Mapa stránky

Bratislava sa stáva skutočnou metropolou. Cez víkend do nej zamierili psi z celého sveta, aby vystavili svojich majiteľov. Trojdňová výstava mala predikát európska.

Čo to vravím, bolo to naopak. Psov pochopiteľne priviedli a priviezli ich majitelia. To ma len trochu poplietla tá súťažná horúčka a psychologická dráma triumfu a porážky, ktorá sa tak málo týkala samotných psov, o to viac však ich dosť vystresovaných majiteľov. Viem, o čom hovorím, kedysi som to poznal na vlastnej koži majiteľa psej šampiónky. Psi, tie hrdé, lojálne, múdre a absolútne nemárnivé tvory, to s božskou trpezlivosťou, stoicky a s nekonečnou toleranciou voči majiteľom, rasistickým rozhodcom a chaosu naokolo znášali, statočne trpeli, respektíve na to úplne dlabali (to tí mazáci desiatok výstav) a spali. A píšem psi a nie psy, lebo mám vo veci ich subjektivity so slovenskou jazykovedou súkromný spor. Analogicky by som nikdy napríklad nenapísal človeky, keď viem, že sú to človeci. Pre tento článok nech je mi odpustené.

Plemien psov bolo, pravda, viac, ako európskych národov. A každé plemeno malo (aspoň na pár hodín) svoj vlastný kruh (v skutočnosti to bol štvorec). Okolo neho sa tiesnili majitelia, ich rodiny, ich priatelia a všetci, ktorí prišli, aby to videli. A tiež tí psi (!), ktorí práve nevodili svojich klusajúcich majiteľov v kruhu. Rozhodcovia potom vynášali verdikty. Keď pes vyhral a rozhodca povedal aj prečo, stálo by majiteľa nadľudské úsilie skryť pýchu. Tak ju neskrýval a očividne podrástol v kohútiku. A vždy, keď zaznela nelichotivá poznámka (veľmi zriedka, lebo rozhodcovia vedia o zraniteľnej duši majiteľov, a tak nedostatky porazených psov menej komentujú) na výšku, hrudník, zauhlenie, osrstenie a jeho úpravu, uši, zadné a predné behy, mordu a podobne, tvár majiteľa stvrdla (pes nič) a jeho postoj vyjadroval potláčané poníženie. To o jeho najvlastnejšom psychologickom tele (ušiach, behoch, morde a pod.) bola totiž reč.

Tisíce ľudí prišlo len aby sa pozreli na krásne zvieratá a potešili, poobdivovali, pomudrovali a zatúžili. Lebo pes má v duši človeka už dávno vyhradené prominentné miesto.

