Mapa stránky

Tieto dva pojmy takmer dokonale ovládli transatlantickú politickú diskusiu na európskej strane Atlantiku a vytlačili na okraj akýkoľvek zmysluplný dialóg o obsahu politiky. Amerika je v zahraničnej politike nebezpečne unilateralistická a Európa je oddaná pozitívnemu multilateralizmu, tvrdia unisono zahraničnopolitickí pop-analytici.

Význam oboch pojmov sa zdá byť na prvý pohľad jasný - unilateralizmus je sklon konať samostatne, keď treba, a nebrať ohľady na pocity či záujmy iných štátov, multilateralizmus zasa bezpodmienečné hľadanie dohody s inými a nekonanie bez takejto dohody. Slovo unilateralizmus nadobudlo v priebehu predchádzajúcich rokov také negatívne konotácie, že sa premenilo na nadávku, v lepšom prípade na výčitku. Konať na vlastnú päsť v zahraničnej politike je podľa tejto myšlienkovej školy hriechom, konať spolu s inými automaticky cnosťou. Ak označíte nejaký krok za unilateralistický, odsúdili ste ho automaticky ako zlý a nikto už neskúma jeho obsah. Nie všetci však s touto kategorizáciou súhlasia. A mnohí, nielen Američania, z tejto schémy akosi automaticky vynímajú seba, keď ide o ich národné záujmy.

 

Európsky kult multilateralizmu

Daniel J. Mitchell pod dojmom svojej európskej cesty napísal koncom minulého roku pre The Washington Times článok o „európskom kulte multilateralizmu“. Vraví, že má pocit, že Európania prijali takmer kultové uctievanie multilateralizmu, a že pre európsku byrokratickú elitu je politika automaticky správna, ak je produktom medzinárodných diskusií, a najmä ak sa rokovania konajú na pôde medzinárodnej organizácie. Tí, ktorí sa pokúšajú diskutovať o tom, či je dohodnutá politika žiaduca alebo dobrá, sú považovaní za kacírov, lebo útočia na posvätný proces multilateralizmu. Medzi príkladmi povážlivých produktov multilateralizmu, ako sú Kjótsky protokol a Medzinárodný trestný tribunál, uvádza Mitchell aj Európou sponzorované úsilie o daňovú harmonizáciu. Európske štáty so „sociálnym“ trhovým hospodárstvom si jednoducho myslia, že je škodlivé, ak pracovné miesta a kapitál migrujú z miest s vysokými daňami na miesta s nízkymi daňami. Preto chcú s pomocou organizácií ako Európska únia a OECD skončiť fiskálnu súťaž medzi štátmi prostredníctvom „harmonizácie“ všetkých (podľa možnosti vysokých) daní. Ak to nepôjde, tak chcú aspoň „výmenu informácií“ o súkromných finančných údajoch, čo je útok na fiskálnu suverenitu krajín. Netýka sa to pochopiteľne iba Spojených štátov, ale aj Švajčiarska a napríklad aj Írska.

Otázka je, že kto poveril Európsku úniu a OECD, aby určovali optimálnu daňovú politiku. A to je veľmi dôležitá otázka, lebo práve byrokrati v EÚ aj OECD sa pokúšajú kriminalizovať také užitočné návrhy daňových reforiem, akým je napríklad rovná daň. Robert Tracinski z Creators Syndicate si priamo myslí, že multilateralizmus v európskom podaní znamená pripútať americkú sebaobranu ku kontinentu (k Európe), ktorý spadol na takú úroveň odvahy, akú ukazovalo Francúzsko v roku 1940, keď maršal Pétain reagoval na nemeckú inváziu slovami, že „udalosti očakával“. Matthew Baise, publicista z Baltimore, píše v National Review Online, že je načase prestať venovať pozornosť tým, ktorí urobili z unilateralizmu urážku, pretože unilateralistami sme všetci, ak prijmeme logický predpoklad, že všetky racionálne národy konajú v prospech svojich záujmov. Dick Morris v Jewish World Review analyzuje zasa nefunkčnosť multilateralizmu, ak ide o udržanie mieru. Píše, že príčinu možno odvodiť od starej myšlienky, že ťava je kôň skonštruovaný nejakým výborom. Robert Kagan z Carnegie Endowment for International Peace vo Washingtone vraví, že pre Američanov je typická istá zmes multilateralizmu a unilateralizmu. Radšej konajú so súhlasom a s podporou iných krajín, ale sú dosť silní, aby konali samostatne, ak je to potrebné. Možno je to priveľmi sebavedomé a nezodpovedá to predstave Európanov ani Kofiho Annana o multilateralizme, ale je to realita. Publicista Christopher Hitchens poznamenáva, že má v rámci debaty o vojne v Iraku už oboch pojmov plné zuby, lebo aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN je každé multilaterálne rozhodnutie sumou unilaterálnych rozhodnutí takmer vždy motivovaných celkom odlišnými a striktne unilaterálnymi úvahami o vlastných národných záujmoch hlasujúcich štátov. To nakoniec nie je ťažké ilustrovať postojom Francúzska, ktoré sa vopred, verejne a striktne unilaterálne rozhodlo vetovať každú ďalšiu rezolúciu BR OSN, a potom obvinilo Spojené štáty a Veľkú Britániu z unilateralizmu, keď nečakali na rozhodnutie Bezpečnostnej rady vopred vylúčené práve postojom Francúzska.

