Mapa stránky

Američania idú do vojny bez mandátu OSN! Podľa alarmujúceho tónu, ktorým to vyslovujú mladé tváre na obrazovkách, by sa dalo usúdiť, že sa stalo niečo, čo Organizáciu spojených národov doteraz nepostretlo, niečo bezprecedentné, niečo tragické. Doposiaľ najväčšia kríza. Najväčšia? Ale prosím vás...

Generálny sekretár OSN Kofi Annan mal v očiach nefalšovaný smútok, keď svetu oznamoval, že sa Bezpečnostná rada vo veci Iraku nedokázala dohodnúť. Menej skúsený divák medzinárodných súbojov by odprisahal, že Jacqua Chiraca počul pri tlačovej besede vzlyknúť. Problém je, že o bezprecedentnosti nemôže byť v prípade BR OSN reč ani zo žartu a tragická je skôr slepota, či pokrytectvo tých, ktorí by si mali viac pamätať. Mladé tváre z obrazovky neviním. Problém je, že aj medzinárodného práva neznalý logik zistí (stačí mu vedieť čítať), že ten mandát existuje už 12 rokov, len ho tá čerstvo pokorená Bezpečnostná rada systematicky zametala pod koberec. Colin Powell povedal, že sa vyčerpali všetky diplomatické prostriedky. Problém je, že sa vyčerpali už pred dvanástimi rokmi a žiadne nepribudli. Bezpečnostná rada však nie je v nijako výnimočnej situácii, je v nej totiž prakticky už od svojho vzniku. Problémom medzinárodného spoločenstva (nech už to znamená čokoľvek) nie je Amerika, a systémovo nie je ani Saddám, problémom je samotná OSN. Nerúham sa, iba s pokúšam vidieť uplynulé polstoročie jej existencie bez ružových okuliarov. Kofi Annan je nepochybne poctivý muž, ktorý sa pokúša ako najlepšie vie naplniť ciele, ktoré si pri založení OSN stanovila i princípy jej Charty. Riadi však organizáciu, ktorá od svojho vzniku už zlyhala toľkokrát, že jej pretrvávajúca autorita vo verejnej mienke je vlastne zázrak. A vo veci predchádzania vojnám zlyhala prakticky vždy. Nezlyhala vinou svojej Charty, zlyhala vinou svojich členských štátov. A najviac tých, ktoré sú v Bezpečnostnej rade - nestálych a najmä tých stálych. Prítomnosť Sovietskeho zväzu (dnes Ruska) a Číny, vyzbrojených právom veta, ju úspešne paralyzovala od počiatku jej existencie. Neprišla teda o panenskú čistotu až teraz.

Krátky životopis

Organizácia spojených národov vznikla 26. júna 1945 na konferencii v San Franciscu. Založilo ju 51 štátov, ktoré podpísali aj jej Chartu. Princípy tejto Charty predznačila už Atlantická charta, ktorý vznikla pri rozhovoroch Winstona Churchilla a Franklina D. Roosevelta v roku 1941. Zo zakladajúcich 51 štátov bola vtedy slušná väčšina demokratických. Hoci... Už druhý článok preambuly Charty OSN hovorí, že národy sú odhodlané potvrdiť svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu človeka, v rovnaké práva mužov a žien a národov veľkých a malých. Podpísal ju vtedy aj Sovietsky zväz, kde zomierali milióny ľudí v sibírskych gulagoch ešte dlhé roky po Stalinovej smrti. A podpísala ju aj Saudská Arábia, v ktorej by sa ženy naozaj čudovali nad tvrdením o rovnosti. A aj Južná Afrika, kde by sa vtedy čudovali zase černosi a Indovia. Bezpečnostná rada OSN, orgán s povinnosťou starať sa o mier a bezpečnosť a vybavený právomocou prijímať záväzné rozhodnutia, má odvtedy 15 členov. Stálymi členmi sú od počiatku až dodnes Rusko (predtým Sovietsky zväz), Spojené štáty americké, Veľká Británia, Francúzsko a Čína. Zvyšných 10 členov volí Valné zhromaždenie vždy na dva roky. Stáli členovia, ako som už spomenul, majú právo veta – aranžmán, ktorý mal slúžiť na to, aby nebolo možné niektorú z víťazných veľmocí „prehlasovať“ vo veci, ktorá sa týka jej záujmov. Už v okamihu vzniku OSN bolo totiž jasné, že Sovietsky zväz a Západ prídu čoskoro do sporu a zvyšných desať členov predstavuje v hlasovaní lotériu ovplyvnenú náhodnou konšteláciou práve „slúžiacich“ krajín. Táto patová situácia pomáhala polstoročie udržať medzinárodné status quo - nič viac a nič menej. Výnimku, jednu z mála za 5 desaťročí, tvorí rozhodnutie Bezpečnostnej rady umožniť vojenský zásah proti agresii Severnej Kóreje na juhu kórejského polostrova v roku 1951. To umožnila ojedinelá neprítomnosť sovietskej delegácie. V roku 1950 komunistická Čína okupovala Tibet. Dalajláma žiadal OSN o zásah, diskusii o tom však pre zmenu zabránili Briti a Indovia (Čínu reprezentoval vtedy Taiwan). V roku 1971 prijala OSN komunistickú Čínu za člena, napriek masovému vraždeniu, ktoré v Číne ešte stále prebiehalo v rámci „kultúrnej revolúcie“ a Taiwan vylúčila. V tom čase zničili Číňania v Tibete už 98% kláštorov a ich správanie s k Tibeťanom sa rovnalo genocíde. Prijatie komunistickej Číny do OSN len znásobilo patovú situáciu v Bezpečnostnej rade.

