Mapa stránky

Štvrtok, 17 Marec 2005 00:00

Keď prídeme v družnosti masového hnutia o našu individuálnu nezávislosť, nájdeme novú slobodu – slobodu nenávidieť, tyranizovať, klamať, mučiť, vraždiť a zrádzať bez hanby a ľútosti.“ – Eric Hoffer

Prísť o individualitu je vždy traumatická vec. Pravda len za predpokladu, že človek nejakú povšimnutiahodnú individualitu má. Napriek skepticizmu, v tejto dobe davov viac ako oprávnenému, stojí za povšimnutie, že väčšina ľudí tú povšimnutiahodnú individualitu má. To preto väčšina mladých mužov vnímala ako nekonečnú traumu a poníženie, keď ich vlasť, vraj na svoju obranu, zavolala a (za stáleho bliakania poddôstojníkov a mazákov) ostrihala dohola, vnútila naftalínom páchnucu uniformu a okresala na dlhý, nekonečne dlhý čas akúkoľvek slobodu individuálne rozhodnúť o svojom čase. Existuje na tú tému dostatok uslzených pesničiek (ako napríklad: moje vlásky, šej haj, na kolienka padali, moje očká plakali, a podobne). Jedným z oneskorených a veľmi pozitívnych dôsledkov pádu komunistického impéria je, že do uniforiem mladých mužov už onedlho nik nebude nútiť. A neprejde ani mesiac, a nik si už tohto privilégia nebude vážiť. A niektorí sa bez uniformy budú cítiť stratení a zbytoční. Budú nejakú hľadať. Ako to už chodí, budú to spravidla tí stratení a zbytoční.

Už pochodujú

Bratislavou pochodovala v podvečer 14. marca, aby si pripomenula 66. výročie vzniku vojnového Slovenského štátu, asi dvestočlenná skupina mladých mužov v čiernych uniformách. Videl som iba ich fotografie, ale aj z tých zrnitých novinových záberov bolo jasné, že sa berú smrteľne vážne. Smrteľná vážnosť v podaní idiota je, mimochodom, rovnakým gýčom, ako bezdôvodná neveselá veselosť a smiech v budovateľských politických dokumentoch (tú si všimol už Milan Kundera). Smrteľná vážnosť v synchronizovanom podaní mnohých idiotov je monumentálny gýč. Je to smrteľná vážnosť, ktorá je naliehavou a kolektívnou žiadosťou o rešpekt, ktorý si nikto zo zúčastnených nedokáže vydobyť sám, bez uniformy.

Smrteľne vážni mladí muži v čiernom pochodovali od hrobu Jozefa Tisu pred Prezidentský palác. Pri bližšom pohľade (na fotografie) jednotná čierna farba zakrývala miestami nejednotný strih (pravda, pod krkom jednotný gardistický dvojkríž), rôzne topánky a nohavice, ale veľmi jednotnú mimiku. Hlavný tĺk mal na golieri košele akési hviezdičky vyjadrujúce zrejme hodnosť – nepochybne získanú za hrdinské činy. To všetko stavia do trochu smiešneho svetla nasledovnú mierne pokakanú „odbornú“ polemiku v médiách, či to teda boli uniformy gardistické, alebo uniformy „rodobrany“, či iba akési ponášky, ktoré nemožno súdne riešiť a stíhať. Ono je to totiž jedno a súdne nie je čo riešiť – platí však to nesmierne praktické americké príslovie: ak to vyzerá ako kačica, chodí to ako kačica a kváka to ako kačica, je to kačica. Tí patetickí mladí muži vyzerajú ako fašistická banda, chodia ako fašistická banda, vedú reči ako fašistická banda, ergo sú, hovorí to logika, fašistickou bandou. Súkromne sa k tomu nepochybne aj hlásia, iba oficiálne si dávajú (v tomto slovenskom permisívnom prostredí možno aj trochu zbytočne) pozor, nepustia si huby našpacír a čítajú z papierikov. Domnievam sa, že pri celej ich prefíkanej ostražitosti prekročili hranice politicky i ľudsky prijateľného, nedomnievam sa však (zatiaľ), že je potrebné strkať ich za mreže. Oni sú totiž (zatiaľ) svojim špecifickým spôsobom užitoční – ako vyrážka, bez ktorej by lekár nevedel, na čo jeho pacient ochorel. Oni sú tá uniformovaná vyrážka, ekzém ktorý vypochodoval na vydláždenú kožu hlavného mesta, aby oznámil a reprezentoval nepomerne rozsiahlejšie postihnutie mnohých (zatiaľ neuniformovaných) spoluobčanov. Komentátor sa v denníku SME pohoršil, že ich ľudia nechali len tak – ani policajti ich nemuseli príliš chrániť. Povedať sa na to dá iba to, že tých ľudí, ktorí ich nechali tak, netreba viniť, ani stavať na pranier. Boli to iba náhodní okoloidúci, ktorí ani netušili, že stretnú dve stovky smrteľne vážnych mladých mužov v čiernych uniformách. Predpokladám, že tí okoloidúci nemajú zväčša zakrúžkovaný 14. marec v kalendári a nepripomínajú si ho, a sotva sa od nich dala čakať iná ako udivená reakcia. Koniec koncov, ak ste sám, či iba s rodinou, aj na odpľutie si smerom k smrteľne vážnym dvom stovkám mužov v čiernom treba nemalú odvahu.

