Mapa stránky

Utorok, 18 Január 2005 00:00

Po palestínskych voľbách je najdôležitejšie znovu naštartovať mierový proces – tak znie povinná slovná jazda politikov i novinárov.

Táto verbálna podoba pavlovovsky podmienenej odpovede politikov na štandardný podnet v sebe skrýva presvedčenie, že „mierový proces“ je synonymom premysleného sledu krokov, ktorých logickým zavŕšením je konečný mier. Zvláštne. Znie to možno ako rúhanie, ale ak existuje v dejinách medzinárodnej politiky a predovšetkým diplomacie koncept, ktorý vždy spoľahlivo zlyhal, je to práve „mierový proces“. Mierový proces je meno pre hriešnu pýchu a spupnosť diplomacie, ktorá (v rozpore s celou svojou históriou) uverila vo svoju samospasiteľnosť a vnútila tento blud politikom. Viera v mierový proces je triumfom racionalistického a zhubného mýtu o všemocnosti metódy. Viera v mierový proces je dieťaťom presvedčenia, že politika nepatrí do rúk vášňami posadnutých ľudí, ale v konečnom dôsledku do rúk „expertov“, ktorí poznajú tajomstvá správnych postupov. Stokrát pritom sa ukázalo, že technokratickí „experti“ na politiku nepoznajú nijaké tajomstvá. Viera v mierový proces je zároveň výrazom nepoučiteľnej a márnej nádeje, že na oboch stranách konfliktu musia prevažovať racionálni a dobro hľadajúci ľudia. Nikto sa, pravda, tej viere nesmie smiať, ak ju vyznávajú obyčajní ľudia. Pravda o povahe politiky a podmienkach, za ktorých v dejinách vznikal mier, je totiž príliš ťaživá a deprimujúca. Problém začína vtedy, keď podobnej ilúzii prepadnú tí, ktorí musia mať vedomosti o povahe dejín a konfliktov vo svojom odbornom vybavení a skepsu s nevyhnutnou dávkou život zachraňujúceho cynizmu medzi pracovnými nástrojmi. Na mysli mám práve diplomatov a rozhodujúcich politikov. Všetko to platí mnohonásobne v prípade „mierového procesu“ medzi Izraelom a Arabmi.

Cena Nevilla Chamberlaina

Ak by sa udeľovala každoročná cena za naivnú a z dlhodobého hľadiska zaručene neúspešnú diplomatickú aktivitu, asi by mala niesť meno britského ministerského predsedu Nevilla Chamberlaina. Ten zamával 30. septembra 1938 na schodíkoch lietadla, ktoré ho priviezlo z Mníchovskej konferencie, na čakajúci dav kusom papiera. Bolo na ňom, okrem iného, napísané: „Považujeme (Hitler a Chamberlain) dohodu podpísanú predchádzajúci večer a anglicko-nemeckú námornú dohodu za symbol túžby našich dvoch národov už nikdy spolu neviesť vojnu.“ A je tam i takáto veta: „ ...sme odhodlaní pokračovať v našom úsilí odstraňovať možné zdroje rozporov, a tým prispieť k zabezpečeniu mieru v Európe.“ Vyhlásenie prečítal pred vchodom na Downing Street č. 10 a dodal: „Moji dobrí priatelia, po druhý krát v dejinách sa britský ministerský predseda vrátil z Nemecka prinášajúc mier so cťou. Verím, že je to mier pre naše časy. Choďte domov a užite si príjemný pokojný spánok:“ Čechoslováci mali, samozrejme, na ten mier a Chamberlainovu česť isto iný názor a pokojného spánku si v ten deň veľa neužili. Ani nie o rok prepadol Hitler Poľsko a začala sa druhá svetová vojna.