Veselé sedemdesiate roky

Situáciu v OSN v sedemdesiatych rokoch vykresľuje veľmi ostro Paul Johnson vo svojich Dejinách 20. storočia. V roku 1975 mala OSN už 144 členských štátov. Z nich bolo iba 25 demokratických. Zvyšok boli totalitné štáty, štáty s iba jedinou politickou stranou a prevažne komunistické, alebo ľavicové. Funkčnú väčšinu tvorili krajiny sovietskeho bloku a arabsko-moslimské a africké štáty, zväčša odpudzujúce diktatúry. Tie dominovali všetky diskusie i hlasovania. Bežnou praxou sa stalo kupovanie hlasov za peniaze i zbrane. Možnosť paralyzovania Bezpečnostnej rady sa stala v tom čase istotou. Veto v rukách troch západných mocností vlastne už len zachraňovalo OSN pred jej totálnym zneužitím. Podľa Johnsona sa v tom čase väčšina zástupcov v OSN venovala prevažne trom veciam: organizovaniu zničenia Juhoafrickej republiky a Izraela a odsudzovaniu „imperializmu“ Spojených štátov. V roku 1974 neuznala OSN poverovacie listiny (fakticky vylúčila) svojho zakladajúceho člena - Juhoafrickej republiky. Apartheid bol nepochybne zvrhlý systém, nebol však ničím v porovnaní so situáciou ľudí v krajinách, ktoré Južnú Afriku vylučovali. V marci 1974 sa „nezúčastnení“ členovia dohodli v Havane na vylúčení Izraela a ustúpili od tohto bohumilého úmyslu až keď Spojené štáty pohrozili, že prestanú financovať OSN. Miesto toho Somálsko, Líbia a Kuba navrhli rezolúciu, ktorá odsúdila Izrael ako „rasistický“ štát. Tú potom, napriek rozhorčenému protestu amerického delegáta Leonarda Garmenta, odhlasovalo aj Valné zhromaždenie. Andrej Sacharov, vtedy ešte na slobode, k tomu v Moskve povedal, že táto škodlivá rezolúcia „môže zvýšiť v mnohých krajinách antisemitizmus tým, že celej akcii prepožičia zdanie falošnej medzinárodnej zákonnosti“. Ešte poburujúcejšia je epizóda vystúpenia Idi Amina, ugandského diktátora, primitíva, masového vraha a sadistu (zodpovedného za 200 000 zavraždených v Ugande), na Valnom zhromaždení OSN. 1. októbra 1975 predniesol Amin, ako predseda Organizácie africkej jednoty, na pôde Valného zhromaždenia fanatickú reč, v ktorej obvinil Spojené štáty zo „sionistického sprisahania“ a vyzval nie len k vyhnaniu Izraelcov z Palestíny, ale k ich genocíde. Keď prichádzal k rečníckemu pultu Valné zhromaždenie OSN vstalo, tlieskalo a prevolávalo mu na slávu. Tlieskalo aj počas toho neuveriteľného prejavu a znovu vstalo a aplaudovalo, keď odchádzal. Nasledujúci deň usporiadal generálny tajomník OSN na jeho počesť slávnostnú večeru. Neskôr, po Aminovom páde, sa niektorí pokúšali kamuflovať svoje spolupáchateľstvo tým, že potlesk bol „ironický“. Nie je problém prepísať dejiny ak nemáte česť. Valné zhromaždenie OSN malo vtedy asi takú morálnu autoritu ako zbojnícka búda. Časy sa odvtedy zmenili, sovietsky blok sa rozpadol a demokratických štátov v OSN pribudlo, pomer síl sa však nezvrátil a nesmrteľný duch tých rokov žije ďalej. Dokazuje to napríklad aj nedávna konferencia OSN o rasizme v Durbane, ktorá sa zmenila v réžii arabských štátov a ľavice na antisemitskú hystériu. Tlieskali na nej rasistovi a zločincovi Robertovi Mugabemu zo Zimbabwe a vypískali Colina Powella.

