Mapa stránky

Nedeľa, 21 November 2004 00:00

Je kolektívna porucha pamäti v kandidátskej krajine prekážkou pre vstup do Európskej únie? Asi by mala byť, lebo tento typ poruchy vždy signalizuje čosi nevyliečené, potlačené a potenciálne nebezpečné.

Aj národy, podobne ako jednotliví ľudia, môžu mať kdesi v skrini kostlivca – zabudnutý hriech, strašné tajomstvo. Turci ich majú viac, ten najväčší však nie je, napriek ostentatívne odvracaným pohľadom a ôsmim desaťročiam celosvetovej ľahostajnosti, vôbec zabudnutý. I keď Turci tvrdia, že neexistuje, a Európania nehýria ochotou do tej tureckej skrine nahliadnuť. Je to nepríjemné – turecký kostlivec sa priveľmi podobá na množstvo svojich európskych príbuzných. Európania si však museli tých svojich, hoci bez nadšenia, navzájom poukazovať, inak by nemohli sedieť za jedným stolom. Nemci napríklad holokaust, Slováci, Maďari a ďalší svoju ochotnú pomoc pri tomto zločine, Česi (i Slováci) vysídlenie svojich Nemcov (a Maďarov), a dalo by sa pokračovať. A do EÚ prichádza váhavým krokom Balkán aj so svojimi národnými skriňami, ktoré sa pre húfy kostlivcov ani nedajú poriadne zavrieť. Turecký kostlivec sa volá genocída Arménov v rokoch 1914 až 1922. V tureckej skrini nie je sám, má i menších rovesníkov – vraždenie Grékov, nestorských kresťanov, Kurdov... Zvláštny je tým, že o ňom všetci vedia i nevedia. Vedel napríklad aj Hitler. Osem dní pred prepadnutím Poľska v roku 1939 vyzval Hitler svoje najvyššie velenie, aby „usmrtili nemilosrdne a bez súcitu mužov, ženy i deti“, ktorí stáli v ceste rozširovaniu nemeckého Lebensraumu – životného priestoru. Príkaz vydal s vedomím beztrestnosti a existencie historického precedensu: „Kto si dnes“, povedal vtedy Hitler, „pamätá vyvraždenie Arménov?

Genocída

Vraždenie Arménov začalo ešte počas posledných rokov vlády tureckého sultána Abdula Hamida – 1900 až 1909. Rôzne pramene uvádzajú v tom období zabitie okolo 300 000 Arménov. Potom nastúpila vláda nacionalistických „Mladých Turkov“ a rôzne lokálne pogromy proti Arménom a Grékom. Systematická genocída Arménov začala podľa všetkého na jar v roku 1915, keď turecká vláda, a zvlášť minister vnútra Talaat paša, nariadili deportáciu všetkých Arménov. Deportácie boli však zle zakrývanou formou vyhladzovania. Dedinu po dedine, mesto po meste, podľa presne byrokraticky zostaveného plánu, boli všetci schopní arménski muži odvádzaní z domovov a zavraždení. Tí čo zostali, ženy, deti a starí ľudia, boli hnaní pochodom na juh, v nekonečne dlhých kolónach, vystavení hladu, smädu, útokom tureckých strážcov a rôznych banditov, všemožne ponižovaní a mučení. Väčšina z nich cestou zahynula. Tí, čo ten dlhý pochod smrti prežili, zväčša zomreli osamotení v sýrskej púšti. Z časti arménskeho národa, ktorý žil na tom území tri tisícročia, to znamená už 2000 rokov pred príchodom Turkov, nezostal takmer nik. Presnejšie, z vyše dvoch miliónov Arménov, ktorí žili v roku 1914 v západnej časti dnešného Turecka, v západnej Anatólii, Cilicii, severnej Sýrii a inde, ich zostalo v roku 1922 dovedna iba asi 387 000. Čísla sú síce v rôznych štatistikách rôzne, ale číslo 1,5 milióna zavraždených je považované za konzervatívny odhad. Veľké časti územia spustli a vyprázdnili sa.

Deportácie a vyhladzovanie Arménov vítala veľká časť miestnych Turkov vcelku radostne – ako možnosť nalúpiť si a zbohatnúť. Členovia Výboru pre jednotu a pokrok (názov vedúceho orgánu strany Mladých Turkov) a ich priatelia dostali privilégium kúpiť si domy povraždených Arménov za 2% ich trhovej hodnoty. Z noci na ráno sa mnohí z nich stali boháčmi. Časť nalúpeného majetku putovala do Istambulu a poslúžila na splatenie vojnových dlhov voči Nemecku. Množstvo domov po Arménoch bolo vydražených miestnymi moslimami, ako to v tých končinách bývalo zvykom po pohreboch, výťažok však nešiel pozostalým a dedičom (nijakí nežili), ale tureckej vláde. Talaat paša oslovil dokonca amerického veľvyslanca Henryho Morgenthaua s neuveriteľne drzou a cynickou požiadavkou, aby mu dodal zoznam všetkých Arménov, ktorí mali životnú poistku u amerických poisťovní. Keďže sú oni aj ich dedičia mŕtvi, vyhlásil Talaat paša, všetky platby z poistiek musí dostať turecká vláda ako právoplatný dedič. Morgenthau to pobúrene odmietol a spomína ten príbeh vo svojich pamätiach. Celkový odhad majetku, ktorý Mladí Turci získali od vyvraždených a deportovaných Arménov (tovar, hospodárske zvieratá, osobný majetok, priemysel a financie), je okolo 14 miliárd dolárov. Okrem genocídy to teda bola aj obrovská lúpež.

