Mapa stránky

Utorok, 22 Február 2005 00:00

Sýria má problém. Spojené štáty povolali po zavraždení libanonského sunitského politika Rafika Haríriho v Bejrúte svojho veľvyslanca v Damasku do Washingtonu na „konzultácie“. Rovná sa to takmer otvorenému obvineniu Sýrie z atentátu.

Názor, že za vraždou treba hľadať sýrske záujmy, zastáva aj veľká väčšina Libanončanov. V Bejrúte dokonca otvorene demonštrovali proti Sýrii a proti sýrskej okupácii, čo sa doposiaľ v Libanone odvážil len málokto. Na arabských „džihádistických“ internetových stránkach sa špekulovalo obvyklým smerom – za vraždu sú zodpovední Židia a kresťania, to jest Američania. Potom však katarská televízia al-Džazíra odvysielala videozáznam džihádistickej skupiny, ktorá sa prihlásila k zodpovednosti za atentát. Webová stránka al-Kájdy však tvrdí, že s atentátom nemá nič spoločné. Organizácia, ktorá tvrdí, že je oficiálnou vetvou al-Kájdy v Sýrii, uvádza hneď viacero dôvodov, pre ktoré nemá s atentátom nič spoločné. Iba dva dni po nej sa však ozval hovorca organizácie al-Zarkáwího z Iraku a poprel, že by al-Kájda spomenula vraždu Haríriho čo i len slovom, nazval ho však „tyranom Harírim“. Kde je pravda v tomto okamihu ťažko povedať, prsty väčšiny však ukazujú tentoraz na oficiálnu Sýriu a nie na ilegálnu teroristickú sieť. V každom prípade sa zdá, že pohár trpezlivosti Američanov s režimom „mladého“ Asada pretiekol – pripomenuli, že Sýria je stále jedným z dvoch najväčších štátnych sponzorov terorizmu (druhým je Irán), a že stále protiprávne vojensky okupuje Libanon.

Sýria má však s Amerikou aj ďalší problém. Diplomatické kruhy uviedli, že sa 14. septembra 2004 dve stíhačky F-16 izraelského letectva stretli nad Stredozemným morom v boji s dvomi sýrskymi stíhačkami MIG-29 a zostrelili ich. Oboch pilotov vylovili potom z mora sýrske záchranné helikoptéry. Bol to prvý priamy bojový stret izraelského letectva so sýrskym letectvom takmer po dvadsiatich rokoch. Vzdušný súboj sa odohral po prelete izraelských stíhačiek nad sýrskym prístavom Latakia, kadiaľ zvykli prichádzať iránske zbrane pre teroristickú organizáciu Hizballáh. Incident prinútil prezidenta Bašara Asada zvýšiť úsilie získať od Rusov kvalitnejšie protilietadlové raketové systémy. Sýria ich žiadala viacero – SA-18, TOR-M1, S-300PMU2 aj S-400. Rusi zrejme systém S-18 Sýrii predajú bez ohľadu na protesty Izraela a Spojených štátov. Ruskí úradníci hovoria, že predaj systému neporuší žiadne medzinárodné dohovory. To je z pohľadu Izraela i Spojených štátov irelevantné, pretože ich obavy sa koncentrujú najmä na možnosť, že sa vyspelý protilietadlový raketový systém ocitne – via Sýria – v rukách teroristov. To by predstavovalo dramatickú hrozbu pre civilné lety.

Tretím problémom Sýrie s Amerikou je ťažko odtajiteľný fakt, že z jej územia operujú irackí „vzbúrenci“ rôzneho druhu, a že Irak slúži ako základňa a úkryt aj ďalším teroristickým organizáciám.

Bašarova krátka jar

Zoči voči sérii vojenských porážok, ktoré Sýria utŕžila za uplynulé polstoročie od Izraela, a hanebnému koncu režimu strany Baas v Iraku rukami Američanov, je správanie sa Sýrie ťažko pochopiteľné, miestami až iracionálne. Niektorých komentátorov to vedie k pohŕdavým odfrknutiam na adresu ďalšieho darebáckeho štátu, čo síce popisuje navonok sýrsku skutočnosť, ale nič nevysvetľuje.