Toľko o spore medzi európskym multilateralizmom a americkým unilateralizmom v publicistickom folklóre.

 

 

Normy a čísla

Podľa Johna Van Oudenarena existuje najmenej päť kľúčových sporných tém, ktoré možno použiť ako základ v produktívnejšej transatlantickej diskusii o multilateralizme. Tu je ich stručný opis a komentár:

Do dnešných dní sa dajú vystopovať v medzinárodnej politike a diplomacii niektoré normy, ktoré majú korene v rovnováhe moci, ako ju definoval v 19. storočí (približne 1812 - 1854) európsky koncept, nazývaný Koncert. Spočíval vo výlučnom postavení piatich v podstate rovnocenných a spolupracujúcich mocností. Neboli to písané pravidlá, ale zabraňovali napríklad, aby ktorákoľvek z mocností bola izolovaná, ponížená, alebo aby sa proti nej spojili zvyšné mocnosti. Analogický je aj súčasný aranžmán na pôde Bezpečnostnej rady OSN s piatimi stálymi členmi - mocnosťami - vybavenými právom veta. Normy a nepísané pravidlá však boli dôležité aj pre celý medzinárodný systém po druhej svetovej vojne. Po páde komunizmu priniesli deväťdesiate roky v medzinárodnej politike, okrem iného, aj odklon od noriem a pravidiel smerom k vláde čísiel. Detailné a vysoko technické dohody o nukleárnych skúškach, pozemných mínach, Medzinárodnom trestnom tribunáli a globálnom otepľovaní boli menej výrazom súladu názorov medzi kľúčovými štátmi, viac výrazom tlaku niektorých štátov na iné. Príslušné zmluvy, vrátane zmluvy o zákaze nukleárnych testov CTBT, podpísalo viac ako 100 štátov. Štátom, ktoré ich odmietli podpísať či ratifikovať, prischol biľag unilateralizmu a „kvázi darebáctva“. Paradoxne to boli spravidla najväčšie a najmocnejšie štáty sveta a v prípade CTBT jediné, ktoré si vôbec mohli také testy finančne a technologicky dovoliť (k zmluve sa hrdo a bezbolestne prihlásili chudobné a malé štátiky).

Štýl diplomacie, ktorý sa rozvinul od začiatku deväťdesiatych rokov, odráža a zároveň posilňuje neexistenciu medzinárodného konsenzu o multilateralizme ako systéme procedurálnych pravidiel. Kľúčové dohody boli podľa Van Oudenarena vydupané na chaotických konferenciách konajúcich sa pod enormným časovým tlakom nemenných termínov (niečo, čo môžeme tak trochu pozorovať aj na súčasnom Konvente o budúcnosti Európy). A, samozrejme, vo svetle nedočkavej a emocionálnej publicity, ktorá vylučuje pokojné a dôverné diplomatické rokovania, tradične dôležité pre vzájomné prispôsobovanie rozdielnych národných záujmov. Vlády mali jednoducho odhlasovať hotové texty typu „ber, alebo nechaj tak“, bez možnosti doplňovania, zmien a výhrad. Čiastočne to odrážalo vplyv medzinárodných mimovládnych organizácií, ale spravidla aj koordinované úsilie niektorých štátov o svoj prospech na úkor záujmov iných štátov. Zaujímavé je, že vytváraním rokovacích fór mimo pôdy OSN a následným postavením OSN pred fait accompli, teda hotovú vec, kazatelia číselnej multilaterality cynicky podkopávali aj svoj údajný chrám, teda OSN.

