Mapa stránky

Piatok, 14 Január 2005 00:00

S najväčšou pravdepodobnosťou nič. Je pravdou, že z pohľadu napríklad Spojených štátov, európskej diplomacie, či dokonca Izraela, je Mahmud Abbas, zvaný tiež Abu Mazen, lepšou voľbou než jeho súper v „prezidentských“ voľbách, a určite prijateľnejším partnerom než Jásir Arafat. Abbasovi už zatelefonoval v dobrej nádeji izraelský premiér Ariel Šaron a prezident Bush povedal, že je vítaný v Bielom dome. To však nemení nič na fakte, že v každom inom prostredí s výnimkou arabského sveta by bol považovaný za absolútne neakceptovateľnú osobu. Presnejšie povedané, väčšina slušných ľudí by mu nepodala ruku. Je to Arafatov spolupáchateľ v mnohých temných praktikách hnutia Fatah a palestínskej samosprávy. Dodnes sa predáva jeho kniha, v ktorej popiera nacistický holokaust Židov a obviňuje sionistov zo spolupráce s Hitlerovou ríšou. Popieranie holokaustu je vo väčšine európskych krajín trestným činom, BBC však nazýva Abbasa „vysoko intelektuálnym mužom, ktorý študoval právo v Egypte, získal doktorát v Moskve a napísal niekoľko kníh“. Základom tej knihy je dizertačná práca, ktorú napísal v sedemdesiatych rokoch v Moskve (to je ten doktorát) pod tútorstvom zarytého nepriateľa Ameriky, Izraela a demokracie, bývalého šéfa KGB a bývalého ministra zahraničných vecí Ruska Jevgenija Primakova.

Mahmud Abbas vzbudil nádej predovšetkým tým, že verbálne odsúdil teror a chce rokovať. Presnejšie povedané, vyjadril sa, že teror poškodil viac palestínskej veci než Izraelu. V septembri 2002 povedal, že „bolo chybou použiť zbrane počas intifády a vykonávať útoky v Izraeli“. Nepovedal teda, že každý teror proti nevinným ľuďom je zavrhnutiahodný zločin, iba že sa ukázalo, že škodí palestínskym záujmom. S Arafatom, ale aj s Hamasom či Islamským džihádom, ho spája cieľ – odčiniť a vrátiť do pôvodného stavu to, čo sa stalo v roku 1948, teda zrušiť štát Izrael. Nikdy nepriznal legitimitu jeho existencie, bude sa skryto aj otvorene snažiť aby Izrael zanikol, vidí však omnoho širšiu škálu prostriedkov ako to dosiahnuť, než notorický terorista Arafat. Daniel Pipes vo svojej analýze pre New York Post píše, že pre Abbasa sa teraz píše Stalinov rok 1930 – Stalin v roku 1930 pochopil svoju slabosť a ohlásil zámer byť slušným členom medzinárodnej komunity. Držal sa toho až do roku 1939, keď sa cítil dostatočne silný aby prešiel do ofenzívy. Podľa Pipesa je Mahmud Abbas práve svojou schopnosťou vyhodnotiť realisticky a chladne okolnosti (a predstierať dobré úmysly) omnoho nebezpečnejším protivníkom ako jednosmerný, slepo násilný a demonštratívne zlý Arafat. Izrael pred časom nazval „sionistickým nepriateľom“ a po svojom volebnom víťazstve vyhlásil, že „ten nižší džihád skončil a pred nami je väčší džihád“, čo ponecháva naozaj veľmi široký priestor pre interpretácie.

Všetko nasvedčuje tomu, že Abbasovi sa každodenný teror proti civilnému obyvateľstvu Izraela nepozdáva a uprednostnil by nenásilné formy zápasu o likvidáciu Izraela ako štátu. Na skutočné zastavenie teroru však má primalý vplyv dokonca aj vo vlastnom hnutí Fatah, nehovoriac už vôbec o teroristických organizáciách ako Hamas a Islamský džihád, ktoré ho vôbec ako palestínskeho lídra neakceptujú a každé rokovanie s Izraelom interpretujú ako zradu. Takmer s istotou sa dá predpovedať, že teror neustane a s vysokou pravdepodobnosťou sa vystupňuje práve vo chvíľach, keď sa bude zdať, že Abbas a Šaron, či iný izraelský líder, sú na dobrej ceste k dohode. To sa ukázalo doposiaľ vždy byť veľmi účinnou taktikou a zrušenie akéhokoľvek „mierového procesu“.

To, že Abbas chce Izrael zlikvidovať, vyplýva celkom jasne z jeho požiadavky na návrat všetkých palestínskych „utečencov“. V roku 1948 ich, na výzvu jeruzalemského muftího, odišlo niekoľko sto tisíc. Odišli , podľa vlastného presvedčenia, iba na krátko, aby mali vojská okolitých arabských štátov voľnú ruku pri útoku na Izrael. Okolité štáty, predovšetkým Jordánsko a Egypt, im nikdy nedovolili asimilovať sa, hoci sa ničím nelíšili od iných Arabov v tých štátoch. Paradoxne sú dnes utečencami nazývaní aj potomkovia ich potomkov a dovedna ich je viac ako štyri milióny. Ich „návrat“ by znamenal jednoducho likvidáciu štátu Izrael. Pritom asi polovica Izraelčanov sú „mizrahi“, teda Židia (alebo ich deti), ktorí museli odísť či utiecť pred vraždením z arabských štátov, kde žili ich rodiny stáročia, najčastejšie už od staroveku. O ich práve na návrat však nehovorí nik, ani Abbas, ani „cestovná mapa“, dokonca ani Izrael.

Teraz je obdobie oživených nádejí. Napriek všetkému povedanému nie je celkom vylúčené, že Mahmud Abbas bude znamenať pre palestínskych Arabov aj Izraelčanov posun k lepšiemu. Najmä Arabi by to potrebovali ako soľ, lebo roky intifády ich doslova hospodársky ožobráčili a priviedli na mizinu. Abbas však prináša so sebou aj riziko, že sa Európania či Američania v dobrej viere zapletú do „procesu“ ešte asertívnejšie a napáchajú škody, ktoré bude ťažké naprávať. Už to raz urobili v podobe oslavovaných dohôd z Osla.