Keď pred takmer piatimi rokmi nastúpil do kresla prezidenta syn zosnulého diktátora Háfiza Asada (ten vládol tvrdou rukou 30 rokov) Bašar, mnohí na Západe doň vkladali veľké nádeje. Mal 34 rokov, mal vzdelanie zo západnej univerzity (je lekár, oftalmológ), všetci čakali reformy – Bašar sám ich ohlásil. Rôzni sýrski intelektuáli, spisovatelia a novinári využili to, čo sa začalo podľa Farída Ghadryho (lídra exilovej Sýrskej reformnej strany) nazývať „Damaská jar“. Začali sa schádzať vo verejných sálach i v súkromí a diskutovali o reformách a občianskej spoločnosti.

Dnes mnohí tvrdia, že to bola asi chyba, a že oná „jar“ v Damasku bola pascou, ktorú nový Asadov režim nastavil, aby si mohol zmapovať a zaevidovať tých, ktorí by mohli byť nelojálni voči novej generácii Asadovho klanu. Diskusných fór a organizácií vzniklo viacero a hovorili otvorene o útlaku a názory sa často divoko líšili – od staromódneho panarabizmu, cez komunizmus, islamizmus, až po liberalizmus. Od augusta 2002 začal režim zakazovať diskusné fóra a zatýkať otvorených odporcov za ich názory. Jar sa skončila. Do väzenia, ktoré má v Sýrii nedobrú povesť, sa možno dostať aj za poukázanie na monumentálnu korupciu, ktorá v krajine panuje. V septembri 2001 uväznili napríklad sýrske úrady poslanca parlamentu a obbchodníka Riada Sa´ifa, ktorý iba pohrozil, že zverejní korupciu týkajúcu sa licencie na mobilnú telefónnu sieť, ktorá bola udelená Ramimu Machlufovi, bratancovi Bašara Asada.

Podľa Ghadryho sýrski úradníci v súkromí odhadujú, že až 85 percent zisku zo sýrskej ťažby ropy ide na bankové účty rodiny Asadovcov a ich chránencov. Väčšina sýrskej ropy sa nachádza v severnej Sýrii a veľké zásoby boli objavené aj v juhozápadnom kúte Sýrie pri libanonskej hranici. Pri cene 55 dolárov za barel a 600 000 vyťažených bareloch za deň to vychádza ročne na 12 miliárd dolárov. Väčšina z týchto peňazí očividne mizne. Napríklad v roku 2003 bol sýrsky rozpočet iba 8,4 miliardy dolárov, v čom sú aj príjmy z obchodu mimo ropy a z daní. V Sýrii je životu nebezpečné upozorňovať na to.

V Sýrii je, ako káže tradícia podobných režimov, mnoho politických väzňov a v sýrskych väzeniach je bežné mučenie i občasná vražda politického odporcu režimu. Pravdou je, že väčšina politických väzňov režimu ešte za diktatúry Bašarovho otca Háfiza Asada neboli liberáli a demokrati, ale členovia a prívrženci fundamentalistického Moslimského bratstva a komunisti, ktorí by v prípade, že by boli pri moci oni, naložili so svojimi odporcami ešte horšie. Čo samozrejme nemení nič na brutalite režimu a porušovaní ľudských práv. Podľa správy z roku 2004 v Londýne sídliaceho Sýrskeho výbor pre ľudské práva, nie sú v Sýrii stopy po viac ako 17 000 väzňoch. Správa naznačuje, že v Sýrii by sa mohli skrývať masové hroby podobné tým, ktoré odkryla americká armáda v Iraku.

