Mapa stránky

Agresívny a iracionálny antiamerikanizmus je najznepokojujúcejší a najnebezpečnejší politický a sociálny fenomén súčasnej postmodernej Európy. Neohrozuje iba spojenie Európy s Amerikou, ohrozuje priamo dušu európskej civilizácie zvnútra.

Ľavicové korene

Jedným zo svojich hrubých koreňov je antiamerikanizmus zasadený do dôverne známej pôdy marxizmu a jeho intelektuálne nezničiteľných pokračovateľov. Liberálna Amerika so svojim náboženstvom individualizmu a slobodného trhu je stále tým najčervenším súknom v očiach ľavice každého druhu.

„Svet obchádza strašidlo, a to strašidlo je Amerika.“ Touto vetou začína svoj článok o intelektuálnych koreňoch útokov na Ameriku Lee Harris v časopise Policy Review. „Nie je to Amerika, ktorú možno nájsť v zemepisnom atlase, ani Amerika ako sa javí návštevníkom. Je to mýtická Amerika, ktorá je terčom novej formy antiamerikanizmu.“ Je to mýtická Amerika, ktorú Noam Chomsky opakovane popísal ako hlavný teroristický štát sveta – mimochodom celkom beztrestne, lebo v skutočnosti Amerika ctí aj Chomskeho slobodu povedať urážlivú a nebezpečnú hlúposť. Je to Amerika, ktorá je zodpovedná za všetko zlo na celom svete. Je to Amerika, ako ju vidí nenávisťou zakaleným zrakom nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Dario Fo, ktorý sa nechal počuť tesne po 11. septembri 2001 (zverejnili to New York Times): „Veľkí špekulanti (amerického kapitalizmu) sa vyvaľujú v ekonomike, ktorá zabíja každý rok desiatky miliónov ľudí chudobou (v treťom svete) – tak čo je 20 000 mŕtvych v New Yorku? Bez ohľadu na to, kto spáchal tento masaker (11. septembra), toto násilie je legitímnou dcérou kultúry násilia, hladu a neľudského vykorisťovania.“ Zrejme ani Nobelova cena za literatúru nepôsobí ako ochranný filter pred ohlupujúcim mámením konšpiračnej mentality. Ako, preboha, zabíja americká ekonomika desiatky miliónov ľudí ročne? Nuž ale Dario Fo nie je, konieckoncov, jediný významný európsky intelektuál, ktorý klesol do takých paranoidných hĺbok. Skôr sa dá povedať, že medzi európskymi (a americkými) intelektuálmi, a najmä tými, ktorí sa upísali ľavici (čo je absolútna väčšina), je skôr opak výnimkou. Presvedčenie, že za chudobu národov väčšiny tretieho sveta nie sú zodpovedné ich vlastné skorumpované a násilnícke politické elity, ani stupídne hospodárske experimenty inšpirované vývozom komunistických myšlienok zo Sovietskeho zväzu, ale práve Amerika, ktorá s tým väčšinou nemá vôbec nič spoločného, muselo odkiaľsi prísť. Lee Harris ukazuje odkiaľ. Samozrejme je to teória Marxových pokračovateľov, nevyhnutná revízia pôvodnej teórie, ktorá z biedy konkrétneho ľudu vinila vždy konkrétnych domácich kapitalistov. Harris píše: „To je to strašidlo, ktoré dnes obchádza svet. V skutočnosti môže človek zájsť dokonca až k presvedčeniu, že táto Amerika je základným organizujúcim princípom dnes existujúcej ľavice: Byť proti Amerike je byť na správnej strane dejín; byť za Ameriku znamená byť na tej nesprávnej strane.“ Čo je to byť na správnej strane dejín je starý marxistický koncept: dejiny ovládané železnými zákonitosťami.

