Mapa stránky

Streda, 09 Február 2005 00:00

V mužnom svete gréckej antiky o potrebe „gender mainstreaming“ určite nik ani nechyroval.

Jednak sa všetci, bohovia i smrteľníci, ešte usilovne snažili o vybudovanie „rodových stereotypov“, jednak nik ani nepoznal anglické nadávky a spomenúť to pred Diom či Hérou by určite nedopadlo dobre. Džender mejnstríming je určite nejaká sprostosť, poviete si. Šur, je, súhlasím, ale strašne dôležitá. Natoľko dôležitá, že granty z EÚ sa len tak sypú. Ide o to, že džender stereotajps (pre tých neandertálcov, ktorí neovládajú euro-endžíó-njúspík, ide o rodové stereotypy) sú hanebným prežitkom nevedomej minulosti a postmoderná doba si vyžaduje ich dôsledne vymiesť a potom vyvetrať. Džender stereotajps sú tie predsudky o tom, čo náleží robiť a myslieť a vôbec mužom, a čo ženám. Stereotajps máme horu a na ich vymetenie by bolo najlepšie zavolať si Herakla (ešte sa k nemu dostaneme), lenže je to (celkom jednoznačne) muž, navyše priam stelesňuje stereotajps, a ako taký je úplne nevhodný.

Svet by po odstránení niektorých džender stereotajps určite vyzeral lepšie. Otecko by už v školskej učebnici (normálne by to robil) neopravoval dodrbanú prevodovku na dodávke, robila by to mamička. Otecko by zatiaľ sedel s inými oteckami pri kávičke, vymieňal by si s nimi recepty na koláčiky a ohováral neprítomných oteckov. Mamička by len na chvíľu vošla, fľochla podozrievavo na partiu oteckov, vzala by si z chladničky pivo a vrátila by sa do garáže. Večer by išla s kamarátkami na futbal a do krčmy. Otecko by tiež nezostal doma, ale šiel by najprv do nechtového štúdia a potom ku kaderníčke. V utorok by chodil hopsať na aerobik. Jednoducho pohoda a bez stereotajps.

Moderné bojovníčky proti džender stereotajps si určite myslia, že objavili niečo fungl nové, niečo, čo tu ešte nebolo. Omyl, všetko tu už bolo. Pokiaľ viem, prvenstvo v búraní džender stereotajps patrí Omfale, lýdskej kráľovnej, ktorej sa musel predať do otroctva Herakles, aby sa – počúvnuc radu delfskej veštice – vykúpil z hriechu (zabil svojho kamaráta Ifita). Omfala bola vraj nepríjemná, ba ukrutná ženská, hoci vyzerala celkom dobre. Herakla brutálne nútila prekonať svoje stereotajps a tkať spolu so slúžkami. Nútila ho dokonca nosiť ženské šaty a sama sa pred ním producírovala v jeho koži z kitairónskeho leva, ktorého Herakles onehdá zabil. A občas ho púšťala na dovolenku, len aby si vychutnal to utrpenie z poníženia, keď sa z nej vrátil. To bolo obzvlášť kruté. Herakles sa u Omfaly liečil z rodových stereotypov dlhočizné tri roky. Až potom mu vrátila výzbroj a slobodu a vyplatila ho. Herakles sa vraj na Omfalu vôbec nehneval a dokonca vyhovel jej prosbe a na rozlúčku jej urobil dieťatko (nejaké stereotajps mu teda určite ostali) – chlapčeka menom Atys, ktorý sa po Omfale stal lýdskym kráľom. Herakles sa potom vydal páchať ďalšie hrdinstvá a radostne sa tešil zo svojich rodových stereotajps.

Poučenie z tohto príbehu nie je, zostáva iba nevyriešená dilema: Aký je vlastne vzťah medzi rodovými stereotajps a otroctvom? Čo sa nám to snaží ten svalnatý mačo Herakles podsúvať? Feministky by možno trvali na tom, že bol u tej Omfaly šťastný a možno to budú celé považovať za veľmi inšpiratívne – až na ten záver. Ja, priznávam, iba ten záver.