Zabudnutý osud mesta Hama

Zoznam teroristických činov, ktoré sú priamo dielom sýrskeho režimu ešte za vlády Háfiza Asada je únavne dlhý. Medzi desiatkami vrážd a bombových útokov zvlášť vyniká zločin, ktorý si je dnes ochotný málokto pripomenúť – je to pomerne dávno. Odohral sa vo februári roku 1982 v meste Hama. Háfiz Asad zakázal v tom roku všetky politické strany s výnimkou svojej vládnej strany Baas. Strany boli rozpustené a ich vodcovia bezohľadne pozabíjaní. Skončila aj akákoľvek sloboda tlače. Vznikla však nová politická sila – z Egypta inšpirované fundamentalistické Moslimské bratstvo. Jeho cieľom bolo zvrhnúť sýrskeho diktátora a ľudia im začali načúvať. Háfiz Asad pochopil riziko a rozhodol sa udrieť tak, aby to do budúcnosti odradilo akékoľvek opozičné aktivity. Vybral si mesto Hama, kde bolo zvlášť veľa prívržencov Moslimského bratstva. 2. februára nad ránom rozbombardovali sýrske lietadlá prístupové cesty, aby nemohol nik z mesta uniknúť. Potom obkľúčili mesto tanky a delostrelectvo a doslova ho zrovnali zo zemou aj s obyvateľmi. Ľudí, ktorí sa pokúšali utekať z mesta, armáda bezohľadne postrieľala. Potom vojaci prenikli do mesta, ľudí, ktorých našli, vrátane žien a detí, nahnali do skupín a postrieľali. Nasledovalo lúpenie všetkého cenného a nakoniec vyvrcholenie toho príšerného zločinu. Aby armáda zaručila, že neunikol nikto živý, vojaci priniesli jedovatý plyn a zostávajúce trosky budov v meste Hama sa zamorili kyanovodíkom. Neskoršie zarovnali buldozéry bývalé mesto do obrovskej rovnej plochy. Sýrska vláda odhadovala 20 tisíc zabitých, odhady Sýrskeho výboru pre ľudské práva hovoria, že zabitých mohlo byť až 40 tisíc bezbranných ľudí.

Alawiti

            Lee Smith, analytik, ktorý zbiera materiál na publikáciu o špecifikách arabskej politiky priamo v Sýrii, napísal v The Weekly Standard, že najlepšou cestou ako porozumieť sýrskej zahraničnej politike (spomenul som, že je pre mnohých naozaj záhadná) – najmä práve teraz v Iraku a v Libanone – je vnímať ju ako výraz silnej úzkosti, ktorú režimu spôsobuje nedostatok vlastnej legitimity. Nie je reč o demokracii. „Najvážnejším tabu v sýrskej politike je otázka menšín. Tak ako v bývalom Iraku, kde bol režim ovládaný sunitskou menšinou, sýrska vládnuca trieda je tvorená menšinou – alawitmi, prívržencami tak trochu gnostickej variacie šiitskeho islamu. V Sýrii sú suniti väčšinou, ale dnes sú mnohí natoľko zapálení pre „hrdinský odpor“ proti okupácii v Iraku, že si ešte ani nevšimli, ako by mohli slobodné voľby poslúžiť ich záujmom.Myšlienka, že by si mohli sýrski suniti nakoniec zrátať dva a dva desí alawitský režim aspoň tak ako hrozba (amerického) raketového útoku,“ píše Lee Smith. Je to zvláštne, ale v regióne, kde sú menšiny obyčajne brutálne utláčané, vládli v dvoch susediacich krajinách dlhé desaťročia klany reprezentujúce menšinu.

            Alawiti sú zvláštna, tajomná a tajomstvá zachovávajúca sekta. O samotnom učení sekty je preto pomerne málo známe – aj v ich vlastných radoch sú zasväcovaní iba niekoľkí. Vznik sekty sa datuje niekedy do deviateho storočia nášho letopočtu a jej vznik je spojený s menom zakladateľa Muhammada al-Nusajra al-Numajrího. Niekde o sebe píšu, že etnicky sú potomkami Alexandra Veľkého, teda Grékov. Vie sa, že prijali arabský jazyk a neskôr sa odtrhli od šiitskej vetvi islamu. Podobne ako šiiti uznávajú okrem proroka Mohameda aj jeho zaťa Aliho, ale majú aj tretieho proroka Salmana al-Farsiho. Do svojej viery pribrali aj viaceré prvky pohanstva a vidno aj kresťanské vplyvy. Je to vlastne akési eklektické náboženstvo, ktoré je inšpirované všetkým čo priniesli striedajúce sa staroveké kultúry „úrodného polmesiaca“ v oblasti Eufratu a Tigrisu, veria však vraj aj v reinkarnáciu. V rôznych prameňoch sa dá dočítať, že veria, že ak budú žiť bez hriechu, narodia sa znovu ako kresťania(!). Ak nie, narodia sa vraj znovu ako zvieratá. Ľudia vraj boli hviezdami, ale padli na zem pre svoju neposlušnosť. Veria tiež, že Mliečna dráha sa skladá z duší zbožštených veriacich. Alawiti žijú predovšetkým v Sýrii, ale aj v Libanone a Turecku. V Sýrii, ktorá má asi 17,5 milióna obyvateľov, ich žije asi 1,5 milióna.

