Mapa stránky

Pondelok, 15 August 2005 00:00

Homeopatické „lieky“ sú predovšetkým skvelým obchodným artiklom a  svojim výrobcom zarábajú po celom svete, najmä však v Európe a Amerike, neskutočné peniaze. O to, či pri ich užívaní „lieči“ ochotných zákazníkov aj čosi iné ako starý známy placebo-efekt, sa vedú spory.

Vlastne sa vo vedeckej komunite spory o homeopatických „liekoch“ ani nevedú, lebo vedecký spor hodný toho mena narába na oboch stranách s merateľnými veličinami. Nazvime ich faktami, čisto pre jednoduchosť. Taký spor o liekoch možno viesť na základe obsiahlych klinických skúšok v prísne kontrolovaných podmienkach a spravidla sa má opierať o obhájiteľné chemické a fyzikálne vlastnosti preparátov a o známe fyziologické procesy v ľudskom organizme. Stúpenci homeopatie nič podobné nepotrebujú, ani nepoužívajú. Ich jazyk je zmesou nepotvrditeľných bludov z oblasti fyzikálnych vlastností látok, hmlistých povier o domnelých príčinách chorôb a terapeutických anekdot, so zavádzajúcou prímesou skutočnej medicínskej terminológie. Na tom nič nezmení ani fakt, že homeopatické „lieky“ predpisujú svojim pacientom mnohí skutoční lekári (väčšina z nich určite v dobrej viere, že svojim pacientom pomáhajú). Napriek ich dobrej viere lekárskej vede (a ľudskému poznaniu ako takému) podľa môjho názoru naozaj škodia, lebo pomáhajú prelomiť bariéru medzi skutočným ľudským poznaním a svetom pseudovedeckých bludov. A ich akademický titul pred menom iba účinne maže z myslí pacientov akékoľvek stopy oprávnenej skepsy a pochybností.

.stručná história homeopatie

Ilustratívny pohľad na začiatok príbehu homeopatie zhrnul jeden z jej popredných kritikov doktor Stephen Barrett (možno ho nájsť na stránke www.quackwatch.org). Na počiatku bol nemecký lekár Samuel Hahnemann, ktorý žil v rokoch 1755 až 1843. Celkom oprávnene mu nevoňali lekárske praktiky 18. storočia – ako púšťanie žilou, prikladanie pijavíc, klystíry a podobné fajnovosti – ktoré spôsobovali pacientom zrejme viac škôd ako osohu. Domnieval sa, povedané jazykom vtedajších predstáv, že tieto procedúry mali za cieľ „vyrovnať telesné ´tekutiny´ opačnými účinkami“, a navrhol preto „zákon podobností“ – predstavu, že symptómy choroby možno liečiť extrémne malými množstvami substancií, ktoré spôsobujú podobné symptómy u zdravých ľudí, ak sa podajú vo väčšom množstve. Samotné slovo „homeopatia“ pochádza z gréckych slov homoios (rovnaký, podobný) a pathos (utrpenie či choroba). Veda konca 18. storočia takéto úvahy pripúšťala, veď napríklad o mikroorganizmoch spôsobujúcich choroby sa vtedy nevedelo nič a lieky boli skôr výsledkom empírie ako systematického výskumu. Hahnemann a jeho žiaci dávali zdravým ľuďom, vrátane seba samých, najrôznejšie minerály, rastliny a iné substancie, a viedli si detailné záznamy o tom, čo pozorovali. Všímali si napríklad každé šklbnutie, kýchnutie, bolesť či svrbenie. Potom skompilovali to, čo si zaznamenali, do obsiahlych knižiek zvaných materia medica. Tie sa potom používali na nájdenie „korešpondujúceho“ lieku na pacientove symptómy.

