Mapa stránky

Utorok, 26 Apríl 2005 00:00

Podľa Kofiho Annana stojíme na prahu obrovskej reformy najdiskutovanejšej organizácie sveta – OSN. Na reformu vyzval on sám a má priniesť „kultúru väčšej otvorenosti, koherentnosti, inovácie a dôvery“.

Slabším povahám sa žiada zvolať: „No to je teda už voľačo! Konečne! Žiaden strach, reforma je vo dverách!“ „Načo kaziť tak dobre rozbehnutú vec menovaním neznášanlivého radikála akým je John Bolton za amerického veľvyslanca pri OSN?“ pýtajú sa mnohí. Celé to má však chybičku krásy, na ktorú upozornila zanovito kritická pozorovateľka OSN Claudia Rosett v The Wall Street Journal – reformy sľubujúce novú éru otvorenosti, koherentnosti, kompetentnosti, integrity, poctivosti a zlepšenia mierových misií sú všetky povytŕhané zo správy, ktorú OSN vydalo pred tromi rokmi – v júni 2002. Veľké reformy ohlasuje Kofi Annan vlastne vo vlnách od svojich prvých dní v kresle generálneho tajomníka – teda od roku 1997. Na zavádzanie reforiem si vybral aj špeciálneho poradcu – svojho zástupcu Mauricea Stronga. Je to muž so zvláštnym pohľadom na to čo je slušné a korektné. Asi pre dvomi týždňami povedal novinárom, že si nespomína ani na jediný svoj kontakt s ktorýmkoľvek z úradníkov zodpovedných za strašidelný korupčný škandál s programom OSN Ropa za potraviny. Pán Strong však nepoprel svoje dlhoročné priateľstvo a obchodné vzťahy s Kórejčanom Tongsun Parkom, ktorý je známy ako sprostredkovateľ posúvajúci v 70-tych rokoch minulého storočia státisícové úplatky od režimu bývalého juhokórejského diktátora Parka (Park Chung-Hee) vybraným členom amerického Kongresu. Nedávno obvinila americká federálna prokuratúra Tongsun Parka, že prijal asi 2 milióny dolárov od Saddáma Husajna aby „posunul“ ešte viac miliónov dvom (zatiaľ nemenovaným) vysokopostaveným úradníkom OSN – s cieľom pomôcť Saddámovi spreneveriť miliardy určené irackému ľudu v rámci programu Ropa za potraviny. Maurice Strong, Annanov poradca pre reformy OSN, má skutočne zvláštnych priateľov.