Ak by ste sa alawitu opýtali na jeho náboženstvo, povie asi, že je moslim – myslí si to, jeho pohľad na svet i spôsob života sú však tomu dosť vzdialené. Mnohí sunitskí duchovní nepovažujú alawitov vôbec za moslimov, čo je pre nich v danom regióne životu nebezpečné a alawiti o tom vedia. Ešte v roku 1933, po masakre Asýrčanov v Iraku, napísal jeden predstaviteľ sýrskych alawitov francúzskym mandátnym úradom (Sýria, vtedy ešte ako jedno územie spolu s dnešným Libanonom, bola pod francúzskou správou) varovný list. List z francúzskych archívov cituje Joshua Landis, profesor Oklahomskej univerzity, ktorý je na pobyte v Damasku, na svojej stránke Syria Comment. V liste sa píše: „Alawiti odmietajú byť anektovaní moslimskou Sýriou, pretože v Sýrii je oficiálnym náboženstvom islam a podľa islamu sú alawiti považovaní za neveriacich.... V srdciach arabských moslimov usadený fanatizmus a duch nenávisti voči všetkému nemoslimskému bol trvalo pestovaný islamským náboženstvom. Nie je nádej, že sa táto situácia niekedy zmení. Preto odstránenie mandátu (francúzskeho) vystaví menšiny v Sýrii nebezpečiu smrti a vyhubenia, nehovoriac o tom, že takéto odstránenie mandátu zničí slobodu myslenia a viery... Podmienky Židov v Palestíne (ktorá bola vtedy pod britským mandátom) sú najsilnejším a najvýrečnejším dôkazom militantnosti islamskej veci zoči voči tým, ktorí nepatria k islamu...“

            Zaujímavé na tom liste ešte je, že ho písal Sulejman Asad, otec Háfiza Asada a starý otec dnešného prezidenta Bašara Asada.

Cesta k moci

            Francúzi ako mandátni „ochrancovia“ teritória, ktoré po prvej svetovej vojne zostalo po demontovanej Osmanskej ríši, mali veľkú nedôveru voči sunitskému arabskému nacionalizmu. Mali svoje skúsenosti z kolonizácie severnej Afriky. Aby tento nacionalizmus pridusili, poskytli rôznym menšinám, vrátane alawitov, autonómny status. Alawitov tiež posmeľovali, aby sa stali príslušníkmi špeciálnych francúzskych ozbrojených jednotiek. Táto francúzska iniciatíva bola pre mnohých alawitov prvým krokom z chudoby v severozápadnej Sýrii. Tiež to neskôr viedlo k tomu, že väčšina sýrskeho dôstojníckeho zboru tak pochádza z radov alawitov, čo znamená vlastne domináciu najprv sýrskej armády a neskôr aj sýrskej vlády alawitmi. Táto časť príbehu je, mimochodom, veľmi podobná dominancii Tikríťanov v irackej armáde ešte pred vznikom Saddámovho režimu.

            Sýria získala nezávislosť v roku 1947 a prebehli tam prvé demokratické voľby. V roku 1948 sa Sýrska armáda pridala k zvyšným arabským štátom a zaútočila na Izrael. Po ponižujúcej porážke sa zmocnil vlády šéf generálneho štábu Husni al-Za´im. Nasledovali ďalšie prevraty, v januári 1958 sa Sýria spojila s Egyptom do Zjednotenej arabskej republiky, ktorá však vydržala iba tri roky a nasledovalo ďalšie násilné striedanie režimov. Po celý ten čas vstupovali alawiti už aj z rodinnej tradície do armády a postupne naozaj tvorili absolútnu väčšinu dôstojníckeho zboru. V roku 1966 sa nakoniec, na druhý či tretí pokus, podaril prevrat strane Baas. V roku 1967 prišla ďalšia zdrvujúca porážka vo vojne s Izraelom a Sýria prišla o Golanské výšiny. V roku 1970 sa potom k moci v strane Baas dostal generál letectva Háfiz Asad. Odvtedy je Sýria pevne v rukách strany Baas a alawitov.