To, čo spáchala vláda Mladých Turkov na Arménoch, malo pokračovanie aj po jej páde na konci prvej svetovej vojny. Nacionalistická vláda, ktorá nastúpila po nich, spáchala svoju vlastnú genocídu na Grékoch žijúcich od nepamäti v Malej Ázii a na zvyškoch Arménov, ktorí prežili, alebo sa vracali z vyhnanstva. R.J.Rummel, americký historik, ktorý sa venuje mapovaniu vraždenia civilného obyvateľstva po celom svete v dvadsiatom storočí, píše, že od roku 1900 do roku 1923 zabili rôzne turecké režimy 3,5 až 4,5 milióna Arménov, Grékov, Nestoriánov a iných kresťanov. Nepochybne hlavným motívom zabíjania bolo vytvorenie etnicky čistého, jednojazyčného a nábožensky homogénneho tureckého štátu. Všetko vraždenie tých čias je problém dopodrobna zmapovať. Počas toho obdobia bojovalo Turecko v piatich vojnách, niekoľkokrát násilne zmenilo vládu, podstúpilo dramatické revolučné zmeny a bolo na čas okupované cudzími mocnosťami. Zomierali, pochopiteľne a vo veľkom počte, aj tureckí moslimi. Nepochybné sa však zdá byť, že práve genocída Arménov bola realizáciou metodického a premysleného zlovoľného plánu založeného na pan-tureckej ideológii, a bola vykonaná vyslovene chladnokrvne.

Popieranie

Všetky súčasné turecké vlády akékoľvek tvrdenia o genocíde Arménov odmietajú a vedci, ktorí sa špecializujú na turecké dejiny, sa musia tejto téme buď vyhýbať alebo opakovať oficiálny turecký postoj, ak chcú mať vôbec šancu robiť priamo v Turecku výskum. Oficiálne turecké stanovisko je, že vláda musela deportovať Arménov z východnej vojnovej zóny pre legitímne obavy z ich rebélie proti Turecku, a že mnohí Arméni zahynuli napriek úprimným tureckým snahám ochraňovať ich a postarať sa o nich. Iní vraj zahynuli v občianskej vojne medzi Arménmi a moslimami. Arméni v exile, podľa tureckej interpretácie, však dramaticky prehnali veľkosť arménskej populácie v Turecku tých čias, rovnako ako počet zabitých. Turecká premiérka Tansu Ciller vyhlásila v roku 1994, že: „Nie je pravda, že turecké úrady nechcú zaujať postoj k takzvanej arménskej otázke. Náš postoj je veľmi jasný. Dnes je dokázané, že arménske tvrdenia a nároky sú vo svetle historických faktov neodôvodnené a iluzórne. Arméni neboli žiadnym spôsobom vystavení genocíde.“ Slovo genocída oficiálny turecký jazyk úplne odmieta. Turecký profesor Jusuf Halacoglu napísal v roku 2001 v obsiahlom zdôvodnení vládneho postoja, že aj názov príslušného zákona, podľa ktorého turecké armádne jednotky Arménov „premiestňovali“ znel „Tehcir“, čo v arabčine znamená presťahovanie či prisťahovanie a určite nie deportáciu alebo exil. Išlo teda iba o „premiestnenie“ a jeho príčinou boli Arméni, ktorí sa búrili a zabíjali, a jeho zámerom určite nebolo vyhladenie Arménov. To Arméni vraj použili na dôkaz svojich klamlivých tvrdení falošné dokumenty. Pre národne cítiace turecké vlády i akademické kruhy je zrejme nemožné priznať, že v základoch moderného tureckého štátu je zamurovaný obludný zločin – genocída. Syndróm popierania sa, žiaľ, netýka iba tureckej vládnucej elity. Miestami sa zdá, že tento zločin nielen zmizol z tureckých učebníc dejepisu, ale jeho vášnivé popieranie je priamo votkané do látky, z ktorej sa skladá pocit tureckej národnej identity. Britský autor David Hotelman, ktorý v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia strávil v hlavnom meste Turecka osem rokov a ovláda turecký jazyk, napísal, že: „ ...všetci Turci, pokiaľ som to bol schopný posúdiť, sú v arménskej otázke neústupní. Žiadny z Turkov, ktorých som stretol, bez ohľadu na to aký vzdelaný či ´pozápadnený´ bol, a bez ohľadu na to ako dobre sme sa osobne poznali, neprejavil ani štipku pocitu viny nad osudom Arménov; hoci rozdelení vo väčšine iných otázok, v tejto sa zdajú byť Turci jednotní.“

