Mapa stránky

Utorok, 28 Jún 2005 00:00

Syn kováča a plukovník Islamských revolučných gárd v zálohe je prvým prezidentom v 26-ročných dejinách islamskej republiky, ktorý má vojenskú minulosť, ktorý pochádza z chudobných pomerov, a ktorý si ani nenahonobil majetok vďaka svojej pozícii v režime.

Najčastejšie slovo, ktoré sa vraj po zvolení Mahmúda Amadínedžáda do funkcie prezidenta v Teheráne opakovalo, je „zaminlarzeh“, po perzsky zemetrasenie. To je asi pocit tej modernejšej časti národa, ktorý sa pokúša absorbovať volebný šok. Najvyšší duchovný vodca a jediný skutočný vládca Iránu Ali Chameneí je zrejme spokojný, pretože vyhral jeho človek (nepochybne i jeho pričinením) – Mahmúd Ahmadínedžád je známy svojou vášnivou oddanosťou Chameneímu. Tí dvaja sa stretli ešte v roku 1979, na samom začiatku islamského teokratického režimu v Iráne, keď bol Chameneí námestníkom ministra obrany, a odvtedy sú si blízki. Ahmadínedžád bol v tých časoch na čele študentských zhromaždení, ktoré sa schádzali v prítomnosti ajatolláha Chomeiního. Tam sa založila aj študentská islamská organizácia Úrad pre posilnenie jednoty (Daftar-e tahkim-e vahdat), ktorá organizovala obsadenie veľvyslanectva USA v Teheráne (znamenalo totálnu krízu vzťahov Iránu a Ameriky a trvalo 444 dní, kríza vzťahov trvá dodnes). Vtedy Ahmadínedžád navrhoval vo vedení organizácie aj obsadenie sovietskeho veľvyslanectva, prehlasovali ho však. Podľa toho, čo vraví verejne dnes, z jeho radikalizmu neubudla ani tá príslovečná troška, ktorú zvykne mladým búrlivákom uberať vek. USA hneď odkázal, že mali právo prerušiť svoje zväzky s Iránom (čo iné mali urobiť, všakže, po takom brutálnom porušení medzinárodného práva akým bolo obsadenie ich ambasády), ale iba na rozhodnutí Iránu je, či chce obnoviť vzťahy s Amerikou. Zdá sa, že podľa Ahmadínedžáda nechce.

.zvláštnosti voľby

Do druhého kola prezidentských volieb postúpil Amadínedžád cez prvé kolo, ktoré bolo, podľa všetkých nezávislých pozorovateľov iránskeho politického diania, brutálne zmanipulované. Veľkú úlohu v tom zohrali Islamské revolučné gardy, aktivistickí mullahovia v mešitách, a tiež členovia Basidž – dobrovoľníckych milícií náboženských fanatikov. Basidž a Ansar Hizballáh sú vlastne organizované bandy, ktoré, ozbrojené palicami, železnými reťazami, nožmi a niekedy aj strelnými zbraňami, terorizujú obyvateľov a násilne zasahujú aj proti búriacim sa študentom. Zaútočili na nich aj pri protestoch pred dvomi rokmi. Vtedy pod tlakom verejnosti sľúbil iránsky minister vnútra rozsiahle zatýkanie týchto fanatických násilníkov. Ako sa ukázalo, bolo to úplne jalové gesto – ide o najvernejších ochrancov režimu.

Presne s takou sťažnosťou prišiel kandidát, ktorý skončil v prvom kole tretí (nepostúpil) – ajatolláh Mehdi Karrubi. Karrubi dokonca priamo obvinil zo spoluúčasti na konšpirácii Moktabu Chameneího, syna Najvyššieho duchovného vodcu. Najvyšší vodca ajatolláh Chameneí zareagoval osobným listom, v ktorom svojmu starému spojencovi Karrubimu odkázal, že takéto obvinenia sú „pod jeho dôstojnosť“ a „spôsobia krízu v Iráne“, čo on, Najvyšší vodca, nepripustí. Na to sa Karrubi vzdal všetkých svojich politických postov, vrátane postu poradcu Najvyššieho vodcu.

