Mapa stránky

Streda, 12 Január 2005 00:00

Západná civilizácia má, ako každá iná, čosi ako genetický kód – a nezáleží na tom, či mu niekto pripisuje význam, a dokonca ani na tom, či vôbec uznáva jeho existenciu. Generácii za generáciou vtláča svoj železný diktát a predurčuje spôsob, ktorým ľudia vidia svet, rozmýšľajú a konajú.

Civilizačný kód má i nemá materiálnu povahu. Je to v povahe komunikácií – tie sú buď efemérnym zachvením sa vzduchu pri reči, či gestom, ktoré sa objaví a zmizne na sietnici oka, alebo sú atramentom či tlačiarenskou čerňou na papieri, ktorá ostáva. Nemateriálne i materiálne komunikácie sa v civilizácii replikujú a prenášajú všetky jej podstatné črty chodbami času, ktoré presahujú generácie. Genetický kód živého organizmu je jedinečnou sekvenciou adenínu, guanínu, tymínu a cytozínu v nekonečne dlhej dvojitej špirále DNA. Ožíva, keď k nemu prichádzajú molekulárni poslovia z prostredia bunky, aby si nahrali a odniesli plánik na stavbu ktoréhosi enzýmu či bielkoviny. Fotografia DNA ožiť nemôže – je to iba mŕtva fotografia. Písmo je podobne mŕtva vec ako fotografia DNA, na rozdiel od tej fotografie DNA však ožíva v ľudskej mysli, ak sa jeho obraz dostane na sietnicu človeka, ktorý vie čítať a rozumie reči, v ktorej je text napísaný. Vyzerá to ako samozrejmosť, je to však samozrejmosť, ktorá zmenila prchavé osudy ľudských kultúr objavujúcich sa a miznúcich, často bez stôp, v hlbinách dejín. Umožnila civilizácii overiť sa, rozvinúť, zasiahnuť a zmeniť obrovské množstvo ľudí a kultúr, a trvať. To bude jeden z najsilnejších dôvodov, pre ktoré bol nález prastarých zvitkov napísaných v hebrejčine a aramejčine v Kumránskej jaskyni pri Mŕtvom mori taký vzrušujúci. Ide totiž o dve tisícročia starý zápis časti genetického kódu západnej civilizácie. Najstarší známy zápis, ktorý nie je novou kópiou staršej kópie ešte staršej kópie niektorej veľmi starej kópie. Preto ich vedci – i tí, ktorí neveria v Boha tých zvitkov – chytali do rúk s takou bázňou. Civilizáciu ten objav nezmenil a ani zmeniť nemohol, overil však jej hĺbku.

Dary Židov

Tvrdenie, že staré zvitky s hebrejskými a aramejskými textami sú súčasťou genetického kódu západnej civilizácie, môže u materiálne založených ľudí dnešnej doby vyvolať úsmev. A na tvárach mnohých to nemusí byť úsmev, ale priamo pobúrenie. Veď čo sa to tu niekto pokúša tvrdiť, že naša postmoderná civilizácia, ktorá siaha poza hranice slnečnej sústavy ku hviezdam, zachraňuje planétu a dávno je povznesená nad náboženské predsudky, má genetický kód skrytý v tmárskych príbehoch starovekých nomádov?! Pyšný človek dneška si je predsa sám stvoriteľom a jediným kritériom múdrosti. Že by s tým mal niečo starovek, nehovoriac ani o Židoch? Paul Johnson poznamenáva, že svet má tendenciu považovať Židov jednoducho za rasu, ktorá si vládla v staroveku, zaznamenala svoje dejiny v Biblii, a potom na mnoho storočí zmizla zo sveta; znovu sa nakoniec objavila len preto, aby ju povraždili nacisti, a celkom najnovšie vytvorila svoj vlastný štát, kontroverzný a stále obliehaný. Podľa Johnsona sú to však všetko len prechodné epizódy čohosi, čo je omnoho väčšie. Židovské dejiny, ak začneme od proroka Abraháma, majú štyri tisícročia. Kumránske zvitky od Mŕtveho mora polovicu. Je to veľmi starý a skvelý príbeh. Je taký preto, lebo je príbehom vnímania sveta a nie iba maličkého a po svete rozprášeného národa.