Preambula

Dávno znamená pradávno. Pred Konventom o budúcnosti EÚ, pred zmluvou z Nice, pred Maastrichtom, pred nástupom technologického veku, pred stredovekom a pred starovekom. Kosti psích spoločníkov ľudí sa našli pri ich sídlach už z dávnej doby kamennej. Pravdepodobný príbeh človeka a psa popisuje slávny biológ Konrad Lorenz takto: Kedysi si pravekí lovci a zberatelia všimli, že šakaly (ukázalo sa medzitým, a uznal to i Lorenz, že skôr vlci) , ktorí sa v nádeji na zbytky koristi zhromažďovali v úctivej vzdialenosti od ich ohňa, sú užitoční, lebo zavetria nebezpečie skôr ako ľudia. Občas im preto čosi zo svojho úlovku pohodili. Neskôr si všimli, že stopujú lepšie zver, ktorú oni predtým zranili, tak si zvykli pozorovať okrem stôp aj správanie sa svorky, ktorá ich, stále ešte z úctivej vzdialenosti, sledovala. A nakoniec prinieslo domov (k ohňu, do jaskyne) ktorési dievčatko zo skupiny praľudí pištiace opustené šteňa vlka. Jeho matku možno zabil iný väčší dravec. Otec lovec ho chcel vyhodiť, alebo možno aj zjesť, ale dieťa si novú chlpatú hračku bránilo a plakalo. Profesor Lorenz bol presvedčený, že to muselo byť dievčatko, lebo ani praveký otec z doby kamennej predsa nemohol odolať plaču svojej dcérky. Šteňa s ľudskou svorkou zostalo a zakrátko dospelo na prvého domestikovaného psa – dravca, ktorý prijal ľudskú svorku za svoju a ukázal sa byť naozaj užitočný. Spontánne varoval aj pomáhal pri love. Neskôr pribudli ďalšie a začali sa v ľudskej spoločnosti aj množiť. Zostali s ľuďmi a časom sa zmenili aj výzorom, aj povahou. A menili sa, aj vedomým výberom zo strany ľudí pri rozmnožovaní, na rôzne plemená podľa toho aké z ich nespočetných skvelých vlastností a talentov potrebovala konkrétna ľudská svorka využiť. Výstavy psov sú na konci tohto príbehu skôr ako znak čohosi, čo sa z tohto nanajvýš praktického vzťahu stratilo – tak ako sila z nôh ľudí, ktorí už nepotrebujú priveľa chodiť. Nevedno, či ten príbeh bol presne taký, ako si ho vysníval Konrad Lorenz, ale nemohol byť veľmi odlišný a musel sa opakovať veľakrát a na rôznych miestach. Scenár príbehu asi pomohol písať aj fakt, že vlci sú veľmi sociálne zvieratá, ktoré – povedzme na rozdiel od mačkovitých šeliem – žijú vo svorkách, ktoré svojou štruktúrou dosť pripomínajú vzťahy a organizáciu ľudských skupiniek lovcov a zberačov doby kamennej. A majú teda vrodené komunikačné schopnosti uľahčujúce domestikáciu. Človek získal do svojej svorky tvora, ktorý bol predovšetkým partnerom. Preto tam, už v tých hlbinách praveku, muselo byť aj čosi ako individuálne citové puto. Aj zo strany psov. Možno dokonca silnejšie z ich strany. To sa asi nedá pripodobniť k žiadnemu inému domestikovanému druhu, ani ku koňom. A vôbec sa to nepodobá príbehom tých domestikovaných zvierat, ktoré si človek prisvojil najmä aby ich jedol, hoci aj takej hrôzy sa pes od človeka v komplikovanej histórii ľudských civilizácií dožil.

Acquis communautaire

Ak je niečo naozaj zaslúžené pre výstavu psov tohto druhu, tak je to prídomok „európska“. Nie ani pre jej jedinečný kontinentálny význam, ako skôr pre jej najvnútornejšiu podstatu. Vlastne všetky súčasné výstavy psov – lokálne aj celosvetové – by mohli niesť tento titul, lebo sú produktom procesu, ktorý pripomína viac ako čokoľvek iné vytváranie európskych noriem, regulácií, direktív, ktoré tvoria geometricky sa multiplikujúci právny poriadok Európskej únie. Lebo, presne ako v prípade oného acquis, ak chce ktorýkoľvek pes získať čo i len CAC, nehovoriac CACIB, alebo byť šampiónom, musí sa navlas podobať kánonu, ktorého praktický zmysel uniká (často uniká aj ten estetický). Pes s človekom zostal aj keď už človek prestal byť lovcom a dvere domu mu strážia alarmy a polícia. Popri výbornom čuchu, odvahe, inteligencii a lojalite mu zostala aj krása. Tá je však subjektívnou vecou a nemožno ju prenechať ľubovôli prírody. Na scénu teda vstúpili ľudské inštitúcie.

O nich si v tejto súvislosti pomyslel Konrad Lorenz toto: „Veľmi zlé je, samozrejme, keď si všemocná tyranka móda, najhlúpejšia zo všetkých hlúpych ženských, prisvojuje právo predpisovať chudákom psom, ako majú vyzerať. Neexistuje jediné psie plemeno, ktorého pôvodné vynikajúce duševné vlastnosti by neboli úplne zničené, akonáhle sa z neho stala „veľká móda“. Tejto pohrome sa podarilo zabrániť len vtedy, keď v nejakom zapadnutom kúte sveta boli dotyční psi, bez ohľadu na to, že prišli do módy, ďalej chovaní ako úžitkové zvieratá.“

