Mapa stránky

Pondelok, 07 Marec 2005 00:00

„Krajina, ktorá nerešpektuje práva svojich vlastných občanov, nebude rešpektovať ani práva svojich susedov.“ – Andrej Sacharov

Stretnutie ruského prezidenta Putina s americkým prezidentom Bushom v Bratislave nenechalo novinárom ani analytikom u nás priveľa času na rozoberanie situácie v Rusku, ani na skúmanie politického profilu ruského prezidenta, ktorý sa čoraz ostrejšie črtá na červenom pozadí ruských dejín. Všetko prekryl aktuálny program ich stretnutia, ten známy i ten zamlčaný. Je to asi škoda, lebo slovenskí novinári a predovšetkým politici pôsobili zoči voči Putinovi dosť bezradne (hádam s výnimkou predsedu parlamentu). Akoby si málokto naozaj do dôsledkov uvedomoval s kým má tú česť. Prezident i predseda vlády usúdili, že rozmazávať problémy demokracie v Rusku sa v rozhovore s jeho prezidentom nesluší a aj inak nebolo čo rozmazávať. Ani stopy po inak historicky veľmi oprávnenej i potrebnej ostražitosti. Človek ťažko odoláva pokušeniu oprášiť frázu boľševickej žurnalistiky o „duchu vzájomného porozumenia“. Na rozdiel od slovenského prezidenta síce George Bush do Putina jemnučko vŕtal (vrtákom demokracie a ľudských práv), ale tlmil to kamarátskym potľapkávaním a uisťovaním o osobnom priateľstve a neotrasenej dôvere. Pri všetkej úcte k americkému prezidentovi, k tej dôvere dospel pred niekoľkými rokmi neveľmi exaktným spôsobom: „Pozrel som sa mu do očí. Zistil som, že je veľmi priamy a dôveryhodný... Podarilo sa mi vycítiť jeho dušu.“ Pripusťme, že išlo o definovanie veľmi potrebného dobrého vzťahu Ameriky s Ruskom a išlo o metaforu – lenže metaforu nebezpečne ľahkomyseľnú a, dnes sa to už dá pokojne povedať, divoko prehnanú.

Povedomý chlad

Putinovo Rusko začína byť Ruskom, z ktorého vanie povedomý chlad. Bývalým príslušníkom komunistických tajných polícií a represívnych zložiek sa nikde v postkomunistickom svete nevodí naozaj zle, Putinovo Rusko je však ich rajom. Podľa ruskej sociologičky Oľgy Kryštanovskej získavajú bývalí dôstojníci KGB vplyv na všetkých úrovniach vlády a tvoria až 70 percent regionálnych vedúcich predstaviteľov vlády. Uvádza sa tiež, že počet bývalých tajných policajtov v Putinovej vláde je o 300 percent vyšší ako za Gorbačova. Koniec koncov sám Vladimír Putin bol 16 rokov príslušníkom KGB a jej následníckej FSB. 20. decembra 1998 sa nerozpakoval osláviť v televízii 81. výročie založenia krvavej boľševickej Čeky, predchodkyne NKVD a poststalinskej KGB, ktorá sa tiež neštítila ani politických vrážd. Viacero prameňov uvádza, že 21. decembra 1999, na 120. výročie narodenia Jozefa Vissarionoviča Stalina, zhromaždil Putin vo svojej kancelárii lídrov ruskej Dumy a pripil si s nimi na zdravie Stalina – najväčšieho masového vraha ľudskej histórie. Arnold Beichman z Hooverovho inštitútu Stanfordskej univerzity k tomu ironicky poznamenal: „Predstavte si tú hlučnú reakciu, keby si súčasný nemecký kancelár zvolal politikov do svojej kancelárie na Hitlerove narodeniny a pripil si s nimi na jeho zdravie.“ Citlivosť sveta k obetiam komunistickej zvole je zrejme podstatne menšia.