Hahnemann vyslovil presvedčenie, že ľudské choroby sú poruchou schopnosti ľudského tela vyliečiť sa vlastnými silami, a že treba iba nepatrný podnet na to, aby sa začal tento „samoliečiaci“ proces. Podľa dr. Barretta tiež tvrdil, že chronické choroby sú prejavmi potlačeného svrbenia (psora), akejsi miazmy (z gréčtiny – znečistenie vzduchu škodlivinami) či zlého ducha. Najprv používal len malé dávky vytypovaných „liekov“, neskôr však začal používať ich extrémne rozriedené množstvá v presvedčení, že čím menšie množstvo použije, tým mocnejší bude účinok. Nazýva sa to „zákon infinitezimálnosti“ (infinitezimálne – nekonečne malé alebo veľké). To je, prirodzene, v priamom rozpore s bežne pozorovaným vzťahom medzi množstvom látky a jej účinkom. V mnohých vydaniach už bola publikovaná obsiahla príručka nazvaná Homeopathic Pharmacopeia, ktorá popisuje viac ako tisíc substancií, ktoré sú pripravované na homeopatické použitie. Väčšina je produktom homeopatických „overovaní“, ktoré robili stúpenci Hahnemannovho učenia v druhej polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia. Nešlo, samozrejme, o nijaké klinické testovanie v dnešnom slova zmysle. Stephen Barrett poznamenáva, že ani v tejto príručke sa nepíše nič o symptómoch či chorobách, ktoré sa majú týmito substanciami liečiť – to zostáva na praktizujúcich liečiteľoch a výrobcoch.

.záhadné typológie

            Mnohí homeopati tvrdia, že určití ľudia majú špeciálnu afinitu k určitému lieku (nazývajú to „konštitučným liekom“), ktorý bude u nich účinkovať proti najrôznejším chorobám. Také lieky treba predpisovať podľa „konštitučného typu“ konkrétneho človeka. Niežeby neexistovali rôzne typy ľudí, pomenovania a charakteristiky typov ľudí podľa homeopatov však vážne pripomínajú astrologické táraniny. Vymenovať všetky tie typy nemožno, tak aspoň niekoľko náhodne vybraných: Tak napríklad typ nazvaný Argent Nit. má byť bledý a vyzerať staršie, než je jeho skutočný vek. Má však byť veselý a ovplyvniteľný, na druhej strane často ustráchaný a ustarostený. A má sa stále ponáhľať a byť impulzívny. Rýchlo sa rozosmeje, rozplače a vybuchne. Má problémy s nervovým systémom, zažívaním a choroby postihujú častejšie jeho ľavú stranu. Má rád čokoládu, cukríky, soľ a syry. Alebo Arsen. Alb. typ – ten je štíhly, pestovaný a štýlový. Má jemné črty tváre a jemnú pleť. Na čele môže mať vrásky. Je nepokojný, často kritický a netolerantný. Doma i v práci je perfekcionistom a bojí sa byť sám. Konštantný presimista. Problémy má tiež so zažívaním a respiráciou (kašle, má astmu, ľahko prechladne). Má rád mastné jedlá, kávu, sladkosti, alkohol.

            Zaujímavý je tiež typ Ignatia. Štíhly, so sklonom ku kruhom pod očami. Môže mať unavený výraz a mimovoľné tiky okolo očí a úst, suché pery a často vzdychá. Rýchle a extrémne zmeny nálady sprevádza neschopnosť ukončiť vzťahy a tuhý návyk na kávu a cigarety. Máva nekonečný zoznam problémov koreniacich v citových traumách. Nemá rád (rada) sladké. Typ zvaný Lachesis má silný výraz, bledú pleť a občas pehy. Môže si často oblizovať pery. Je ambiciózny a tvorivý, zhovorčivý, žiarlivý a vlastnícky. Môže byť citlivý na hluk a podozrievavý k cudzím. Máva napríklad kŕčové žily, problémy s menopauzou, astmu a zle spáva. Nemá rád sladké nápoje, ale má rád kávu, alkohol a morské potvory. Typ Nux Vomica je za mladi tiež štíhly. Vyzerá elegantne, predčasne starne, môže mať kruhy pod očami, a tvár sa mu začervená, keď sa nahnevá či vzruší. Nedokáže relaxovať, môže byť závislý na sexe, alkohole a cigaretách, môže byť veľmi ambiciózny, netrpezlivý a netolerantný k nedokonalosti iných. Máva migrény, hernie a sennú nádchu. Má tiež rád mastnú, korenenú a bohatú stravu, syry a smotanu. Typ Pulsatilla zvykne byť mladá žena, ktorá môže mať nadváhu a vyzerá jemne a láskavo. Môže vyzerať mladšie, než je jej skutočný vek. Vlasy sú svetlé a pleť ružová. Ľahko sa červená a odpočíva často s rukami za hlavou. Je plachá a ľahko je ju vyviesť z miery. Nie je asertívna a môže byť nerozhodná. Ľahko sa rozplače, najmä pri dojemných filmoch. Vyhýba sa konfrontácii a miluje zvieratá. Trpí na „ženské“ choroby, problémy s kŕčovými žilami, problémy s pleťou a podobne. Miluje sladkosti a neznáša mastnú a korenenú stravu.