Medzi nepochybnými pôvodcami tohto pohľadu na svet uvádza Lee Harris amerického marxistického ekonóma poľského pôvodu Paula Barana. Ten vydal v roku 1957 knihu Politická ekonómia rastu, v ktorej po prvý krát popísal údajné kauzálne spojenie medzi prosperitou rozvinutých kapitalistických krajín a biedou tretieho sveta. Bola to dosť radikálna zmena formulácie Marxovej teórie zbedačovania, ktorá zjavne neplatila na situáciu robotníckej triedy v bohatých kapitalistických krajinách. Dá sa povedať, že Baran túto Marxovu teóriu zachránil tým, že ju globalizoval – pochopiteľne bez relevantných dôkazov. Amerika je, samozrejme, personifikáciou kapitalizmu zodpovedného za tú celú biedu. K Paulovi Baranovi pribudla v roku 1974 monumentálna štúdia Immanuela Wallersteina Moderný svetový systém, ktorá je štatistickým a historickým rozvinutím Baranovej tézy. Téza globálneho zbedačovania, ktorú Harris nazval Baran-Wallersteinovou revíziou klasického marxizmu, odvtedy žije vlastným urputným životom a zahmlieva skutočný obraz sveta a príčin jeho mizérie v očiach tisícov príslušníkov intelektuálnej triedy a cez médiá aj miliónov ľudí, ktorí nemajú čas čítať skutočné štatistiky a analyzovať skutočné dáta. Priamy dôsledok tejto tézy je tvrdenie, že Amerika sa stala bohatou tým, že spôsobila chudobu iných krajín. Ľudia veria tomuto konšpiračnému bludu aj keď je zjavné, že väčšina najzúfalejších regiónov sveta, ako subsaharská Afrika, či Severná Kórea, v ktorej za uplynulé desaťročie zomrelo možno až dva milióny ľudí od hladu, nemali nikdy s Amerikou, ani jej kapitalizmom, ani jej firmami, nič spoločného. Celá táto fantazijná ideológia sa koncentrovala do stupidity z pera nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Daria Fo. A mnohých ďalších.

 

Stará dobrá Európa

Genealógia antiamerikanizmu ako konšpiračnej teórie je však podstatne zložitejšia a niektoré jeho korene siahajú naozaj do európskych temnôt. Na niektorých miestach starej dobrej Európy nahrádza politický program ako taký. Ako napísal francúzsky analytik Jean-Francois Revel: „Ak odoberiete antiamerikanizmus, nezostane z dnešného francúzskeho politického myslenia nič, ani na ľavici, ani na pravici.“ V časopise Public Interest pátral po koreňoch súčasného antiamerikanizmu profesor politológie na University of Virginia James W. Ceaser. Podľa neho už dávno vznikla „symbolická Amerika“, ktorá nemá s tou skutočnou veľa spoločného. Táto symbolická Amerika, na ktorú sa koncentruje všetok strach a nenávisť, hoci má veľa spoločného s banálnymi xenofóbnymi predsudkami, bola prevažne vytváraná „vysokými“ mysliteľmi, často filozofmi. Mnohí, ktorí zohrali kľúčovú úlohu pri odhaľovaní tejto symbolickej Ameriky, tú skutočnú nikdy nenavštívili, ani sa o ňu príliš nezaujímali. Dali svetu dokonca nové slová – ako „amerikanizácia“, čo je vlastne synonymum so slovom globalizácia, len to je omnoho temnejšie. Ukazuje sa, že argumentačná munícia antiamerikanizmu islamských fundamentalistov väčšinou nepochádza vôbec z Koránu, ale je v celom rozsahu plodom európskeho myslenia. Takpovediac lízing ideí.

Prvým štádiom antiamerikanizmu bola v Európe teória tvrdiaca, že Amerika svojou klímou spôsobuje degeneráciu všetkého živého, zmenšenie vzrastu, hlúpnutie a podobne. Podobnými hlúposťami sa preslávili v 18. storočí napríklad významný francúzsky biológ gróf de Buffon, Cornelius de Pauw a veľký encyklopedista abbé Raynal. Toto, pochopiteľne, neobstálo v realite, ani proti kritike zo strany Ameriky – z úst Benjamina Franklina a Thomasa Jeffersona, ktorí boli prvými dvomi veľvyslancami Spojených štátov vo Francúzsku. Prišlo teda obdobie racionalistických ilúzií. Amerika dráždila aj konzervatívcov ako Edmunda Burkeho a Josepha de Maistre. Tvrdili, že celá Deklarácia nezávislosti, aj s neodcudziteľnými ľudskými právami, je postavená na chybných predpokladoch. De Maistre dokonca poprel existenciu „ľudstva“, a vyhlásenie, že „všetci ľudia sú stvorení ako rovní“. Už vtedy obvinili Američanov z tupého materializmu. Nemecký básnik Heinrich Heine nazval Ameriku „gigantickým väzením slobody“, kde „najväčšia zo všetkých tyranií, tyrania más, vykonáva svoju hrubú moc.“ Zjavne to bol demokrat.

