Mapa stránky

Utorok, 01 Február 2005 00:00

Ministri zahraničných vecí Európskej únie sa rozhodli „prerušiť“ na päť mesiacov tie chudokrvné sankcie, ktorými doposiaľ dráždili Fidela Castra, a rozhodli sa pre „dialóg“, nech už to pri obcovaní s komunistickým diktátorom znamená čokoľvek.

Samozrejme, že kubánskemu režimu európski ministri zahraničia nič len tak nedarovali. Európska únia „znovu pripomína svoju naliehavú požiadavku, aby Kuba bezpodmienečne prepustila všetkých politických väzňov.... ktorí sú ešte vo väzbe.“ A vraj si to preverí znovu do júla tohto roku. Fidelovi Castrovi musí byť jasné, že s EÚ sa neradno zahrávať, lebo... Lebo vlastne čo? Tento odvážny a vskutku európsky počin sprevádzali dva či tri protestné hlasy a inak univerzálny nezáujem. Je to zúfalo málo na Európu, ktorá chce rozdávať lekcie o slušnosti a ľudských právach všade, kam svojou kolektívnou a inštitucionálnou nohou vkročí.

Málo je statočných

Jeden z protestných hlasov patril Václavovi Havlovi, ktorý napísal pre francúzske noviny Le Figaro, že je ťažké predstaviť si lepší spôsob, ktorým by EÚ zničila svoje ideály slobody, rovnosti a úcty k ľudským právam. Pri všetkej úcte k statočnému a múdremu štátnikovi, asi mu trochu chýba predstavivosť. Pri pohľade na profil súčasnej európskej politickej elity sa dá spoľahlivo očakávať, že tento štandard ešte podlezie – napríklad pri formulovaní „spoločnej zahraničnej politiky“ voči ktorémukoľvek z tucta iných odpudzujúcich represívnych režimov (ponúka sa Čína, Severná Kórea, Sudán, Irán, či celá plejáda afrických kleptokracií).

Druhým protestujúcim bol Hans-Gert Pöttering, šéf frakcie Európskej ľudovej strany (EPP) v Európskom parlamente. EPP špeciálne ide o pozývanie kubánskych disidentov na veľvyslanectvá krajín EÚ v Havane, ktoré natoľko dráždilo Castrov režim, že ich dal uväzniť a odsúdil ich na dlhoročné tresty, ktoré by boli primerané povedzme pri viacnásobných lúpežných vrahoch. Na to zasa reagovala Európska únia sankciami, teda zmrazením diplomatických stykov (nič brutálne). Pöttering si správne všimol, že ten problematický počin európskej diplomacie umožní Kube mať „posledné slovo v tom koho majú dovolené a koho nemajú dovolené pozývať európske misie na svoje ambasády v Havane.“ Pripomenul kolegom i ministrom, že medzi kubánskymi disidentami je i Oswaldo Payá, ktorý dostal od Európskeho parlamentu cenu Andreja Sacharova za rok 2002. Povedal tiež, že je to hrozný precedens pre budúcnosť. Má pravdu, je. Hrozné je však aj to, že inak nikto nič v Európskom parlamente neurobil. Otázkou pre armádu europoslancov je, prečo potom udeľuje Európsky parlament cenu s menom slávneho disidenta a prečo berie jeho meno nadarmo.

Tretím protestujúcim bol predseda slovenského parlamentu Pavol Hrušovský. Vďaka za to, že sa aspoň pokúsil zachrániť Slovensku česť, jeho hlas však zaznel v slovenskej politickej pustine osamelo. Národná rada SR má, prirodzene, aj zahraničný výbor (i keď v tomto čase dobre utajený), ten však vraj zaujal k postupu európskych ministrov zahraničných vecí chápavé stanovisko – tak to nejako povedal televíznym kamerám jeho predseda (vyzeral, že tomu naozaj rozumie). Ten Fidel Castro má vlastne šťastie, že nachádza všade, vrátane slovenského parlamentu, toľko pochopenia. A zrejme aj rodných bratov.