Niektoré Putinove rozhodnutia majú zasa vysokú výpovednú hodnotu pre svoju sémantiku. Takým je jeho rozhodnutie, ktoré nám umožnilo opäť si raz v Bratislave vypočuť melódiu „Sajúz nerušímyj respúblik svabódnych“. Rusko má vďaka Putinovi opäť staronovú sovietsku hymnu, pravda s novým textom. Pre nás, ktorí si tie časy pamätajú, je odpudzujúcou pripomienkou čias neslobody. Rovnako to cítili aj ruský spisovateľ Alexander Solženicyn, režisér Gleb Panfilov, tanečnica Maja Plisecká a mnohí ďalší významní Rusi, keď napísali Putinovi pobúrený list s týmito slovami: „Táto hudba je očividným symbolom komunizmu, teroru a stranícwkej moci. Nové slová nezmenia nič. Nové slová boli už napísané raz za Stalina a aj za Nikitu Chruščova.“ Ale Putinovi ich slová nehovorili nič a Rusko dnes opäť reprezentuje hymna zašpinená desiatkami rokov teroru a desiatkami miliónov mŕtvych. Bolo by chybou nebrať to pri uvažovaní o Rusku a Putinovi do úvahy.

Riadená demokracia

Iné Putinove rozhodnutia privolávajú závan totalitného chladu svojim viac než symbolickým významom. V máji 2004 predniesol Putin reč o „stave spoločnosti“, v ktorej obvinil mimovládne organizácie z toho, že pracujú v prospech cudzích záujmov a proti záujmom Ruska a jeho občanov. Akademici Igor Stutjagin a Valentin Danilov boli odsúdení za vyfabrikované obvinenia z špionáže a tretí sektor v Rusku bol takmer úplne umlčaný. Od decembra 2004 platí v Rusku zákon, podľa ktorého sa regionálni guvernéri už nevolia, ale menuje ich prezident. Veľmi čudné a zjavne neférové (situácia v médiách a podobne) voľby v roku 2003 spôsobili, že opozičné strany sú celkom marginalizované. Na nezávislé médiá bol urobený celoplošný útok, ktorý ich v podstate zlikvidoval, respektíve celkom podriadil kontrole štátu. Platí to pre všetky významnejšie televízne a rozhlasové stanice. Rusko je charakterizované Výborom na ochranu novinárov v jeho výročnej správe ako jedno z najhorších miest sveta pre novinárov. To všetko, spolu s postupnou elimináciou podnikateľov, ktorí by mohli finančne podporovať politickú opozíciu a poštátňovaním ich podnikov (viď kauza Chodorkovskij a Jukos), sa nazýva „riadenou demokraciou“. „Nemyslím, že je presné hovoriť, že v Rusku je demokracia na ústupe. Demokracia bola v Rusku zavraždená,“ povedal expresívne Bruce P. Jackson, prezident Projektu tranzitívnych demokracií, pred zahraničnopolitickým výborom Senátu amerického Kongresu. Citoval horeuvedený výrok Andreja Sacharova a dodal, že radšej než jednoducho dať Rusku nálepku autokracie či začínajúcej diktatúry, bude pravdepodobne presnejšie a užitočnejšie považovať Rusko za „antidemokratický štát“ zabratý do niečoho, čo jeho vedenie považuje za súťaž so Západom o kontrolu „postsovietskeho priestoru“.

Vladimír Putin aj tu v Bratislave zopakoval svoje argumenty v prospech „riadenej demokracie“ v Rusku opierajúce sa o jeho presvedčenie, že je potrebné zabrániť chaosu, ktorý môže byť cenou za prílišnú a nepredvídateľnú liberálnu demokraciu, ktorú ruská história a politická tradícia nepozná a na ktorú Rusko nie je pripravené. Odtiaľ mal Putin už iba krôčik k presvedčeniu, že nezávislé politické strany, slobodné médiá a novinári, ktorí spochybňujú jeho kroky v Čečensku, spolu s mimovládnymi organizáciami, sú v konečnom dôsledku spojencami terorizmu a teroristov. Inými slovami zradcami v čase vojny.

Chlad vanie na susedov

            „Povedané bez obalu, silnejúcim presvedčením ľudí z vnútorného Putinovho kruhu je, že aby Rusko v 21. storočí znovu získalo status svetovej veľmoci, musí byť nedemokratické doma (aby sa konsolidovala moc štátu) a musí byť antidemokratické v jeho „blízkom zahraničí“ (aby zabránilo vstupu do tohto priestoru tým, ktorých vnímajú ako politických súperov – teda EÚ či NATO – ktorých by mohli pozvať do post-sovietskeho priestoru nové demokracie). Vojna s terorizmom nie je ústrednou témou týchto kalkulácií, iba čímsi, o čom možno z času na čas diskutovať s ľahkovernými Američanmi,“ povedal tiež Bruce P. Jackson pred výborom Senátu.

