Mapa stránky

Utorok, 08 Február 2005 00:00

V spore (na stránkach tlače) o vyradenie tzv. osvienčimskej lži zo zoznamu trestných činov sa zatiaľ nikto z politikov a vôbec verejne známych ľudí k Osvienčimskej lži neprihlásil.

Nie, že by na Slovensku takí neboli, len sú zatiaľ zalezení v anonymnom bezpečí internetových diskusií k rôznym článkov v dennej tlači (a na podobných miestach, kde sa darí zhubným bludom a psychopatom a kam slušní ľudia nechodia). Spomedzi politikov však všetci usilovne tvrdia, že popieranie holokaustu a nacistických zverstiev je zavrhnutia hodná vec, a že tí, ktorí to robia, by mali byť slušnými ľuďmi vykázaní na okraj spoločnosti. Zaznieva tiež, že tým správnym nástrojom na boj proti tomuto neslušnému verbálnemu správaniu sa je presviedčanie a argumentácia. Znie to logicky, ale prečo mám pocit dejá vu, keď to počujem? Mimochodom, v čase, keď NR SR prijímala príslušný paragraf Trestného poriadku, dokonca zaznelo, že to obmedzí slobodu vedeckého (!) bádania. Myslel som si vtedy (a myslím si dodnes), že tým, ktorí to hovorili, išlo predovšetkým o vlastnú slobodu ten hnoj vyslovovať a obhajovať, a na slobodu vedeckého bádania kašľali. Tí konkrétni poslanci neprejavili totiž dovtedy a ani neskôr ani stopu záujmu o bádanie či vedu, zato však množstvo zle skrývanej afinity k jednotlivým politickým ingredienciám fašizmu. Títo ľudia však nie sú aktérmi súčasného verejného sporu, a sú zatiaľ (chvalabohu) ticho. Tento spor nie je (to vnímam s úľavou) o tom, či holokaust bol či nebol, ale o niečom celkom inom. Preto je to legitímny spor.

Je cena priveľká?

Nie je najmenší dôvod pochybovať o poctivom úmysle ministra spravodlivosti Daniela Lipšica vykladať slobodu slova v ústavnom duchu, ani o úrovni jeho právnej argumentácie. Viacerým jeho oponentom sa zdá, že je minister vo svojom vnímaní slobody prejavu ovplyvnený americkým videním slobôd. Môže to byť pravda, ale v tomto spore je to irelevantné. Celé dnešné vnímanie politických slobôd v Európe je dieťaťom spätného oplodnenia západnej Európy duchom americkej demokracie a ústavy, ministrovi však pre argumentáciu naozaj postačí čítať a snažiť sa do dôsledkov interpretovať slovenskú ústavu a relevantné európske texty. On i ďalší, ktorí sa snažia odstrániť z Trestného poriadku tzv. verbálne trestné činy, majú svoju pravdu, ktorá je možnou a legitímnou interpretáciou slobôd aj bez poškuľovania na druhú stranu Atlantiku. Svoju pravdu, legitímnu predovšetkým ľudsky a historicky, však majú aj tí, ktorí chcú práve v tomto bode slobodu prejavu obmedziť. Som presvedčený, že ich pravda – na mysli mám predovšetkým, či vlastne výlučne Osvienčimskú lož – má väčšiu váhu. Existuje totiž priveľa dôkazov, že popieranie holokaustu, známe ako Osvienčimská lož, je čímsi omnoho nebezpečnejším ako len jednou z nespočetných foriem verbálnej delikvencie v službách rasizmu, xenofóbie a intolerancie. V diskusii zaznela aj rečnícka otázka či je vari Nemecko menej slobodnou krajinou ak v ňom platí takéto obmedzenie slobody prejavu. Nuž áno, je. Ale aj bezpečnejšou z pohľadu iných európskych národov a bezpečnejšou pred recidívami vlastného smrteľného ochorenia. Je tá cena za to priveľká?

Rôzne prečiny

Vo verejnej debate sa akosi splietli, na oboch stranách sporu, všetky verbálne trestné činy do jedného kotla. Myslím si však, že do neho, najmä vo svojich dôsledkoch, nepatria.