„Reformné prostredie“

Ropa za potraviny je určite najväčším korupčným škandálom ľudských dejín. Najväčším nie len objemom „posunutých“ finančných prostriedkov, ale predovšetkým svojou „celosvetovosťou“ – týka sa politických prominentov prakticky z celého sveta. Ironicky sa dá povedať, že je to dôstojná reakcia korupcie na dobu globalizácie. Pokojne sa dá tiež povedať, že celý škandál sa začal, rozvinul, kulminoval i zhasol pod tútorstvom Kofiho Annana. Tento nadšený reformátor vyjednával v roku 1996 detaily programu ešte ako zástupca generálneho tajomníka OSN a generálnym tajomníkom sa stal mesiac po prvej dodávke ropy v rámci tohto programu. Riadením programu Ropa za potraviny poveril svojho zástupcu Benona Sevana, ktorý mu priamo podliehal až do ukončenia programu po invázii do Iraku v roku 2003. Benona Sevana už vyšetrovatelia priamo obvinili z prijímania nemalých súm peňazí, či už priamo od Saddáma, alebo okľukou. Aj platonické vyšetrovanie vedené Paulom Volckerom zistilo napríklad, že dostával veľké a tajomné platby od svojej penzionovanej tety na Cypre. Po celý ten čas vysielali desiatky firiem do OSN urgentné signály o obrovskej korupcii a surovom zneužívaní programu a je iba teoreticky možné, že sa nič z toho nedonieslo do uší generálneho tajomníka Kofiho Annana. Odhad sumy, ktorú dal Saddám rôznym „príjemcom“ i sebe samému zarobiť, prevyšuje desať miliárd dolárov. Iracký denník Al-Mada uverejnil po páde Saddámovho režimu zoznam, podľa všetkého získaný z irackého ministerstva pre ropu, ktorý obsahoval 270 jednotlivcov a organizácií z asi 50 krajín (možno nájsť na www.memri.org ), ktoré údajne získali od Saddáma poukazy na odber ropy. Sú na ňom – okrem Benona Sevana – aj napríklad ruská vláda, bývalý francúzsky veľvyslanec pri OSN Jean-Bernard Merimee, bývalý francúzsky minister vnútra Charles Pasqua, britský labouristický poslanec George Galloway (veľký bojovník proti zásahu v Iraku), prezidentka Indonézie Megawati Sukarnoputri, politická strana Vladimíra Žirinovského, množstvo ruských ropných spoločností, ruská ortodoxná cirkev, komunistické strany Ruska, Ukrajiny, Bieloruska a Slovenska, Organizácia pre oslobodenie Palestíny a palestínsky terorista Abu Abbas, syn libanonského prezidenta Lahouda, otec Benjamin, francúzsky katolícky kňaz, ktorý sprostredkoval stretnutie Taríka Azíza s pápežom, bývalý predseda ruskej vlády Nikolaj Ryžkov, a podobne. Ukázalo sa tiež, že syn Kofiho Annana Kodžo, ktorý pracoval pre švajčiarsku firmu Cotecna Inspections SA poverenú kontrolou programu, dostával z nej rôzne platby – dovedna až do výšky 480 tisíc dolárov.

Komisia, ktorú vymenoval (po dlhom zatĺkaní a zahmlievaní) sám Kofi Annan na vyšetrenie celého škandálu, vedená bývalým šéfom amerických federálnych rezerv Paulom Volckerom, síce všeličo zistila, nemožno však veriť, že jej vyšetrovanie bolo naozaj nezávislé a dôsledné – platila si to, konieckoncov, samotná OSN. Aj tie sporé výsledky, ktoré Paul Volcker zverejnil, by síce v normálnom právnom prostredí stačili na tvrdé trestné stíhania, s výnimkou Spojených štátov si ich však nikto príliš nevšíma. Realisti to nakoniec od Ruska, Číny, Francúzska či iných významných a do škandálu po uši namočených členov „medzinárodného spoločenstva“ ani neočakávali.

Okrem škandálu Ropa za potraviny bolo v OSN za uplynulé tri roky (od zverejnenia toho vzletného plánu na väčšiu otvorenosť, koherenciu, integritu a podobne) niekoľko ďalších škandálov. Napríklad škandál známy ako sex za potraviny v Kongu, kde vojaci mierových síl OSN zneužívali miestne ženy a nedospelé dievčatá výmenou za potraviny ešte dlho po tom ako vyšli správy o tom v svetovej tlači a Kofi Annan ohlásil dôsledné vyšetrovanie. Z korupcie bola obvinená Svetová organizácia duševného vlastníctva, ktorá je súčasťou OSN a sídli v Ženeve, objavila sa sprenevera vo Svetovej meteorologickej organizácii, pre obvinenia zo sexuálneho obťažovania rezignoval vysoký komisár pre utečencov Ruud Lubbers. Zdá sa, že dôveryhodnosťou OSN to všetko v očiach optimistov neotriaslo. Reformy OSN sú teraz na poprednom mieste medzinárodnej agendy a Kofi Annan je opäť ich tútorom.

Aké reformy? Kto ich navrhuje?

            Je jasné, že OSN potrebuje reformy ako soľ. Zlyháva prakticky vo všetkých krízových situáciách a svoj hlavný cieľ, zabrániť vojnovým konfliktom a zabíjaniu, plní naozaj iba zriedka. Preto sú reformy OSN predmetom dnes už nespočítateľných publikácií a analýz. Reformy by sa mohli týkať najrôznejších vecí – napríklad už Butrus Butrus-Ghálí ako generálny tajomník navrhoval zavedenie globálnej dane na financovanie aktivít OSN.

