Mapa stránky

Streda, 05 Január 2005 00:00

Veda zvykne byť považovaná za chrám pravdy a vedci za jej nepodplatiteľných žrecov. Keď médiá vyhlásia nejaké tvrdenie za vedecký fakt, takmer nik nemá sklon hľadieť naň kriticky.

Informácie vyhlásené za vedecké fakty sú tabu a keby mala ľudská myseľ na svojom prahu povinnú vstupnú prehliadku na vylúčenie nepravdivých informácií, fakty označené visačkou „vedecké“ by nemuseli cez žiadny detektor. Kontrola by na ne len mávla aj keby, obrazne povedané, rovno „držali v rukách kalašnikov“. Politici a ich výroky také privilégiá nemajú. V lepšom prípade sú ich výroky považované automaticky za skreslené konkrétnou ideológiou, na ktorú daný politik verí, v horšom za účelovú lož slúžiacu nízkemu osobnému či skupinovému záujmu. Nie je pritom ťažké dokázať, že táto strmá diferenciácia medzi vedou a politikou je, taktne povedané, veľkým nedorozumením. Automatická rezervovanosť verejnosti voči politikom je zdravá, ale automatická a slepá dôverčivosť ľudí voči vede je potenciálne veľmi škodlivá. Je pravdou, že veda je primárne hľadaním pravdivých informácií o svete, a je tiež pravdou, že väčšina vedeckej komunity naozaj hľadá a nachádza poznanie. Je však tiež pravdou, že veda je spoločenským fenoménom, ktorý nemôže existovať mimo sveta „verejných objednávok“ a vedci sú ľudia, ktorí sa musia uchádzať o verejné zdroje na svoju obživu. Je tiež pravdou, že verejné zdroje rozdeľujú ľudia, ktorí nedokážu príliš rozlíšiť vedu od „nevedy“ – totiž politici.

Komunistický režim si vedu a vedcov podľa svojich predstáv platil, mal však jasnú predstavu za čo. Od fyziky a prírodných vied chcel najmä technológie slúžiace vojenskej a čiastočne aj hospodárskej moci („zviezlo“ sa popri tom, samozrejme, aj množstvo skutočnej a poctivej vedy), od všetkých ostatných a menovite od „spoločenských vied“ predovšetkým ideologickú výstuž vlastnej legitimity. Po páde komunizmu zostali spoločenské vedy v postkomunistických krajinách poznačené starým ideologickým balastom čiastočne vďaka tomu, že sa marxizmu a jeho nezničiteľným derivátom podarilo za uplynulé storočie hĺbkovo kontaminovať aj akademické prostredie západnej Európy a Ameriky. Neznečistený prameň poznania sa v tejto oblasti teda hľadá pomerne ťažko.

Prírodné vedy boli šťastnejšie na oboch stranách bývalej železnej opony, hoci celkom ušetrené neboli. To je však zvláštny a dlhý príbeh. V každom prípade mali voľnejšie ruky pri hľadaní pravdy. Aj na Západe sa však museli a musia uchádzať o verejné zdroje.

Lomborg a Schneider

Keď publikoval Bjorn Lomborg svoju knižku The Skeptical Environmentalist, v ktorej dokazoval, že hrozby ako globálne otepľovanie spôsobené človekom, sú silne nafúknuté, vyslúžil si veľmi uvrešťané a zlostné komentáre aj v časopisoch ako Science, Nature Scientific American, ktoré bývajú považované za strážcov zdravého vedeckého rozumu. Vo väčšine prípadov nimi aj sú, ani ich redakčné rady a prispievatelia nie sú však imúnnymi voči verejným mýtom a tlakom, nehovoriac o peniazoch z verejných zdrojov. A globálne oteplenie spôsobené zlými ľuďmi a ich emisiami skleníkových plynov sa stalo za uplynulé dve desaťročia najmilovanejším verejným mýtom. Všetky tri renomované publikácie sa postavili v redakčných komentároch na stranu Kjótskeho protokolu, hoci jeho vetchý vedecký základ museli redaktori poznať.

