu, ešte jednu zvláštnu črtu - surovo nespravodlivý a vo svojej podstate rasistický predpoklad, že život ktoréhokoľvek belocha zo Západu má v očiach americkej armády väčšiu cenu ako život obyčajného irackého civilistu (redaktor National Review Rich Lowry cituje v tomto zmysle samého Kennetha O´Keefa).

 

Saddámov dlhý zoznam

Pre Sadámov režim nie je používanie ľudských štítov ničím novým. Chladná kalkulácia s ľudskosťou a etickými zábranami západných politikov, vojakov a verejnosti spojená s absolútnym pohŕdaním ľudským životom mu dáva do ruky mocnú zbraň a nesmierne komplikuje jeho vojenskú porážku. A on tú zbraň používa. Po okupácii Kuvajtu v roku 1990 zajali iracké jednotky v Kuvajte stovky amerických, austrálskych, nemeckých a iných civilistov, vrátane žien a detí a držali ich mesiace v Iraku. Mnohých pravidelne rozmiestňovali k vojenským zariadeniam, k mostom, elektrárňam a do vládnych budov. Saddám sa neštítil ani predvádzať sa pred kamerami zahraničných televízií ako láskavý ujo so smrteľne vystrašenými deťmi rukojemníkov. V Bagdade si vtedy podávali v úsilí docieliť prepustenie rukojemníkov kľučku najrôznejšie celebrity, od politikov až po reverenda Jesseho Jacksona a Muhammada Aliho. Saddám nakoniec pochopil, že mu táto prax v očiach svetovej verejnej mienky škodí a prepustil ich asi mesiac pred začatím vojny. Mal však vypracovaný plán použiť ako ľudské štíty vojnových zajatcov. Iracký armádny generál Wafik al-Sammara, ktorý ušiel z Iraku v roku 1994, povedal britskej tlači, že Saddám nariadil svojim generálom zajať asi 5000 britských a amerických vojakov, aby slúžili ako ľudské štíty. Plánoval ich priviazať na útočiace iracké tanky pri údere na saudské ropné polia.

Súčasná situácia je iná. Jeho ľudskými štítmi sú teraz, keď tí zo Západu radšej z Iraku odišli, predovšetkým jeho vlastní irackí civilisti. Tí však nimi boli celý čas. V roku 1996 napríklad priznal Irak zbrojným inšpektorom OSN, že v roku 1991 ukryl kultivačné média na vývoj biologických zbraní do školy Asma v meste Hindija. Irak už celé roky rozmiestňuje vojenské zariadenia, napríklad protiletecké raketové odpaľovacie zariadenia, do tesnej blízkosti objektov s veľkou hustotou civilného obyvateľstva, ku školám a nemocniciam, skladuje zbrane a umiestňuje veliace centrá v obytných domoch, civilných objektoch a mešitách. Podľa kurdských médií špeciálne bezpečnostné orgány, ktoré riadi Saddámov mladší syn Kusaj, vytvorili špeciálny program na premiestnenie politických väzňov do vojensky dôležitých objektov v Iraku, aby ako ľudské štíty odstrašili odporcov režimu od pokusov ho zvrhnúť.

Správa CIA z januára 2003 uvádza, že Irak vybudoval nové vojenské úkryty pre obrnenú techniku pri mešitách, školách, skladoch potravín a civilných obydliach v husto obývaných oblastiach. Iračania sú opakovane v priebehu uplynulého desaťročia vyzývaní, aby sa hlásili ako potenciálne ľudské štíty a teraz ich, opäť vrátane žien a starých ľudí, naozaj rozmiestňujú do blízkosti strategických vojenských cieľov. V Saddámovej neľudskej kalkulácii ide o stratégiu, pri ktorej nemôže nič stratiť. Ak prítomnosť nevinných civilistov zabráni útoku, vyhráva. Ak nie, tak bude môcť médiám ukázať strašné zábery mŕtvych nevinných ľudí - a vyhráva propagandisticky. 24. marca zostrelili blízko Bagdadu irackí bojovníci americkú bojovú helikoptéru. Tridsať ďalších helikoptér ustúpilo, lebo bojovníci strieľali zo strechy obytnej budovy a opätovanie útoku by zabilo veľa civilistov. Desiatky podobných príbehov sa dozvedajú reportéri prakticky z celého Iraku. Netreba ani dodávať, že Saddámovi bojovníci by podobné škrupule nemali. V blízkosti mesta Nasirija sa odohrali zasa dve epizódy, keď iracká jednotka predstierala, že sa vzdáva, a keď sa námorní pešiaci priblížili, Iračania začali strieľať a desiatich Američanov zabili. Všetky tieto prípady sú hrubým porušením Ženevskej konvencie, ktorá je súčasťou medzinárodného práva.

