Mapa stránky

Streda, 24 November 2004 00:00

Milióny ľudí si pravidelne a netrpezlivo sadá k obrazovkám, aby zhliadli ďalšie pokračovanie niektorého z absurdných príbehov, ktorým prischol trblietavý názov reality show. Čísla sledovanosti všade dokazujú, že je na nich niečo magické. Svojim spôsobom je magický každý príbeh, ktorý sa odvíja ako osud v čase. Naša myseľ vníma svet ako vzájomne poprepletaný plynúci príbeh, naša pamäť uchováva detaily najlepšie, ak sú zasadené v matrici príbehu. Každý nedokončený príbeh, aj ten najbanálnejší, vyvoláva v človeku mocnú potrebu „dozvedieť sa ako to bude ďalej“. Na tom je postavený narkotický účinok nekonečných telenoviel na prostejšie duše – nepremeškať novú zápletku životov ľudí, ktorí sa akoby votreli medzi skutočných známych diváka. Reality show však prinášajú niekoľko narkotík navyše. Tým najmocnejším je ilúzia skutočného sveta. Aktéri nie sú vymyslené postavy, ktoré hrajú herci, ale skutoční ľudia so skutočnými menami. Dá sa s nimi omnoho ľahšie identifikovať, majú viditeľné nedostatky a chyby, rozprávajú neumelým jazykom, niektorí sú úbohí a trápni, iní majú hroznú trému, jednoducho „sú ako my“. Preto je aj potreba vedieť „ako to bude s nimi ďalej“ ešte intenzívnejšia. Druhým narkotikom je samotný príbeh, ktorý obsahuje víťazstvá i prehry, pády i víťazstvá, nehrané city na tvárach, skutočné slzy i radosť. Najsilnejším na tom príbehu je samozrejme jeho záver, kde na víťaza čaká odmena každým divákom vysnívaná – televízna sláva, peniaze, čosi, na čo je všedný život naozaj skúpy, také veci sa jednoducho nestávajú. A predsa – „niekto ako ja to dosiahol“ a nemožno sa tej predstavy nasýtiť. Tretie narkotikum sa volá spolurozhodovanie. Od istého okamihu môže divák do príbehu vstúpiť – hlasuje, môže byť krutý i neobjektívny, nemusí to nikomu zdôvodňovať, je tak trochu pánom osudu. Síce iba tak trochu, nie ako imperátor v Koloseu ukazujúci palcom nadol či nahor, smrť či život, ale predsa. Pre mnohých je to opojné. Tieto tri narkotiká dovedna (a možno i ďalšie) sú vyskúšanou zárukou úspechu. Ľudia sa ocitajú v príbehu, ktorý je skutočný v celej svojej neskutočnosti.

Na názve reality show je psychologicky dôležitejšia jeho druhá časť – show. Jednoduchej reality je všade dostatok, vlastne priveľa a príliš ťaživej na to, aby nebolo od nej potrebné aspoň na pár chvíľ utiecť. Realita sú nekomunikatívne tváre náhliacich sa ľudí na ulici. Realita sú zábery z bojov a tragédií v televízii. Realita sú padajúce dvojičky v New Yorku a víchricou skosené lesy v Tatrách, ktoré už za svojho života neuvidíme. Realita je tliachanie politikov. Reálne príbehy sú tie o zlodejoch a klamároch. Nečudo, že tá iná realita, tá s prídavkom show, natoľko láka. Vlastne je to v poriadku a možno je to tak trochu aj psychoterapia. I keď je vo svojej podstate masovým útekom pred skutočnosťou a pašuje do ľudských predstáv iluzórne osudy a ešte iluzórnejšie nádeje. A, v dychtivej snahe páčiť sa aj tým najhlúpejším, hrozne kazí vkus.