Armén Nicolai Romachuk, ktorý žije v holandskom Assene, ohlásil v roku 1999 plán postaviť tam zabitým Arménom pamätník. Mal to byť kríž z kameňa prineseného z arménskych hôr. Romachuk chcel pripomenúť pamiatku svojich zavraždených rodičov, starých rodičov a krajanov. Po rôznych diskusiách s magistrátom mu nakoniec povolili omnoho menší kríž než zamýšľal, nie na verejnom mieste, ale na cintoríne, a nápis na ňom nesmel ani slovíčkom spomenúť genocídu. Napriek tomu reagovala početná holandská turecká komunita búrkou protestov. Protestovalo aj turecké veľvyslanectvo a konzulát. Vyhrážali sa medzinárodným súdom v Haagu a turecký magazín Dunya vychádzajúci v Holandsku písal o „monumente nenávisti“. Holandská organizácia Turecké fórum je pobúrená, žiada od starostu mesta Assen dôkazy o genocíde a ohlásila plán postaviť v meste pamätník tureckým obetiam, ktoré boli v rokoch 1906 až 1922 zavraždené Arménmi. Už si podali na magistráte žiadosť. Má to podobnú príchuť ako keby chceli Nemci kdesi postaviť akýsi trucpamätník Nemcom zavraždeným Židmi.

Problémom pre Turkov je, že z tých čias existuje množstvo dokumentov – správ od najrôznejších veľvyslanectiev, vrátane talianskeho, Spojených štátov i z veľvyslanectva vtedy najbližšieho tureckého spojenca Nemecka, ktoré potvrdzujú prebiehajúcu genocídu veľmi podrobne. Množstvo správ o tom podali aj vtedajší novinári a korešpondenti. Napríklad už 3. októbra 1911 priniesli The London Times správu zo zasadnutia Výboru pre jednotu a pokrok (Mladých Turkov), kde sa rozhodlo, že „otomanizácia všetkých tureckých občanov, ktorá nebola nikdy úspešná pomocou presvedčovania, sa musí uskutočniť silou zbraní.“ Existuje samozrejme aj množstvo tureckých vládnych dokumentov vydávajúcich jasné svedectvo o plánovanom vyhladzovaní Arménov. A uskutočnili sa aj dva súdne procesy. Povojnová vláda Turecka nazbierala proti Mladým Turkom dostatok dôkazov o genocíde a odsúdila ich vodcov ako vinných. Druhý súdny proces sa uskutočnil v Nemecku. Súdili v ňom Arména, ktorý zavraždil v roku 1920 v Mníchove jedného z vodcov Mladých Turkov Talaata (toho Talaata). Hoci boli Nemci vtedy ešte stále priateľmi Turecka, ktoré ich podporovalo v prehratej vojne, dôkazy o genocíde predložené súdu presvedčili porotu, ktorá uznala zavraždenie Talaata za oprávnené.

(Asi) nesplniteľná podmienka

Európska únia sa definuje ako spoločenstvo zdieľaných civilizačných hodnôt. Sú jej najvzácnejším civilizačným dedičstvom. Aj ich vo svojich dokumentoch vzletným eurospeakom definuje. Prevedené do jednoduchej reči sú to hodnoty ľudskosti, slobody, demokracie a rešpektu k ľudskému životu. Žiada od svojich členov, aby sa k nim hlásili a žili podľa nich. Ak tomu správne rozumieme, kostlivci v skrini v podobe popieraných genocíd sú s nimi v prudkom rozpore. Ani nás by tam nepustili s tým našim kostlivcom z čias vojnového Slovenského štátu, hoci niektorým Slovákom to na čas nedochádzalo. A nepustia tam napríklad ani Chorvátov, ak budú zanovito tvrdiť, že koncentračný tábor počas druhej svetovej vojny v Jasenovaci je výmysel Srbov a aj počet jeho obetí je vymyslený. Nechcel by som sa v tejto veci mýliť, inak to vyzerá s Európu zle. Možno sa Turkom za tie desaťročia naozaj podarilo presvedčiť samých seba, že sa žiadna genocída Arménov nestala, a že to celé je zlomyseľná arménska konšpirácia. To je však jedno. S takou dierou v pamäti nemožno hovoriť o spoločných hodnotách, hoci obchodu to nemusí prekážať. Ak teda hovoríme o tom či prijať alebo neprijať Turecko do Európskej únie, hovorme najprv o Arménoch. Potom o islame a demokracii. Rast HDP spolu s aproximáciou práva možno riešiť priebežne.