            To, že Rusi cítia potrebu „zabezpečovať svoje záujmy“ v susedných štátoch akýmikoľvek prostriedkami, pocítili celkom nedávno Ukrajinci a pred nimi i Gruzínci a Moldavania. Ruské angažovanie sa proti reformátorovi Juščenkovi a na strane komunistu Janukoviča v ukrajinských prezidentských voľbách stálo vraj viac ako 300 miliónov dolárov, nehovoriac o predpokladanom ruskom „prepojení“ v pokusoch zbaviť sa Juščenka fyzicky. Zrejme v reakcii na (z pohľadu Moskvy) „zabrané“ ukrajinské voľby navrhol vraj Putinov poradca Gleb Pavlovskij, aby si Kremeľ osvojil politiku „pre-emptívnej kotrarevolúcie“ voči ktorejkoľvek susednej krajine, ktorá by vykazovala nebezpečne demokratické sklony. Iný Putinov poradca Sergej Markov navrhol zriadenie ruskej obdoby washingtonskej National Endowment for Democracy, ktorej účelom by bolo zabrániť európskym a americkým mimovládnym organizáciám priblížiť sa k demokratickým hnutiam kdekoľvek v postsovietskom priestore (tiež to uviedol Bruce P. Jackson).

            V decembri 2004 vetovali Rusi pokračovanie monitorovacej operácie OBSE v oblasti horských priechodov pozdĺž gruzínskych hraníc s Ingušskom, Čečenskom a Dagestanom v severnom Kaukaze. Väčšina pozorovateľov je presvedčených, že Rusi vetovali monitorovanie OBSE preto, lebo chcú mať voľné ruky pre svoje vojenské a záškodnícke operácie na území Gruzínska pod zámienkou boja proti terorizmu. Rusko navyše stále odmieta opustiť vojenské základne na Gruzínskom území. Podobne existuje veľmi početná ruská vojenská prítomnosť v Transdnestersku, ktoré je formálne časťou Moldavskej republiky a vôbec nehraničí s Ruskom. Transdnesterská oblasť je dnes vyslovene kriminálnym podnikom pod kuratelou Moskvy a centrom nelegálneho obchodu so zbraňami v oblasti Čierneho mora.

            Veľmi vrúcny vzťah má zrejme Putinov režim k „poslednej diktatúre Európy“ – Lukašenkovmu Bielorusku. Bruce Jackson cituje opäť Putinovho poradcu Gleba Pavlovského“ „Sme absolútne spokojní s úrovňou našich vzťahov s Bieloruskom. Rusko bude jasne rozlišovať medzi určitými charakteristikami politického režimu v susednej krajine a jej dodržiavaním spojeneckých záväzkov. Bielorusko je modelovým spojencom.“ To je výrok, v ktorom je zo staronového Putinovho Ruska všetko – cynizmus, imperiálna rozdrapenosť i odzbrojujúca úprimnosť.

Predpoveď počasia

            Na isté typy dlhodobých politických prognóz je potrebná krištáľová guľa. Na iné treba iba pamäť, kritický úsudok a nevyhnutnú dávku skepsy. Pre Putinovo Rusko postačí to druhé. Mnohé svedčí pre to, že v Rusku sa dostala k moci politická garnitúra odhodlaná demontovať väčšinu inštitúcií demokracie v záujme zachovania kontinuity vlastnej moci. Logickým dôsledkom je to, čo naznačuje aj citovaná veta Andreja Sacharova – s odumieraním politických práv v Rusku, s ubúdaním demokratických slobôd, ožívajú postupne tie najhoršie imperiálne reflexy ruskej politiky aj v jeho zahraničnej politike. Putin a jeho ľudia chcú pre Rusko znovu moc a vplyv, keď treba aj na úkor slobody či dokonca bezpečia a životov príslušníkov iných národov.

