Mapa stránky

Streda, 01 Jún 2005 00:00

Referendum je mnohými velebené ako jediný skutočný nástroj demokracie, v ktorom zaznie ničím neskreslený hlas ľudu. Odporcovia referenda namietajú, že ten hlas je všetko, len nie neskreslený.

Vo Francúzsku zaznel tento hlas ľudu 29. mája 2005 tak nahlas, že ho začuli aj v najzapadlejších kútoch starého kontinentu. Tento fakt nespochybňuje naozaj nik, len sa diametrálne rozchádzajú názory rôznych predstaviteľov politických elít na to, čo ten hlas vlastne povedal a aké sú dôsledky. Jasné je iba to, že Francúzi odmietli novú Európsku ústavu, a je tiež jasné, že prezident Jacques Chirac dostal poriadne zaucho – to nakoniec prezrádzala aj tragická maska, do ktorej usporiadal svoju tvár, keď predstúpil na televíznej obrazovke pred ľud. Chiracov malér je zaslúžený, aj na tom sa väčšina zhodne. Tu však zhoda končí, lebo viditeľné motívy hlasovania Francúzov sú, predovšetkým pre tábor euroskeptických odporcov ústavného textu, nanajvýš podozrivé, hoci sa z výsledku logicky tešia. Pre nich je celý eurospeak, ktorým sú pokryté stovky strán odmietnutého ústavného dokumentu, odpudzujúcou zmesou byrokratického dirigizmu podrývajúceho demokratickú legitimitu moci a politiky a postmoderných socialistických konceptov. Mnohí Francúzi však hlasovali v presvedčení, že dokument je manifestom anglosaského neoliberalizmu a útokom na tradičné socialistické vymoženosti francúzskeho štátu. V drvivej väčšine to síce nečítali, ale niekto im to tak povedal. To je však nepodstatné, lebo ako povedal istý nemenovaný vysokopostavený euroúradník redaktorovi The Wall Street Journal: „Nečítali to. Keby to čítali, nerozumeli by tomu. Keby tomu porozumeli, nepáčilo by sa im to.“ Faktom je, že okrem informovaných skutočných skeptikov (lebo aj hŕstka takých sa určite vo Francúzsku nájde) stáli za francúzskym „nie“ plece pri pleci antiglobalistický populista José Bové, fašizoidný nacionalista Jean Marie Le Pen a ortodoxní komunisti. No a samozrejme väčšina takých, ktorých text čerta zaujímal a potrebovali povedať „nie“ prezidentovi Chiracovi osobne (zaslúžene) a predsedovi vlády Raffarinovi zvlášť (nie celkom zaslúžene). Ten ich väčšinou podráždil opatrnými reformami. Človeku sa žiada škodoradostne sa opýtať francúzskeho (možno už bývalého?) ministra zahraničia Michela Barniera, či aj francúzskemu ľudu chýba „európsky reflex“. To totiž prednedávnom Barnier vytkol z vysokého kancľa francúzskej bohorovnosti Rumunsku, ktoré sa akosi nechcelo pridať k všeobecnému antiamerikanizmu. Rich Lowry si zasa vo svojom komentári k francúzskemu referendu v National Review Online spomenul na nemeckého dramatika Bertolta Brechta, ktorý kedysi napísal do básne (týkajúcej sa sťažností Sovietov na skepsu, s ktorou sa na nich dívajú „východní Nemci“) vetu: „Nebolo by ľahšie pre vládu rozpustiť ľud a zvoliť si iný?“ Dosť bolo však škodoradosti, lebo francúzske referendum dramatickým spôsobom otvorilo otázku týkajúcu sa legitimity rozhodnutí a správania sa európskych elít a, samozrejme, otázku „obsahovej validity“ (ak to máme povedať učene) referenda ako takého.

.kritika referenda

Najprv o terminologických nedorozumeniach. V praxi sa slovo referendum a slovo plebiscit používajú ako synonymá, hoci termín plebiscit býva skôr vyhradený pre celonárodné hlasovania o závažných otázkach ako napríklad suverenita, hranice a podobne. Slovo plebiscit sa často používa aj na označenie priameho ľudového hlasovania, ktoré si vyžiada diktátor či nedemokratický režim na vytvorenie zdanlivej legitimity svojich rozhodnutí, za okolností, keď je slobodné a spravodlivé hlasovanie nemožné. Termín referendum sa používa rutinne aj na lokálne hlasovania o komunálnych otázkach, ktoré sú bežnou praxou v mnohých demokraciách. Referendum je vo všeobecnosti častejšie používaný termín.

