Mapa stránky

Pondelok, 22 November 2004 00:00

Súdiac podľa reakcií na tajomstvom zahalenú smrť Jásira Arafata v parížskej nemocnici a štátnicky pohreb v Káhire, niekto veľký a hodný úcty. Prišli takmer všetky hlavy arabských štátov, Európa vyslala ministrov zahraničných vecí a médiá prinášali trúchlivé reportáže. Korešpondentka BBC Barbara Plett priznala, že plakala a hovorila o svojom vnútornom „prepojení s tým mužom“. Posledný raz boli korešpondenti BBC natoľko dojatí, keď zomrela princezná Diana. Nazvali ho „ikonou“, „hrdinom“, povedali, že mal „charizmu a štýl“, „osobnú odvahu“ a bol nie len „úctyhodný“, ale aj „matériou pre legendy“. Americký magazín Time súdi, že, okrem toho, že bol asi aj terorista, bol „nepochybne“ bojovníkom za slobodu. Bol? A kto to vlastne bol?

To závisí od interpretácie. V každom prípade sa nevolal Jásir Arafat, ale Abdel Rahman Abdel Rauf al-Kudva al-Husajni. Nenarodil sa ani v Jeruzaleme, ako raz tvrdil, ani v Gaze, ako tvrdil inokedy, ale v Káhire. Tam aj študoval počas druhej svetovej vojny stavebné inžinierstvo. Mocne ho tam ovplyvnil vojnový zločinec Hadž Amin al-Husajni, islamský mufti Jeruzalema, blízky spojenec Adolfa Hitlera, ktorý trávil vojnu v Berlíne a chystal sa odtiaľ importovať fűhrerov program na genocídu Židov do Palestíny. Jásir Arafat nebol ani bojovníkom – vyhol sa vojne arabských štátov proti Izraelu aj v roku 1948 a nebojoval ani počas suezskej krízy v roku 1956, hoci neskôr tvrdil opak. Nezbohatol ako stavebný inžinier v Kuvajte, ako tvrdil, ale podľa britských vyšetrovateľov z podielu na ziskoch svojej organizácie OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny), ktorá bola aj fungujúcou zločineckou organizáciou. Zisky OOP pochádzali podľa mnohých zdrojov z „vydierania, korupcie, ilegálneho obchodu so zbraňami, pašovania drog, prania špinavých peňazí a podvodov“. Išlo o milardy. Arafat vraj zomrel ako veľmi bohatý muž aj pre stovky miliónov dolárov, ktoré sa mu podarilo „uliať“ z veľkorysej európskej, americkej i arabskej pomoci, ktorú dostávala palestínska samospráva. Veľmi intenzívne sa začalo o jeho skutočnom nalúpenom majetku špekulovať po jeho smrti.

Mimochodom OOP i Jásira Arafata označil Ion Mihai Pacepa, bývalý šéf rumunskej komunistickej rozviedky, ktorá mala v rámci „socialistickej deľby práce“ poverenie sovietskej KGB starať sa o Líbyu a Palestínu, priamo za výtvory KGB. Arafata si KGB údajne vytipovala už v Egypte. Ťažko povedať, či je to presné. V každom prípade sovietska KGB intenzívne pomáhala OOP materiálom, výcvikom teroristov i radami. Dnes sa tým pamätníci KGB v Rusku ani netaja. Isté je tiež, že Jásir Arafat hovoril väčšinu svojej kľukatej kariéry o socializme a marxizme. Zbožným moslimom sa stal až po páde svojich sovietskych sponzorov. Pacepa tiež rozprával o tajných nahrávkach zachytávajúcich Arafatove homosexuálne orgie s jeho osobnými strážcami. Tým vysvetľujú niektorí analytici aj svoje podozrenia, že Arafat zomrel na AIDS. To je síce teraz už irelevantné, ale ak mala komunistická tajná služba naozaj také nahrávky, mohla si byť Arafatovou poslušnosťou istá.

Arafat bol otcom moderného terorizmu a organizácia Fatah, ktorú založil (či jej početné odnože), sa podpísala pod jeho najodpornejšie okamihy. V roku 1972 zavraždili Palestínčania izraelských športovcov na olympijských hrách v Mníchove, sprznili tak celú olympijskú myšlienku a premenili Hry možno navždy na opevnené podujatie. V roku 1973 prepadli saudskú ambasádu v sudánskom Chartúme, zajali tam viacerých diplomatov a žiadali prepustenie palestínskeho vraha Sirhana Sirhana, ktorý zavraždil Roberta Kennedyho. Keď neuspeli, zavraždili diplomatov. V roku 1974 zavraždila OOP osemnásť obyvateľov Kirjat Šmona v Izraeli a o mesiac neskôr prepadli palestínski teroristi školu v Ma´alot a zavraždili 26 Izraelčanov – medzi nimi veľa detí. V roku 1985 uniesli palestínski teroristi výletnú loď Achille Lauro a zastrelili pred očami jeho manželky amerického občana židovského pôvodu Leona Klinghoffera, pripútaného na invalidný vozík. Potom ho hodili aj s vozíkom do mora. Jásirovi Arafatovi sa však darilo celý čas zahmlievať priame spojenie medzi ním a konkrétnymi teroristami.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Arafat náhle prerodil na mierotvorcu a ochotný Západ mu to uveril. S prezidentom Clintonom ako odhodlaným sprostredkovateľom podpísal v roku 1993 Arafat s vládou izraelského premiéra Jicchaka Rabina oslavované Dohody z Osla a hneď o rok bol odmenený Nobelovou cenou mieru. Neskôr vysvitlo, že nevedel presne čo podpísal, lebo bol prekvapený, že to nie je celkom taká palestínska autonómia, akú si predstavoval. Jeho blízki dokonca potvrdili, že text ani nečítal. Jásir Arafat netúžil v skutočnosti po palestínskom štáte, ktorý by žil v mieri s Izraelom. Klamal o tom pokojne do očí partnerov na politických rokovaniach a do kamier západných médií, nikdy sa však nevzdal plánu Izrael zničiť.

Jásir Arafat nepriniesol palestínskym Arabom ani štipku slobody, v samospráve, ktorú dostal do rúk, sa správal ako tyran, dával vraždiť politických odporcov, kradol, klamal, uplácal a nechal sa uplácať.

Lalita Panicker v Times of India napísala, že „Arafatovo najtrvalejšie a najškodlivejšie dedičstvo je v tom, že prispel k úplnej zmene palestínskej duše. Palestínčania bývali najsekulárnejšími, najtolerantnejšími a najvzdelanejšími ľuďmi v arabskom svete. Dnes sa premenili palestínske školské triedy na náborové strediská džihádu. Výsledkom je, že celá mladá generácia vyrástla na diéte nenávisti a fanatizmu.“

To je asi Arafatov najvýstižnejší epitaf.