Kofi Annan dúfa, že členské štáty OSN akceptujú ním navrhovaný balík reforiem ako celok na Valnom zhromaždení OSN v septembri 2005. Navrhovaný balík reforiem sa týka viacerých inštitúcií a mechanizmov OSN, vrátane najdôležitejšieho jej orgánu – Bezpečnostnej rady. Pomohol ho vypracovať 16-členný panel na vysokej úrovni, v ktorom sú napríklad už spomenutý Maurice Strong, či bývalý americký poradca pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft. Okrem toho tam je aj Čchian Čchi-čen, bývalý čínsky minister zahraničia, egyptský šéf Arabskej ligy Amr Moussa, bývalý nórsky ministerský predseda Gro Harlem Brundtland a ešte jeden mimoriadne zaujímavý muž – Jevgenij Primakov. Kofi Annan si ho vybral pre túto vznešenú úlohu z dôvodov, ktoré zostávajú zahalené tajomstvom. Isté je, že sa i predtým čulo stretávali – napríklad v apríli 2004 v Moskve, keď vybuchol v tlači škandál s Ropou za potraviny. V každom prípade je však bývalý predseda ruskej vlády, bývalý minister zahraničných vecí, ale predovšetkým dlhoročný agent a bývalý šéf KGB a ochranca ľudí ako Saddam Husajn (tiež namočený do programu Ropa za potraviny) určite kvalifikovane vybraným reformátorom OSN. To, že si ho osobne vybral Kofi Annan, má nakoniec spoločné s Benonom Sevanom i Paulom Volckerom.

Jeden z návrhov panelu týkajúci sa zloženia Bezpečnostnej rady OSN hovorí, že Bezpečnostná rada, ktorá bola v tejto (približnej) podobe vytvorená pre 60 rokmi, už neodráža komplexnú rovnováhu síl vo svete. Návrh má dve varianty, pričom oba ju rozširujú z 15 na 24 členov (to nie je, mimochodom, nový návrh, je to iba modifikácia tzv. Razaliho reformného návrhu z roku 1997): Podľa jedného by pribudlo k terajším piatim stálym členom Bezpečnostnej rady – k Spojeným štátom americkým, Rusku, Číne, Veľkej Británii a Francúzsku – päť či šesť ďalších stálych členov (bez práva veta), po jednom z Ázie, Európy, Latinskej Ameriky, dvaja z Afriky (pravdepodobní kandidáti sú Japonsko, Nemecko, India, Brazília, Egypt a buď Južná Afrika, alebo Nigéria). Tento návrh má kolektívnu podporu Nemecka, Indie, Japonska a Brazílie, ktoré ašpirujú na tieto miesta. K tomu by pribudli ďalšie tri miesta pre nestálych členov.

Druhým variantom je pridanie ôsmych „polostálych“ miest na štvorročné obdobia a jedného nestáleho miesta. Tento návrh podporuje napríklad Taliansko, ktoré má, zdá sa, niečo proti nemeckému stálemu členstvu (dá sa to pochopiť), Čína, ktorá má pochybnosti o japonskom stálom členstve, a niekoľko latinsko-amerických štátov na čele s Mexikom, ktoré sú proti Brazílii.

Súčasťou pôvabov medzinárodnej politiky (keď príde na lámanie chleba) je skutočnosť, že v tomto okamihu už ani Nemci a ani iní významní európski hráči nehovoria o mieste v Bezpečnostnej rade pre Európsku úniu ako takú.