Zúrivý útok na chudáka Lomborga v Scientific American rozobrali pred rokom v publikácii Competitive Enterprise Institute známy americký klimatológ Patrick J. Michaels a česká liberálna ekonómka Tereza Urbanová. Najprudšie zaútočil na Lomborga Steven Schneider, biológ zo Stanfordskej univerzity. Schneider reprezentuje vedeckú komunitu, ktorá veľmi dobre žije z poplašných názorov na globálne otepľovanie a ani sa tým príliš netají: „Čo je horšie, mnohí laici a tvorcovia politiky neuvidia komentáre (ako ten Schneiderov) a budú oblafnutí aby uverili, že Lomborgova kniha predstavuje valídnu vedu:“ Inak povedané hlavnou Schneiderovou obavou je, že Lomborgovi uveria politici, ktorí rozdávajú peniaze na vedu. Michaels a Urbanová sa pozastavujú nad tým, že si Scientific American vybral práve Schneidera ako etalón objektivity. Veľmi známy a často citovaný je totiž jeho až stupídne úprimný výrok z roku 1989 pre časopis Discover: „Na jednej strane sme eticky viazaní vedeckou metódou, dávajúc prísľub hovoriť pravdu, celú pravdu a nič než... čo znamená, že musíme zahrnúť aj všetky naše pochybnosti, výhrady a všetky „ak“ a „ale“. Na druhej strane nie sme iba vedci, ale aj ľudské bytosti. A, ako väčšina ľudí, chceli by sme, aby bol svet lepším miestom, čo sa v tomto kontexte premieta do našej práce na redukcii rizika potenciálne katastrofálnej klimatickej zmeny. Aby sme to mohli robiť, potrebujeme získať širokú podporu, zmocniť sa predstavivosti verejnosti. To, samozrejme, zahrňuje aj množstvo mediálnej pozornosti. Takže musíme ponúkať strašidelné scenáre, dávať zjednodušené a dramatické vyhlásenia, a nespomínať nijaké pochybnosti, ktoré prípadne máme. Na túto dvojitú etickú viazanosť, v ktorej sa často ocitáme, neexistuje žiadne pravidlo. Každý z nás sa musí rozhodnúť čo je správna rovnováha medzi tým byť efektívny a tým byť poctivý. Dúfam, že sa dá oboje.“

Nuž, nedá. Nedá sa strašiť verejnosť, médiá a politikov vymyslenými scenármi hroziaceho zániku, neopierajúcimi sa o vedecké fakty, nedá sa prispôsobovať a falšovať údaje a počítačové modely, nech je cieľ hocijako vznešený, nedá sa zatajovať pochybnosti a dôkazy o opaku, a zostať pri tom čestný a poctivý. Nedá sa byť čestný a zároveň klamať s cieľom získať od politikov peniaze z verejných zdrojov na vlastné, vcelku veľmi lukratívne živobytie. Nedá sa byť čestným a zároveň klamárom, ani keď človeka pozvú zvádzať ideologickú vojnu na stránky takého renomovaného časopisu akým je Scientific American. Veľmi charakteristické je, že sa Schneider nesnažil rozmetať Lomborgovu vedeckú argumentáciu (nie je, koniec koncov, klimatológ), snažil sa predovšetkým spochybniť Lomborgovu osobnú vierohodnosť. Používal pri tom známe triky – pýtal sa kto je vlastne Lomborg, keď o ňom doposiaľ nepočul, a nazval ho „mladým dánskym štatistikom z katedry politických vied“. To je zvlášť rafinovaný úder pod pás – mladý znamená neskúsený a nevedomý, štatistik znamená kohosi menejcenného v porovnaní s nami vedcami, a „politické vedy“ sú už čosi úplne fuj – ako synonymum nedôveryhodnosti. Môže to byť účinné, ale tento spôsob argumentácie by človek čakal skôr v bulvári, než v Scientific American.

