Mapa stránky

Piatok, 21 Január 2005 00:00

„Štáty neboli nikdy vyformované voľbami. Geografia, štruktúra osídlenia, vznik gramotnej buržoázie a, tragicky, etnické čistky formovali štáty.“

Robert D. Kaplan v roku 1977 v eseji Was Democracy just a Moment?

Grécko napríklad, píše Kaplan, je stabilnou demokraciou čiastočne preto, lebo urobilo počas dvadsiateho storočia relatívne benígnou formou etnickú čistku – v podobe transferov utečencov (s Tureckom) – čo vytvorilo monoetnickú spoločnosť. Napriek tomu však trvalo niekoľko desaťročí ekonomického vývoja, kým Grécko zanechalo za sebou svoje (vojenské) prevraty. Demokracia, varuje Kaplan, často oslabuje štáty tým, že vytvára nevyhnutnosť neúčinných kompromisov a krehké koaličné vlády v spoločnostiach, v ktorých ešte ani nezačali poriadne nefungovať byrokratické inštitúcie. „Pretože demokracia ani neformuje štáty, ani ich spočiatku neposilňuje, systém viacerých (politických) strán je najvhodnejší pre národy, ktoré už majú schopné úradníctvo a strednú triedu, ktorá platí daň z príjmu, a kde sú už vyriešené primárne záležitosti ako hranice a podieľanie sa na moci, čo zasa umožňuje politikom naťahovať sa o rozpočet a podobné sekundárne veci.“

Iracké voľby bezpochyby vyvolávajú, videné Kaplanovou optikou, istú skepsu. Aj z ďalších dvoch príspevkov v tejto Kritickej prílohe vidno, že politické subjekty, ktoré kopírujú svojou štruktúrou sektárske, etnické a náboženské delenie krajiny, nebudia priveľa dôvery. Európska politická skúsenosť pripomína, že politické strany uchádzajúce sa o právo ako jediné reprezentovať skupinu občanov ohraničenú a definovanú či už národnosťou, sociálnou triedou, povolaním, alebo konkrétnou náboženskou skupinou, vytvárajú iný typ politického priestoru ako pluralitné demokracie, v ktorých je priestor vyplnený ideologickými politickými stranami. Tie sú spravidla inštitúciami vzájomne súperiacich a súťažiacich názorov a hodnôt, a idú vo svojej reprezentatívnosti naprieč štruktúrou spoločnosti. Ak politické subjekty reprezentujú špecificky povedzme robotníkov, učiteľov, podnikateľov, Maďarov, Ukrajincov, katolíkov a luteránov, výsledok volieb je čímsi ako sčítaním ľudu, ktorého výsledok sa od volieb k voľbám nemá dôvod príliš meniť. Robotníci volia stranu robotníkov, učitelia stranu učiteľov, luteráni luteránov, a ich počet sa od volieb k voľbám tiež nijako dramaticky nemení. Výslekdom je nemožnosť vymeniť neschopnú vládu a paralýza systému. To je stav ako v korporatistickom štáte (napríklad v Mussoliniho Taliansku), kde bola parlamentná demokracia nahradená akýmsi snemom profesných korporácií. Aj komunistický Národný front bol útvarom z tejto čeľade. Politické subjekty tohto druhu reprezentujú rôzne identity a nie názory a nedávajú priestor ani pre existovanie skutočnej parlamentnej demokracie. Pluralita identít nie je rovnocenná s pluralitou názorov a politické spory nie sú v tomto prípade spormi o pravdu a víziu pre celú spoločnosť, ale o skupinové teritóriá a záujmy. Európa platí za svoj korporatizmus ešte stále veľkú, i keď mnohými Európanmi nevnímanú daň – napríklad v podobe čiastočne ochrnutej ekonomiky, či cyklických kríz politických systémov.

V tejto veci však existujú aj horšie historické lekcie (aj to pripomína Kaplan), ktorých podstatu si Západ zatiaľ príliš nevšíma. Patrí medzi ne napríklad Rwanda a ďalšie africké krajiny. Po páde sovietskeho komunistického impéria nastal podľa mnohých, niet pochybností, že ušľachtilých politikov Západu čas zaviesť demokraciu kde sa len dá. „V roku 1992, čiastočne pod tlakom západných vlád, zaviedol rwandský režim systém viacerých strán a premenil sa na koaličnú vládu. Nové politické strany sa však stali maskami pre etnické skupiny, ktoré si organizovali vražedné milície, a koaličná podstata novej vlády pomohla pripraviť kontext pre udalosti, ktoré viedli ku genocíde v roku 1994. Za masovú vraždu boli určite zodpovední zlí jednotlivci. Ale konali v rámci osudovo chybného systému, ktorý pomohla vybudovať naša etnocentrická pýcha.“ Robert Kaplan je presvedčený, že snaha zaviesť demokraciu do stredoeurópskych postkomunistických krajín po skončení studenej vojny bola rozumná – a ukazuje sa, že aj úspešná. Čo nepovažuje však za rozumné, je priložiť ľuďom v rozvojovom svete k hlave zbraň a povedať, vo svojich dôsledkoch, toto: „Správajte sa, ako by ste zažili západné osvietenstvo ako ho zažilo Poľsko a Česká republika. Správajte sa, ako keby bolo deväťdesiatpäť percent vašej populácie gramotnej. Správajte sa, ako keby ste nemali krvavé etnické a regionálne konflikty.“