.zaujímavosti z biografie

            Ahmadínedžád sa stal členom jednotiek Islamských revolučných gárd v roku 1986, počas vojny s Irakom. Bojoval aj v extrateritoriálnych tajných operáciách proti kurdskému mestu Kirkuk v severnom Iraku a stal sa náčelníkom štábu jednotiek v západných provinciách Iránu. Po vojne bol aj viceguvernérom a guvernérom miest Maku a Khoy a poradcom ministra kultúry a islamského vedenia (nech už tam robil so svojim technickým vzdelaním čokoľvek). V politike však zostal takmer neznámou figúrou až do svojho menovania za starostu Teheránu v máji roku 2003.

            Ako starosta Teheránu urobil rázny koniec niektorým kozmetickým novotám, ktorými miernili islamskú prísnosť režimu predchádzajúci liberálnejší starostovia hlavného mesta. Mužom v štátnej službe nariadil nosiť brady a dlhé rukávy, zaviedol oddelené výťahy pre mužov a ženy a navrhol pochovať martýrov z iracko-iránskej vojny na hlavných námestiach Teheránu. S odchádzajúcim, platonicky reformným prezidentom Iránu Chatámím mal intenzívne spory práve kvôli reformám (Ahmadínedžád akékoľvek modernizačné a liberalizačné reformy odmietal) a podráždil ho natoľko, že mu Chatámí zakázal vstup na porady Rady ministrov, čo zvykne byť privilégium starostu hlavného mesta. Ahmmadínedžád vtedy povedal verejne o prezidentovi, že nevie nič o problémoch obyčajného ľudu (povedomá rétorika).

            Pred časom obvinil člen rakúskeho parlamentu Peter Pilz Ahmadínedžáda, že mal možno prsty vo vládou nariadených vraždách opozičných Iránčanov v rakúskom a nemeckom exile. Také obvinenie je však bez pádu iránskeho režimu ťažké dokázať. Podľa Ahmadínedžádovej biografie zverejnenej v internetovej Wikipedii obvinili tiež niektorí jeho odporcovia Ahmadínedžáda, že bol ten, ktorý v roli kata „poslednou strelou do hlavy“ dokončoval popravy politických väzňov zastrelených popravčou čatou v smutne známom teheránskom väzení Evin. Vykonal vraj až tisíc takýchto „rán istoty“. Ahmadínedžád to popiera.

            Isté je tiež, že podľa istých kritérií je Mahmúd Ahmadínedžád doposiaľ najvzdelanejším zo zvolených iránskych prezidentov. Jeho vzdelanie je, pravda, technické. Má doktorát z dopravného inžinierstva z iránskej najprestížnejšej univerzity a prednášal tam ako profesor.

.vnútropolitické dôsledky

            Iránsky exilový publicista Amir Taheri píše, že Ahmadínedžádovo víťazstvo nie je bezvýznamné napriek faktu, že prezident nemá významné právomoci a skutočným vládcom je Najvyšší vodca Chameneí. Zvíťazil totiž nielen nad najbohatším mužom Iránu (Rafsandžáním) ale zároveň aj nad najznámejšou politickou figúrou islamistického režimu. V Iráne bola doposiaľ moc do istej miery frakčne rozdelená – panovalo isté napätie medzi platonickými pokusmi o reformy, ktoré sa neúspešne snažil pretláčať doterajší prezident Chatámí, a fundamentalistickou klikou okolo Najvyššieho vodcu, ktorá moc kontrolovala a kontroluje. Podľa Taheriho celé dve desaťročia mnohé fungovalo akoby riadené autopilotom. Teraz obsadila táto klika všetky poschodia moci a môže dosadiť svojich najvernejších nominantov všade, na všetky kľúčové vládne posty. Na myšlienku reforiem na západný spôsob môže nateraz nespokojná stredná vrstva zabudnúť. Pred dvomi rokmi zatelefonoval jordánsky kráľ Abdullah II. prezidentovi Chatámímu a sťažoval sa, že Irán zakladá teroristické bunky v jordánskom hlavnom meste Ammáne. Chatámí mu iba bezmocne povedal, že nemá pod kontrolou všetky orgány vlády. To už Ahmadínedžád nebude môcť povedať, pretože Chameneího klika bude mať aj jeho prostredníctvom absolútnu kontrolu. Taheri v tejto súvislosti tiež poznamenal, že Rafsandžání ponúkal voličom čínsky model – kombináciu despotického politického režimu s kapitalistickou ekonomickou politikou. Ahmadínedžád sľúbil severokórejský model – totalitárny systém a riadenú ekonomiku. Všetko nasvedčuje tomu, že sľub dodrží. Irán, napriek ilúziám mnohých západných politikov a žurnalistov, a napriek tomu, že pravidelne organizuje prezidentské, parlamentné a komunálne voľby, nie je demokraciou. Ľudia si môžu vybrať iba z tých kandidátov, ktorých im určí režim. A Ahmadínedžád sa ani netají tým, že jeho predstava o islame a demokracia sa vzájomne vylučujú. Vášnivo odmieta slobodné trhové hospodárstvo a trvá predovšetkým na „náboženských povinnostiach“ a nie na ľudských právach.

