Mapa stránky

Streda, 08 December 2004 00:00

V diskusii o možnom postupnom zániku národných štátov a ich nahradení nadnárodnými inštitúciami typu Európskej únie či OSN existujú, popri zdrvujúcej väčšine beznádejne zmätených, aj dve skupiny pravoverných.

Jedna skupina pravoverných sa skladá z jedincov nábožensky planúcich vierou v nadnárodné inštitúcie. Oči zakalené futuristickým ošiaľom upierajú do budúcnosti a pre národné štáty nemajú nič, iba štítivý odpor. Sú pre nich definitívne prežitými mršinami dymom páchnuceho devätnásteho storočia, pôvodcami všetkých hrôz dvadsiateho storočia, a zbytočným bremenom pre všetky storočia, ktoré prídu. Tá druhá skupina sa zasa skladá z jedincov nábožensky planúcich vierou v národ (samozrejme, že etnický národ spojený posvätným zákonom krvi) ako božskú bytosť a štát ako jej pozemské zhmotnenie. Nemusia mať na mysli práve demokratický štát založený na spoločenskej zmluve, vlastne spravidla ani nemajú. Oči zakalené romantickým ošiaľom upierajú do mýtickej minulosti a pre susedné národy, rovnako ako pre nadnárodné inštitúcie, chovajú v srdci len nenávisť a podozrenie. Obe skupiny spája ten zakalený zrak a deficit kritickej súdnosti. Debata medzi nimi navzájom v racionálnej podobe neexistuje, väčšinou si vymieňajú len invektívy. Obe skupiny si činia nárok na morálnu prevahu, tá prvá i na intelektuálnu prevahu. Ani jedna to nepotrebuje zvlášť zdôvodňovať. Debata kriticky mysliacich ľudí s oboma skupinami je náročná, miestami nemožná a často zbytočná. Tak už to chodí s pravovernými.

Súčasný svet

OSN je, v akejsi retardovanej podobe, formálnym vyjadrením medzinárodného systému zloženého z národných štátov, ktoré majú svoje medzinárodne zaručené hranice vymedzujúce územia ich nespochybniteľnej legislatívnej a mocenskej suverenity. Počas existencie komunistického bloku to platilo síce iba obmedzene, lebo komunistické krajiny pod sovietskou dominanciou suverenitu v skutočnosti nemali, ale nikto to na pôde OSN príliš nerozmazával. Demokratické štáty Západu svoju suverenitu mali, ale i tak bol svet rozdelený do dvoch mocenských táborov, kde proti sebe stáli dve skupiny štátov – v prípade Západu koordinujúcich svoje kroky, v prípade sovietskeho bloku vykonávajúcich kroky nadiktované z centra.

Pár rokov po páde komunizmu sa prihodilo čosi nevídané. Celá skupina štátov s čerstvo získanou suverenitou, teda postkomunistických štátov, ktoré nik vojensky nenúti, aby sa svojich suverénnych práv vzdali, sa sama a aktívne usiluje, aby sa ich suverenity rozpustili v nadnárodných inštitúciách. Správanie sa ich politických tried však nie je až také nelogické, ak je to cena za definitívne priradenie sa k prosperujúcemu a slobodnému svetu Západu. Zjavne je to cena, ktorú platí každý ochotne. Otázkou je, či ju bolo treba zaplatiť iba pri vstupe, alebo je potrebné v platení pokračovať iniciatívne a dobrovoľne aj naďalej. Existuje totiž niekoľko dôvodov na pochybnosti.

Chvála národných štátov

Niet žiadnych pochýb o tom, že nacionalizmus bol často akousi šialenou deštruktívnou silou, ktorá hnala proti sebe národy do ničivých vojnových katastrôf. Aj dnes slušný človek stuhne mimovoľne do strehu, keď sa v ústach niektorého politika začne národ príliš hromadiť. To už nikto zo slov národný a nacionálny nezmyje. Je tiež pravdou, že prvú i druhú svetovú vojnu rozpútali proti sebe národné štáty a ich ideológovia sa aj národom oháňali, keď svoj ľud do tých vojen hnali. Ale aj na tej druhej strane konfliktu stáli národy – tie, ktoré si bránili svoju slobodu – a tiež hovorili o národe. Slovenčina (aj mnohé iné európske jazyky) má navyše nedostatok, že slovo národný sa väčšmi spája s etnickým spoločenstvom než s konceptom politického národa, ako je to v prípade angličtiny. Tento sémantický nedostatok prenikol aj do tej nešťastnej preambuly slovenskej ústavy, kde sa k národu natlačili ešte aj národnostné menšiny. Stačilo pritom použiť slovíčko ľud – Američania si s ním vystačili a nik nepochybuje, že sú politickým národom.

Nie je pravdou, že národné štáty splodili iba vojny a smrť. A nie je pravdou, že ľudské a občianske slobody a práva, ktoré tvoria hodnotový základ západného sveta, sme dostali do daru od nadnárodných inštitúcií a menovite Európa od inštitúcií Európskej únie. A nie je pravdou, že Európa bola ochránená pred vojnou za uplynulých takmer šesťdesiat rokov len vďaka Európskej únii. To len neslúži pamäť niektorým nadšencom z prvej spomínanej skupiny pravoverných.