Potom prišlo tretie historické štádium antiamerikanizmu, ktoré prinieslo obvinenie z rasovej nečistoty. Pre ľudí, ako bol duchovný otec európskeho rasizmu Arthur de Gobineau, bolo miešanie rás cestou do pekla priemernosti a podpriemernosti. Tvrdil, že univerzalistická myšlienka prirodzenej rovnosti v Amerike znamená „demokraciu krvi“, v ktorej zaniká samotná svätá idea rasy. A Európa vraj odhadzuje svoje „odpadkové“ rasy (napríklad Slovanov) do Ameriky, kde sa tieto krížia s Anglosasmi.

Štvrtým štádiom antiamerikanizmu podľa Ceasera bolo odmietnutie „ríše technológie“. Jedným z prvých exponentov tohto predsudku bol filozof Friedrich Nietzsche. Nenávidel masovú produkciu a jej metódy a považoval americkú kultúru za formu choroby dlho pred príchodom Hollywoodu. Ceaser píše, že posledným a konečným štádiom tvorby konceptu moderného konceptu antiamerikanizmu bol príspevok filozofa Martina Heideggera, existencialistu s dlhou ľúbostnou aférou s Hitlerovým nacizmom. Ten ponúkol definíciu, že „amerikanizmus“ (nemecký termín „Amerikanertum“ vynašiel Arthur Moeller Van der Bruck, najlepšie známy ako popularizátor termínu „Tretia ríša“) je „ešte sa rozvíjajúca a celkom nedokončená esencia vynárajúcej sa moštruóznosti modernej doby:“ Heidegger považoval Ameriku za čosi „katastrophenhaft“. Považoval Rusko a Ameriku za v podstate rovnaké a uvrhnuté do „bezhraničného et cetera indiferentnosti a všadeprítomnej rovnakosti“. Výsledok v oboch krajinách bol podľa neho „aktívny nápor, ktorý zničí všetky kvality a každý tvorivý impulz sveta ... tento nápor je to, čo nazývame démonickým, v zmysle deštruktívneho zla.“ Ameriku považoval aktívny nacista Heidegger za väčšiu hrozbu ako bolševizmus. Dialóg s marxizmom bol podľa neho možný, dialóg s Amerikou nie, lebo tá je vraj bez skutočného zmyslu pre históriu. Amerika jednoducho ničila podľa neho samého ducha Európy. Martina Heideggera jeho aféra s nacizmom intelektuálne nepochovala. Naopak, cez písačky Jeana Paula Sartra sa jeho myšlienky zasnúbili s intelektuálnym komunizmom a vytvorili opojný konšpiračný antiamerický a čiastočne aj antisemitský nápoj pre celú ďalšiu generáciu európskej ľavice.

Amerika, ako ju dnes vníma väčšina konšpiratívne mysliacej Európy, je symbolický objekt, mýtus vytvorený zástupom pomýlených mysliteľov od abbého Raynala, cez rasistu Gobineaua, až po uctievaného filozofa Martina Heideggera. Keď teda dnes (včera) trepe bývalý francúzsky minister zahraničia Hubert Védrine o americkej „hyperveľmoci“ a unilateralizme a „simplicite“, stojí na pleciach obrov. Obrov malosti, obrov konšpiračnej zadubenosti, ktorí spoluformovali kľukaté intelektuálne dejiny dnešnej Európy.

 

O čom sa vedú spory

Keď hovoríme o európskom antiamerikanizme, a dnes už aj o stále silnejšej protieurópskej nálade v Amerike, myslíme obyčajne na nejaký konkrétny spor, presnejšie nekonečnú sériu sporov. Zásadne opačné stanovisko v ľubovoľnom spore však nie je vždy iba vyjadrením vecne odlišného názoru. V konfliktoch medzi ľuďmi ide často o konkretizovanú podobu akéhosi vnútorného negatívneho (čítaj nepriateľského) prednastavenia, ktoré si hľadá a nachádza konkrétne témy v názoroch a skutkoch toho druhého a volí automaticky opačný názor – začína spor. Negatívny vzťah sa jednoducho prediera na povrch, potrebuje sa vyjadriť. A politické spory bývajú takmer vždy veľmi osobnými spormi, do ktorých sa ľudia vkladajú s citovou intenzitou obyčajne rezervovanou len pre milenecké a partnerské vzťahy. Európa Ameriku zrodila, potom stratila a znovu sa s ňou zosobášila a znovu rozhádala, dala jej do kolísky úžasný myšlienkový odkaz, na ktorý sama potom takmer zabudla, zásobuje ju stále novými generáciami tých, ktorí majú rebelantského ducha a odvahu, či už utekajú pred násilnými dejinami vlastných európskych národov, alebo iba unikajú z ich provinčného dusna. Preto majú Európa a Amerika práve takýto vzťah. Preto majú takú vášnivú podobu aj ich spory. Tým som samozrejme nechcel ani len naznačiť, že by ich spory boli vždy nevecné a iracionálne. Iba to, že sú často také.