Takzvaný konštruktívny dialóg už Európska únia s kubánskym režimom viedla a nalievala tam aj ťažké milióny eur – všetko bez akéhokoľvek výsledku v oblasti ľudských práv či iných reforiem. To, čo označil španielsky minister zahraničia Miquel Angel Moratinos za víťazstvo Španielska a správu pre všetkých Kubáncov, vnímajú kubánski odporcovia totality ako špinavú zradu. Oswaldo Payá to vyhodnotil tak, že Európa sa stáva komplicom Castrovho režimu. Isté je, že krok Európskej únie nezvýšil legitimitu komunistickej diktatúry na Kube ani o štipku, znížil však morálnu a demokratickú legitimitu Európskej únie. Je však veľmi málo tých, ktorí to vnímajú. Keďže nie je jasné, aký bonus môže za tú hanbu vlastne Európe poskytnúť zhumpľovaná ekonomika Kuby, zostáva záhadou, aký pragmatický motív viedol k tomuto kroku. Možno to súvisí s omnoho starším príbehom:

Tieň kardinála

Jeho tieň chodí po chodbách európskych panovníckych a vládnych palácov už takmer štyri storočia. Teraz ho bolo v Bruseli priamo fyzicky cítiť, ale pohŕdavo a cynicky sa usmieval. Armand Jean du Plessis, kardinál Richelieu, cirkevný feudál a prvý minister Francúzska v rokoch 1624 až 1642. Áno, ten, ktorý v Balzacových Troch mušketieroch podpísal milady de Winter bianco povolenie na čokoľvek. V skutočnosti nekonečne schopný a zároveň nekonečne bezohľadný politik bez akýchkoľvek škrupúľ, zároveň stratég, manipulátor a intrigán, ktorý postavil záujmy Francúzska nad všetko ostatné, i nad univerzálnu mravnosť kresťanstva, ktorá dovtedy dominovala v stredovekej Európe. Politik, ktorý dal Európe a svetu koncept raison d´état – štátneho či národného záujmu. Jeho odkaz popísal Henry Kissinger takto: „Pod jeho patronátom raison d´état vystriedal stredovekú koncepciu univerzálnych mravných hodnôt a stal sa vedúcim princípom francúzskej politiky. Spočiatku sa Richelieu snažil iba zabrániť habsburskej nadvláde nad Európou, ale nakoniec po sebe zanechal odkaz, ktorý po dve storočia zvádzal jeho nasledovníkov k presadzovaniu francúzskeho primátu v Európe. Tieto ambície neuspeli, čo viedlo ku vzniku mocenskej rovnováhy, ktorá sa spočiatku prejavila iba fakticky a neskôr ako systém usporiadania medzinárodných vzťahov.“

Kardinál Richelieu bol prvým ministrom Francúzska v čase tridsaťročnej vojny, počas ktorej bola do značnej miery spustošená stredná Európa a napríklad Nemecko prišlo o tretinu svojich obyvateľov. Dá sa povedať, že pomáhal tú vojnu veľmi účinne udržiavať v chode. Tridsaťročná vojna bola plodom snahy habsburského cisára Svätej ríše rímskej Ferdinanda II. vymiesť protestantizmus z Európy a obnoviť katolícku univerzalitu. „Ako cirkevný hodnostár mal Richelieu uvítať Ferdinandovu snahu o obnovenie katolíckej ortodoxie. Miesto toho však kládol francúzsky národný záujem vyššie než akékoľvek náboženské ciele. Kardinálsky klobúk mu nebránil považovať habsburský pokus o obnovenie katolíckeho náboženstva za geopolitickú hrozbu pre bezpečnosť Francúzska. Nechápal habsburskú iniciatívu ako náboženský čin, ale ako rakúsky politický manéver, ktorého cieľom bolo dosiahnuť nadvládu nad strednou Európou, a urobiť tak z Francúzska druhoradú mocnosť,“ napísal Kissinger, a dodal, že kardinálove obavy neboli celkom bezdôvodné. V každom prípade znamenal raison d´état pre Richelieua ochotu spojiť sa pre dosiahnutie svojho cieľa s kýmkoľvek – aj s protestanskými kniežatami, či mohamedánskymi Turkami. Richelieu podporoval a podplácal nepriateľov svojich nepriateľov, podnecoval povstania a darilo sa mu vojnu naťahovať a predlžovať až do úplného vyčerpania mnohých jej účastníkov. Francúzsko stálo bokom a do vojny vstúpilo, až keď bola nádej dramaticky zvýšiť jeho silu a vplyv.