            Homeopati popisujú, prirodzene, i ďalšie typy s nemenej zmätenými charakteristikami a názvami ako Phosphorus, Sulphur, Silicea, Sepia a podobne. Stephen Barrett sa celkom oprávnene a ironicky pýta: „Vyzerá to ako racionálny základ pre diagnózu a liečbu?“ Nuž nevyzerá a každý skúsenejší lekár, psychiater či psychológ povie, že pri každom z tých „typov“ ide o zmäť vzájomne sotva súvisiacich osobnostných vlastností, telesných znakov a preferencií, ktoré sa môžu, ale najmä nemusia vyskytovať spolu a rozhodne sa nemôžu opierať o nijaké systematické a štatisticky obhájiteľné pozorovania.

.riedenie ad absurdum

            Homeopatické lieky sa pripravujú z minerálov, rastlinných substancií a niekoľkých iných látok. Ak je pôvodná substancia rozpustná, rozpustí sa najprv v pomere 1 ku 10, alebo 1 ku 100 v destilovanej vode a/alebo alkohole. Potom sa ňou dôkladne trasie (proces predpísaného trasenia sa nazýva „succussacia“). Ak ide o nerozpustnú látku, tá sa veľmi najemno zomelie a pridá v rovnakých pomeroch k práškovej laktóze (mliečny cukor). Tieto prípravné preparáty sa potom ďalej opakovane riedia (a usilovne trasú), až kým nie je dosiahnutá žiadaná (de)koncentrácia. Riedenie 1 ku 10 sa označuje rímskou číslicou X, riedenie 1 ku 100 rímskou číslicou C. Konzekventne riedenie 1X obsahuje jednu desatinu „účinnej“ látky, riedenie 3X jednu tisícinu, 6X jednu milióntinu. Jednu milióntinu „účinnej“ látky obsahuje aj riedenie 3C. Mnoho predávaných homeopatických liekov udáva pomer riedenia 30X, čo znamená, že pôvodná substancia bola rozriedená 1 000 000 000 000 000 000 000 000 000 000 krát. Ak predpokladáme, že kubický centimeter vody obsahuje asi 15 kvapiek, tak je to číslo väčšie než počet kvapiek v nádobe päťdesiatkrát väčšej ako Zem. Stephen Barrett uvádza, že sa prominentný fyzik Robert L. Park, predseda Americkej fyzikálnej spoločnosti, unúval vyrátať, že ak je minimálne zmysluplné množstvo nejakej látky jedna molekula, tak pri roztoku označenom ako 30C sa bude tá jediná molekula nachádzať v nádobe, ktorá má rozmery 30 miliárd krát väčšie ako naša Zem. Inými slovami pravdepodobnosť, že v ktorejkoľvek fľaštičke či balení homeopatického lieku označeného 30C natrafíte na jedinú molekulu „účinnej“ látky, sa rovná nule. Park tiež vyrátal, že ak chceme mať istotu, že užijeme aspoň jednu molekulu „účinnej“ látky údajne prítomnej v pilulkách označených ako 30X, musíme ich zjesť dve miliardy, čo by bolo asi tisíc ton laktózy a čohokoľvek iného, čo môže obsahovať. Populárny homeopatický liek proti chrípke, ktorý sa predáva pod názvom Oscillococcinum (reč je o ňom v nasledujúcom článku), nesie označenie 200C.