            Háfiz Asad našiel recept na obavy svojho otca a Bašar Asad má, zdá sa, pre tieto veci rovnako dobre vyvinutý cit.

Americký problém a Bašarov strach

            Washington mal s čítaním sýrskeho diktátora Háfiza Asada vždy problém a problém má aj s Bašarom Asadom, ktorý natoľko sklamal nádeje na demokratickú reformu. Nesmierne komplikuje vyhodnotenie situácie fakt, že v Iraku bola pri moci, rovnako ako doteraz v Sýrii, strana Baas. Pôvodne to bola dokonca jedna strana, ktorá sa rozdelila. To zvádza k povrchnému a vonkoncom nepresnému uzáveru, že Asad a Saddám mali k sebe ideologicky veľmi blízko. Lee Smith konštatuje, že by pre Američanov stálo za povšimnutie, že sa s alawitským Asadovým režimom zhodnú v tom, čo považujú za problém arabského Stredného východu: nie moslimský fundamentalizmus ako taký, ale sunitský arabský radikalizmus, či už islamistického, alebo arabsko-nacionalistického zafarbenia. Irackí baasisti, ktorí riadia vzburu a teroristické útoky v Iraku z Damasku, sú hlavybolením pre Ameriku, ale potenciálne sú katastrofou aj pre Asada: „Pre Washington signalizuje táto neschopnosť udrieť na Iračanov slabosť nezrelého politika, ktorý nerozumie, že sa regionálne pravidlá zmenili. To je pravda. ale mali by sme si aj uvedomiť, že sýrsky prezident nevidí v Saddámových bývalých kolegoch spriaznené duše a bratov, ale sunitskú arabskú politickú elitu, rozzúrenú stratou svojej moci v Iraku a potenciálne posmeľovaná možnosťou prísť k moci v Sýrii – dokonca aj pomocou slobodných volieb. Ak sa Irak zdá byť na pokraji občianskej vojny, Asadovi je jasné, že podobný osud môže postihnúť Sýriu. Tým, že necháva bojovať sunitov u susedov, predchádza občianskej vojne v Sýrii, v ktorej by nemohol zvíťaziť. V istom slova zmysle je iracká vzbura ideologickou debatou inými prostriedkami. Washington si myslí, že Stredný východ je pripravený na demokraciu a pluralizmus, zatiaľ čo Sýria (Asad) si myslí, že oblasť je na to príliš rozdelená a sektárska.“ (Lee Smith)

            Bašar Asad sa zjavne bojí domácich démonov viac ako amerického hnevu a hazarduje. Ak je naozaj za vraždou Rafika Haríriho v Bejrúte, tak testuje Američanov a špeciálne Bushovu vládu. Kalkuluje s tým, že medzinárodná situácia a atmosféra je nepriaznivá ďalšiemu americkému vojenskému zásahu v inej krajine, a že Amerika nemá ani dostatok vojenských kapacít a dôveryhodnosti, aby s tým v danej chvíli čokoľvek robila. Napriek štúdiu na západných univerzitách je to typický úskočný a vierolomný politik svojho regiónu a kultúry.