Richelieuova bezohľadná zahraničná politika oslobodená od všetkých mravných imperatívov (prevratná a chladnokrvná doktrína, ako to nazval Henry Kissinger) budila spočiatku odpor. Bola v rozpore s univerzalistickou tradíciou nad všetkým stojaceho mravného princípu. Neskôr však celkom prevládla v správaní sa všetkých európskych veľkých i malých štátov.

Akýmsi vedľajším produktom najvyššej priority raison d´état, teda národného záujmu v politike, je medzinárodná rovnováha. Tá však nie je a nikdy nebola produktom vedomého a idealistického úsilia práve o spravodlivý rovnovážny stav, ale iba vyjadrením faktickej rovnováhy či patového stavu mnohostranného súboja vzájomne si konkurujúcich raison d´état – národných záujmov. Už takmer štyri storočia sa pozerá kardinál Richelieu cez plece každému európskemu politikovi a diplomatovi – a to ešte aj vo chvíli, keď má tento plné ústa univerzálnych princípov. Vlastne najmä vtedy.

Bez ohľadu na všetko, čo sa o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (a vlastne o hocijakej politike) už narozprávalo, bez ohľadu na Maastricht, Amsterdam, Nice a teraz i navrhovanú ústavnú zmluvu, môžeme si pokojne aj dnešné rokovanie ministrov členských krajín EÚ predstaviť tak, že každému pozerá cez plece jeho vlastný kardinál Richelieu (iba Francúzovi ten francúzsky) s jeho vlastným neoblomným raison d´état. A nielenže sa často nezhodujú, omnoho častejšie sú priamo v konflikte. To, čo sa predáva ako spoločná vôľa, je výsledkom zrážky národných raison d´état, kde zaváži veľkosť, vplyv, výhody, vydieranie, nátlak, čokoľvek. Len tie univerzálne hodnoty sú spravidla tam, kde ich odstrčil niekedy v priebehu tridsaťročnej vojny Richelieu.

Pre idealistu je to možno príliš cynický popis tajomstva diplomatických salónov a najrôznejších summitov štátnikov, najmä ak ide o seba oslavujúcu Európsku úniu. Možno čakať námietku, že práve z krvavých konfliktov, do ktorých Európu vtiahli roztrieštené a konkurujúce si štáty sledujúce bezohľadne len svoje národné záujmy, sa Európa poučila a naučila sa potlačiť ich v prospech celku. Nenaučila, len v danom okamihu nevedie vojny a snaží sa presadiť svoje partikulárne sebectvá za rokovacím stolom EÚ. To je v poriadku, je však lepšie zariadiť sa podľa toho a nechať sa príjemne prekvapiť idealizmom, ak tá vzácna chvíľa príde. V prípade rozhodnutia ministrov zahraničných vecí EÚ o obnovení diplomatického obcovania s Kubou však tá chvíľa neprišla.

„raison d´union“?

Problémom je, že aj v cynickom svete kardinála Richelieua sa pri tomto rozhodnutí hľadá konkrétny raison d´état len s námahou. Jednoducho ho nevidno. Ak teda postávali okolo toho stola za chrbtami ministrov nejakí tí národní kardináli, museli byť pripití takmer všetci – hádam s výnimkou toho španielskeho a francúzskeho. Ale aj v ich prípade je ten konkrétny raison d´état, skrytý za rozhodnutím vziať Castra na milosť, presnejšie povedané začať sa mu líškať, ťažko dešifrovateľný. Možno sa jedná o nejakú diabolskú kalkuláciu, v ktorej hrajú úlohu pohnevané Spojené štáty americké a ich ešte nahnevanejší prezident, Castrovi (a Zapaterovi) čínski a severokórejskí kamaráti, geopolitické hry rozohrávajúci prezident Putin, škandinávske cestovné kancelárie, Kofi Annan a Muammar Kaddáfí, a ďalší skrytí hráči, všetci zapletení do diania na zložitej šachovnici, na ktorej sa blíži mat, alebo aspoň výmena veží. Možno. Hodenie kubánskych bojovníkov za slobodu cez palubu by bolo za týchto okolností síce smutné a cynické, nedalo by sa ospravedlniť, ale dalo by sa vysvetliť – keď už ničím iným, tak aspoň identifikovateľným i keď nemravným sebectvom európskych hráčov.