Annanov panel navrhuje tiež nové kritériá pre použitie sily v medzinárodných konfliktoch. V podstate chce ich zoznam rozšíriť o situácie súvisiace s hrozbamu terorizmu či humanitárnymi katastrofami hroziacimi genocídou, trvá však na potrebe, aby sa tak dialo so súhlasom Bezpečnostnej rady. Zaujímavé je, že päť kritérií, ktoré správa panelu navrhuje ako „kritériá legitimity“ použitia sily pripomínajú trochu kritériá spravodlivej vojny ako sa o nich uvažuje ešte od sv. Augustína. Sú nimi vážnosť hrozby, správny účel, posledná možnosť, primerané prostriedky a rovnováha následkov. Diabol je ukrytý, ako vždy, v detailoch – každé z týchto kritérií je dostatočne vágne na to, aby pripúšťalo celú škálu interpretácií a, samozrejme, politizáciu.

Zmeniť sa má tiež zloženie a spôsob práce Komisie OSN pre ľudské práva.

Všetky zmeny oproti súčasnému stavu musia schváliť na Valnom zhromaždení dve tretiny zo všetkých 191 súčasných členov OSN (teda 128), pričom každý návrh môže vetovať ktorýkoľvek zo súčasných piatich stálych členov Bezpečnostnej rady OSN.

Svet radikálnych návrhov

            Taká vec ako reforma OSN nemohla ujsť pozornosti akademických kruhov. Máme preto k dispozícii množstvo vízií od viac či menej radikálnych „political scientists“, ktorí o svojich názoroch informujú a diskutujú bez ohľadu na to aká je skutočná pravdepodobnosť, že ich svet prijme. Za mnohé (naozaj mnohé) je reprezentatívny návrh Tasosa Papadimitriu (ZNet, 24. október 2004), ktorý patrí do hlučného a idealistického „protivojnového tábora“ európskej ľavice. V návrhu je veľmi presný postreh, že Bezpečnostná rada OSN „pracuje, vo všeobecnosti, podľa zlatého pravidla – tí, ktorí majú zlato, stanovujú pravidlá. Jej štruktúry sú zastarané, jej metódy nedemokratické a jej úspechy v obrane, obnovovaní a zavádzaní demokracie slabé. Zákon sily pravidelne máva prednosť pred silou zákona. Rešpektovanie ľudských práv u niektorých jej členov je extrémne zlé, zatiaľ čo, ironicky, piati stály členovia sú zároveň čistou náhodou najväčšími svetovými vývozcami zbraní. Jej rezolúcie nemajú veľa do činenia s princípmi či medzinárodným právom, majú však veľa do činenia s rovnováhou síl v jej vnútri, a sú výsledkom zastrašovania, prinucovania, podplácania a konského handlovania.“ Po niekoľkých stránkach niekedy oprávnenej inokedy zaslepenej kritiky pomerov v OSN nasleduje 13-bodový návrh na jej dramatickú demokratizáciu. Obsahuje napríklad zrušenie Bezpečnostnej rady, zmenu Valného zhromaždenia na rozhodovaciu inštitúciu, zmenu hlasovacieho systému vo Valnom zhromaždení tak, že každá krajina nebude mať jednoducho jeden hlas, ale rôzny počet hlasov podľa veľkosti populácie, stupňa demokracie a finančného príspevku do OSN. Návrh obsahuje tiež predstavu, že štáty si síce ponechajú nejakú obrannú kapacitu, ale nastane postupný presun k vojenskej sile pod velením OSN, ktorý povedie k prudkej redukcii vojenských výdavkov. Papadimitriu si prestavuje naozaj globálnu vládu a naozaj globálnu vojenskú silu, ktorá však má byť demokraticky vlastnená a kontrolovaná (celým svetom). Na konci svojho textu, ktorého utopickú povahu samozrejme vníma, poznamenáva defenzívne čosi v tom zmysle, že je síce ťažké si predstaviť, že by niečo otriaslo v súčasnosti prevládajúcimi geopolitickými štruktúrami a ich ideologickými rámcami, ale: „Deterministický pesimizmus nie je oprávnený. História, aj tá najnovšia, je plná toho, že sa dejú zdanlivo nemožné veci, prinajmenej aspoň čiastočne vďaka zápasu odhodlaných mužov a žien.“

