Mapa stránky

Streda, 16 Február 2005 00:00

Stretnutia štátnikov na najvyššej úrovni budia často dojem, že sa stretávajú priamo krajiny, ktoré reprezentujú, vo svojej ľudskej a najmä politickej podstate. Nestretávajú.

Krajiny zostávajú doma a stretávajú sa dvaja či viacerí ľudia determinovaní a limitovaní rovnako svojimi vlastnými psychologickými dispozíciami, ako politickou agendou, ktorú im vnucujú záujmy a politika vlastnej krajiny. Možno dokonca dokázať, že osobnostné črty a intelekt stretávajúcich sa politikov ovplyvňujú výsledok rokovaní väčšmi, než suché diplomatické kalkulácie. Platí to, samozrejme, aj o rusko-amerických summitoch. Napríklad o americkom prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi je známe, že nebol schopný odhadnúť Stalinovu temnú a zákernú osobnosť, dokonca ním bol v istých okamihoch oslnený. Stalinovi nerobilo vôbec problém pretvarovať sa a presvedčiť nie len Roosevelta, ale i Churchilla a Edena, že je človekom stredu, umierneným vodcom, ktorý musí vynakladať úsilie, aby zadržal svojich fanatických a násilníckych nohsledov. Vecnejší a inteligentnejší Churchill však prehliadol Stalina rýchlo. Doslova zopár dní či týždňov pred smrťou precitol aj ľahkoverný Roosevelt (zrejme aj pod vplyvom Churchillových každodenných telegramov) a došlo mu, že Stalin nemieni nijaké dohody dodržať (ani tie z Jalty). Zomrel roztrpčený 12. apríla 1945 a za jeho zlý odhad a slabosť platili svojou slobodou takmer polstoročie Poliaci, Česi, Slováci a ďalší. Okamžite ako na Rooseveltovo miesto nastúpil Harry Truman sa prejavila rozdielna psychológia týchto dvoch mužov. S Molotovom, keď mu oznamoval, že Rusko musí splniť jaltské dohody o Poľsku, jednal Truman natoľko tvrdo, že ten sa vyjadril, že tak s ním ešte nikdy v živote nikto nehovoril. Rooseveltovu líniu sa mu však už nepodarilo dostatočne rýchlo korigovať.

So svojráznym sedliackym temperamentom a explozívnou až nezdržanlivou povahou sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova sa potýkali, s premenlivým úspechom, aj americkí prezidenti Dwight Eisenhower a John F. Kennedy. Kennedy napríklad nepochopil, že jeho ústup od tvrdej Eisenhowerovej vojenskej doktríny „hromadnej odvety“ bude Chruščov, aj vďaka svojej povahe, interpretovať ako slabosť. V sedemdesiatych rokoch uplynulého storočia sa s postupne senilnejúcim Leonidom Brežnevom stretol viackrát Richard Nixon a po ňom aj Gerald Ford a Jimmy Carter. O ich „interakciách“ by sa tiež dali napísať celé psychologické štúdie. Racionálny reálpolitik Nixon, aj trochu naivný idealista Carter narážali pri tých summitoch na veľmi rigidnú a stále viac megalomanskú Brežnevovu osobnosť. (napríklad Carterovi pritom zrejme vôbec nedošlo, keď hľadal pochopenie pre svoju agendu ľudských práv, že Brežnev je spolupáchateľom stalinských zverstiev na Ukrajine.)

Keď sa po šesťročnej pauze v rusko-amerických summitoch stretli 19. novembra 1985 v Ženeve Ronald Reagan a Michail Gorbačov, bola to, oproti brežnevovským časom, dramatická (psychologická) zmena. Reagan, veľký komunikátor, ale aj nekompromisný idealista, sa stretol s úplne iným typom sovietskeho vodcu. Gorbačov bol síce odchovancom komunistickej straníckej hierarchie a ani vo svojej hlave nedokázal okamžite zmeniť niektoré stereotypy, bol to však človek neporovnateľne bystrejší a otvorenejší ako Brežnev, nehovoriac o tom, že bol podstatne mladší (a určite aj poctivejší, čo Reagan pravdepodobne hneď vycítil). Reagan a Gorbačov hovorili spolu „medzi štyrmi očami“ celých päť hodín a zdá sa, že z tejto prvotnej priamej interakcie týchto dvoch mužov sa postupne zrodila smrť studenej vojny a návrat demokracie do polstoročia mumifikovanej strednej a východnej Európy.

Dvadsať rokov, ktoré nasledovali, vytvorili dramaticky odlišný svet. George W. Bush, napriek svojej politickej a ideologickej afinite k Ronaldovi Raganovi, nie je Reagan a Vladimír Putin nie je Michail Gorbačov. Busha však spája s Reaganom mnohé, medziiným aj patologická nenávisť, ktorú vyvolávajú obaja v nenapraviteľných dedičoch ľavicových vízií. A tiež schopnosť srdečnej priamej interpersonálnej komunikácie. Putin je v porovnaní s Gorbačovom určite chladnejším komunikátorom bez zvláštnej charizmy. Gorbačov bol ochotný impérium demokratizovať, demontovať centrálnu moc a načúval argumentom o ľudských právach. Putin je bývalý dôstojník KGB, ľudské práva ho zjavne nechávajú chladným, demontuje postupne demokraciu, moc ho priťahuje najmä ak je v jeho vlastných rukách a vyvoláva obavy z ambícií obnoviť impériu. Tí dvaja však zjavne dokážu uvoľnene komunikovať, čo je prvým predpokladom dosiahnutia nejakých dohôd.

Rusko-americké summity však nie sú nikdy iba stretom dvoch politických agend, dvoch osobností, dvoch psychologických profilov, ale aj dlhodobou konfrontáciou ich tímov. A tie sú rovnako málo abstraktné ako ich prezidenti. Prezidentovo videnie vecí je determinované aj ich vnímaním sveta, do hry vstupujú ich vhľad a vedomosti, ale aj ilúzie a ideologický aktivizmus, ich kvality či ich absencia, ich brilantnosť či omylnosť, ich prednosti a predovšetkým nedostatky spoluurčujú obsah a atmosféru toho krátkeho času, ktorý trávia nakoniec spolu lídri. A je v tom rovnako veľa psychológie ako v priamej komunikácii prezidentov. O Bushovi i Putinovi sa možno dozvedieť veľmi veľa aj z pohľadu na ľudí, ktorí ich obklopujú. Je príznačné (pre Putinovu psychológiu), že mnohých z Putinovho okolia je problém zapamätať si.

Rusko-americké summity, konieckoncov tak ako väčšina medziľudských komunikácií, majú vedľajší význam v samotnom fakte, že sa konajú. Niekedy je to dokonca ich primárny význam – obsah rozhovorov sa môže stať druhoradým, lebo sú rituálom, ktorý buď psychologicky symbolizuje nový vzťah, alebo vzťah potvrdzuje – to je jeho funkcia. Hoci to vyzerá ako luxus, netreba vždy niečo konkrétne dohodnúť. Osobný stretávací rituál nie je nikdy luxusom. Platí to aj naopak – dlhé nestretávanie sa (pričom nie je dôležitá téma), vynechávanie rituálu potvrdzujúceho vzťah, môže nie len signalizovať ochladenie či dokonca eróziu vzťahov, ale to aj navodiť. Paradoxné je, že hoci sa nestretávajú krajiny, ale iba ľudia – ich prezidenti, teraz hovoríme o vzťahoch krajín, nie iba dvoch ľudí.