            Samotný Hahnemann si podľa Barretta uvedomoval, že pri takých extrémne vysokých riedeniach nie je prakticky žiadna šanca, že v roztoku zostane jediná molekula substancie. Veril však, že energické trasenie pri každom následnom kroku postupného riedenia zanecháva „duchu podobnú“ esenciu, ktorú už „nevnímajú ľudské zmysly“, a ktorá lieči oživením telesnej „vitálnej sily“. Súčasní zástancovia homeopatie tvrdia, že aj keď sa stratí posledná molekula pôvodnej substancie, zostáva „spomienka“ na substanciu, akási nepostihnuteľná stopa, ktorú molekula zanechá v roztoku. Toto tvrdenie nemožno, pochopiteľne, nijako dokázať a neopiera sa o nijaký pozorovateľný fyzikálny fakt. Patrí do kategórie tvrdení, ktoré Karl Popper označil za „nefalzifikovateľné“, teda nevyvrátiteľné. Z pohľadu vedy sa teda ani nemá zmysel nimi zaoberať – ide o blud. A predstava, že práve táto nevystopovateľná a imaginárna „spomienka“ na poslednú molekulu má liečebný účinok, je ešte absurdnejšia.

            Iným tvrdením stúpencov homeopatie je, že ich produkty vlastne pripomínajú vakcíny tým, že poskytnú malý podnet na naštartovanie imunitnej odpovede. Ani to prirovnanie nie je oprávnené, lebo množstvá účinných častíc vo vakcínach sú merateľné a následne vytvorené protilátky v krvi tiež možno poľahky zistiť, čo sa nedá povedať o žiadnom homeopatickom „lieku“.

.„výskumy“

            Napriek rôznym tvrdeniam v homeopatických publikáciách a na (nespočetných) homeopatických webových stránkach neexistuje v skutočnosti jediný naozaj nespochybniteľný výskum, ktorý by dokazoval skutočnú a opakovateľne overiteľnú účinnosť niektorého homeopatického preparátu. A nie, že by sa niektoré inštitúcie o zhodnotenie výskumov nesnažili. Stephen Barrett napríklad cituje z francúzskeho odborného časopisu Prescrire International, ktorý sa venuje hodnoteniu farmaceutických produktov a ktorý v roku 1995 uzavrel prehľad príslušnej literatúry takto: „Nakoľko sú homeopatické produkty vo všeobecnosti používané pri stavoch s rôznorodým vývojom, alebo takých, ktoré vykazujú spontánne uzdravenie sa (odtiaľ ich prístupnosť na placebo), často sú považované u niektorých pacientov za účinné. Predsa však, napriek veľkému množstvu porovnávacích skúšok vykonaných do dnešného dňa, neexistuje dôkaz, že je homeopatia účinnejšia ako placebo-terapia podaná pri identických stavoch.“

            V decembri 1996 bola publikovaná obsiahla správa Homeopatickej medicínskej výskumnej skupiny (Homeopathic Medicine Research Group – HMRG), čo bol panel expertov zriadený vtedajšou Komisiou Európskych spoločenstiev (dnešná Európska komisia). V skupine boli aj lekári homeopati, ale aj experti na klinický výskum, klinickú farmakológiu, bioštatistiku a klinickú epidemiológiu. Správa mala zhodnotiť publikovaný i nepublikovaný výskum o účinkoch homeopatie. Zo 184 posudzovaných štúdií iba 17 spĺňalo vôbec nejaké vedecké kritériá na hodnotenie, počet pacientov v nich však bol všeobecne prinízky na akékoľvek závery o účinnosti homeopatík v akejkoľvek špecifickej liečbe a iba niektoré ukazovali účinok odlíšiteľný od placeba. Povedané jednoducho, absolútna väčšina „výskumných štúdií“ sa ukázala ako bezcenná a u žiadneho homeopatického produktu nebola dokázaná účinnosť pre ktorýkoľvek terapeutický účel.