Domnievam sa, že na ilustráciu postačí poprehŕňať sa témami sporov medzi Európou a Amerikou za uplynulé jedno či dve desaťročia. Dokonca možno postačí spomenúť témy sporov konca 90-tych rokov 20. storočia a témy najnovšie – aj to je dosť pozoruhodný zoznam: - vývoj a riešenie konfliktov v bývalej Juhoslávii, kde postupne prichádzali na scénu zvrátenosti, zverstvá a etnické čistky v Chorvátsku, potom v Bosne a nakoniec v Kosove; situácia na Blízkom východe a spor o Izrael a Palestínu; zrušenie zmluvy ABM (Antiballistic Missile Treaty) o protiraketovej obrane medzi USA a bývalým Sovietskym zväzom; ratifikácia tzv. kyótskeho protokolu (o znížení emisií skleníkových plynov do ovzdušia); ratifikácia zmluvy o zákaze pozemných nášľapných mín; existencia trestu smrti; vojenský zásah proti režimu Talibanu v Afganistane; zaobchádzanie so zajatými bojovníkmi Talibanu a al-Kájdy internovanými na základni v Guantaname na Kube; Medzinárodný trestný tribunál (ICC – International Criminal Court); vojenský zásah na odzbrojenie režimu Saddáma Husajna v Iraku; postup v globálnej vojne proti terorizmu vo všeobecnosti. A to nespomínam samozrejme každodenné vzájomné obojstranné mrzutosti obchodnej politiky - ako colné bariéry, subvencie a podobne. Niektoré z týchto sporov sú spormi nie len medzi starým a novým kontinentom, medzi Európou a Amerikou, ale sú aj legitímnymi vnútroamerickými spormi. Podľa môjho názoru najhlbšou a najbolestivejšou (a trvalou) témou európsko-amerického sporu je problém Izraela a Palestíny. Pokojne sa dá povedať, že je to spor nadovšetko ideologický a zároveň aj etický a morálny (v Európe sa zvykne tváriť ako spor čisto vecný, i keď takým nie je), cítim ho dokonca ako spor o dušu. Spor o Izrael sa preto nedá celkom nezaujato využiť na ilustráciu absurdného ducha európsko-amerických škriepok. Najlepšie sa na to hodia asi spor o zrušení zmluvy ABM a spor o Medzinárodnom trestnom tribunále. Tie odhaľujú psychológiu európsko-americkej hádky bez toho, aby príliš jatrili hrozné rany v európskej minulosti.

 