Štatistická spravodlivosť

            To, že rovnaký jeden hlas má pri hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN drobučký ostrovný štátik, povedzme Maurícius, veľmoci ako USA a Rusko, i vyše miliardová Čína či India, je už dlho vnímané ako problematická vec. Je to, konieckoncov, jeden z dôvodov, pre ktoré neboli rozhodujúce štáty sveta nikdy pripravené dať Valnému zhromaždeniu OSN akékoľvek významnejšie rozhodovacie právomoci. Myšlienka tzv. vážených hlasov je na stole už dlho a existuje aj veľmi rozsiahla štúdia, ktorú adresoval Annanovmu panelu profesor Minnesotskej univerzity Joseph E. Schwartzberg. Ten navrhuje oživiť a zreformovať spôsob, ktorým pracuje OSN práve pomocou systému vážených hlasov. Svoju predstavu o hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN komprimoval do jednoduchého vzorca:

WV = P + C + M

       3

WV vo vzorci označuje váhu hlasu jednotlivej krajiny, ktorá je priemerom (preto delené tromi) troch veličín – P je percentuálny podiel na celkovej populácii všetkých členov OSN; C je percento, ktoré tvorí finančný príspevok krajiny do rozpočtu OSN z jej celkového rozpočtu; a M je percentuálny podiel na celkovom počte členských krajín (pri počte 191 krajín je to 1/191, alebo 0,524%). Podľa profesora Schwartzberga tento vzorec stelesňuje tri základné princípy: demokraticko/demografický, ekonomický a právny (suverénnu rovnosť národov).

            Podľa tohto vzorca by napríklad v súčasnosti mali Spojené štáty vážený hlas 9,7%, Čína 7,7%, Japonsko 7,3%, India 6,0%, Nemecko 3,8%, Francúzsko 2,6%, atď.

            Predstava profesora Schwartzberga má všetky potrebné črty racionalistickej utópie ignorujúcej samotnú podstatu a obsah politických zápasov vo svete. Matematike návrhu niet čo vyčítať, hádam okrem faktu, že podobných vzorcov s podobnou mierou „štatistickej spravodlivosti“ je možné vymyslieť desiatky (a dospieť tak k desiatkam rôznych spravodlivých rozdelení „vážených hlasov“). K obsahu stručne iba toľko, že svet už poznal (a dodnes pozná) aj zvrhlé diktatúry, ktoré ovládajú najľudnatejšie krajiny sveta a isto sú ochotné za väčší podiel na rozhodovacej moci vo svete, ak dostanú šancu si ho kúpiť, vyžmýkať zo svojej populácie nemalé finančné prostriedky, ktoré by jednoducho politici demokratických štátov pred svojimi voličmi neobhájili.

Dišputy o balíku

            Už sme spomenuli, že Kofi Annan má predstavu, že Valné zhromaždenie prijme jeho návrhy ako „balík“. Keď svoje návrhy prezentoval členským krajinám naliehal na ich predstaviteľov, aby odolali „pokušeniu vnímať zoznam (reforiem) ako ´a la carte menu´, a vyberali si len tie, ktoré sa im zvlášť páčia.“ To je známa taktika už z mnohých medzinárodných rokovaní – vnútiť čosi v podobe zdanlivo nedeliteľného balíka a vytvoriť navyše časový tlak. Obyčajne sa to vypomstí v podobe zlých dokumentov a dohôd, ktoré nie sú akceptované významnými hráčmi (to bol prípad Medzinárodného trestného tribunálu, zmluvy o zákaze pozemných mín, či Kjótskeho protokolu). Ukazuje sa, samozrejme, že väčšina vlád niektoré návrhy akceptuje a iné nie. Shirin Tahir-Kheli, skúsená diplomatka, ktorá reprezentuje USA, odmietla rovnako „balíkový prístup“ ako aj „umelé časové termíny“. Aj dve alternatívy návrhu reformy Bezpečnostnej rady už rozdeľujú členské krajiny do dvoch blokov.