            Ak sú teda mnohí lekári i pacienti presvedčení o skutočnom účinku niektorých homeopatík, opiera sa ich presvedčenie o skúsenosť podopretú pozorovanými účinkami placebo-efektu (ten je korelátom ľudskej sugestibility) a spontánnych zlepšení stavu, ku ktorým by prišlo aj bez akéhokoľvek lieku. Pri placebo-efekte sa treba na okamih zastaviť. Niekedy sa totiž vraví, že zodpovedá za isté percento účinku každého lieku. Placebo-efekt sú, zjednodušene povedané, fyziologické zmeny, ktoré spôsobuje čisto psychologický faktor očakávania. Preto musí každá kontrolovaná štúdia účinku ktoréhokoľvek lieku obsahovať takzvanú dvojitú slepú skúšku, pri ktorej ani lekári, ani pacienti nevedia, či dostávajú skutočný liek, alebo nejaké neškodné placebo (nejakú neutrálnu látku).

.„elektrodiagnostika“ v homeopatii

            Medzi pseudovedecké pomôcky niekedy používané praktizujúcimi homeopatmi patrí aj tzv. elektrodiagnostika. Za jej vynálezcu sa považuje nemecký lekár Reinhold Voll, ktorý sa od päťdesiatych rokov uplynulého storočia venoval akupunktúre. Ide o prístroj, ktorý v podstate zaznamenáva zmeny elektrickej vodivosti (či elektrického odporu) ľudskej kože z rôzne upravených elektród umiestnených na koži. Nie je to nič prevratné a snímanie zmien kožnej vodivosti je aj súčasťou (často hlavnou súčasťou) polygrafu, ktorý slúži ako povestný „detektor lži“. Sám som sa zúčastnil veľkého množstva experimentov so snímaním zmien elektrickej vodivosti kože ešte ako pracovník Ústavu experimentálnej psychológie SAV a povedať sa dá o nich jediné – ide o nešpecifickú odpoveď organizmu na akýkoľvek podnet. Každý vzruch sa prejaví v podstate rovnako – zvýšením vodivosti s asi jeden a pol sekundovým oneskorením po podnete – nech už je podnetom nečakané tlesknutie dlaní, iný nepríjemný či hlasitý zvuk, zákerná otázka, alebo nepríjemná spomienka. V detektore lži sa tento fenomén využíva tak, že je kľúčová otázka pribalená medzi celkom nevinné otázky, ktoré spravidla vyvolajú len miernu reakciu. Počíta sa s tým, že človek, ktorý práve klame, nedokáže potlačiť reakciu svojho autonómneho (teda vôli nepodliehajúceho) nervového systému. Zmena elektrickej vodivosti kože je totiž spôsobená aktivitou sympatiku, časti autonómneho nervového systému, ktorý, medzi iným, zodpovedá za sekréciu adrenalínu, ale i činnosť potničiek a vylučovanie potu. V každom prípade sa nedá očakávať, že by sa z jednotlivých, akupunktúrnych či neakupunktúrnych, bodov na tele snímalo čokoľvek, čo by mohlo napomôcť skutočnej diagnostike konkrétnych a lokalizovaných (napríklad nádorov) telesných ochorení.

            V praxi potom používajú niektorí praktizujúci homeopati taký prístroj, obyčajne vybavený rôznymi „pípatkami“ a počítačovým zaznamenávaním priebehu merania, na určovanie potrebných homeopatických liečiv. Nepýtajte sa ako, je to ich tajomstvo. Pacient však má v každom prípade pocit, že sa stretol s najnovším výkrikom modernej vedy. Na trhu sú rôzne sofistikovane vyzerajúce prístroje, ktoré nesú názvy ako Accupath 1000, Interro, Dermatron a podobne. Stoja nekresťanské peniaze a na ľahkoverných ľuďoch aj zarábajú nekresťanské peniaze. Pri žiadnom z nich nejde o nič iné, ako o prosté snímače elektrickej vodivosti kože.

.prečo tomu ľudia veria?

            Pri počiatkoch homeopatie bola odpoveď jednoduchá: homeopatické lieky boli rozhodne menej nebezpečné než tie, ktoré väčšinou používala oficiálna medicína na konci osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia. Vlastne to boli (a dodnes sú) neškodné fľaštičky s destilovanou vodou či rozriedeným alkoholom, alebo tabletky z laktózy. Tak to začali lekári používať – niekedy, keď pomohol i Pánboh a matka príroda, pomohli, nikdy neuškodili. Dnes je odpoveď o niečo zložitejšia a mnohovrstvová.