Kritici referenda ako takého v demokratických krajinách tvrdia, že zastupiteľská (parlamentná) demokracia je nadradená priamej (referendovej) demokracii. Pre nich je systém, v ktorom rozhodujú volení zástupcovia podľa svojho svedomia a nie sú nútení mechanicky vykonávať v každom okamihu priania svojich voličov lepší, lebo referendá sú zneužívané politikmi ako spôsob, ktorým sa zbavujú zodpovednosti za prijímanie ťažkých a sporných rozhodnutí. Tvrdia tiež, že voliči v referende môžu byť hnaní skôr prechodnými a často čisto citovými pohnútkami, a nie opatrnou úvahou, alebo že nemôžu byť dostatočne hlboko informovaní, aby prijímali kvalifikované rozhodnutia o zložitých či technických veciach. Voliči môžu byť tiež vo svojom rozhodovaní v referende ovplyvnení charizmatickými osobnosťami, ktoré dokážu na čas hypnotizovať mnohých a dramaticky vychyľovať okamžitú verejnú mienku. Alebo môžu byť ovplyvnení propagandou či nákladnými mediálnymi kampaňami. A niektorí hovoria, že také nástroje ako referendum môžu viesť k „tyranii väčšiny“ a k ohrozeniu práv menšín (nie iba etnických, ale i názorových).

Mnohí kritici inštitútu referenda pripomínajú, že referendá boli často zneužívaným nástrojom v rukách kriminálnych (aj menej kriminálnych) diktátorov ako Napoleon, Hitler, Mussolini, či v modernejších časoch Lukašenko a Saddám Husajn. To, že Hitler použil plebiscit, je napríklad jedna z príčin, pre ktoré nemá Nemecko od druhej svetovej vojny v ústave zakotvenú možnosť celonárodného referenda (teda nie na úrovni spolkových krajín, ale celej federácie). Až viscerálnemu odporu proti referendu popustil uzdu v interview o možnom britskom referende o ústave EÚ pred dvomi rokmi eurokomisár Chris Patten: „Myslím si, že referendá sú hnusné... sú obľúbenou formou plebiscitovej demokracie Mussoliniho a Hitlera. Podkopávajú Westminster (parlament). Zabezpečujú to, ako sme videli v ostatných voľbách, že ak máte referendum o veci, o ktorej politici počas volebnej kampane hovoria, že ´oh, o tom nebudeme hovoriť´, tak o tom nemusíme hovoriť, lebo na to je referendum. Tak sa počas ostatnej volebnej kampane takmer nedebatovalo o zavedení eura. Myslím si, že referendá sú v našom systéme fundamentálne antidemokratické a nechcem mať s nimi nič spoločné. Vo všeobecnosti sa k nim vlády uchyľujú ak sú to slabé vlády.“

Inak vôli väčšiny nedôverovali ani otcovia zakladatelia Spojených štátov amerických. Vo svojich debatách sa najviac obávali práve „tyranie väčšiny“ a celý americký ústavný systém „bŕzd a rovnováh“ je postavený tak, aby diktátu okamžitej väčšiny zabránil.