 

Univerzálne a neuniverzálne dohody

Skutočne univerzálne multilaterálne inštitúcie (vďaka svojmu univerzálnemu členstvu) sú už spomínané OSN, WTO a Medzinárodný menový fond. Aj tie majú svoje limity, ale neuniverzálne multilaterálne zoskupenia sa často vo svojich záujmoch zrážajú – napríklad EÚ a NAFTA (Severoamerická asociácia voľného obchodu). Regionálne zoskupenia majú pritom svoju zemepisnú logiku, ktorá umožňuje definovať ako-tak legitímne spoločné záujmy, neplatí to však o funkčných multilaterálnych zoskupeniach, akým je napríklad NAFO (Severoatlantická rybárska organizácia). Veľmi okato sa to prejavilo na inej multilaterálnej rybárskej organizácii IWC (Medzinárodná veľrybárska komisia). Ustanovilo ju pôvodne pätnásť prímorských krajín s cieľom ochrániť prežitie rôznych druhov veľrýb. Časom alarmujúco klesajúce stavy veľrýb spôsobili vznik väčšiny presadzujúcej zákaz ich lovenia. Nórsko a Japonsko proti tomuto zákazu však tvrdo bojovali a Japonsko využívalo svoju finančnú rozvojovú pomoc na získanie ďalších členov podporujúcich zrušenie zákazu, spravidla spomedzi chudobných krajín. Podobne postupovali aj krajiny zastávajúce zákaz. Výsledkom bola absurdná situácia, v ktorej osud zákazu závisel od vnútrozemských štátov ako Mongolsko (za zrušenie) a San Marino (proti). Van Oudenaren to uvádza ako situáciu, v ktorej termíny multilateralizmus a unilateralizmus stratili akýkoľvek obsah. Najproblematickejšie multilateralistické zoskupenia sú však podľa neho čisto sebadefinované skupiny štátov s rovnakým postojom („like-minded“) v niektorej konkrétnej veci. Takými boli zoskupenia štátov, ktoré presadzovali medzinárodné dohody vo veciach ako zákaz pozemných mín a Medzinárodný trestný tribunál. Takéto zoskupenia štátov môžu hrať naozaj priekopnícku úlohu v medzinárodnej diplomacii, len nie je jasné, na akom základe si nárokujú multilateralistickú legitimitu a obviňujú z unilateralistickej nelegitimity štáty, ktoré odmietajú podrobiť sa ich vedeniu.

 

Nefunkčný multilateralizmus

Podľa Van Oudenarena tvrdia realisti, že medzinárodné spoločenstvo je vo svojom základe anarchické a multilaterálna spolupráca nedokáže eliminovať boj o moc medzi štátmi. Liberálni inštitucionalisti naopak tvrdia, že spolupráca, a najmä spolupráca v multilaterálnych medzinárodných inštitúciách formuje správanie sa suverénnych štátov spôsobom, ktorý je schopný premeniť anarchiu na medzinárodný systém. Ani jeden z týchto postojov neberie do úvahy fenomén, zvaný „nefunkčný multilateralizmus“ - formu medzinárodnej spolupráce, ktorá ovplyvňuje rozhodovanie štátov (čo realisti nepripúšťajú), ale prináša v lepšom prípade nedokonalé, v horšom kontraproduktívne dôsledky pre medzinárodný poriadok. V extrémnej podobe môže takýto nefunkčný multilateralizmus priniesť úmyselné porušenia platných dohôd (pozri Severná Kórea a Zmluva o nešírení nukleárnych zbraní).