.zahraničnopolitické dôsledky

            Má sa vonkajší svet začať obávať? Amir Taheri si myslí, že nie viac ako doteraz. Paradoxne sa môže ukázať, že transparentnosť a jednoznačnosť, ktoré priniesol výsledok týchto volieb, je užitočná. Prezident Chatámí obchádzal svet a miatol vládnucich západných politikov rečami o Hegelovi a Nietzschem. Vytváral tak lživú ilúziu, že Irán je, i keď svojim špecifickým spôsobom, súčasťou globálneho systému symbolizovaného Svetovou obchodnou organizáciou, ekonomickým fórom v Davose a podobne. Odteraz bude vidno jasne aj cez tie najružovejšie okuliare, že nie je. Chatámí mohol sprisahanecky žmurkať na Európanov pri rokovaniach o iránskom nukleárnom programe, Ahmadínedžád nebude. On je na nukleárny program hrdý a Irán bude o tom diskutovať ešte menej ústretovo ako doposiaľ. Ani to však nie je podstatná zmena – ani doteraz sa Irán nemienil programu vzdať, iba hral na čas. Najdôležitejšie bude, aby sa, aspoň v tejto veci, zbavili ilúzií o možnostiach diplomacie Európania. Inak sa problém nedostane nikdy tam, kam patrí – pred Bezpečnostnú radu OSN.

            Jedným z najhorších dôsledkov však môže byť narušenie zraniteľných výdobytkov demokracie v Iraku, kde sa podieľa na demokratickej moci šiítska väčšina, a v Libanone, kde je Iránom sponzorovaný šiítsky Hizballáh tiež hrozbou pre novonadobudnutú krehučkú demokraciu.

            Ani v iránskom raketovom programe netreba očakávať zmenu a nie je to radostná vyhliadka. Irán už úspešne otestoval raketu Šahab-3 postavenú na báze severokórejskej rakety No-Dong. Má dolet vyše 1300 kilometrov a dokáže na cieľ dopraviť bojovú hlavicu o váhe až 1000 kg. To znamená, že môže niesť aj nukleárnu hlavicu. Muláhovia ohlásili, že ich rakety sa musia obávať iba „utláčatelia a okupanti“, čím mysleli, pochopiteľne, Spojené štáty a Izrael. Izrael, ktorý je teraz v dosahu týchto rakiet, má dosť dôvodov na znepokojenie aj v súvislosti s iránskym nukleárnym programom. Raketa Šahab-3 už defilovala aj na vojenských prehliadkach v Teheráne, kde sa na nej vynímali nápisy hroziace zničením Izraela. Irán tiež usilovne vyvíja raketu Šahab-4, ktorá má mať podstatne väčší dolet – potenciálne niekoľko tisíc kilometrov. A to sa už netýka iba Izraela.

            Režim v Teheráne je zločinecký režim, na tom sa nezmení tiež nič. Nielen podľa Američanov, ale aj podľa všetkých dostupných údajov európskych spravodajských služieb je Irán najväčším štátnym sponzorom terorizmu. Platí, vyzbrojuje, organizuje a pomáha cvičiť nie len libanonský Hizballáh, ale aj palestínsky Islamský džihád a Hamas. Dnes najhľadanejší predstaviteľ teroristickej siete al-Kájda v Iraku Abu Musab al-Zarkáví operoval kedysi z Teheránu. Bol hlavou teroristickej organizácie al-Tawhid, ktorej členov zatkla pri príprave početných atentátov v Európe nemecká polícia. Dnes je Irán pravdepodobne hlavnou bázou zvyškov al-Kájdy. Nemecká tajná služba identifikovala v okolí Teheránu asi tucet táborov, kde našli teroristi z al-Kájdy útočisko po páde Talibanu v Afganistane. Michael Ledeen, odborník na iránske politické pomery, napísal, že Irán je srdcom temnôt.

Pred dvomi rokmi Irán zašumel bublinkami demokratickej revolúcie ako odzátkovaná fľaša sektu. Zátka je opäť pevne pritlačená.