Hrdinská bilancia

Podľa Amira Taheriho v National Review mal bývalý generálny tajomník OSN Butrus Butrus-Ghali odvahu povedať, že OSN sa previnila „kriminálnou ľahostajnosťou“, keď nekonala aby zastavila genocídu v Rwande (2 milióny obetí), či v bývalej Juhoslávii. Ale to neboli jediné prípady „kriminálnej ľahostajnosti“, podobnú prejavila OSN voči indonézskej genocíde kresťanského obyvateľstva vo Východnom Timore po roku 1975 i voči genocíde Kambodžanov rukami Červených Khmérov, ktorí vyhubili takmer polovicu obyvateľstva. Tá bilancia ľahostajnosti OSN by vlastne obsahovala všetky zverstvá a masové vraždy uplynulého polstoročia - a to je dlhý zoznam. Aj dnes vraždí pred očami OSN moslimský Sudán kresťanské obyvateľstvo na juhu krajiny a Myanmar (predtým Barma) zasa moslimov a iné nebudhistické menšiny. Bezpečnostná rada OSN dokázala mlčať počas studenej vojny k anglo-francúzskej invázii do Egypta a sovietskej do Maďarska v roku 1956, k vojne medzi Indiou a Čínou v roku 1961, k sovietskej invázii do Československa a do Afganistanu, k trom indicko-pakistanským vojnám a štyrom arabsko-izraelským vojnám. Mlčala aj počas vojny vo Vietname a iracko-iránskej vojny (až na rezolúciu po ôsmych rokoch jej trvania a milióne obetí). Mlčala k množstvu ďalších vražedných konfliktov v Afrike aj Ázii. Mlčala, lebo bola zakliesnená v patovej konštelácii svojho zloženia. Problém je, že akékoľvek iné „reprezentatívne“ zloženie by malo analogické slabosti. Ani súčasná „unilateralistická“ snaha Američanov zvrhnúť zločinecký režim v Iraku nie je bezprecedentná. OSN neautorizovala ani vpád Tanzánie do Ugandy, ktorý ukončil krutovládu Idiho Amina. Ani Vietnam si nepýtal súhlas OSN, keď vpadol do Kambodže a zachránil tak zbytok Kambodžanov (nech už im priniesol čokoľvek). Ani Bill Clinton si rozumne nežiadal súhlas Bezpečnostnej rady pre zásah v Bosne a Kosove. Keby žiadal, zomrelo by omnoho viac ľudí.

Amir Taheri cituje aj iného bývalého generálneho tajomníka OSN Kurta Waldheima, ktorý raz popísal OSN ako mechanizmus slúžiaci na „luhanie na podporu mieru“. On, ktorý luhal o svojej nacistickej minulosti, asi vedel o čom hovorí. Otázkou zostáva, akú hodnotu môžu vytvoriť lži. Lebo mier ani životy, zdá sa, nezachraňujú,

Reforma?

OSN je jediná všeobecná organizácia, ktorú svet má. Popri svojej neschopnosti chrániť slobodu ľudí, ich životy a mier urobila mnoho užitočného. Pomohla zlikvidovať mnohé choroby, stará sa o utečencov, kŕmi hladujúcich. Inak je iba verným obrazom sveta, ktorý je v nej zastúpený. Jej Bezpečnostná rada odzrkadľuje svet spred 58 rokov a potrebuje reformu. Francúzsko s právom veta napríklad má asi 50 miliónov obyvateľov. India ich má takmer miliardu a v Bezpečnostnej rade nefiguruje. Reformu potrebuje aj celá organizácia, ak len nechceme pripustiť, že pravdu majú tí (napríklad Charles Krauthammer v NRO), ktorí tvrdia, že sa stala natoľko bezmocnou a skorumpovanou, že je zbytočná. Akú reformu? Neviem, len neverím krajinám, v ktorých vládnu autokrati a verejná mienka má charakter davu tešiaceho sa z popráv počas jakobínskeho teroru. Možno sú si predsa len nie všetci rovní. Ale teraz som už asi naozaj počul vzlyk.