Existuje iba málo sporov, v priebehu ktorých politici tak ochotne vyslovovali také množstvo nezmyslov, ako pri spore o zrušení zmluvy ABM. Dnes tento spor neexistuje, lebo mu neslávne zhynul predmet – zmluva ABM. Zmluva ABM tíško skonala 13. júna 2002, vo veku 30 rokov. Stalo sa to, čo ohlásil Rusku prezident Bush, presne podľa procedúry predpokladanej zmluvou a za hrozného kriku veľkej časti európskych politikov a žurnalistov, pol roka predtým – Spojené štáty od zmluvy ABM odstúpili. V ten deň napísal reportér magazínu National Review John J.Miller článok, ktorý nazval „ABM Treaty, RIP“ (RIP znamená skratku pre frázu „rest in peace“ – odpočívaj v pokoji), s podtitulkom „The world is a little less MAD“. To bola zasa slovná hračka s výrazom mad, čo v angličtine znamená šialený a výrazom MAD, ktorý vymyslel kedysi dávno kritik zmluvy ABM Donald Brennan z Hudson Institute ako skratku pre koncept Mutually Assured Destruction (vzájomne zaručené zničenie), ktorý považoval za šialený. Ten koncept je naozaj šialený – Rusi a Američania sa v roku 1972 dohodli, že žiadna strana nevybuduje obranu proti balistickým nukleárnym raketám. Budú tak stáť proti sebe prakticky nahí a bezbranní, zoči voči tisícom nukleárnych hlavíc na oboch stranách, s istotou, že bez ohľadu na to, kto odpáli prvú strelu, oba štáty (a s nimi takmer naisto aj zvyšok života na celej zemi) budú v prípade nukleárneho konfliktu totálne zničené. Táto temná istota mala byť zárukou toho, že to žiadna zo strán ani len vo sne nebude riskovať. Ak teda ktosi nezošalie - čo, ako predviedli dejiny už toľkokrát, nikdy nemožno vylúčiť. Už americký prezident Ronald Reagan považoval tento koncept za odpudzujúci a nezmyselný a v roku 1983 vyslovil alternatívu: „Čo, ak by slobodní ľudia mohli žiť bezpečne vo vedomí, že ich bezpečnosť nezávisí na hrozbe okamžitej americkej odvety, ktorá odstraší sovietsky útok, ale že dokážeme dostihnúť a zničiť strategické balistické rakety predtým ako dosiahnu našu pôdu, alebo pôdu našich spojencov? Nie je to hodné akejkoľvek investície potrebnej na to, aby sa svet oslobodil od hrozby nukleárnej vojny?“ Pamätníci vedia, že samotná hrozba projektu SDI, čiže vybudovania protiraketovej obrany, spolu s rovnako nenávidenými raketami stredného doletu, slávnymi Pershingami, pomohla v konečnom dôsledku zraziť komunizmus na kolená. O dve desaťročia neskôr, po faktickom zániku jednej zo zmluvných strán (ZSSR) a v celkom inej situácii, po dramatickom zlepšení sa vzťahov medzi Východom a Západom, po rovnako dramatickej redukcii množstva priamo použiteľných nukleárnych hlavíc a rakiet na oboch stranách, zistili zrazu niektorí európski spojenci USA, ktorí de iure ani de facto nemali so zmluvou nič spoločné, že zmluva ABM nie je zdochlina z čias studenej vojny, ale posvätná a jediná záruka európskej a svetovej bezpečnosti. Niektorí európski politici hovorili opäť o americkom unilateralizme, o ohrození stability sveta, o ignorovaní európskych pohľadov, o dráždení Ruska a podobne. Húfy novinárov opäť vytiahli absurdné a zdravý úsudok urážajúce prirovnania amerického prezidenta k Hitlerovi, obviňovali jeho i celú Ameriku buď z hlúposti, alebo zo zlých úmyslov, alebo z oboch naraz. K argumentom tých, ktorí sa zmohli na vecné výhrady, sa ešte vrátim. Pripomenúť si však treba aj to, prečo vlastne zmluva ABM vôbec vznikla a prečo ju prezident Nixon v roku 1972 s Brežnevom podpísal.

Nikto to nevie priblížiť lepšie ako Henry Kissinger, ktorý ako minister zahraničných vecí za prezidenta Nixona na jeho požiadanie zmluvu ABM pripravoval. Spomína (v knižke „Potrebuje Amerika zahraničnú politiku?“), že republikánsky prezident Nixon nastupoval v roku 1969 do úradu už značne znepokojený konceptom MAD, o ktorom vážne pochyboval, a v tom istom roku aj predložil Kongresu návrh protiraketovej obrany, ktorý počítal s dvanástimi základňami na ochranu pred obmedzeným útokom zo Sovietskeho zväzu, pred útokmi zo strany nových jadrových mocností a pred náhodným, či nedovoleným odpálením rakiet z akéhokoľvek zdroja. Rusi vtedy stavali a inštalovali ročne až 200 nových odpaľovacích zariadení na interkontinentálne balistické rakety s nukleárnou hlavicou. Kongres, ovládaný demokratmi a do krajnosti neurotizovaný vietnamskou vojnou, však schválil Nixonov plán iba s väčšinou jediného hlasu a v priebehu nasledujúcich rokov ho postupne rozpočtovými opatreniami takmer zlikvidoval. Zostávali peniaze na dve obranné protiraketové zariadenia, ktoré sa prezident Nixon rozhodol zmluvou ABM zachrániť (tá v konečnom znení dve zariadenia povoľovala). Sovieti podľa Henryho Kissingera vedeli veľmi dobre o týchto domácich amerických tlakoch na Nixona a zdržiavali rozhovory o redukovaní strategických zbraní, pričom stavali nové odpaľovacie zariadenia horúčkovitým tempom. Až v roku 1972 na vrcholnej schôdzke v Moskve pristúpili nakoniec na americké naliehanie , aby boli útočné zbrane obmedzené zároveň s obrannými. To je aj podstata zmluvy ABM. Úzkosť a strach zo zániku sveta sa stali v roku 1972 nedotknuteľnou zmluvnou inštitúciou. Európski i americkí odporcovia protiraketovej obrany hovorili už vtedy prakticky to isté, čo o 30 rokov neskôr. Tento príbeh vynúteného vzniku zmluvy ABM nemusia poznať dnešní mladí európski nadšenci na antiamerickom a antiglobalistickom fronte (tí vtedy ešte neboli na svete), nemusí si to takto pamätať ani clintonovsko-schröderovsko-fischerovská ľavičiarska generácia (tá vtedy nesledovala jemné nuancy zahraničnej politiky, lebo bola intenzívne zamestnaná protestami proti Amerike, vojne vo Vietname, stavaním barikád a hádzaním kameňov), ale francúzsky prezident Chirac ten príbeh nepochybne pozná, je starší.

