Mapa stránky

Iránske ministerstvo vnútra konštatovalo, že víťazstvo konzervatívcov stavajúcich sa proti reformám v kontroverzných parlamentných voľbách bude mať mohutnosť zosuvu pôdy.

Irán volil 20. februára svoj 290 členný parlament – madžlís. Iránske ministerstvo vnútra oznámilo, že konzervatívci získali 133 z prvých 192 kresiel, pri ktorých boli sčítané hlasy v provinciách. Podľa údajov ministerstva to predbežne vyzerá tak, že sa na voľbách zúčastnilo asi 50 percent zo 46 miliónov oprávnených voličov. Toľko suchá správa televíznej stanice CNN. Hoci bola účasť voličov dramaticky nižšia ako pred štyrmi rokmi (vtedy volilo 67 percent Iráncov), najvyšší vodca ajatolláh Ali Chameneí vyhlásil v sobotu, že víťazom volieb bol iránsky ľud. Podľa agentúry AP dodal, že: „Porazenými v týchto voľbách sú Spojené štáty, sionizmus a nepriatelia iránskeho ľudu.“ Trochu to síce pripomína zabudnutý komunistický folklór, keď ruka ľudu pripísala pred zelovocom pod kriedou načmáraný nápis „máme zemiaky“ vetu „Ďalšia ťažká rana americkým imperialistom!“, ale smiešne to nie je. Skôr symptomatické pre totálne zablokované videnie sveta iránskej teokracie. Ali Šakurirad, jeden z reformátorov (nech už to v Iráne znamená čokoľvek), ktorí vyzývali k bojkotu volieb, zasa povedal, že nízka účasť voličov je „veľkou porážkou konzervatívcov“. Nuž tá porážka má hodnotu sotva väčšiu, než je psychologická útecha. Irán je v omnoho temnejšom rozpoložení ako pred rokom, keď sme v Domine písali o nádejne šumiacich bublinkách revolúcie, a iránska reformná opozícia je, zdá sa, v troskách.

Spomienka na nádej

V roku 2000 sa po vyhlásení výsledkov iránskych parlamentných volieb predháňali západné médiá v optimizme. Tie voľby im dávali k tomu veľmi dobré dôvody. Madžlís obsadili v dramatickej väčšine reformisti. V roku 2000 súťažili vo voľbách medzi sebou po prvý krát definovateľné (viac či menej) politické strany so spoločnými kandidátkami a jasne definovanými programami. Vodcom reformnej kampane bol Mohammad Reza Chatámí, mladší brat prezidenta Chatámího, ktorý bol zvolený už v roku 1997 a mal povesť reformátora. Dramatickým prekvapením vtedajších volieb bola aj drvivá a ponižujúca porážka jednej z najväčších postáv iránskej islamskej teokracie Ali Akbar Hašemi Rafsandžání. Ten bol dovtedy dvakrát prezidentom a dvakrát predsedom parlamentu. Vo svojom volebnom okrsku v Teheráne skončil až na 28. mieste. Pred voľbami vtedy Irán vrel, múry boli polepené volebnými plagátmi reformných kandidátov a vzduch bol plný nádeje na zmenu. Vtedy prišla do voličského veku veľká vlna iránskej demografickej explózie – milióny mladých voličov – a reformátorov volili aj milióny žien. „Rada strážcov revolúcie“ síce vylúčila aj v roku 2000 až 700 reformných kandidátov, na víťazstvo konzervatívcov to však nestačilo. Hamid Reza Džalajpur, novinár a jeden z vylúčených kandidátov však už vtedy varoval pred zbytočným optimizmom: „Ešte majú stále veľa základní: majú súdny systém, všetky náboženské inštitúcie, nepriamo majú vplyv na vojenské sily, bezpečnostný aparát – boj ešte nie je zďaleka skončený.“ Rýchlo sa ukázalo, že usudzoval správne – napriek vyslovenej opatrnosti až bojazlivosti, s ktorou sa „reformátori“ snažili neskôr o liberálnejšie prostredie. Po týchto voľbách nezostalo z nádejí, ktoré vzbudil rok 2000, prakticky nič.