Príkladom je osud úsilia Medzinárodnej veľrybárskej komisie zachrániť ohrozené veľryby. Po páde komunizmu referoval ohúrenému zasadnutiu IWC sovietsky vedec z bývalého sovietskeho ministerstva rybolovu, že sovietska flotila štyridsať rokov tajne lovila veľryby - a len v rokoch 1948 až 1973 vykynožila 48 477 vráskavcov dlhoplutvých (nie 2 710, ako dovtedy oficiálne Sovietsky zväz priznával). Kapitán Achab by zožltol od závisti. Podvod takého rozmeru urobil všetky dovtedajšie štatistické výpočty IWC nezmyselnými a spochybnil účinnosť celej medzinárodnej ochranárskej politiky, ktorá bola logicky postavená na predpoklade dodržiavania dohôd. Oveľa nebezpečnejšie ako takéto flagrantné porušenia záväzkov sú však pre funkčnosť multilaterálnych inštitúcií menej nápadné odchýlky od dohodnutých noriem, ktoré sú neporovnateľne častejšie. V mnohých prípadoch sú takéto odchýlky celkom legálne, lebo sa opierajú o tzv. „únikové“ klauzuly v jednotlivých dohodách. Napríklad v už spomínanej rybárskej organizácii NAFO vypočíta vedecký výbor únosné kvóty lovenia jednotlivých druhov rýb s ohľadom na potreby zachovania druhu. Tie sú potom predmetom rokovaní medzi štátmi a hlasovania. Ak sa však niektorému štátu kvóty nepozdávajú, nie je tým viazaný a môže si stanoviť vlastné kvóty. Týka sa to aj univerzálnych organizácií. Medzinárodný menový fond bol napríklad ešte v roku 1984 v situácii, keď iba 59 z jeho 146 členských štátov dodržiavalo záväzok konvertibility meny. V podobnej situácii bola aj GATT, čo obom organizáciám vyslúžilo prídomok „multilateralizmu s výnimkami“. Multilateralizmus tohto druhu sa stáva nefunkčným, ak štáty alebo skupiny štátov využívajú únikové ustanovenia zmlúv systematicky. Celý dohodnutý medzinárodný systém potom stráca zmysel. Podobné príbehy by sa dali rozprávať o tzv. „kambalovej vojne“ vybojovanej medzi EÚ a Kanadou v roku 1995 či napríklad o ICAO (Medzinárodnej organizácii civilnej leteckej dopravy). Tá vypracovala a prijala medzinárodné štandardy pre bezpečnosť lietadiel a lietania, ktorých by sa mali pridŕžať členské štáty. Konvencia však umožňuje štátom, ktoré tieto štandardy nie sú schopné dodržať, napríklad pre svoju chudobu a technologickú zaostalosť, aby to iba jednoducho oznámili. V praxi mnohé rozvojové štáty nerobia ani to. V roku 1992, keď sa americká federálna agentúra pre letectvo v úsilí o väčšiu bezpečnosť na amerických letiskách pokúsila o pomenovanie krajín, ktorých letecké spoločnosti (lietajúce do Ameriky) podľa jej názoru nespĺňajú štandardy ICAO, vyslúžila si dosť veľké medzinárodné šomranie na americký unilateralizmus.

Ale aj Európania majú tendenciu konať v takýchto veciach „unilaterálne“, keď reagujú na nefunkčné multilaterálne dohody - napríklad aj vo veci noriem ICAO pre prípustnú hlučnosť lietadiel nad husto obývanou Európou alebo prípustnom veku a konštrukcii ropných tankerov plaviacich sa v európskych vodách. Len to neradi nazývajú unilateralizmom.

 

Inštitúcie a ochota sa im podrobiť

Reakciou vlád na nefungujúce multilaterálne usporiadanie bola rastúca tendencia konať unilaterálne, ale aj úsilie o vyššiu medzinárodnú inštitucionalizáciu s cieľom obnoviť multilaterálnu spoluprácu a získať nástroje na vymáhanie dodržiavania pravidiel a zlepšenie ich funkčnosti. Pomáhajú krízy a nimi vynútené unilaterálne konania. Napríklad menové šoky na začiatku sedemdesiatych rokov viedli k reforme Medzinárodného menového fondu. Podobne aj kríza medzi Kanadou a EÚ - Kanada zadržala pre porušenie dohôd o rybolove španielsku rybársku loď Estai - viedla nakoniec k silnejšiemu regionálnemu režimu rybolovu, vyjadrujúcemu pomerne funkčný kompromis oboch strán. Aj ICAO prijala v roku 1998 univerzálny program dohľadu nad bezpečnosťou.