Takzvané vecné argumenty odporcov zrušenia zmluvy ABM poznám naspamäť – nespočetne veľakrát som ich počul aj na vlastné uši od európskych ľavicových poslancov v Parlamentnom zhromaždení NATO. Sú to tie isté, ktoré spomína aj Henry Kissinger: - a) spoľahlivý systém nie je možné skonštruovať, b) ak aj áno, podkopalo by to posvätnú strategickú doktrínu (MAD) a ohrozilo tak svet, c) oddelilo by to obranu Európy od obrany Ameriky a ohrozilo tak Európu, d) ohrozilo by to rusko-americké vzťahy a vyvolalo zvýšené ruské zbrojenie a prehodnotenie ich mierových úmyslov, e) vyvolalo by to všeobecné preteky v nukleárnom a raketovom zbrojení a proliferácii nukleárnych a raketových zbraní (toto povedali prezidenti Chirac a Putin). Zmluva o ABM je už pol roka neplatná, ale nič z uvedeného nenastalo. Zdá sa, že napokon spoľahlivý systém skonštruovať možno. Posvätná doktrína MAD je prázdna bublina a spomienka na ríšu Stalina a Brežneva a svet neohrozujú dnes ruské a americké nukleárne balistické rakety, ktorých sa zmluva ABM týkala, ale nukleárne zbrane krajín, ktoré s tou zmluvou nemali nikdy nič spoločné. Európa je bezpečnejšia ako predtým najmä vďaka pádu komunizmu a sovietskeho impéria a zblíženiu sa Ameriky s Ruskom. Predstava, že Európa bude bezpečná len vtedy, keď bude Amerika bezbranne vystavená nukleárnemu útoku odkiaľkoľvek, bola slabomyseľná už od počiatku, lebo bezbranná Amerika by mala určite viac dôvodov neriskovať a nepáliť si prsty ani pri ohrození európskych spojencov. Vzťahy s Ruskom sa nepokazili, naopak - Rusko, po povinných cvičeniach v rétorike, akceptovalo americké odstúpenie od zmluvy ABM celkom pokojne a dohaduje s Amerikou ďalšie zníženia počtov strategických nukleárnych zbraní. Kto teraz vyzerá ako idiot nie sú Američania, ani Rusi, skôr hysterickí Európania, ktorých ani v budúcnosti nebudú váhať Rusi zneužiť vo svojich strategických hrách s Amerikou. Rusi vedeli veľmi presne, že realizovateľný protiraketový systém môže v dohľadnej dobe (meranej na desaťročia) zastaviť nanajvýš niekoľko balistických striel – nie tisíce, ktoré má Rusko k dispozícii. Preto môže byť naozaj účinný len proti útokom zopár raketami z tzv. darebáckych štátov. Žiadne preteky v zbrojení kvôli zrušeniu zmluvy ABM nenastali a ani nemali prečo nastať. Naopak – krajiny, ktoré ešte len pomýšľajú na raketové a nukleárne technológie a snívajú o možnosti vydierať Západ či Ameriku, majú teraz menšiu motiváciu. Henry Kissinger navyše píše, že ide o tie isté jalové argumenty, ktoré sa objavovali na európskej strane pri každej novej strategickej doktríne USA. Čo je teda resumé tohoto cudne zabudnutého sporu? Nič, iba ďalšia pachuť v ústach z vyslovených obvinení a nadávok. Nezdá sa však, že by to zmienených európskych politikov a žurnalistov nejako zvlášť mrzelo. Už sú príliš zaujatí ďalšou témou boja proti Amerike.