Volebné špecifiká 2004

11. januára sa rozhodla Rada strážcov diskvalifikovať 3600 za asi 8000 kandidátov do volieb (rôzne agentúry udávajú rôzny počet, vždy však údaj o počte diskvalifikovaných prevyšuje 2000). V drvivej väčšine išlo o reformistických kandidátov. Vraj na základe tlaku zo strany prezidenta Chatámího a po intervencii duchovného vodcu Chameneího Rada revidovala u zlomku diskvalifikovaných svoje rozhodnutie, to však nezmenilo veľa na fakte, že opozícia bola prakticky vyradená zo súťaže ešte predtým, ako sa súťaž začala. Medzi vyradenými bolo aj 80 členov madžlísu, všetko reformátorov, vrátane už spomínaného prezidentovho brata Mohammada Rezu Chatámího. Pred voľbami vláda zastavila aj vydávanie dvoch reformných teheránskych denníkov, ktoré si dovolili zverejniť protestný list proreformných členov parlamentu, v ktorom napadli Chameneího pre rozhodnutie Rady strážcov a vyhlásili, že „v mene islamu bola podupaná sloboda“. Viaceré reformné strany (je ich vraj dovedna 18) vyzvali na bojkot volieb. To isté urobila aj čerstvá nositeľka Nobelovej ceny Širin Ebadiová. Ťažko v tomto okamihu povedať, či nízka účasť vo voľbách bola spôsobená touto výzvou na bojkot, alebo iba všeobecnou otrávenosťou a rezignáciou Iráncov unavených brutalitou islamského režimu a hospodárskou mizériou krajiny.

Kto je Rada strážcov?

Iránska demokracia je naozaj zvláštna. Pravda, existuje volený parlament, ale o jeho suverenite si možno robiť vtipy. Rada strážcov islamskej revolúcie je dozorný orgán, ktorý má moc vetovať kandidátov do parlamentu, na prezidentský úrad a do Zhromaždenia expertov, ktoré vyberá Najvyššieho vodcu, a tiež (!) zamietať zákony, o ktorých si myslí, že nie sú v súlade s islamskými princípmi. Rada má 12 členov. Šiesti z nich sú islamskí duchovní vybraní Najvyšším vodcom a šiesti sú islamskí právnici, ktorých menuje parlament. Radu vedie naozaj konzervatívny ajatolláh Ahmad Džannati. Ten napríklad nedávno vyzval Irán, aby vypovedal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní. Rada strážcov úspešne blokuje všetky snahy reformných členov parlamentu o zmeny. Veľmi ilustratívny bol spor o zmenu veku, v ktorom je prípustné vstupovať do manželstva. Parlament sa platonicky pokúsil zvýšiť vek u dievčat z 9 na 13 a u chlapcov zo 14 na 15. Rada strážcov trvá na tom, že nižšie vekové hranice majú zostať, lebo manželstvo je dobrý spôsob ako čeliť „nemorálnosti“ teenagerov.

Okrem Rady strážcov existujú, prirodzene, ešte ďalšie poschodia moci, ktoré robia z predstavy, že Irán je parlamentná demokracia, grotesku.

Dôsledky volieb

Analytik Michael Ledeen, ktorý sa na stránkach National Review venuje Iránu so zaťatou pravidelnosťou, napísal dva dni pred iránskymi voľbami, že „tanec kabuki (forma tradičného japonského divadla) medzi stúpencami tvrdej línie a reformátormi“ si nezaslúži toľkú pozornosť. Ten rituálny tanec nie je podľa neho dostatočne dôležitý najmä preto, lebo rozloženie síl v parlamente má len málo spoločného so skutočnou mocou v Iráne. Píše však, že poučenia z tohto tanca sú veľmi dôležité. Prvým je, že to naťahovanie ukázalo politickú impotenciu a morálnu slabosť prezidenta Chatámího. Najprv obdržal zaucho od rôznych teokratických inštitúcií a potom sa zmohol len na to, že vyzval Iráncov voliť (aj keď tí, čo chcú reformy, vlastne už nemali koho) v mene „iránskej demokracie“. Druhým poučením je podľa Ledeena, že sú mnohí Iránci, ktorí majú odvahu bojovať za slobodu, aj keď im ide možno o život. 100 reformátorov, ktorí si dovolili bezprecedentný krok a napísali list Chameneímu, použili slovník, ktorí sa tradične v Iráne používa proti „veľkým satanom“ vo Washingtone a v Jeruzaleme. Zaplatia za to, ale nezľakli sa.

