Mapa stránky

Pondelok, 13 December 2004 00:00

V snahe konať blížnemu dobro ľudia často, i keď nevedomky, svojmu blížnemu ubližujú. Napríklad príliš úzkostliví a milujúci rodičia tak môžu zobrať svojim deťom šancu naučiť sa stáť na vlastných nohách. Ak sa rozhodnú držitelia verejnej moci konať dobro vo veľkom, na celej spoločnosti, rovnako veľké môže byť i zlo, ktoré, tiež spravidla bez zlého úmyslu, napáchajú. Ľudstvo prekonalo za uplynulých zopár storočí množstvo vskutku dramatických zmien. Nevídane sa rozmnožilo, začalo žiť v obrovských spoločenstvách a v obrovských mestách. A nezvládlo to bez objavenia sa miliónov tých, ktorí sú akosi „navyše“, pre ktorých niet, za istých okolností, práce. Ku cti ľudským spoločenstvám i tým, ktorí im vládnu, slúži, že sa rozhodli nenechať svojich „prebytočných“ blížnych jednoducho zomrieť od hladu. Cynik by povedal, že to robia len zo strachu pred ich nevypočítateľným hnevom, alebo pre utíšenie vlastného zlého svedomia. Je na tom aj trochu pravdy, lebo pohľad na nedostatok a biedu vyvoláva v nás často nie len súcit, ale aj iracionálny pocit viny za to, že nám sa darí lepšie. A vinu treba odčiniť. Tak to do našich duší vtlačila židovsko-kresťanská morálna tradícia. Ale napríklad aj v islame patrí priamo medzi povinnosti moslima podeliť sa o istú časť toho, čo má, s tými, ktorí majú menej alebo nič, a potrebujú to – ak sú, pravda, tiež moslimami. Ale podať pomocnú ruku biednemu je vlastné zrejme všetkým ľudským kultúram a civilizáciám, napriek nekonečnej surovosti, s ktorou dokážu viesť vojny a vyvolávať konflikty. Etológovia, ako Konrad Lorenz či Eibl-Eibesfeldt, sú presvedčení, že hnutia mysle ako súcit patria k programom priamo „napáleným“ do nášho biologického hardvéru. Inými slovami, rodíme sa s takou schopnosťou a inštinktívnou potrebou. Prirodzene, ich teórie veľmi zjednodušujem. To celé bolo treba uviesť, aby bolo jasné, že nepovažujem tvorcov rozsiahlych a drahých sociálnych programov za ľudí konajúcich z neprirodzených či, bohuchovaj, zlých pohnútok. Nie, oni iba páchajú dobro, ktoré má nepredvídateľné zlé dôsledky.

„It´s not economy, stupid!“

Centrálnym argumentom tých, ktorí upozorňujú na nevyhnutnosť zmeniť a „zoštíhliť“ sociálnu politiku v štátoch západnej Európy (najnovšie aj vrátane Slovenska), je jej ekonomická neudržateľnosť. Bill Clinton priniesol kedysi vo svojej politickej kampani výrok, ktorý ho preslávil. Znel: „It´s economy, stupid!“ (Ide o ekonomiku, hlupák!) Nemal na mysli práve iba sociálne programy, ale v zásade sa dotkol najdôležitejšej témy súčasného politického uvažovania. Áno, to, čo zaujíma ľudí, je ekonomika a tá sa týka aj sociálnych programov. Tu však prichádza veľké „ale“ – jednoducho množstvo peňazí vybraných na daniach nebude stačiť, alebo už dnes nestačí na financovanie rozsiahlych sociálnych politík. Rôzne sociálne dávky a výhody, a predovšetkým podpory v nezamestnanosti, zhltnú neprimerane veľkú časť finančných prostriedkov štátov. Zvyšovaním daní to nemožno donekonečna riešiť, lebo ich rast môže zadusiť podnikanie a v konečnom dôsledku tak znásobiť počet nezamestnaných. To sú síce banálne pravdy, ale ani tie zväčša nechcú predstavitelia ľavice počúvať. Asi im jednoducho neveria, prípadne považujú podnikateľov a priori za nedôveryhodných zbojníkov, ktorých bohatstvo je nevyčerpateľné, a ktorí si vymyslia čokoľvek, len aby nemuseli pustiť ďalšiu korunu. Pri akýchkoľvek pokusoch naozaj a radikálne obmedziť sociálne výdavky štátu možno navyše očakávať prudkú reakciu tých, ktorí tie dávky poberajú, a takmer určite aj veľkej časti tých, ktorí ich síce nepoberajú a majú prípadne celkom slušný príjem, ale v kútiku duše kalkulujú s možnosťou, že raz môžu byť na ne odkázaní. To všetko mení každú snahu o reformovanie ekonomicky neudržateľného sociálneho štátu na pokus o politickú samovraždu. A politici to dobre vedia. Každý, kto sa o to pokúsi, neprežije najbližšie voľby. Vyzerá to na začarovaný kruh. V tej ekonomickej vrave zaniká však iný, a podľa všetkého vážnejší argument, ktorý nemá s ekonomickou udržateľnosťou systému veľa spoločného. Týka sa iných ako ekonomických škôd a iných ako rozpočtových úvah, a mal by relevanciu aj vtedy, keby peňazí na sociálne programy bolo naveky dostatok.