Verejné peniaze

Michaels a Urbanová ponúkajú na vysvetlenie správania sa Stevena Schneidera a celej komunity víriacej vody agendou katastrofických vízií globálneho otepľovania tzv. teóriu verejnej voľby Geoffrey Brennana a Jamesa Buchanana. Teória verejnej voľby predpovedá, že každý reaguje na svoje vlastné pohnútky a vedci nie sú výnimkou. Ak tvorcovia politiky a verejnosť nebudú vnímať globálne otepľovanie ako hrozbu, kto zaplatí vedcov aby „vyriešili“ tento problém? Vedci súťažia o verejné zdroje a správajú sa ako akákoľvek iná záujmová skupina. Verejné zdroje nie sú nekonečné a konkrétna skupina vedcov (trebárs tá, ktorá bojuje proti klimatickej zmene) musí dokázať v súťaži s inými vedeckými komunitami (skúmajúcimi napríklad nádorové ochorenia, kardiovaskulárne ochorenia, či epidémiu HIV), že ten jej problém je urgentnejší a vážnejší – a vyžaduje teda viac verejných zdrojov. Teória verejnej voľby sa nepokúša hodnotiť poctivosť či nepoctivosť kohokoľvek. Iba naznačuje, že štruktúra pohnútok, ktoré vedú ľudí – vrátane vedcov – vytvára zaujatie a skreslenie, pri ktorom musia byť hrozby zveličované s cieľom dostať sa k verejným zdrojom peňazí. Verejná voľba je podľa Michaelsa a Urbanovej jednoducho politickým a nie vedeckým procesom. Tento politický proces vytvára symbiotický vzťah medzi politikmi a vedcami, z ktorého majú obe skupiny nezanedbateľné výhody. Vedci dostanú verejné peniaze na svoje výskumy (a živobytie) a ústretoví politici sa zasa môžu pýšiť svojimi zásluhami o financovanie ctihodných a vznešených cieľov. Brennan a Buchanan si, paradoxne, mysleli, že práve na vedu sa ich teória verejnej voľby nedá uplatniť: „Veda je sociálna aktivita vykonávaná ľuďmi, ktorí uznávajú existenciu neindividualistickej a spoločne uznávanej hodnoty, menovite pravdy. Vedu preto nemožno modelovať podľa zmluvnej či výmennej paradigmy.“

            Globálne otepľovanie a strašenie hroziacou katastrofálnou klimatickou zmenou patrí dnes medzi najdrahšie a zároveň najťažšie vedecky ospravedlniteľné verejné mytológie (ak nemá absolútny primát). A nemieni sa uspokojiť so zdrojmi, ktoré má doposiaľ k dispozícii.

            O verejné peniaze sa však hlásia, celkom podľa teórie verejnej voľby a symbiotického vzťahu politikov a vedcov, aj oblasti, o ktorých by oficiálna veda radšej ani nepočula. Už sme na Slovensku mali aj ministra zdravotníctva, ktorý mal slabosť pre istý segment pseudovied v medicíne. Ale neobchádza to ani vedecky najvyspelejšie krajiny. V roku 1998 bolo v Spojených štátoch založené Národné centrum pre doplnkovú a alternatívnu medicínu (NCCAM). NCCAM míňa od svojho vzniku vzácne verejné zdroje na projekty ako „liečba na diaľku“ (to keď skupina ľudí intenzívne myslí na vyliečenie niekoho iného), terapeutický dotyk (liečba dotykom „senzibila“) a ďalšie. Jeden z výskumníkov tohto centra, psychológ Gary Schwartz, publikoval knihu, v ktorej tvrdí, že vedecky dokázal „pokračovanie vedomia po smrti“. Po 200 miliónoch minutých dolároch nevyprodukovali projekty NCCAM jediný dôkaz o účinnosti „alternatívnych metód“, ale naďalej financujú a propagujú pseudovedu z peňazí daňových poplatníkov.

Ideológia

Vízia katastrofickej klimatickej zmeny spôsobenej bezohľadnými ľuďmi sa nestala najpopulárnejším a najnezničiteľnejším verejným mýtom náhodou a výlučne z finančných dôvodov, ktoré ženú hŕstku nepoctivých klimatológov. Je to predovšetkým politický mýtus, ktorý potreboval pre svoj zrod zopár vedcov, dnes však už dávno opustil hniezdo vedy a krídla, na ktorých lieta, sú utkané z ideológie, sociálneho vizionárstva a spasiteľského aktivizmu. Je tu ideálna možnosť stať sa záchrancami celého sveta pred armagedonom, je tu aj ideálny nepriateľ, ktorý tú hrozbu armagedonu privoláva. Je to ten starý a dobre známy nepriateľ, o ktorého sme takmer po páde komunizmu prišli – kapitalizmus a jeho materialistická hrabivosť, jeho konšpirácia proti ľudstvu a prírode a Amerika, personifikácia všetkého toho zlého. Vskutku hypnotizujúca kombinácia. Veda dala, chcem veriť, že nechtiac, ideológii a politickému aktivizmu úžasný darček – možnosť vykresliť starého dobrého nepriateľa už nie iba ako nepriateľa proletariátu, ale priamo nepriateľa Zeme a života na nej. Teraz je úlohou vedy to globálne kolektívne poblúznenie zastaviť a urobiť to, čo má v náplni práce – namiesto vytvárania mýtov ich búrať.