Ľudské slobody a práva sú koncepty, ktoré vznikali v hlavách mužov ako bol John Locke v prostredí konkrétnych ľudských politických spoločenstiev a nie kdesi v étere. Európske národy by neboli slobodné a nemali by demokratické ústavy, keby sa k tomu neprepracovali vo vnútri svojich národných štátov (i keď niektorým, ako napríklad Nemcom, k tomu výrazne pomohli americké okupačné vojská). Európska únia je len vajcom, ktoré spoločne zniesli a nie naopak. Aj ľudia obývajúci Slovensko sa museli k slobode a demokracii prehrýzť cez svoju mečiarovskú okľuku sami, doma, rovnako, ako sa budú musieť povedzme Ukrajinci.

Ochrana slobôd

Už otcovia zakladatelia Spojených štátov debatovali predovšetkým o tom, že slobody treba pred ich uzurpáciou chrániť nie iba proti svojvôli tyrana, ale aj proti tyranii väčšiny. Vytvorili teda dodnes fungujúci systém demokratických bŕzd a protiváh, kde sa jednotlivé zložky moci navzájom strážia. Systém však nestačí. Niekedy sa napriek nemu dostane k moci tyran či vláda (trebárs aj z vôle ľudu a demokraticky), ktorá slobody ohrozí, a ľud má mať právo i možnosť takú vládu zvrhnúť. Na to, aby malo politické spoločenstvo ľudí (i jednotliví ľudia, ktorí k nemu patria) reálnu šancu brániť sa proti politickej svojvôli, musí mať k dispozícii isté nástroje či podmienky. Bez nich sa nedá vytvoriť ani spoločná vôľa väčšej skupiny ľudí, ani sa nedá spoločne a účinne konať.

Asi najdôležitejšou podmienkou je spoločný jazyk. Nie je to iba jazyk politických rokovaní, je to i jazyk súkromných rozhovorov, jazyk kníh, novín a časopisov, jazyk elektronických médií, ktorý umožňuje ľuďom vytvoriť čosi ako spoločné vnímanie problému či ohrozenia. Je to spoločný jazyk sporov a spoločný jazyk riešení. Predpokladom úspešnej konfrontácie s mocou ohrozujúcou slobody je možnosť vytvorenia spontánnych spoločenstiev a združení občanov, ktorí sú schopní si definovať hrozbu a spoločne konať. Bez spoločného jazyka je taká možnosť iba ilúziou.

K spoločnému uvedomeniu si hrozby je dôležitá i spoločná a spoločne zažitá historická skúsenosť. Čím je dramatickejšia, tým viac pripútava spoločenstvo k sebe a ohraničuje ho oproti iným. V jej kontexte si ľudia interpretujú dejiny svoje i cudzie, v jej kontexte sú vybavení citlivosťou na špecifické hrozby. Rôzne interpretácie dejín plodia rôzne vnímanie sveta a bránia vytváraniu spoločnej vôle. K tomu sa pridáva, prirodzene, aj spoločný pohľad na morálku, hodnoty a ich zdroje.

So spoločnými dejinami súvisí aj zdieľaná politická tradícia, ktorá predurčuje spôsob akým ľudia vytvárajú aj neformálne a voľné politické spoločenstvá. Jednotlivé národy sa v tejto veci často dramaticky odlišujú a to, čo vyvolá niekde búrlivé štrajky, je inde dôvodom sotva na diskusiu.

Dalo by sa pokračovať spoločnou mytológiou, spoločnou kultúrou a umením, vlastne všetkým čo vytvára pradivá, z ktorých sa skladá identita. Bez toho všetkého je nemožné, aby sa ľudia navzájom našli a zorganizovali tak, aby sa mohli účinne a v dostatočnej sile vzoprieť proti politickej moci ohrozujúcej slobody. To všetko je prítomné na úrovni ľudských spoločenstiev žijúcich v národných štátoch a nie je prítomné v nadnárodných inštitúciách. Ak teda pozorujeme naozaj súmrak národných štátov a definitívne rozpustenie sa ich suverenity v nadnárodných štruktúrach, je na mieste znepokojenie nad osudom slobôd.

Neexistuje jediný dôkaz, že nová nadnárodná politická trieda, ktorá postupne preberá prvky suverenity od národných štátov, bude s nimi v budúcnosti nakladať zodpovednejšie, ako mnohé pred ňou – na úrovni národných štátov. Neskladá sa z lepších ľudí, ani anjelov. A je omnoho lepšie chránená pred hnevom a aktivitou vlastného ľudu – žiadny totiž neexistuje.

Neexistujúci štát hľadá neexistujúci národ

Nemožnosť aby neexistujúci ľud bral na zodpovednosť nadnárodné inštitúcie a politickú triedu, neunikla ani pozornosti nadšených priaznivcov prehlbujúcej sa integrácie a demontáže suverenity národných štátov. Napríklad aj známy nemecký filozof Jürgen Habermas si uvedomuje možné dôsledky európskej integrácie bez jednoznačného demokratického mandátu. Ide na to sociálne inžiniersky – vidí možné riešenie v postupnom vytváraní štruktúr európskej občianskej spoločnosti, z ktorej by sa generovala súčasne sociálna solidarita aj kolektívna politická vôľa v podobe nadnárodných politických strán a hnutí. To všetko tak akosi zhora. Asi predpokladá, podobne ako autori konceptu európskej ústavy, že európsky politický národ s občiansky založenou identitou vznikne ako dôsledok existencie zvrchovanej európskej ústavnej moci. Znie to nejako povedome – a zdravý rozum, v spojení s povinnou podozrievavosťou voči frázam, radí radšej zostať pri tých národných štátoch.