            Putinovo Rusko sa bude snažiť aktívne brániť vzniku demokracií kdekoľvek pozdĺž svojich hraníc. Urobí všetko pre to, aby sa nevyriešili zmrazené konflikty v Transdnestersku, Náhornom Karabachu, Južnom Osetsku a inde, a bude sa snažiť všade tam udržať svoje vojenské okupačné jednotky. Putinovo Rusko sa bude naďalej angažovať v rôznych polovojenských a kriminálnych aktivitách za svojimi hranicami, vyvážať ilegálne zbrane a technológie do krajín a oblastí, na ktoré platí embargo, a podobne. Treba čakať, že bude naďalej – či už pre politické kalkulácie, alebo z dôvodov obyčajnej hrabivosti – predávať nukleárne a iné technológie a zbrane problematickým krajinám. Ak by napríklad myslel Putin svoj boj s islamským terorizmom dôsledne, nikdy by nemohol dodať atómový reaktor a stovky nukleárnych technikov Iránu, krajine, ktorá je najväčším štátnym sponzorom islamského terorizmu. Bruce Jackson povedal zahraničnopolitickému výboru Senátu, že sa ruská politika a správanie sa prezidenta Putina stávajú čoraz viac excentrickými a zdajú sa byť motivované viac hnevlivým romantizmom, než racionálnou kalkuláciou národných záujmov.

            Ian Bremmer si v Moscow Times všimol, že problémom nemusí byť iba autokrat Putin, ale že jeho „siloviki“ (ľudia prichádzajúci zo silových štruktúr, napríklad z tajnej služby) majú čoraz väčšiu tendenciu konať autonómne a nekonzultovať príliš Putina, ak sú napríklad na ceste za majetkom. To mohol byť aj prípad nedodržaných Putinových sľubov ohľadne Jukosu a s tým spojených operácií.

            Čo sa dá predpokladať s vysokou mierou istoty je, že sa Putinovo Rusko bude snažiť živiť rozpor medzi Európou a Amerikou, kedykoľvek pre to Európania vytvoria priestor. Bude sa tiež snažiť používať paralyzovanú OSN a jej Bezpečnostnú radu opäť podobne, ako za čias sovietskeho Ruska. Bude povzbudzovať Európu v jej hérostratovskej snahe rozdrobiť a marginalizovať NATO a bude pohotovo zneužívať vojenskú slabosť Európy a jej rastúcu závislosť na ruských zdrojoch plynu a ropy na politický nátlak.

            Putin nevedie v danej chvíli Rusko politicky správnym smerom, a nezdá sa, že by bola nádej, že to zmení. V konečnom dôsledku to môže znamenať pre Rusko neúspech aj v oblasti ekonomiky. Rusko sa stáva neistým priestorom pre investície, priestorom príliš závislým na príjmoch z nerastných surovín a nie z vlastnej práce, krajinou opäť investujúcou nad svoje možnosti do vojenských rozpočtov.

Poučenie pre Strednú Európu

            Vo svojich úvahách o geopolitike Strednej Európy sa Ján Čarnogurský pochopiteľne nevyhol Rusku. Zopakoval celý historický repertoár appeasementu o potrebe nedávať Rusom pocítiť ohrozenie, o pochopení pre ich obavy, i o známej téme Strednej Európy ako mostu medzi Východom a Západom. Domnievam sa, že sú to úvahy úplne ignorujúce konkrétny politický vývoj v Rusku a vzťah medzi podstatou politického režimu a zahraničnou politikou. Demokratické Rusko by malo v potenciálnej geopolitike stredoeurópskeho priestoru dramaticky odlišnú úlohu ako Rusko autokratické, ani nehovoriac o totalitnom Rusku. Domnievam sa preto, že sú to úvahy viac geografické ako geopolitické, vďaka exkurzom do dejín síce historizujúce, ale ahistorické, a vo svojej podstate chybné. Pravda, voči Rusku ani voči Putinovi nemusí byť nijaká stredoeurópska krajina (ani Slovensko) vyzývavo konfrontačná, a už vôbec nie nepriateľská. Musí však byť ostražitá a nedôverčivá. Káže to zdravý rozum a tóny staronovej ruskej hymny.