Mapa stránky

Streda, 08 Jún 2005 00:00

Tušil niekto, že OSN je „pulzujúcim srdcom sveta poznačeným komplexnosťou, miešaním identít a vzájomnou závislosťou“? Alebo že francúzska zahraničná politika je „tragicko-realistická“? Tvrdí to muž, ktorý popísal svoj svetonázor ako „nekonformistický, principiálny, konsenzus generujúci individualizmus“ – Dominique Galouzeau de Villepin, nový francúzsky predseda vlády a bývalý francúzsky minister zahraničia. Tieto pompézne inotaje či nezmysly vyslovil ten istý Dominique de Villepin, ktorý viedol v OSN hrdinský zápas za záchranu patologického vraha a diktátora Saddáma Husajna. Dominique de Villepin je produktom elitnej Ecole Nationale d´Administration, aristokratom, ktorý sa nikdy neznížil k tomu aby sa uchádzal o volený post, diplomatom, ktorý píše poéziu a sám si platí jej vydávanie. Dominique de Villepin píše rád a veľa. V roku 2001 vydal 600-stránkový bakchant s názvom Les Cent-Jours, Ou l´esprit de sacrifice (Sto dní, duch obete). Ide v nej o sto dní od Napoleonovho úteku z Elby, obnovenie jeho moci vo Francúzsku až po jeho definitívnu porážku pri Waterloo. De Villepin v knihe Napoleona heroizuje až do božskej veľkosti, nazýva ho „orlom“ a píše, že nebol ničím menším ako „spojením muža a národa... cez jeho osud, každý môže pocítiť dych výnimočnosti, zachovať nádej na lepšiu budúcnosť a udržať časť toho francúzskeho sna, ktorý sa pretvára do predstavy, ktorú máme o sebe.“ Poslednú kapitolu nazval „Waterloo a ukrižovanie“ a Napoleonovu porážku popísal takto: „A predsa jeho porážka svieti svätožiarou hodnou víťazstva. Záverečný opus nedokončenej symfónie najväčšieho vojenského skladateľa všetkých čias, ktorý sa iba neobrátil v prospech Francúzska.“

De Villepin neobdivuje iba Napoleona, ale aj Alexandra Veľkého, Cézara či de Gaullea. Píše, že „týmto veľkým mužom lepšie rozumejú v ich zápale spisovatelia a básnici, ktorí sú posadnutí tým istým smädom po absolútne, než tí, ktorí sa modlia na oltári faktov.“ De Villepin sa modlí k veľkým mužom a píše, že unikajú pravidlám, obyčajnému úsudku, obmedzeniam ľudskej pamäti a hrám o zápisy a štatistiky. Vytvárajú dejiny a vlastné osudy. Jeho velikáni nie sú veľkí, lebo prahnú po spravodlivosti či slobode. Ich veľkosť je dôsledkom ich čistej energie, ambícií a vitality. Aká spravodlivosť a sloboda?

Pre väčšinu historikov je Waterloo prosto porážku, navyše privodenou Napoleonovými vojenskými chybami a Wellingtonovou schopnosťou – bez akéhokoľvek tragického odlesku slávy. Svet sa zbavil bezohľadného diktátora, ktorého výboje spôsobili v Európe smrť štyroch miliónov ľudí. Nebolo nič slávne ani na masových popravách zajatcov a odporcov, ani na vypálených mestách a drancovaní, ani na spôsobe jeho vládnutia. Nebolo nič slávne na Napoleonových zverstvách v Španielsku, v Taliansku, vo Švajčiarsku či v Egypte. Aj de Villepinom glorifikovaný Charles de Gaulle, ktorý sa tiež tak trochu videl v Napoleonovi, napísal, že Napoleon vyčerpal prajnosť Francúzov, zneužil ich obete a pokryl Európu hrobmi, popolom a slzami.

Problémom však nie je Napoleon, ani jeho odkaz. Problémom je, že de Villepin dovolil ukojením svojich literárnych ambícií nahliadnuť do jeho duše, a to, čo je tam vidno, je znepokojujúce. Francúzsko má nového ministerského predsedu, ktorého kniha naznačuje, že jeho pohľad na medzinárodné záležitosti je prostý akýchkoľvek morálnych škrupúľ. Hoci nasadzuje auru posvätnosti OSN a často má plné ústa kvetnatých slov o konsenze, multilateralizme a medzinárodnom práve, nemá problém s tým ak mocný vodca a národ vnúti niekomu svoju vôľu silou, porušuje medzinárodné právo a zabíja nevinných, musí to však byť Francúzsko.

Vravia, že de Villepinovo videnie sveta je romantické. Možno, je to však videnie človeka, ktorý rozvíja svoje literárno-politické úvahy, akoby dvadsiate storočie s jeho hrôzami ani neexistovalo. Ostatne stačí si predstaviť podobné výroky v ústach či z pera Nemca. Aj fašisti boli svojim spôsobom romantici zamilovaní do vojenskej veľkosti, vôle a národa. Romantizmus de Villepinovho typu, zmiešaný s jeho aristokratickým chápaním verejného úradu, jeho morálnym relativizmom, intelektuálnym exhibicionizmom a jeho priam chorobným antiamerikanizmom, je tou najhoršou možnou kvalifikáciou na post predsedu vlády krajiny, ktorá má ambíciu formovať európsku politiku. Vlastne mu v jeho divokých „multipolárnych“ geopolitických úvahách, „vízii sveta“, ktoré uverejnil tak pred jeden a pol rokom, ani nezišlo na um brať do úvahy iné národy v Európskej únii, o tých novopristúpených ani nehovoriac. Figurujú tam však arabské krajiny a Irán a figuruje tam Rusko, Čína, India a Brazília. To sú de Villepinovi potenciálni partneri na „vyvažovanie“ vplyvu tej nenávidenej americkej „hyperveľmoci“.

Vo Francúzsku teda, po odmietnutí ústavnej zmluvy v referende, nahradil nudného sedliackeho reformátora Raffarina aristokratický romantik. Niektorí vravia, že to mohol byť od prezidenta Chiraca rozumný ťah. Pri pohľade zvonka to tak nevyzerá.