Mapa stránky

Štvrtok, 11 November 2004 00:00

Na rodinnom cintoríne Jeffersonovcov, neďaleko slávneho sídla Monticello, ktoré si sám naplánoval a postavil Thomas Jefferson v štáte Virginia, je hrob a náhrobný kameň s jednoduchým nápisom „A Perfect Gentleman“. Inak nič, nijaké meno, ani dátum narodenia a smrti. Napriek tomu to nie je anonymný hrob. Anonymný hrob má neznámy vojak, alebo bezmenná obeť etnickej čistky či epidémie v masovom hrobe. Tu však leží muž, ktorého meno pozostalí museli poznať. A nielen jeho meno. Ako by inak mohli považovať za primerané, aby jeho život po smrti sublimoval do čistej vlastnosti oslobodenej od mena z matriky? Akoby v tom hrobe neodpočíval čísi syn, ale číra kvalita jeho skutkov, ktorá bola natoľko pozoruhodná, že sa nepotrebuje viazať na ľudské meno, ani čas. Tak sa aspoň rozhodli tí, ktorí mu ten náhrobný kameň venovali. Do Monticella prúdia denne z celej Ameriky stovky ľudí, je to vlastne pútnické miesto americkej demokracie. Chcete vedieť kto konkrétne je v tom zvláštnom hrobe pochovaný? Určite sa nájdu medzi tými, ktorí si ten nenápadný kameň medzi mnohými všimli, aj takí, ktorí by to chceli vedieť. Je celkom možné, že by to mohol niektorý zo sprievodcov aj vedieť, ale ten náš to nevedel. Priznal sa, že ten náhrobok si dovtedy ani nevšimol – veď hneď neďaleko je hrob i veľký náhrobný kameň Thomasa Jeffersona, autora americkej Deklarácie nezávislosti. Ďalej som sa ani nepýtal. Došlo mi, že to vedieť ani nechcem. Keď neviem, zostáva mi sloboda predstaviť si, vysnívať si. Snívam. Navyše, dokonalému gentlemanovi pristane byť mystériom.

Čím si človek zaslúži taký náhrobný kameň? Ani v oných časoch asi nie iba tým, že pomáhal dámam do kabáta, bozkával im ruku a pomáhal nasadnúť do koča. To asi, tak o tom naivne snívam, robili vtedy všetci, alebo aspoň väčšina. Muselo to byť niečo viac, niečo trvalo výnimočné, niečo spojené so skutkami a s unikátnym vzťahom k iným ľuďom, a nie iba s južanskou spoločenskou etiketou. Navrhujem malé cvičenie: pokúste sa napísať si zoznam pravidiel, ktoré by ste nie vy (k sebe samému je človek spravidla slepo tolerantný), ale niekto iný musel dodržiavať – do bodky a vždy, veď ide o dokonalosť – aby ste mu za jeho správanie dali na konci života náhrobok s takým nápisom. Ja som sa o to pokúsil a zistil som, že jednak zoznam nemá konca, lebo život mi stále ponúka nejaké nové položky, ale že ani nikoho takého nepoznám. Nikoho. Teda nikoho z mäsa a kostí, lebo mytologické a literárne postavy sa nerátajú. Ak, pritlačení realitou, zľavíte z kritérií, rozmaže sa vám slovo dokonalý, a na náhrobok pribudne konkrétne meno. Je možné, že problém máme preto, lebo ide o vyhynutý druh (aj ľudová floskula to tvrdí) a ten náhrobný kameň patrí tomu poslednému, skôr to však vyzerá tak, že na jeffersonovskom cintoríne odpočíva platónska idea jednej z foriem dokonalosti. Ak je to tak, je to smutné, lebo definitívne pochovaná platónska idea sa už nemôže premeniť na konkrétnu vec, teda človeka, a my nebudeme mať nikdy to privilégium a šťastie, aby sme ho stretli. Hoci... Možno sa dá exhumovať (tá idea). Nerozmotávajme to tajomstvo. Ale netúži nik z vás po takom náhrobku? Škoda. Stálo by za pokus tak žiť.