.elitárska kritika

            Tá je často ukrytá pod pokryteckými argumentmi o zložitosti tém, na ktoré bežní ľudia nemajú čas, a ktorými ich netreba obťažovať, lebo na rozhodovanie o nich si ľud platí politikov v parlamente. Je to síce banálna pravda a jeden z dôvodov, pre ktoré máme parlamentnú demokraciu, nesmie však platiť vždy a všade. Často sa v nej totiž skrýva čertovo kopýtko elitárskej spupnosti, ktoré ide za hranice oprávnenej obhajoby zastupiteľskej demokracie. Lapidárne to vyslovil kedysi Bismarck: „Vox populi, vox Rindvieh“ („hlas ľudu, hlas dobytka“). Dnes si, pochopiteľne, nik z politickej elity netrúfne vysloviť nič natoľko brutálne, ale za mnohými „sofistikovanými“ argumentáciami v neprospech ľudového hlasovania sa takéto presvedčenie skrýva. Veľká časť politickej triedy kdesi v podvedomí totiž uverila, že demokratický mandát je totožný s intelektuálnou kvalifikáciou, a že pospolitý ľud je prisprostý na rozhodovanie o zložitých a vážnych otázkach. Znalcov nemusí prekvapovať, že toto presvedčenie je, paradoxne, viac rozšírené na intelektuálnej ľavej strane politického spektra, ktorej to nebráni ľudom sa neustále oháňať. Na mysli majú ľud, ktorý potrebuje byť vedený, či už chce, alebo nie, lebo je to pre jeho dobro. Dobro, o ktorom vie, pochopiteľne, najviac práve tá elita. Napríklad v americkom štáte California, kde sú referendá pomerne bežné, zaznela kritika, že tento proces zvýhodňuje konzervatívcov. Najznámejším prípadom je odhlasovaná iniciatíva (v roku 1978), na základe ktorej sa v Californii znížili dane z vlastníctva majetku, či iniciatíva (v roku 1996), ktorá zakázala rasové zvýhodňovanie (zvýhodňovacie kvóty pre menšiny). To boli iniciatívy, ktoré naozaj podporovali konzervatívci a v californskom parlamente by nikdy neprešli, ale ako argument proti referendám vo všeobecnosti to je naozaj nepokryte stranícke. Jednoducho sa zdá, že ľud Californie je konzervatívnejší ako jej väčšinovo demokratmi obsadený parlament. Elita si zjavne myslí, že to je dôvod, pre ktorý by bolo lepšie radšej mu neklásť referendové otázky. Nepochybne si to dnes myslí aj veľká časť európskych politických elít o ľude európskych krajín.

            Elitárski kritici ľudového hlasovania ako takého majú vznešeného predchodcu – samotného Aristotela: „V demokraciách riadiacich sa zákonom nejestvujú demagógovia, ale na čele sú najlepší občania; kde však nerozhodujú zákony, tam vystupujú demagógovia. Ľud sa totiž stáva samovládcom ako jedinec zložený z mnohých; množstvo je pánom, nie však každý jednotlivec osobitne, ale ako celok. O vláde mnohých Homér vyhlasuje, že nie je dobrá... Takýto ľud sa usiluje aj vládnuť ako samovládca, pretože nevládnu nad ním zákony, a stáva sa despotickým; preto sú uňho v úcte pochlebovači a táto demokracia je to isté, čo tyranida medzi monarchiami. Preto aj ich charakter je ten istý, obidve despoticky vládnu nad lepšími; uznesenia tu pôsobia ako tam rozkazy a demagóg a pochlebovač si presne zodpovedajú. A obidvaja u obidvoch majú najväčšiu moc, pochlebovači u tyranov, demagógovia u takéhoto ľudu. Na tom, že rozhodujú uznesenia ľudu, a nie zákony, sú vinní práve demagógovia, ktorí všetko prenášajú na ľud; tým sa totiž sami stávajú veľkými; ľud rozhoduje o všetkých záležitostiach, oni však o mienke ľudu, lebo ľud ich poslúcha. Obviňujú tiež úrady tvrdiac, že ľud má rozhodovať, a ten to rád prijíma; a tak sa uvoľňuje vážnosť všetkých úradov.“ (Aristoteles, Politika, str. 133, 134). O Aristotelovi je však všeobecne známe, že mal čosi aj proti akémukoľvek hlasovaniu, lebo nepovažoval jednoducho všetkých ľudí za kvalifikovaných rozhodovať, neveril v to, že všetci sú si v politike rovní, veril na potrebu a výnimočnosť vládnucich elít a nepovažoval demokraciu za dobrú formu vlády.            S troškou zlomyseľnosti dodávam, že celkom tomu nášmu ľudu neveria bez výhrad ani tvorcovia našej nepochybne demokratickej ústavy. Inak by v nej nebol (inak veľmi rozumný a užitočný) článok tohto znenia: „(3) Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.“

            Isté je, že referendá nie sú dobrým prostriedkom na všetko a určite nie na tvorbu zákonov. Nie pre všeobecnú nevedomosť ľudu, ale jednoducho pre to, že aj pre celkom neelitársky mysliaceho človeka platí, že iba zanedbateľný zlomok z tých, ktorí sa na kolektívnom rozhodnutí prostredníctvom referenda podieľajú, má aj dostatok vedomostí o dôsledkoch svojho rozhodnutia. Tento nedostatok možno prípadne akceptovať ako zakalkulované zlo, ak sa kolektívne rozhodnutie týka jediného konkrétneho prípadu. Napríklad referendum v Rakúsku rozhodlo (niektorí tvrdia, že hlúpo) o nedaní do prevádzky už postavenej atómovej elektrárne. Je však dobré, že nikto nemohol uprieť Rakúšanom právo tak sa rozhodnúť. Rovnako ako je dobré, že ho v prípade Ústavy EÚ nikto neuprel Francúzom.