 

Ženevská konvencia

Protokol k štvrtej Ženevskej konvencii z roku 1977 v článku 7 doslova hovorí: „Prítomnosť alebo pohyb civilného obyvateľstva nesmú byť využívané, aby ochránili určité miesta alebo oblasti pred vojenskými operáciami, najmä v snahe ochrániť vojenské objekty pred útokmi, alebo zaštítili, uľahčili alebo zabrzdili vojenskú operáciu. Účastníci konfliktu nesmú nariaďovať pohyb civilného obyvateľstva alebo jednotlivcov s cieľom pokúsiť sa zaštítiť vojenské objekty pred útokmi, alebo zaštítiť vojenské operácie.“ Prijatie tejto normy si vynútili skúsenosti s používaním civilného obyvateľstva na tieto účely v mnohých vojnách.

Protokol k Ženevskej konvencii tiež rozlišuje v článku 37 medzi prípustnou vojenskou lesťou a zakázanou zákernosťou. Ako príklady zakázanej zákernosti tento článok Protokolu uvádza: „a) predstieranie úmyslu vyjednávať alebo vzdať sa pod zástavou prímeria, b) predstieranie nemohúcnosti pre zranenie či chorobu, c) predstieranie civilného, nebojového statusu, d) predstieranie chráneného statusu použitím znakov, emblémov alebo uniforiem OSN alebo neutrálov...“ Podľa profesora medzinárodného práva na Purdue University Louisa Reneho Beresa sa zhodujú právnici na tom, že práve takéto zákernosti predstavujú zvlášť hrubé porušenie zákonov vojny a veľmi vážne porušenie („grave breach“) Ženevskej konvencie. Inými slovami, všetko to, čo sa v Saddámovom Iraku deje s civilným obyvateľstvom používaným ako ľudské štíty, ako aj všetky zákernosti „asymetrickej vojny“ sú vojnové zločiny. Profesor Beres tiež pripomína, že medzinárodné právo nie je zmluvou o samovražde. A teda krajiny, ktoré s Irakom bojujú, majú právo chrániť svoje jednotky pred stratami, ktoré takéto stratégie spôsobujú. Zabití civilisti, ktorí zahynuli alebo zahynú práve vinou toho, že ich režim umiestnil na miesta potenciálnych bojov, sú teda v každom prípade obeťami Saddámovho režimu. Nielen Ženevská konvencia, ale základná civilizovaná etika a svedomie prikazuje vojakom a ich veliteľom urobiť všetko pre to, aby na mieste bojov neboli bezbranní civilisti a aby tam nezomierali. A to aj vtedy, keď tam chcú byť dobrovoľne. Dobrovoľnosť je vlastne z pohľadu medzinárodného práva aj svedomia vojaka celkom irelevantná.

Je pravdepodobné, že v irackom konflikte zahynie ešte veľa nevinných civilistov. Mnohí práve preto, že budú presne tam, kde dopadnú bomby určené vojenským cieľom. Budú tam, lebo ich tam chce mať Saddám Husajn. Pre svoju hru so svetovou verejnou mienkou ich nepotrebuje živých, ale mŕtvych. Saddám ich smrť privoláva. Ich životov je mu ľúto rovnako málo ako životov státisícov tých Iračanov, ktorých životy obetoval v hlúpej vojne s Iránom. A rovnako málo ako tých 20 000 irackých Kurdov, ktorých dal zabiť chemickými zbraňami v osemdesiatych rokoch. Alebo ďalších desiatok tisíc, ktorých povraždili a umučili v rôznych čistkách. Jeho portrét treba vidieť za každou smutnou štatistikou. Rovnako je pravdepodobné, že ani najväčšia ostražitosť neochráni mnohých amerických a britských vojakov pred zákernosťou fanatikov prezlečených za civilistov alebo predstierajúcich kapituláciu.

Ženevská konvencia je veľmi dlhý dokument. Dlhý a zložitý ako dejiny vojnového násilia na civilnom obyvateľstve a vojnových zajatcoch. Svojím spôsobom je ich bilanciou, lebo každý článok odráža čosi, čo sa už stalo. Saddám píše iba ich ďalšiu kapitolu.