Všetky dobre myslené a často aj nevyhnutné systémy podpôr (najmä v nezamestnanosti) nepredvídali psychologickú cenu, ktorú za tie podpory zaplatia takmer bez výnimky ich poberatelia. Jazykom úrazového chirurga ide o „polytraumatické poškodenie“ ľudskej duše. Podpora zachráni telo, naplní žalúdok, ale pri dlhšom poberaní zákerne rozloží osobnosť. Psychológ by parafrázoval slová Billa Clintona takto: „It´s not economy, stupid!“

Poškodenie duše

Bill Baker sa pýta vo svojom článku v tejto Kritickej prílohe, čo sa stane s dušou človeka, ktorý si nemusí zarábať peniaze, aby sa uživil. A uvádza zoznam vecí, ktoré sociálni výskumníci zaznamenali v komunitách ľudí odkázaných na sociálne dávky. Popisuje narušené spoločenstvá s rozbitou štruktúrou rodín, plné násilia a agresivity, uväznené v akomsi závoze, z ktorého sa nemôžu dostať von vlastnými silami.

Jednou z najdôležitejších ľudských potrieb je potreba mať isté postavenie v sociálnej hierarchii svojej skupiny. Človek náhle odkázaný na sociálne dávky sa obratom ruky ocitá na najspodnejších priečkach sociálneho rebríčka, bez ohľadu na svoje predchádzajúce postavenie. Každé, aj to najnižšie postavenie, o ktoré musel zápasiť, je vyššie, než postavenie „odkázaného“. Dlhodobo to nemožno prijať bez narušenia sebaúcty, ktorá patrí tiež k dôležitým ľudským potrebám. Platí to aj vtedy, ak sa ľudia do prostredia odkázaného na sociálne dávky rodia a iné prostredie nepoznajú. Bill Baker vysvetľuje zvýšenú agresivitu, ktorú možno vidieť všade v komunitách ľudí dlhodobo žijúcich zo sociálnych dávok, ako dôsledok nadbytku voľného času. Je to však zložitejšie. Agresivita býva štandardnou odpoveďou na poníženie, na ohrozenie sociálneho postavenia, na vnútenú submisívnu rolu. Nahromadená zlosť je zlosťou ponížených. Každý úder, aj ten, čo dopadá na manželku či dieťa, je úderom, ktorého skutočným adresátom sú tí, ktorí človeka ponížili. Tí však nie sú poruke, nikto ich, konieckoncov nepozná, poruke je rodina. Brutálne boje pouličných gangov, ktoré Bill spomína, sú vo svojej podstate bojmi o dôstojnosť a postavenie, ktoré sú inak nedosiahnuteľné.

Jedným z najhorších omylov plánovačov života spoločnosti je predstava, že sa všetky potreby človeka dajú pokryť finančnými dávkami. Je to pohodlná predstava, pomôže učičíkať svedomie politickej triedy, ktorá takto veľkoryso nadeľuje, aleje to predstava, ktorá nemá nič spoločného s realitou. Bill Baker uvádza aj príklad spoločnosti, konkrétne v Saudskej Arábii, ktorá má z predaja ropy toľko prostriedkov, že si mohla dovoliť premeniť všetkých svojich občanov na poberateľov luxusných sociálnych dávok, ktorí nemusia pracovať, respektíve môžu prácu predstierať vo vymyslených funkciách. Vedľajší dôsledok v podobe narastajúcej latentnej agresivity a pocitov poníženia popisuje veľmi presne. Podobné príbehy by sa však dali rozprávať aj o iných krajinách, v ktorých nerastné bohatstvo vytvorilo spoločnosť závislých na dávkach od štátu – s tými istými dôsledkami pre mentálne rozpoloženie ich obyvateľov.