Van Oudenaren píše, že v týchto a podobných prípadoch pristúpi pôvodný unilateralista na určité obmedzenie svojej slobody konať v záujme lepšieho výkonu iných štátov v príslušnej oblasti politiky. Mechanizmy zabezpečovania plnenia dohôd, a teda odovzdávania suverenity, môžu byť rôzne - od čisto formálnych cez „konzultatívne“ až po celkom inštitucionalizované. Príkladom na takýto inštitucionalizovaný dohľad je proces povinnej kontroly inými štátmi v rámci Konvencie o nukleárnej bezpečnosti z roku 1994, ktorý bol dôsledkom veľmi znepokojujúcich odhalení o rizikách atómových elektrární v postkomunistických krajinách. Okrem často nefunkčnej Bezpečnostnej rady OSN ide najďalej v tejto supranacionálnej inštitucionalizácii novovytvorený Medzinárodný trestný tribunál, ktorý si ustanovuje nezávislého žalobcu, podporný byrokratický aparát, a ktorý je oprávnený vyšetrovať, stíhať a súdiť jednotlivcov bez ohľadu na predchádzajúcu politickú autorizáciu zo strany dotknutých štátov. Práve to je predmetom najvážnejších námietok napríklad zo strany USA.

Podľa Van Oudenarena bola najzvláštnejšou črtou multilaterálnej diplomacie po skončení studenej vojny extrémne nevyvážená ochota medzinárodnej komunity dávať jednotlivým inštitúciám právomoci implementovať a vymáhať si svoje rozhodnutia. To, čo bez zaváhania dala do rúk Medzinárodnému trestnému tribunálu, nebola ani zďaleka ochotná priznať inštitúciám vo veciach ako rybolov, bezpečnosť atómových elektrární alebo bezpečnosť civilného letectva. Podľa Van Oudenarenovej štúdie to naznačuje, že vymáhanie medzinárodnej spolupráce je náhodný proces, ktorý v lepšom prípade ovplyvňuje politická móda a tlak mimovládnych organizácií, v horšom úzky diktát špecifických národných záujmov. V takom prípade sú vlády ochotné vzdávať sa suverenity v abstraktných veciach, ktoré sa ich veľmi pravdepodobne nijako nedotknú, ale úzkostlivo si strážia obchodné a politické záujmy. Možno to vidieť na správaní malých štátov, ktoré pokojne podporujú multilateralizmus prístupom k dohodám o zákaze testovania nukleárnych zbraní a o ich nešírení, zatnú sa však, keď ide o veci bližšie k vlastnej kuchyni - napríklad o pranie špinavých peňazí, bankové tajomstvo alebo daňové úniky.

 

Unilateralizmus a európska integrácia

Európania z povolania, teda úradníci a eurooptimistickí komentátori, zvyknú akceptovať ako článok svojej viery, že Európa je inherentne multilateralistická. Pravdou je, že vnútorné prostredie Európskej únie také naozaj, s istými výhradami, je. Úmorné rokovania (napríklad o zmluve z Nice), kompromisy a konsenzus sa vo vnútri EÚ vysoko cenia a praktizujú. Inak je to s Európskou úniou a jej správaním sa navonok, voči zvyšku sveta, ale aj voči niektorým „neposlušným“ členom (opäť zmluva z Nice a írske referendum). Čoraz častejšie má EÚ sklon k rokovaniam typu „ber, alebo nechaj tak“.

Mali sme to spolu so všetkými kandidátskymi krajinami možnosť zakúsiť na vlastnej koži pri rokovaniach o vstupe do Únie. Výsledok v kapitole o slobodnom pohybe osôb nemožno označiť z nášho pohľadu inak ako unilateralistický a diskriminujúci. Po multilateralistických ideáloch v ňom niet ani stopy. Podobne to je napríklad v rokovaniach EÚ o obchode s rozvojovými krajinami, alebo so Spojenými štátmi americkými vo veciach globálnej politiky. Nehovoriac ani o absolútne unilaterálnom a nehybnom postoji v „citlivej“ téme neobhájiteľnej spoločnej európskej poľnohospodárskej politiky, ktorú Únia obhajuje ako svoju politickú oporu. Tvrdohlavý a samozrejme unilateralistický bol postoj Európskej únie pri formulovaní a nekonečnom reformulovaní Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a predovšetkým Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky v rámci NATO, kde Američania, ktorí už polstoročie nesú hlavné finančné aj vojenské bremeno obrany Európy, márne žiadali o spoluúčasť aspoň pri rokovacom stole.