Ruský vyslanec Andrej Denisov zdôraznil potrebu „dosiahnuť čo najširší možný súhlas, aby sa predišlo rozštiepeniu Spojených národov, čo by mohlo mať vážne negatívne následky.“ Jeho čínsky kolega Wang Guangya tiež varoval pred časovými limitmi a „pretláčaniu akýchkoľvek nedozretých návrhov, ktoré sa neopierajú o konsezus.“ Oboch treba pochopiť tak, že varujú pred prijímaním návrhov, s ktorými by nesúhlasili ich krajiny.

Dišputy o terorizme

            Kofi Annan navrhuje dohodu proti terorizmu založenú na univerzálnej definícii terorizmu, ktorá zdôrazňuje, že nič neospravedlňuje úmyselné útoky na civilistov. Pokusy dohodnúť sa na takejto definícii stroskotávajú už roky na tom, že sa arabské a všeobecne islamské štáty, spolu s ďalšími rozvojovými štátmi, nechcú vzdať podpory boja proti „cudzej okupácii“ (predovšetkým je reč o palestínskom terorizme, ale nie len o ňom). Debata v New Yorku ukazuje, že táto prekážka je stále tu a je rovnako vysoká. Vyslanec Malawi Brown Beswick Chimphamba napríklad už povedal, že je rozdiel medzi terorizmom a legitímnym bojom za oslobodenie či sebaurčenie. V podobnom tóne hovorili viacerí vyslanci arabských a islamských štátov. Nezdá sa, že by sa v tejto veci črtala dohoda.

Dišputy o ľudských právach

            Komisia OSN pre ľudské práva sídliaca v Ženeve je problematickou inštitúciou už dlho, možno od svojho vzniku. Teraz končí v poradí už jej 60 pravidelné zasadnutie a samotný Kofi Annan na ňom povedal, že hodnovernosť Komisie bola poškodená „politizáciou“ a „selektivitou“. Komisia má 53 členských štátov, ktoré sa podľa kľúča striedajú. Jediným kľúčom nie je, pochopiteľne, ich vlastné dodržiavanie ľudských práv, ale regionálna reprezentácia. Spomedzi súčasných 53 členov hodnotí organizácia Freedom House až 15 ako neslobodné krajiny. Sú medzi nimi aj krajiny, ktoré sú najhoršími porušovateľmi ľudských práv – ako Sudan, momentálne obvinený z genocídy na vlastných obyvateľoch, Saudská Arábia, či Zimbabwe. Za najnovšiu v nespočetnom rade zaujatých rezolúcií proti Izraelu hlasovalo v Komisii OSN pre ľudské práva 19 štátov – medzi nimi Bangladéš, Bhutan, Čína, Kuba, Maroko, Nigéria, Pakistan, Katar, Senegal, Sudan či Tunisko – všetko príkladné „demokracie“ s bezchybnou povesťou vo veci ľudských práv. Proti rezolúcii bolo 18 štátov ako Kanada, Česká republika, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Japonsko, Litva, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Španielsko, Spojené štáty americké, či Veľká Británia. Komentovať to hádam ani netreba.

            Rusko, jeden z členov Komisie, sa pri hlasovaní zdržalo. Komisia sa nikdy nevyjadrila k ľudským právam v Čečensku. Aj Číne sa podarilo opakovane zabrániť debate o stave ľudských práv v Číne a predovšetkým v Tibete.

            Jeden z reformných návrhov chce Komisiu pre ľudské práva zmenšiť a stanoviť kritériá pre členstvo v nej s ohľadom na štandardy dodržiavania ľudských práv v príslušnej kandidátskej krajine. Je viac ako isté, že takýto návrh budú relativizovať mnohé krajiny s mizernou povesťou, vrátane Ruska a Číny. Tie ho budú možno priamo vetovať. Isto by bolo rozumné i žiaduce vyradiť tyranie a totalitné režimy z Komisie pre ľudské práva, je však málo pravdepodobné, že sa to podarí. Preto je aj málo pravdepodobné, že Komisia OSN pre ľudské práva bude mať v blízkej budúcnosti akúkoľvek skutočnú legitimitu a dôveryhodnosť.