Hoci kandidátov by sa našlo viac, ak si niekto z amerických diplomatov naozaj zaslúži cenu Nevilla Chamberlaina za aktivitu v oblasti izraelsko-arabského konfliktu, je to Dennis Ross z amerického State Departmentu, ktorý bol už v roku 1993 pri formulovaní spektakulárne neúspešných dohôd z Osla. Ich zlyhanie, ktoré vyústilo nie do očakávaného mieru ale do palestínskej „intifády“, ktorá začala v roku 2000, a bezprecedentnej vlny teroru, Ross zjavne nepovažoval za systémovú chybu samotného postupu („mierového procesu“, ak chcete) a nijako sa nepoučil. Ten istý Dennis Ross dostal z nepochopiteľných dôvodov opäť dôveru Colina Powella v roku 2004 a podieľal sa na vypracovaní „cestovnej mapy“ – mierového plánu, ktorý zopakoval prakticky všetky systémové chyby textu dohôd z Osla. Plán, celkom podľa očakávania skeptických analytikov, fatálne zlyhal už na štartovacej rampe – v hluku výbuchov bômb samovražedných palestínskych atentátnikov, ktorí majú celkom inú „cestovnú mapu“. Cena Nevilla Chamberlaina za ten pôvodný plán z Osla patrí pochopiteľne aj Billovi Clintonovi, ktorý v snahe postaviť si z toho nepevného materiálu pomník (a, buďme fér, určite aj vo viere, že skutočne zabezpečí pre Izraelčanov a palestínskych Arabov mier) tak silno „tlačil“ na tú diplomatickú pílu. Podarilo sa mu pritom pomôcť Arafatovi a teroristom z Fatahu vstať z prachu, získať znovu nádej na zničenie Izraela, a získať popri tom aj nimbus mierotvorcov. Podarilo sa mu tiež vytvoriť mýtus o mierovom procese. Ten blízkovýchodný mierový proces nebol, konieckoncov, jediným diplomatickým mýtom Billa Clintona. Keď tajná služba priniesla v správu o vývoji nukleárnych zbraní v Severnej Kórei, Bill Clinton vyslal bývalého prezidenta Jimmyho Cartera aby sa stretol s „drahým vodcom“ Kim Čong-ilom. Výsledkom bol „rámcový dohovor“, podľa ktorého bude Amerika materiálne kompenzovať Severnú Kóreu za to, že sa nebude snažiť vyrobiť nukleárne zbrane. Diktátorský režim v Severnej Kórei veľkorysé materiálne „bonusy“ podľa „rámcového dohovoru“ pokojne prijímal a jeho nukleárny program doslova metastázoval. Realisticky sa dá predpokladať, že dnes Severná Kórea vlastní viacero atómových bômb.

Keď sa teda zjaví pri diplomatických rokovaniach o izraelsko-arabskom konflikte po boku novej americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Rice opäť zaslúžilý architekt nesmrteľných mierových procesov Dennis Ross, bude jasné, že je naprogramovaný ďalší neúspech – síce bez Arafata, ale pre zmenu s Mahmúdom Abbásom. Je totiž jasné, že ak neexistuje za neúspech trest, ďalšie neúspechy určite prídu. Publicista George F. Will nazval v The Washington Post vo svojej frustrácii z jeho slepoty a nepoučiteľnosti prostredie profesionálnych diplomatov na americkom State Departmente „zakalenou a bezodnou lagúnou tuposti“ a ich výzvy zachovať neexistujúci mierový proces „anestetizujúcimi imbecilitami“. Možno pritvrdé, ale morálny relativizmus a „ekvivalencia“ pri vyzývaní „oboch strán k zdržanlivosti“ zoči voči samovražedným palestínskym atentátom na civilných obyvateľov Izraela si „zdržanlivejší“ popis asi nezaslúži.