Amerika signalizuje svoju vzrastajúcu podráždenosť nad tým, že Sýria sponzoruje teroristické organizácie ako Hizballáh, Hamas a Islamský džihád po 11. septembri veľmi dôrazne. 12. mája 2004 podpísal prezident Bush zákon z roku 2003 s názvom Syria Accountability and Lebanese Sovereignty Restoration Act (zákon o Sýrskej zodpovednosti a obnovení libanonskej suverenity). Zákon však prišiel z Kongresu a nie z iniciatívy amerického ministerstva zahraničných vecí, ktoré má ako keby „dlhšie vedenie“. V apríli 2003 pricestoval do Damasku Colin Powell aby požiadal sýrsku vládu aby prestala poskytovať prístrešia a zázemie teroristickým skupinám (napríklad Hamas aj Islamský džihád majú svoje kancelárie v Damasku a Hizballáh operuje v Libanone prakticky pod sýrskou ochranou) a podporovať irackých vzbúrencov. Asad všetko sľúbil, ale sotva Powell odišiel pokojne v tom všetkom pokračoval. Ministerstvo zahraničných vecí sa nepoučilo a v septembri 2004 cestoval do Damasku zástupca ministra zahraničných vecí William Burns, a podľa informovaných zdrojov uzavrel s Asadom dohodu: Výmenou za zastavenie infiltrácie teroristov do Iraku cez sýrsku hranicu a za spoluprácu v nejakých vojenských a finančných záležitostiach, zastaví americká vláda svoj tlak na Asadov režim a nebude už zdôrazňovať potrebu demokratizácie. Samozrejme, že Asad nedrží žiadne svoje slovo, výsledkom pomýlenej „diplomatickej“ aktivity je však znechutenie tých Arabov, ktorý by si želali skôr porozumenie pre svoju túžbu po demokracii ako pre Asadovu vládnucu elitu.

Darebácke spojenectvo

            Na prvý pohľad vyzerá deklarované „strategické partnerstvo“ Sýrie a Iránu vo veci obrany proti Američanom a tlaku Západu (vrátane Európskej únie) ako logické bratanie sa dvoch exponentov „osi zla“, dvoch najväčších štátnych sponzorov arabského teroru. To je síce pravda, ale skrytých rozmerov má to dávno existujúce a teraz pompézne deklarované spojenectvo viac. Sýrska vládnuca klika patrí (s prižmúrením všetkých šiitských očí) k šiitskej vetve islamu, a keby aj nie, je v permanentnom strehu voči sunitom – podobne ako irackí šiiti, pre ktorých má teheránsky šiitský teokratický režim veľa porozumenia. Oba režimy majú dôvod obávať sa sunitského radikalizmu a oba používajú konflikt palestínskych Arabov s Izraelom ako vhodný mobilizačný prvok a manéver na vykrytie prakticky akejkoľvek domácej politickej nepríjemnosti. Bašarovi Asadovi je zrejme osud palestínskych Arabov v skutočnosti rovnako ľahostajný ako bol jeho otcovi či Saddámovi Husajnovi. Zničenie Izraela by síce určite uvítal, ale nie kvôli palestínskym Arabom. Aj iránskym ajatolláhom vadí skôr fakt, že Izrael exituje, ako trápenie sa Palestínčanov. Oba režimy – ten Asadov v Sýrii i ten vedený ajatolláhmi v Teheráne – hrajú vabank. Testujú hranicu, po ktorú môžu zájsť v nerešpektovaní požiadaviek Západu, či už ide o podporu terorizmu, alebo o snahu získať nukleárnu zbraň (Irán). Kalkulujú samozrejme s tým, že Irak a Afganistan zamestnáva bojujúcu Ameriku natoľko, že by ďalšiu vojnu nezvládla bez značných hospodárskych a ľudských strát, a že si ju ani nemôže dovoliť, vzhľadom na medzinárodnú atmosféru. Zdá sa, že budú môcť zájsť naozaj ďaleko, najmä ak sa Európa bude tváriť nezávisle a stále bude pokračovať voči obom krajinám a predovšetkým voči Iránu v nezmyselnom uzmierovaní. Smerom k iránskym ajatolláhom napríklad vyzerá teraz európska politika tak, že im treba dať veľa peňazí, aby boli dobrí a nehnevali. Oni si vezmú peniaze, ale hnevajú ešte viac, tak sa im dá ešte viac peňazí. Nepomáha samozrejme ani vedome v oboch prípadoch nechápavý postoj Ruska.

            Partnermi nie sú krajiny, ale politici. Je veľa dôvodov dúfať, že toto nesväté „strategické partnerstvo“ bude trvať iba krátko, lebo jeden (či obaja) z partnerov zanikne.