Domnievam sa, že minister má pravdu v tom, že trestné stíhanie za hanobiaci prejav namierený voči akejkoľvek spoločenskej skupine, ktorý nepodnecuje k protizákonnému konaniu, je v rozpore s tým článkom 26 ústavy, ktorý garantuje slobodu prejavu. Rovnako sa domnievam, že má pravdu ak tvrdí, že štát by nemal mať právo selektívne rozhodnúť, že skupiny určené na základe príslušnosti k národu, rase, vierovyznaniu alebo politickému presvedčeniu nie je možné hanobiť, ale inak definované skupiny áno. Vyplývalo by z toho napríklad, že o fašistoch (politické presvedčenie) či komunistoch nesmiem povedať, že sú svine (hrozí mi trest), ale trebárs o vegetariánoch áno. V snahe odstránenie všetku tú buriny nenávisti by sa totiž dal ten zoznam rozširovať ad infinitum. Viem, že je snaha o zákonný postih xenofóbie či rasizmu motivovaná humanistickou potrebou chrániť spoločnosť pred predsudkami a patologickou nenávisťou, a že je poučená dejinami. Viem však tiež, že politické slobody, medzi ktorými je sloboda prejavu celkom výnimočná, hynú, ak im štát nasadzuje, aj keď v dobrom úmysle, putá a mantinely. Ak s tým štát začne, prichádzajú celkom nevyhnutne hneď dve diabolské pokušenia: Najprv tí, ktorí sú lační po moci (a pri moci), zacítia pach krvi a neodolajú pokušeniu strčiť nohu do pootvorených dverí a obmedziť slobody iných vo svoj prospech. Druhým pokušením je rovnako inštinktívny aktivizmus tých, ktorí sa snažia získať nedotknuteľnosť pre svoju partikulárnu politickú či inú agendu.

Lož sui generis

Osvienčimská lož je však fenomén sui generis – rovnako ako bol fenoménom sui generis (jediným svojho druhu) holokaust. Genocídy a masové vraždy nie sú v často tragických ľudských dejinách ničím výnimočným, holokaust sa však vymkol zo všetkých známych kontextov. V bezprecedentnom záchvate kolektívneho duševného ochorenia sa pokúsil civilizovaný národ vyvraždiť, chladnokrvne a premyslene, pomocou priemyselnej technológie, celý iný národ. Domnievam sa, že popieranie holokaustu je ostrovčekovitou recidívou toho duševného ochorenia a nie iba akýmsi čudáctvom marginálnych skupiniek extrémistov a iných bláznov. Popieranie holokaustu je zložitý fenomén znečisťujúci už desaťročia akademickú obec a v skrytých formách prenikajúci do najvyšších úrovní politiky. Medzi obhajcami popieračov holokaustu možno nájsť mená až divoko nekompatibilné vo všetkom ostatnom – napríklad Noama Chomského a Pata Buchanana. Popieranie holokaustu má v modernej dobe znaky rozmáhajúcej sa pandémie, ktorá prestala byť obmedzovaná časovými, finančnými a geografickými limitmi distribúcie kníh a tlače a naplno sa udomácnila v šírom svete internetovej siete. Popieranie holokaustu je patologickou a zároveň oficiálnou súčasťou vnímania sveta v celom arabskom a moslimskom svete, reč je teda o počte infikovaných, ktorý presahuje miliardu. Popieranie holokaustu v arabskom a moslimskom svete je pri tom priamo inšpirované z európskych a amerických zdrojov a slúži ako najštandardnejší ideologický základ pre interpretáciu izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Popieranie holokaustu je poznávacím znakom, ale zároveň aj nástrojom smrteľnej civilizačnej choroby. Tým, že je silnejúcim útokom na pravdu a pamäť, môže byť zárodkom sveta, v ktorom o takých veciach, akými sú sloboda prejavu a iné slobody, už nebude nikto hovoriť – nebudú jednoducho existovať, lebo k svojej existencii potrebujú práve pravdu a pamäť.

Domnievam sa preto, že tu niekde naráža potreba ochrany slobôd na svoju hranicu.

Prajem si, aby som sa mýlil, ale pud sebazáchovy mi vraví, že si západný svet, vrátane Ameriky – v tomto jedinom bode – nemôže dovoliť, bez ohrozenia vlastnej civilizačnej podstaty, slobodu prejavu neobmedziť.