Michael Ledeen ešte dodáva, že do parlamentu tento krát zasadnú na kandidátkach konzervatívcov ľudia s anamnézou teroristov. 30 kandidátov kandidujúcich pod značkou Abadegarane Irane Eslami (Budovatelia islamského Iránu) sú lojálni príslušníci bezpečnostných zložiek. Z nich sú mnohí priamo spojení s organizovaním teroru v zahraničí – v Iraku, v Libanone, v Izraeli.

Koniec ilúzií

Publicista iránskeho pôvodu Amir Taheri popísal hneď po voľbách ich výsledky ako vytriezvenie z troch ilúzií. Tou prvou je, že samotné konanie volieb je znakom demokracie. To je, pravdaže, ilúzia, z ktorej sme my, obyvatelia postkomunistických krajín, nemuseli triezvieť. Západ však áno. Recept žiakov ajatolláha Chomeiního je jednoduchý: Najprv sa pozorne vyberú kandidáti na základe ich lojality. Potom je treba zabezpečiť, aby nebola žiadna skutočná volebná kampaň a kandidáti nesmú kritizovať vedenie. Nesmú ani predstupovať s programom, ktorý sa líši od názorov vedenia. Ale ani víťazstvo nestačí, pretože je tu až 11 rôznych vrstiev moci na vrchole s Radou strážcov, ktoré môže výsledky jednoducho anulovať. Druhou z ilúzií, ktoré sa rozplynuli, je, že tento režim možno reformovať zvnútra. Nemožno. Treťou ilúziou (predovšetkým nádejami plného Západu) bolo, že v Iráne existuje spojená opozičná politická sila, ktorá má koherentnú analýzu situácie krajiny a jej ľudu, a jasnú víziu budúcnosti. Ukazuje sa, že takzvaný „reformistický“ tábor existoval len v hlavách niektorých západných komentátorov: „Reformistický tábor (ktorý nepredložil žiadny reformný program v žiadnej oblasti) pozostával zo skupín tak náhodných ako ľudia na zastávke autobusu, ktorí nemajú spoločné nič okrem túžby dostať sa do ďalšieho autobusu.“ Taheri píše, že vierohodná opozícia nemôže pozostávať z príležitostných vzbúr študentov, fraškovitých protestov v parlamente, rečí o Schopenhauerovi a Hegelovi a z tymolínových úsmevov, v ktorých vyniká prezident Chatámí. Svoju trpkú analýzu dopĺňa vetou, že iránska opozícia zatiaľ ukázala veľa vášne a málo myšlienok. Smutné konštatovanie. S konzekvenciami aj pre Európu: „Smrť ilúzií v Iráne znamená tiež smrť európskej politiky „konštruktívneho dialógu“, najprv navrhnutej Nemeckom v 80-tych rokoch a teraz najaktívnejšie presadzovanej Britmi. Táto politika bola založená na predpoklade, že sa režim môže zreformovať zvnútra, mierumilovne a rýchlo. Teraz je jasné, že sa nemôže.“ Európania majú iba dve možnosti. Tou prvou je zapchať si nos a pokračovať v pragmatickom obcovaní s iránskym režimom tam, kde je to nevyhnutné – napríklad čo sa týka rozširovania nukleárnych zbraní. Druhou možnosťou je zorganizovanie diplomatického, ekonomického a dokonca aj vojenského tlaku na režim ako prostriedku na posmelenie vzniku skutočnej opozície. Tá druhá je lepšia, ale neporovnateľne ťažšia.

Pred rokom žiarilo z Iránu viac nádeje. Ale nezhasla celkom. Z Iránu nezmizla odvaha, ani túžba po slobode. Moc mulláhov môže byť krehkejšia, ako to po týchto voľbách na prvý pohľad vyzerá. Toto víťazstvo mali dosť ľahké. Nakoniec – kto by u nás povedal v júni 1989, že o rok budú skutočné slobodné voľby?