Vnútorné limity

            Pri pohľade z rokovacích miestností v OSN či v Bruseli ich, aspoň to naznačujú postoje diplomatov, nevidno. Iba cvičenejšie ucho spozornie, keď na správu o ďalších Izraelčanoch, ktorých zavraždil palestínsky atentátnik ešte pred jeho nástupom do úradu, zareaguje novozvolený palestínsky prezident Mahmúd Abbás „vyváženým“ odsúdením teroru na palestínskej strane i izraelských odvetných akcií, hoci v danej chvíli ešte nijaká nebola. Vlastne Abbás ešte nikdy neodsúdil teroristické vraždy ako to primárne zlo, ktoré si reakcie Izraela vynucuje. Iba si myslí, že vzhľadom na tie izraelské reakcie a akúsi precitlivelosť západných krajín teror škodí palestínskej veci. Že škodí nevinným ľuďom, jeho obetiam, je zrejme podružné. Zastavenie vraždenia izraelských civilistov je, samozrejme, nevyhnutnou a prvou podmienkou akýchkoľvek jednaní. Dovtedy nemá diplomacia jednoducho náplň práce.

            Toto vnútorné obmedzenie priestoru pre diplomaciu však vidno v omnoho zreteľnejších obrysoch, keď prehovorí predstaviteľ organizácie, ktorá je zodpovedná za časť teroristických útokov, ktorá si však nerobí priveľa z ľudí ako Mahmúd Abbás. Nemecká novinárka z časopisu Die Welt Eva Eusterhus urobila v Gaze pred pár dňami interview s hovorcom Palestínskeho islamského džihádu Chaledom El Batšom. Jeho pasáž výborne ilustruje vnútorné palestínske limity diplomacie:

Die Welt: Čo máte na mysli, keď hovoríte, že Izrael musí ukončiť okupáciu? Žiadate, aby sa Izrael stiahol za hranice spred roku 1967, alebo stiahnutie sa Izraela z celej Palestíny od Stredozemného mora až po Jordán?

El Batsh: To druhé, prirodzene. Akceptujeme izraelský štát iba ako fait accompli, ako niečo, čo musíme akceptovať výhradne na základe jeho vojenskej sily. My moslimi nebudeme nikdy uznávať Izrael ako židovský štát. Židovský štát nemôže uznávať žiadny moslim. Židia sú v protiklade k moslimom nečistí, pretože pijú alkohol, pretože fajčia, pretože vstupujú do zmiešaných manželstiev, pretože prepadli hriechom tela. Abrahám bol prvý moslim, pretože bol prvým človekom ktorý veril na jediného Boha, Alláha. Židia sfalšovali sväté posolstvo, ktoré im Alláh zjavil ako prvým.

Die Welt: Je to konflikt náboženský, alebo národnostný?

El Batsh: Židia sú prívrženci jednej viery. Nie sú žiadnym ľudom, žiadnym národom.

Problémom je, že El Batsh nesformuloval iba stanovisko náboženského fanatika a hovorcu teroristickej organizácie (mimochodom, z rozhovoru vyplýva, že on vôbec nepovažuje zabíjanie izraelských civilistov za teror). Jeho postoj k legitimite existencie štátu Izrael možno považovať v medzi palestínskymi Arabmi za väčšinový. Oficiálne palestínske médiá, väčšinou financované aj peniazmi z Európskej únie, prinášajú bežne výzvy ako táto, zaznamenaná organizáciou MEMRI (www.memri.org) z oficiálneho televízneho kanálu Palestínskej samosprávy: „Všetky zbrane musia byť namierené na Židov ...ktorých Korán popisuje ako opice a svine ...vstúpime do Jeruzalema ako dobyvatelia ...požehnanie tomu, kto vystrelil guľku do hlavy Žida.“

To asi neponecháva v danej chvíli veľa priestoru pre diplomaciu. Predstava, že sa to v mysli a správaní miliónov palestínskych Arabov v dohľadnom čase zmení, si vyžaduje naozaj silnú fantáziu.