.o užitočnosti a obmedzeniach referenda

            Je dokonca celkom možné, že Chris Patten má pravdu v kontexte čisto chápanej a najmä tej britskej parlamentnej demokracie. Referendum je, prísne vzaté, v zastupiteľskej demokracii cudzorodý prvok. I keď by s tým napríklad Švajčiari, ktorí predsa tiež žijú v parlamentnej demokracii, celkom určite nesúhlasili. V zásade asi platí, že v referendách má zmysel a je legitímne rozhodovať na dvoch „hladinách závažnosti“, medzi ktorými je priepasť sfér rozhodovania, v ktorých je referendum spravidla skôr populisticky zneužívané a nie je vhodným spôsobom ako rozhodovať. Tá nižšia sa týka lokálnych vecí, z pohľadu trebárs života celého národa drobností. Je napríklad legitímne ba žiaduce, aby mohli občania obce v prípade sporu rozhodnúť trebárs o názve obce, ulice, o nejakej miestnej investícii, ktorej potrebnosť či nepotrebnosť dokážu pokojne posúdiť, o ceste, ktorá má či nemá ísť okolo ich domov, a podobne. Na tej vyššej je zasa dokonca predpokladom legitimity rozhodnutia, ak ľud krajiny rozhodne, či sa chce odtrhnúť od väčšieho štátu, alebo či sa chce s iným spojiť. Tak napríklad by bolo určite legitímne opýtať sa ľudu, či si praje rozdelenie Československa, hoci rozhodnutie parlamentu urobiť tak bez opýtania sa ľudu bolo formálne legálne. Takéto otázky bývajú natoľko jednoznačné, že pochybovať o kvalifikovanosti ľudí sa k nim vyjadriť si nik netrúfne.

            Do toho medzipriestoru, ktorý je medzi pre celý národ životne závažnými a zväčša prostými vecami a lokálnymi záležitosťami patrí potom celá bežná politika. Tam zrejme referendum v parlamentnej demokracii nepatrí, i keď sa jedná o veci, o ktoré sa mnohí zaujímajú a ktorým prípadne i rozumejú. Referendum je konieckoncov absolútnym diktátom väčšiny, ktorá sa nemusí rozhodnúť ani múdro, ani spravodlivo a dokonca ani vo svoj prospech. Vo všeobecnosti je asi lepšie, ak aj hlúpe, nespravodlivé a škodlivé rozhodnutia prijíma parlament. Škoda je menšia. Parlament totiž, na rozdiel od celého ľudu, možno periodicky (vo voľbách) brať na zodpovednosť a možno tiež jeho rozhodnutia revidovať. Aj rozhodnutia z referenda možno ďalším referendom revidovať, je to však veľmi obtiažna procedúra s neistým výsledkom.

.ukazuje sa,

            že vo francúzskom prípade bolo referendum o ústave EÚ nie len legitímne, ale aj užitočné. Námietka, že ľud predsa nemohol kvalifikovane rozhodnúť o natoľko zložitom a dlhom texte, lebo mu vôbec nerozumel, je námietka nekvalifikovaná. Medziiným aj preto, lebo ľud má právo odmietnuť čosi, čo sa mu má stať najvyšším zákonom – Ústavou – a nespĺňa pritom podmienku základnej zrozumiteľnosti. Nezrozumiteľnému textu má právo nerozumieť a už to, že sa to nedá čítať, bolo kvalifikovaným dôvodom, aby Francúzi rozhodli tak ako rozhodli. Referendum je v rukách diktátorov často nástrojom legitimizovania zvôle. V demokracii preto naň mnohí oprávnene hľadia s podozrením. Ako sa však ukazuje, existujú okamihy, keď to nie je celkom márny inštitút. Keď pre nič iné tak preto, lebo donaha vyzlieklo europeistickú politickú elitu a legitimitu jej rozhodovania.