Čo urobí Amerika?

            Spojené štáty sú momentálne v debatách skôr zdržanlivé. Rokovaniami o reforme OSN je poverená Shirin Tahir-Kheli, ktorá je profesorkou medzinárodných vzťahov. Slúžila v Národnej bezpečnostnej rade keď bola Condoleezza Rice poradkyňou prezidenta Busha pre bezpečnosť. Bola tiež na čele americkej delegácie v Komisii OSN pre ľudské práva. Čaká sa, či americký Senát potvrdí vo funkcii Johna Boltona. Ten je terčom prudkých útokov predovšetkým, zo strany demokratov, ale nepriamo, prostredníctvom rôznych trikov, aj zo strany bývalého ministra zahraničných vecí Colina Powella. John Bolton často v sporných otázkach medzi prezidentom Bushom a Powellom s ním a s jeho zástupcom Richardom Armitageom nesúhlasil a bol skôr na Bushovej strane – teraz mu to splácajú. Boltonovi vyčítajú jeho kritici z radov demokratov, medzi iným, jeho príliš kritický postoj k OSN. To by ho mohlo do role motora reforiem v OSN priamo kvalifikovať. Výčitka, že sa pred 11 rokmi Bolton správal pri akejsi príležitosti hrubo pochádza od ženy, ktorá v Dallase založila pobočku organizácie „Matky proti Bushovi“. Bez ohľadu na to, či Bolton príde do OSN ako americký veľvyslanec alebo nie, niektoré základné línie amerického postoja možno čiastočne predvídať:

            Spojené štáty nebudú nikdy súhlasiť s ničím, čo by umožnilo OSN vetovať ktorýkoľvek aspekt americkej zahraničnej politiky. Bushova vláda bude zrejme navrhovať zásadnú revíziu Charty OSN, aby bola v súlade s moderným svetom. V rámci tejto navrhovanej zmeny pôjde zrejme aj o rozšírenie definície práva na sebaobranu proti „darebáckym štátom“ a terorizmu.

            Spojené štáty budú podporovať rozšírenie Bezpečnostnej rady iba obmedzene a s výmenou za garancie. Je možné, že ho nepodporia vôbec, lebo nebude objektívne znamenať zlepšenie jej práce či zvýšenie jej efektívnosti. Skôr naopak.

            Spojené štáty sú ďaleko najväčším prispievateľom do rozpočtu OSN. Zrejmo budú žiadať krajiny ako Rusko a Čínu, aby svoj príspevok zvýšili.

            Spojené štáty budú žiadať reformu Komisie OSN pre ľudské práva a vyradenie tyranií a neslobodných režimov. Budú tiež žiadať obmedzenie a sprehľadnenie byrokracie a externý audit financií OSN.

Bude reforma?

            Možno áno, je však možné, že nastane skôr patová situácia, ktorá sa už črtá v situácii okolo reformy Bezpečnostnej rady. Určite by bolo formálne spravodlivé, keby mala permanentné miesto v Bezpečnostnej rade vyše miliardová India. Nie je však isté, už aj vzhľadom na jej tendenciu hlasovať „protizápadne“, či by jej prítomnosť rozhodnutia a fungovanie Bezpečnostnej rady v čomkoľvek zlepšila. Zlým kandidátom je rozhodne Egypt a aj Nigéria, o ktorej sa hovorí alternatívne s Južnou Afrikou. Je málo pravdepodobné, že Čína dovolí členstvo Japonska – predovšetkým pre udalosti pred a počas druhej svetovej vojny. Prítomnosť Číny je určite morálne ešte viac problematická.

            Reforma OSN sa môže stať „evergeenom“, ktorý spadne do lona nástupcovi Kofiho Annana. Bolo by pre celý svet i pre reformu OSN dobré, keby sa ním stal dôveryhodnejší človek ako bol Annan. A keby ním zostal aj po nástupe do funkcie.