Nezdá sa však, že by hlavným motívom bola takáto Richelieuovým videním sveta inšpirovaná kalkulácia. V každom prípade sa ťažko hľadá.

Existuje už čosi, čo by ten krok lepšie vysvetlilo – a dalo by sa popísať ako „raison d´union“, spoločný záujem únie, ktorý vyrástol zo splynutia zmierených a „harmonizovaných“ národných raison d´état? Ťažko povedať. Ak však áno, toto by bol najabsurdnejší spôsob ako s ním prísť do medzinárodnej politiky. Vlastne druhý najabsurdnejší – ten prvý bolo spoločné hlasovanie štátov Európskej únie o izraelskej bezpečnostnej bariére vo Valnom zhromaždení OSN. Ak by mal byť slabošský pukerlík smerom k plesnivejúcej komunistickej diktatúre na Kube skutočným prejavom zrodenia sa „raison d´union“, spoločného záujmu únie, je to zlé znamenie.

Starý dobrý appeasement

Pravdu však budú mať skeptici, ktorí nič podobné ako zánik národných záujmov a ich pretavenie do jedného spoločného európskeho, naozaj neočakávajú.

Skôr sa teda zdá, že v tom najhoršom možnom okamihu prevládlo čosi, čo nerešpektuje síce jednotlivé národné raison d´état, nie je však ani ničím, čo by znieslo označenie idealizmus, či spoločné hodnoty, ani nebodaj mravný imperatív. Tušiť možno inštinktívnu afinitu veľkej časti európskych politických elít (a, čo si budeme klamať, aj verejnosti) k ikonám zanikajúceho sveta marxistických vzdušných zámkov a ich nechuť chovať sa k nim naozaj drsne. A Fidel Castro je poslednou žijúcou veľkou ikonou. Smutnou skúsenosťou Európy so sebou samou je, že takmer vždy sa dá očakávať, že city európskych ministrov viac rozjatrí osud bradatých hrdlorezov, ktorých držia Američania v Guantanamo Bay na Kube, než osud Oswalda Payá a jeho druhov v Castrových žalároch na tom istom ostrove. Aj o ľudských právach porušovaných bezpečnostnými prehliadkami na amerických letiskách sa píše viac a vzrušenejšie, než o kubánskych väzňoch svedomia, nehovoriac o tých v Severnej Kórei, či v Číne. Smutnou skúsenosťou ľudí žijúcich v štátoch EÚ, ktoré boli predtým komunistickými diktatúrami, je tiež, že o ich rozdupávané práva sa starali západoeurópske elity iba formálne a už vtedy im bol bližší i milší appeasement (doktrína, podľa ktorej možno mier dosiahnuť ústupkami voči nepriateľovi) komunistických režimov, než konfrontácia s nimi. Škoda len, že majú takú krátku pamäť.

O potrebe nezašpiniť sa

Neexistuje jediný skutočne vecný dôvod myslieť si, že Európska únia konala pri rozhodnutí vo vzťahu ku kubánskemu režimu rozumne. Neexistuje ani dôvod myslieť si, že konala v záujme kubánskeho ľudu, a už vôbec neexistuje dôvod myslieť si, že konala vo svojom vlastnom záujme. Neexistuje dôvod myslieť si, že Európska únia je na ceste k nájdeniu rovnováhy medzi hodnotami a záujmami v zahraničnej politike. O hodnotách v zahraničnej politike doposiaľ iba hovorila a opäť premeškala príležitosť podľa nich aj konať. Neexistuje nijaký rozumný dôvod myslieť si, že sa zo súčasných ťahaníc vyvinie spoločná európska zahraničná politika, ktorá by bola niečím viac ako znásilnením presvedčenia a záujmov jedných záujmami a presvedčením iných, mocnejších.

Neexistuje preto jediný rozumný dôvod, prečo by sa Slovenská republika a zvyšné postkomunistické štáty mali podrobovať vo veciach zahraničnej politiky väčším a starším členským krajinám a prijímať ich do omrzenia sa opakujúce historické zahraničnopolitické zlozvyky a zlyhania.

Zašpiniť sa dá rýchlejšie ako očistiť.