To všetko sa dá pokojne nazvať štrukturálnym unilateralizmom integrovanej Európy ako celku, hoci sama je vo svojej podstate výsostne multilateralistickým projektom. Nekonečné naťahovania sa o čísla v diskusii o váhe hlasov pri väčšinovom a „trojnásobne väčšinovom“ hlasovaní v budúcich orgánoch Únie, o počte komisárov, o počte bezmocných poslancov Európskeho parlamentu a o najrôznejších kvótach, naznačujú skôr vnútorný príklon k vláde čísiel na úkor citlivej trpezlivej diplomacie a praktických noriem. Podobný je aj sklon čeliť nefunkčnosti vytváraním nových a nových inštitucionálnych rámcov. V medzinárodnej politike je multilateralistické presvedčenie mnohých kľúčových európskych štátov o potrebe riešiť krízy výhradne rokovaním v nefunkčných medzinárodných inštitúciách iba čiastočne vysvetliteľný slabosťou a nedostatkom vojenskej moci, ako to vidí napríklad Robert Kagan vo svojej slávnej eseji Power and Weakness. Skôr je to tak, že päťdesiat rokov postupného budovania úspechu multilaterálneho priestoru vo vnútri Európy dalo Európanom zabudnúť na ochranný dáždnik americkej nukleárnej sily i na bezohľadný hobbesovský svet všade naokolo. A uverili, že to, čo fungovalo tak hladko v chránenom skleníku Európy, musí jednoducho fungovať univerzálne a všade. Ťažko to vyčítať, realita však môže pre Európanov znamenať aj veľmi tvrdé precitnutie. Napríklad v zrážke s medzinárodným terorizmom, ktorý je multilateralistický celkom iným spôsobom. Aj taká zrážka si vyžiada multilateralistickú reakciu, nie však za rokovacím stolom s teroristami.

 

Aký bude osud multilateralizmu?

John Van Oudenaren píše, že multilateralizmus vyvoláva otázky, na ktoré nie sú k dispozícii čierno-biele odpovede. Doslova: „Aj keď unilateralizmus nepochybne existuje v politike Spojených štátov, nie je to nový fenomén, ani taký, ktorý charakteristický iba pre Spojené štáty, alebo ktorý je vo všetkých prípadoch nefunkčný, čo sa týka svetového poriadku. Unilateralizmus je tiež prítomný v Európe a môže byť dokonca považovaný za štrukturálny faktor interakcie Európskej únie s vonkajším svetom. Európania majú pravdu, keď varujú, že transatlantické väzby závisia od pokračujúcej ochoty Spojených štátov k multilaterálnej spolupráci. Európska únia a jej členovia však nesmú očakávať, že budú jedinými arbitrami toho, čo tvorí unilaterálne a multilaterálne správanie. Transatlantickým vzťahom by prospel intelektuálne vyspelejší dialóg na oficiálnej i neoficiálnej úrovni o tom, čo je multilateralizmus, kedy funguje a kedy nie, a ako môže najlepšie slúžiť európskym a americkým záujmom i záujmom tretích krajín.

Dialóg je vždy užitočný. Nesmie byť však nekonečný, lebo trpezlivosť Ameriky a možno i Európy nebude nekonečná. Najlepším vkladom doň môže byť istá skepsa k prázdnym a už dávno nefunkčným inštitúciám a zdravá dávka cynizmu. Ten vždy pomáhal diplomatom prekonať ideologické vášne a koncentrovať sa na výsledok. Určite nepomôže pocit neexistujúcej morálnej prevahy multilateralizmu opierajúci sa o chybné univerzálne odmietnutie práva národov suverénne (a unilaterálne) konať v mene svojich národných záujmov. Unilateralizmus nesmie byť nadávka - najmä ak ide o partnera, o ktorého hodnotách nemožno pochybovať ani pri veľkej dávke cynizmu. Nevieme, aký bude osud multilateralizmu vo svete mnohonásobne nekompatibilných hodnotových systémov štátov, ktorých veľká časť má zločinnú povahu (z pohľadu Západu). Možno sa budeme musieť uspokojiť s tým, keď bude skromne fungovať aspoň v obmedzenom priestore krajín, ktoré majú spoločné civilizačné korene, a nečakať, že je receptom na všetky bolesti sveta.