Je prirodzene nebezpečné ignorovať fakt, že sa v celom západnom svete, Slovensko nevynímajúc, prebúdza fašizmus so všetkými jeho uniformovanými a bagančami dupajúcimi rituálmi. Nie sú to nevinné rituály – plnia síce primárne psychologickú funkciu, ale sú zároveň deklaráciou úmyslu. Je však veľmi dôležité vedieť, že mámenie čiernej uniformy je mámenie psychologické, nie politické.

Prečo dav, prečo uniforma, prečo pochod

            Ak milujeme, obyčajne k tomu nepotrebujeme spojencov a nehľadáme ich. Dokonca sa dívame na tých, ktorí milujú rovnaký objekt spolu s nami, ako na rivalov. Spojencov si hľadáme vtedy, ak nás ženie nenávisť, krivda, hnev. Tých mladých mužov teda určite nevohnala do fašistickou nostalgiou páchnucej uniformy láska k čomusi, povedzme k vlasti. Milujúci sa nezhromažďujú a nepochodujú. To robia tí, ktorí si myslia, že im svet ukrivdil, tí, ktorí sú nekonečne ponížení svojou priemernosťou a neúspechom, tí, ktorí závidia, tí, ktorí potrebujú nájsť vinných za svoje domnelé krivdy. Tí sa zúfalo potrebujú združovať a neomylne nachádzajú cestu k sebe podľa akéhosi komunikačného pachu, ktorý vydáva prázdnota života, priemernosť, neúspech a ukrivdená duša. „Tí, ktorí vidia svoj život ako pokazený a premrhaný, túžia po rovnosti a spolupatričnosti viac ako po slobode. Ak volajú po slobode, je to iba sloboda ustanoviť rovnosť a uniformitu. Vášeň pre rovnosť je čiastočne vášňou pre anonymitu: byť jedným vláknom z mnohých, ktoré tvoria plášť; vláknom, ktoré sa nedá odlíšiť od iných,“ napísal Eric Hoffer. Uniforma je potrebným atribútom silovej štruktúry štátnej moci. Niekedy plnia lokálne uniformy zakotvené v histórii sociálnu funkciu – povedzme istého etnika či náboženskej skupiny. Divadelná pseudouniforma mimo „úradnej“ a regulárne vojenskej sféry je maskou, do ktorej človek uteká pred vlastnou individualitou vlastnou všednosťou a bezvýznamnosťou.

            Keď už je masa v uniforme, nemôže nepochodovať. Synchronizovaný pohyb množstva rovnako oblečených ľudí komunikuje silu, ktorej nemožno odolať a ktorej sa neradno stavať do cesty. A každý, kto pochoduje, má to privilégium cítiť sa rovnako mocný ako pochodujúci celok. To musí byť natoľko opojné, že vzniká závislosť. Slovo závislosť nie je iba metafora. Politické kulty (nie len pre to, že pochodujú) bývajú rovnako zhubné ako heroín.

            O tom všetkom hovoria tie čierne uniformy. Nie je to však na smiech. Aj z toho maliara a natierača s komickou kefkou pod nosom sa totiž spočiatku všetci iba smiali. Niekedy sa mnohí smiešni spoja, aby sa svetu pomstili za svoju ponižujúcu smiešnosť.