Bezmocnosti sa ľudia môžu naučiť, nie je samozrejmosťou. Americký psychológ Martin Seligman dokonca pomenoval „naučenú bezmocnosť“ (learned helplessness) ako symptóm s neblahými následkami pre duševné i fyzické zdravie. Bezmocnosť tých, ktorí sú dlhodobo odkázaní na sociálne dávky, je postupne naučenou bezmocnosťou zoči-voči nevšímavému svetu, ktorý dáva peniaze, ale nedáva šance. Odkázanosť sa mení zo životnej situácie na mentalitu a z mentality je cesta von neporovnateľne ťažšia, než z krátkodobej situácie. Človek prichádza postupne o motiváciu situáciu meniť. „Zabýva“ sa v nej. Nie je to, pochopiteľne, zadarmo – ako naznačil už pred rokmi Martin Seligman. Bezmocnosť ponižuje, bezmocnosť oberá o dôstojnosť a sebaúctu, bezmocnosť je cestou k zúfalstvu a depresii. Cenou za bezmocnosť však môžu byť, okrem psychických problémov, napríklad aj kardiovaskulárne choroby, ako hypertenzia či ischemická choroba srdca. Tie sú, podľa desiatky rokov trvajúcich medicínskych výskumov, tiež previazané aj s nahromadenou hostilitou a zlosťou. Aj taká môže byť cena za veľkorysý sociálny program.

Cesta z pekla

Niektorí politici, predovšetkým ľavicoví, sú pyšní na svoje sociálne cítenie. Považujú ho dokonca za svoj hlavný politický benefit a ponúkajú ho ako tovar. Predvádzajú sa ním pri každom schvaľovaní rozpočtu, i pri menej významných zákonoch. Viac než storočie trvajúcim ideologickým vyplachovaním mozgov sa udomácnila v hlavách drvivej väčšiny ľudí predstava, že to, čo najvýraznejšie odlišuje ľavicu a pravicu, je práve sociálne cítenie, resp. jeho absencia napravo od stredu politického spektra. Tvorivejší zástancovia tejto teórie si dokonca vymysleli na pohanenie zástancov trhu termín „sociálny darwinizmus“, čím sa im podarilo vyvolať dostatočnú hrôzu a odpor. Po toľkých neúspechoch plánovacích a prerozdeľovacích sociálnych a socialistických stratégií je však hanbou, že ten blud ešte žije. Nič nie je ľahšie ako demonštrovať sociálne cítenie za peniaze daňových poplatníkov. Skutočné sociálne cítenie, teda schopnosť súcitu a empatie s tými, ktorí trpia nedostatkom, však nepozná politické tričká. Majú ho všetci, ktorí sú normálnymi a citovo zrelými ľudskými bytosťami. Všetci cítia, že tým, ktorí sa nemajú ako uživiť, treba pomôcť, a že je to zodpovednosťou všetkých. Iba sa ukazuje, že to nemožno urobiť bez neblahých spoločenských následkov a poškodenia duše prijímateľov pomoci jednoduchým rozdávaním peňazí.

Recept nie je vôbec jednoduchý a nie je ani zadarmo – ani po finančnej stránke. Popisuje ho Bill Baker v už citovanom článku v tejto Kritickej prílohe a je plodom odvážneho experimentu. Znie to prosto: peniaze treba dávať iba za čosi, teda za prácu. Organizačne to je určite zložité, ale prácu v prospech komunity či obce možno nájsť takmer všade. Nemali by ju hľadať ministerskí úradníci, musia to robiť starostovia a miestni volení konšeli. Nie je to zneužívanie nezamestnaných, ani ich trestanie. Je to jediný spôsob, ak im vrátiť postupne sebaúctu a schopnosť pracovať, i keď im samotným sa to spočiatku nemusí pozdávať. Mnohí nepracovali už dlho, a sú i takí, ktorí nepracovali ešte nikdy a nevideli pracovať ani nikoho z rodiny či okolia. Ale aj tak je potrebné na tom trvať. Ak sa potom práca nájde, budú schopní sa o ňu uchádzať, čo mnohí teraz nie sú.

Skutočným sociálnym cítením je aj starosť o dôstojnosť a dušu tých, ktorí žijú v nedostatku, nie len o ich žalúdok.