Thomas Cahill dal svojej knižke Dary Židov podtitul „Ako kmeň púštnych nomádov zmenil spôsob, ktorým každý myslí a cíti“. Nemyslel to ako metaforu, myslel do doslova a uviedol pre to veľmi dobré dôvody. Až do okamihu, keď Boh začal hovoriť k Avramovi, ktorý sa stal Avrahamom (Abrahámom), teda pred vznikom monoteizmu, bol pre ľudí čas, ktorý odpočítaval pozemské dianie, cyklický. Ľudia ho vnímali ako uzavretý kruh. Svet bol predpovedateľný, osud nevyhnutný, ľudia bábkami bez vôle na nitkách, ktoré ťahali rozmarné božstvá polyteistického panteónu. Bohovia polyteistov sa však často navlas podobajú ľuďom zväčšeným do gigantického merítka, dá sa s nimi vyjednávať, dajú sa dokonca oklamať, dajú sa kúpiť darmi, obeťami či službičkami, majú ľudské vášne, dokonca s ľuďmi sexuálne obcujú. Vlastne sú personifikáciami ľudských vášní. Niekedy vedú medzi sebou spory – spravidla na ľudský účet. Abrahámovi sa postupne zjavuje Boh, ktorý je absolútne odlišný, absolútny Boh, iniciátor bytia. Od ľudí sa veľmi líši, nie je ich projekciou ani ich domácim miláčikom, nie je to obvyklá mytologická bytosť, ktorej zámery sa možno dozvedieť vo veštiarňach či ktorú možno riadiť a privolať ľudskými rituálmi. Tento Boh, píše Cahill, dáva a berie za hranicami ľudského uvažovania a zdôvodňovania. Keďže jeho motívy nie sú interpretovateľné a jeho myšlienky a skutky nie sú predvídateľné, čokoľvek a všetko je možné. Ako výsledok vzťahu s ním prichádza viera, ktorá nemala v tejto podobe pred Abrahámom miesta v náboženskom cítení a predstavách.

Viera nahrádza všeobecnú predvídateľnosť starodávneho sveta možnosťou skutočného úspechu i skutočného zlyhania, skutočného šťastia a skutočnej tragédie – teda skutočnú cestu, ktorej koniec nevidno. Keďže čas už nie je cyklický, ale jednosmerný a nenávratný, je zrazu možná aj osobná história a individuálny život môže mať hodnotu. Starí Sumeri v Abrahámových časoch by nič také ako rodokmene obyčajných ľudí (nie kráľov) nezapisovali, pretože nepripisovali žiadny význam individuálnym spomienkam. Zrazu je možná a zmysluplná aj individuálna zodpovednosť: „Sú správne a nesprávne rozhodnutia. Aby som spravil správne rozhodnutia, musím sa poradiť s Božím zákonom zapísaným v mojom srdci. Musím načúvať Hlasu, ktorý nehovorí iba k veľkým vodcom, ale ku mne. Ja musím brať ´ja´ vážne. Týmto spôsobom, po mnohých nešťastiach a katastrofách, ľudia, ktorí sa stali židmi, mohli začať od ´ja´ Davidovho, k ´ja´ ducha, k ´ja´ jednotlivého indivídua až k ´ja´ súcitu s ´ja´ iných ľudí. Židia nám dali celý nový slovník, ... vnútornú krajinu myšlienok a pocitov, ktoré predtým nik nepoznal,“ napísal Thomas Cahill, „Židia nám dali Vonkajšok a Vnútro – náš rozhľad a náš vnútorný život. Nemôžeme ani ráno vstať či prejsť cez cestu bez toho aby sme boli Židmi. Snívame židovské sny a nádejame sa židovské nádeje. Väčšina našich najlepších slov, napríklad – nový, dobrodružstvo, prekvapenie; jedinečný, individuálny, osoba, poslanie; čas, história, budúcnosť; sloboda, pokrok, duch; viera, nádej, spravodlivosť – to všetko sú dary Židov.“ Príbeh každého z týchto konceptov je odvodený od toho fascinujúceho príbehu rozvíjajúceho sa vzťahu Boha s jeho národom tak, ako ho ten národ zaznamenal – nie vždy priamo, najčastejšie sprostredkovane, vždy však vystopovateľne.