Vonkajšie limity

            Schválne som písal o konflikte medi Izraelom a Arabmi a nie Palestínčanmi. Taká je anamnéza i súčasnosť konfliktu. V okamihu vzniku Izraela neexistovali palestínski Arabi ako oddelená skupina a prvá vojna, ktorá okamžite vypukla, bola vojnou všetkých Arabov z okolitých štátov proti Izraelu s cieľom ho zničiť. Pre židovský štát tam nevideli miesto. Dodnes to je politickým postojom absolútnej väčšiny Arabov, hoci niektoré arabské štáty Izrael uznali a uzavreli s nim mier (Egypt, Jordánsko). Žiadne hranice, ani tie spred roku 1967, nie sú skutočnými hranicami, ale iba líniami prímeria. Najdôležitejším vonkajším limitom pre uplatnenie sa diplomacie v konflikte medzi Izraelom a Arabmi je teda postoj Arabov k legitimite existencie jednej zo strán sporu – Izraela.

            To sa v plnej sile prejavilo napríklad na konferencii OSN o rasizme v Durbane, ktorá sa v réžii arabských štátov stala obscénnym fórom antisemitizmu a delegitimizovania Izraela ako štátu patriaceho k svetovej komunite. Smutné je, že sa to arabským a africkým štátom (v minulosti za účinnej spolupráce všetkých komunistických štátov) podarilo účinne preniesť na všetky fóra OSN, v ktorej je Izrael jediným štátom, ktorý nemá prístup k účasti na práci v žiadnom z orgánov. Vylučujú ho z toho štáty ako napríklad Sudán, kde moslimská vláda už dlhé roky organizuje genocídu vlastného nemoslimského obyvateľstva. Túto hanbu pomáha v poslednom čase završovať aj Európska únia. Medzi vonkajšie limity diplomacie v izraelsko-arabskom konflikte teda patrí významnou mierou, popri stave a postojoch arabských a moslimských štátov, aj stav OSN. Ak je domovom diplomacie, je zároveň domovom nemravnej, morálne relativistickej, skorumpovanej a zvrhlej diplomacie, ktorá nemôže priniesť Arabom a Izraelčanom mier. OSN je, spolu s USA, Ruskom a Európskou úniou, súčasťou Kvarteta, ktoré má garantovať blízkovýchodný „mierový proces“. O jeho mandáte, podobne ako o mandáte Európskej únie a Ruska, možno s úspechom zapochybovať.

Realita a riziká diplomacie

            Ak sa diplomacia, hoci aj v réžii najvýznamnejších hráčov svetového diania, ktorými nepochybne USA, OSN, Európska únia a Rusko sú, pokúsi vnútiť Izraelu a Arabom akýsi proces, na konci ktorého má byť mier, bez odstránenia príčin, ktoré mier medzi Izraelčanmi a palestínskymi Arabmi znemožňujú, neuspeje. Nemôže uspieť, lebo nemá prostriedky ako prinútiť strany sporu, predovšetkým však palestínskych Arabov, k zastaveniu násilia. Condoleezza Rice môže priniesť do diplomatických zámerov druhej Bushovej administratívy vecnosť a realizmus nezaťažený stereotypami diplomacie. Diplomacia „mierových procesov“ sa totiž doposiaľ nedala pomýliť svojou neúspešnosťou. Je možné, že Amerika príde tentokrát so scenárom, ktorý bude menej ambiciózny, nebude vytvárať nerealistické časové rámce a bude podložený ochotou niečo si vynútiť aj od arabskej strany sporu. Potom nemusí byť vylúčený ani pokrok a redukcia teroristických útokov. A, kdesi za obzorom, aj váhavý mier.

            Diplomacia však môže, prostredníctvom ďalšej zbytočnej resuscitácie mierového procesu na spôsob dohôd z Osla, v skutočnosti zhoršiť situáciu (tak, ako to urobili následky procesu naštartovaného v Osle) a oddialiť príchod nevyhnutného realizmu do myslenia palestínskych Arabov až za hranicu, spoza ktorej niet návratu. Stane sa to, ak si diplomacia neuvedomí svoje limity a svoju pôvodnú funkciu. To by nebola dobrá vyhliadka.