            Jedným z faktorov je nezničiteľná viera v mágiu nepoznaného, ale možného. Magické riešenia sú omnoho zaujímavejšie ako tie všedné a zrozumiteľné. A ešte aj majú príchuť módnej „alternatívy“ či protestu. Homeopatický liek ponúka zároveň pseudoteóriu, ktorej laik ľahko uverí a odborník nemá ako vyvrátiť. Teória totiž nenarába s faktami, ale s bombasticky sa tváriacimi konštruktami – konštitučný typ, konštitučný liek, pamäťová stopa substancie v zriedenej látke, princíp infinitezimálneho riedenia, nervová energia, pomoc telu vyliečiť sa vlastnou silou, a podobne. Veľmi zavádzajúca je tiež všeobecne prijatá terminológia, ktorá mnohé podfuky a blúznenia označuje napríklad za alternatívu. Samotné slovo „alternatívna“ (napríklad liečba), ktoré médiá bezmyšlienkovite opakujú, podsúva ilúziu viacerých rovnocenných možností, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú rovnocenné. Na jednej strane je veda so svojou opatrnosťou, vedľajšími účinkami a skepsou, na druhej strane psychologicky lákavá „alternatíva“, ktorá predáva nádej, ale iba nádej. Celé je to vlastne obchod s nádejou. Diskusia o tom, či je vlastne homeopatický „liek“ neúčinným podfukom alebo účinným liekom, sa tak stráca vo vate samonosných slovných spojení, ktoré vytvárajú vzdušný zámok pseudoteórie prázdnej ako jarmočný bubon. Ale pravoverní nediskutujú, iba deklamujú zaklínadlá a veria. Mnohí tiež veria jednoducho všetkému, čo je niekde „oficiálne“ napísané – v bulvárnej tlači, v reklame, na nespočetných internetových stránkach.

            Niekedy je však motívom jednoducho ľudské zúfalstvo. Mnohí ľudia sú vystavení natoľko vážnym zdravotným problémom, že majú dôvod na zúfalstvo a chytajú sa čohokoľvek, čo im na chvíľu poskytne nádej. Mnohé obete rakoviny, artritídy, sklerózy multiplex či AIDS sú týmto spôsobom zraniteľné.

.je to iba podvod?

            Podvod je prisilné slovo. Predpokladá totiž, že homeopatickí liečitelia vedia, že obchodujú s bezcennými preparátmi a vedome zarábajú na ľudskej ľahkovernosti, a že užívatelia homeopatických liečiv sú ich obete a naivní hlupáci. Väčšinou to tak nie je. Homeopati i užívatelia homeopatických liekov, zdá sa, väčšinou svojej metóde veria, podobne ako napríklad členovia scientologickej cirkvi veria bludom svojho zakladateľa Hubbarda o „dianetike“. Jedni sú jednoducho pravoverní, ktorí stratili, či nikdy nemali kritický odstup a potrebnú skepsu, tí druhí zasa dôverujú tomu, čo im ponúka mediálne a sociálne prostredie. Možno lepšie slovo ako podvod je podfuk, hoci ani to celkom nevystihuje neprítomnosť zjavného úmyslu klamať. Najlepšie by bolo asi hovoriť o kolektívnom sebaklame. Treba však dodať, že o sebaklame krajne škodlivom. Prítomnosť homeopatických „liekov“ na pultoch skutočných lekární vedľa skutočných liekov mieša svet bludov a svet vedy neodpustiteľným spôsobom. Ponúka ilúziu neexistujúcej alternatívy k skutočnému ľudskému poznaniu, zneostruje jeho kontúry a znehodnocuje ho.

            K výrobcom homeopatických „liekov“ už nemusíme byť natoľko zhovievaví a pokojne môžme použiť slovo podvod. Ide o veľké a bohaté firmy, ktoré o podmienkach testovania skutočných liečiv musia vedieť všetko. Vedia teda presne, s čím obchodujú. Najmä vďaka nim a ich agresívnemu marketingu je homeopatia dokonalým podfukom a nemravným obchodom s ľudskou nádejou. Vlastne víťazstvom nádeje nad rozumom.