Čistokrvní psi si zachovali svoje pozoruhodné povahové vlastnosti a schopnosti, pokiaľ sa ich nezmocnila móda. Výstavy a posudzovanie vzhľadu rozhodcami však spôsobili, že sa začali preháňať prvky vzhľadu typické pre plemeno, postrehol už Konrad Lorenz. Chovatelia potom rozmnožovali, z márnivosti i pre obchod, predovšetkým a výhradne zvieratá vynikajúce požadovaným vzhľadom, ktorý móda ďalej akcentovala a menila, niekedy až na karikatúru, pričom ich povahové kvality zostávali úplne bokom. Povedané eurospeakom, cieľom bola celosvetová estetická kohézia a šľak nech trafí povahovú subsidiaritu. Ak si dnes teda niekto kúpi čistokrvného psíka po dekorovaných rodičoch, má akúsi istotu, že bude po nich vyzerať – bude zodpovedať kritériám psieho acquis. S vlastnosťami, ktorými sa pýšili jeho knižní predkovia, a ktoré sa mechanicky opakujú v encyklopédiách, to už také isté nie je. Ale nemusí to byť celkom stratené – stáročia chovu pre vlastnosti sú asi predsa len silnejšie, ako pár desaťročí ľudského módneho babráctva. Okrem toho sú tu ešte stále plemená, ktoré si cenia najmä poľovníci, a ktoré potrebujú pre chov aj skúšky odhaľujúce ich schopnosti. A sú tu i služobné chovy policajtov, záchranárski a vodiaci psi a ich chovatelia, a, samozrejme, ovčiarske plemená, ktoré ešte stále vedia to, čo vedeli generácie ich predkov.

Diktát citov

Keď psi prestali byť čisto utilitárnymi spoločníkmi v ľudskom boji o prežitie a v práci, zostala im úloha, ktorú dovtedy plnili iba akosi skryto, v druhom pláne. Slúžia našim citovým potrebám. Dávajú nám lásku, keď po nej prahneme a nedostávame ju od ľudí naokolo, ale aj keď jej máme dostatok. Netreba sa za to hanbiť. Sú pre mnohých, ktorí sú osamelí, jedinou spoločnosťou. Hľadáme v ich výraze komunikujúceho človeka a pomáhame tomu šľachtením. Ľudia vyšľachtili napríklad drobné plemená, ktoré extrémne skráteným nosíkom a veľkými guľatými očami napodobňujú „detskú schému“, budia pocit „detskej“ bezbrannosti a vyvolávajú nehu. Je to vrodený program v našom nervovom systéme. Kupujeme si ich, lebo ju potrebujeme pociťovať.

A potom sú tu naše sociálne potreby vo svete iných ľudí, ktoré súvisia so psami iba ako s prostriedkom na ich napĺňanie. Mnohá dáma si kúpi pudlíka, čivavu, alebo írskeho setra, lebo to „frčí“, alebo to považuje za nevyhnutný doplnok imidžu a drahého kožucha. Mnohý ozembuch, ktorému k úplnému sebaobdivu a predstave o sebe ako o obávanom a nebezpečnom silákovi nestačí steroidmi zdurená býčia šija, si kúpi popri hrozne veľkom aute aj pitbula.

No ešte stále je obrovská prevaha tých, ktorí majú psa preto, lebo im je dobre v jeho spoločnosti, lebo sa tešia z jeho vzťahu a tých psích hlúpostí, ktoré každý pes stvára. A mnohí si idú svojho psíka zobrať trebárs z útulku a je im v podstate jedno ako vyzerá.

No a stále s nami ešte poľujú, strážia nás, strpia čokoľvek od detí a spia s nami na gauči.

Europes je svetový pes bez akéhokoľvek unilateralizmu. Hranice neuznáva, kohézne ani štrukturálne fondy nepotrebuje. Pes je vlastne úspešnejší brat vlkov, ktorý prešiel zo sektoru prvovýroby do sektoru služieb. Primäl ľudí, aby založili pre neho celé priemyselné odvetvie a vyrábali trebárs granule. Výstavy psov sú napriek ich zničujúcemu vplyvu na psie i ľudské charaktery stále fajn, lebo je na nich mnoho naozaj krásnych zvierat a mnoho naozaj pozitívne posadnutých ľudí. Keď behajú so svojim psom do kruhu a do poslednej chvíle ho češú, nerobia to iba z márnivosti, či ziskuchtivosti (takí úžasný kšeft to zase nie je). Hádam plnia úlohu, ktorú im určili psi už na počiatku ich spolužitia s človekom. Optimizmus, ktorý pri ľudskom plemene celkom nepociťujem, mi hovorí, že psi prežijú vo skvelej forme všetko. Aj zničujúce vplyvy módy.