Robert Kaplan má pre svoj skeptický pohľad určite viac ako dostačujúce dôvody. Nevyjadril sa síce k Iraku, ale jeho slová z decembra 1977 môžu mať aj pre Irak prorockú hodnotu. Kaplan koniec koncov pred rokmi predpovedal vo svojej knižke Balkánski duchovia pomerne presne aj tragický a krvavý vývoj v Bosne a v Kosove. Na druhej strane Irak nie je (!) Rwanda, ani žiadna iná z tragicky zlyhaných afrických krajín, kde sa pokúsili západní dobrodinci zaviesť pluralitnú demokraciu hneď ako vytiahli päty komunistickí dobrodinci. To treba zdôrazniť a podtrhnúť. Irak má, napriek neopísateľným vlnám nezmyselného násilia a teroru, napriek etnickému a náboženskému rozdeleniu krajiny, napriek zle rozdaným politickým kartám, nádej. Reálnu nádej. Irak je krajinou, ktorá má neporovnateľne lepšie sociálne a ekonomické predpoklady pre prosperitu i demokraciu. Kaplan má pravdu – štáty sa spravidla neformujú vo voľbách. Niektoré však vo vojnách a revolúciách, iné zasa z vôle, sebectva či ignorancie koloniálnych mocností. Irak ako štát stvorili na svojom mandátnom území v roku 1921 Briti, ignorujúc hranice medzi etnikami i náboženstvami. Odvtedy bol v podstate počas celej svojej existencie diktatúrou – takou či onakou. Zažil však aj obdobia prosperity, industrializácie, modernizácie a rozvoja vzdelávania. Žije v ňom, napriek všetkému kuvikaniu, určite väčšina ľudí, ktorí nechcú žiť v diktatúre a chcú mať vplyv na to kto im vládne. Chcú si svoju vládu voliť. Podprahové náznaky zo strany notorických kritikov irackých volieb, že krajina nie je a v dohľadnej dobe ani nebude pripravená, s poznámkou (zo zásady „off record“), že Arabi nedokážu žiť v demokracii, páchnu rasizmom až k nebesiam. Skepsa je na mieste, obavy z občianskej vojny a následného rozdelenia Iraku tak isto, len to povýšené pohŕdanie Iračanmi a ich vôľou k slobode prekáža. Aj Juhoslávia mala zle rozdané politické karty a nakoniec sa rozpadla v sérii občianskych vojen. Tiež tomu predchádzal najprv pád diktatúry a demokratické voľby. Demokraciu a voľby však za to viniť nemožno. Ak sa to stane v Iraku, tiež to nebude vina demokracie. Skôr to bude splatený veľmi starý účet.

Amir Taheri považoval týždeň pred voľbami za pravdepodobnejší optimistický povolebný scenár – cestu Iraku k demokracii a prosperite, Jalal Suleiman zasa tušil katastrofu. Iracký príbeh sa práve začal rozuzľovať.

Jedno však Iračanom nemôže v tomto okamihu nikto vziať – predtým nikdy nezakúsený pocit práva voliť. Držať na okamih v rukách aspoň zlomok osudu krajiny i svojho osudu. To zvykne byť všetko meniaca skúsenosť, hoci tu na to už mnohí zabudli. Žiadni mediálni mudrlanti a kuvici, ani iní záchrancovia sveta by im nemali upierať to jedinečné právo voliť si – tu a teraz a nie až niekedy, potom, v budúcnosti. Kritici opisujúci sektársky, etnický a náboženský charakter politických subjektov majú pravdu, ale kritizujú stav, ktorý bol v danej konštelácii jediný možný. Ani po ďalších rokoch čakania by totiž v Iraku nevznikli akési celoiracké liberálne, konzervatívne či socialistické strany podľa západoeurópskej politickej kuchárky. Na to sú všetci Iračania príliš šiítmi, sunitmi či Kurdami, na to si v dejinách priveľa vzájomne ubližovali. Možno s tým práve končia.