            Vlastne je to tak, že bez monoteistického judaizmu by sotva niekto vyslovil vetu, ktorú napísal Thomas Jefferson do americkej Deklarácie nezávislosti: „Tieto pravdy považujeme za samozrejmé (We hold this Truths to be self-evident...), že všetci ľudia sú stvorení ako rovní, že sú svojim Stvoriteľom vybavení určitými neodňateľnými právami, že medzi nimi sú právo na život, slobodu a hľadanie šťastia...“

O potrebe zvitkov

Je zvláštne, že všetci ľudia Západu snívajú židovské sny, pozerajú na svet, čas a dejiny židovskými očami. Všetci ľudia, nie iba kresťania, ktorých to možno prekvapí o niečo menej, ale naozaj všetci – vrátane skeptikov, agnostikov, ateistov, komunistov, fašistov, postmoderných filozofov a antisemitov všetkých odnoží (tých by to zistenie asi prekvapilo najviac). Je to príliš dávno, aby si niekto pripomenul časy, keď s nami tento spôsob videnia sveta nebol, keď bol čas zacyklený, keď nemali zmysel koncepty ako individuálna sloboda a zodpovednosť. Koncepty, ktoré zrodil židovský monoteizmus. Je to natoľko dávno, že Cahillovo tvrdenie musí pripadať zvláštne a neuveriteľné aj samotným Židom. Vraví sa, že židovský holokaust počas druhej svetovej vojny bol čosi, čo spôsobilo, že aj mnohí rabíni začali pochybovať o existencii Boha. Je možné, že bol svojským spôsobom akým sa Západ, ktorého sú Nemci nespochybniteľnou súčasťou, odvďačil Židom za preťažký dar svedomia.

Je teda dobré („we hold this truth to be self-evident...“), že nás sprevádzali taký dlhý čas zvitky, ktoré ten príbeh kodifikovali, overovali a rozprávali ďalším generáciám. Je zrejmé, že príbeh už dávno opustil prastaré zvitky, Tóru, synagógu a hranice židovského národa. Je však hlúpe ak sa ľudia nehlásia k DNA vlastnej civilizácie – a to aj vtedy, keď neveria, že je to príbeh inšpirovaný Bohom, a že vôbec nejaký Boh existuje. Je to natoľko dobrý príbeh, že sú v ňom obsiahnuté aj počiatky slobody v Boha neveriť. To on dal tú voľbu už Abrahámovi.

Je jasné, že všetko, aj takto interpretovaný genetický kód západného myslenia a vnímania sveta, možno „dekonštruovať“, rozmeniť na drobné, spochybniť a relativizovať. Ak takéto lákavé intelektuálne cvičenie urobíme, budeme musieť urobiť zopár intelektuálnych podvodov, ale uspejeme – nie je to také ťažké. Z textu príbehu nám však ostanú len písmenká abecedy. Kumránske zvitky môžeme potom pokrkvať, alebo výhodne predať bohatým zberateľom starožitností a kuriozít. A musíme sa pripraviť na sériu otázok. Sú také vážne, že bude múdrejšie držať sa tých zvitkov.

Otázky (po predaji zvitkov starožitníkom)

Keď odhodíme transcendentnú príčinu zo zdôvodnenia našej etiky a morálky, čím ich zdôvodníme? Čo, samozrejme okrem hroziaceho trestu ak nás prichytia, nám bráni ukradnúť, oklamať, zabiť? Cit pre dobro a zlo? No prosím, ale odkiaľ pochádza? Generuje ho logika prírodného vývoja? Je to vôbec vždy praktické? Nie sú eventuálne výčitky svedomia iba atavistickou ozvenou povier akýchsi nomádov? V čom vlastne spočíva cena individuálnej ľudskej bytosti a života? Kto nás bude kontrolovať, ak nás nik nepristihne? A ak nie je taký nik, načo si robiť násilie a obmedzovať sa?

Čo je také dobré na slobode? Nie sú lepšie sociálne istoty?

Čo je to individuálna zodpovednosť? Voči komu, ak zabudneme na mocných, štát a nadriadených?

Prečo by nás mala trápiť vzdialenejšia budúcnosť?

Ak máme taký (ťažko zdôvodniteľný)strach z následkov babrania sa s genetickým kódom rôznych potravín, prečo nás netrápi erózia programového vybavenia vlastnej civilizácie? A prečo sa nám zrejmé známky erózie civilizácie javia ako pokrok?

Čo je na našej civilizácii zvlášť hodné obrany, keď je všetko relatívne a všetky civilizácie sú si rovné?

Netvárim sa, že poznám čo i len jednu odpoveď. Nepoznám. Tie otázky sú tu však s nami najmenej tak dávno, ako zvitky od Mŕtveho mora. Veľmi dávno. Ony sú súčasťou toho genetického kódu. Aj pochybnosť je dar Židov.