Mapa stránky

Utorok, 19 September 2006 00:00

„Kdo je ostatně pionýr modemího žurnalismu? Žádný Hemingway, ktery psal o svých zážitcích v zákopech na frontě, žádný Orwell, který strávil rok života s pařížskou chudinou, žádný Egon Erwin Kisch, znalec pražských prostitutek, ale Oriana Fallaci, která mezi léty 1969 a 1972 publikovala v italském týdeníku Europeo cyklus rozhovorů s nejslavnějšími politiky doby. Ty rozhovory byly víc než pouhé rozhovory; byly to souboje. Mocní politikové, dříve než pochopili, že se bijí za nerovných podmínek – protože otázky směla klást jen ona a ne oni – už se svíjeli na podlaze ringu K. O.“   Milan Kundera, Nesmrtelnost

Talianskej novinárke a spisovateľke Oriane Fallaci hrozí väzenie. Aktivistický sudca Armando Grasso v talianskom Bergame rozhodol v predbežnom konaní, že jej najnovšia kniha Sila rozumu (La Forza della Ragione) obsahuje osemnásť tvrdení „jednoznačne urážajúcich islam a moslimov“. Nie je to prvá žaloba proti Oriane Fallaci. Vlnu podobných vyvolala už jej kniha Hnev a hrdosť, ktorú napísala ako reakciu na zničenie dvojičiek Svetového obchodného centra v New Yorku v septembri roku 2001. Žiadna neuspela, ale Oriana bola vystavená doslova intelektuálnemu lynčovaniu zo strany šokovaných a pobúrených politicky korektných elít. Islamistickí fanatici sa jej vyhrážali smrťou – podobne, ako predtým Salmanovi Rushdiemu. A zažila tiež neskutočný obchodný úspech svojej vášnivej a vášnivo politicky nekorektnej knihy. Nik pred ňou a nik po nej nebol tak brutálne otvorený. Hnev a hrdosť si kúpili milióny ľudí. Aj o Silu rozumu sa ľudia trhajú, aj Sila rozumu vyvoláva búrku nevôle – aktivistických moslimov a ľavicových intelektuálov.

.vojnová korešpondentka a spisovateľka

Rodená Florenťanka Oriana Fallaci je rozhodne jednou z najslávnejších novinárok sveta. Bola vždy odvážna a nekompromisne úprimná. Nemala ani pätnásť, keď sa po boku svojho otca zúčastnila protifašistického odboja. Ako vojnová korešpondentka pochodila všetky bojiská sveta - od Vietnamu, cez Afriku a Afganistan, až po vojnu v Zálive. Počas masakry v Mexico City v roku 1968 bola ťažko zranená a hodili ju do márnice spolu so stovkami mŕtvych. Prežila možno zázrakom. Ako novinárka interviewovala, nekompromisne a tvrdo, množstvo známych postáv - medzi inými Jásira Arafata (tým odvtedy hlboko pohŕda), dalajlámu (toho si odvtedy hlboko váži), neskôr zavraždeného pakistanského prezidenta Zulfikara Ali Bhuta, ktorý jej vyrozprával smutný príbeh svojej staršej manželky, s ktorou sa museli vziať na príkaz starších. Interviewovala aj iránskeho šacha, Sammyho Davisa juniora, Henryho Kissingera, ajatolláha Chomejního, rozhovor s ktorým dramaticky prerušila, i vodcu talianskych komunistov Enrica Berlinguera. Boli to zvláštne interview. Nikdy sa nebála vysloviť v nich aj vlastné názory a na svojich kritikov kašľala.

Vojna vo Vietname ju pobúrila a so všetkou rozhodnosťou to aj napísala. Potom navštívila Hanoj a druhá strana vojny, tá komunistická, ju pobúrila ešte viac – a tiež to napísala. To bolo čosi, čo si v čase všeobecných protestov proti vojne vo Vietname nedovolil nikto iný. Talianski komunisti a celá západná ľavica, čo bola v tom čase dominantná časť médií a akademickej obce, na ňu zúrivo zaútočili – komunistický Vietnam bol vtedy ich ikonou a bol tabu. Komunistami však vždy pohŕdala, rovnako ako fašistami.

Bola jedna z mála, ktorá videla hrôzu a surovosť islamu už v čase sovietskej invázie do Afganistanu a napísala to. Oriana Fallaci pochodila islamský svet a pozná ho. V Dhake v Bangladeši videla na štadióne verejnú popravu (bajonetmi) dvanástich údajných previnilcov proti viere, ktorých potom organizovaný dav rozdupal na beztvarú masu. Bola v Afganistane a videla zmrzačených vojakov s odseknutými rukami a nohami, ktorých zachránili kamaráti, a ktorí prosili o smrť. Videla aj strašnú reportáž nakrútenú počas vlády Talibanu a mučené a kameňované (údajne neverné) ženy. Písala o popravách a nekonečnom ponižovaní žien v celom islamskom svete, nie len v Afganistane, kde smeli chodiť iba v burkách, ktoré ich premenili na beztvaré bytosti pozerajúce na svet malým priezorom, kde mali zakázané vzdelanie, kde sa nesmeli ani smiať. S veľkou zlosťou písala aj o znetvorovaní pohlavných orgánov mladých dievčat (tzv. obriezka, čiže mäsiarske odstránenie klitorisu – údajne na príkaz Koránu) a kameňovaní žien v mnohých islamských krajinách. „Na každej skúsenosti zanechávam oddrapené kúsky svojej duše,“ priznala sa.

.krédo a choroba

Písala vždy to, čo považovala za pravdu, bez ohľadu na svoju obľúbenosť či bezpečnosť. Vraví, že keď píše, vracia sa k textu a znovu a znovu ho prepisuje. Miluje písanie a seba vidí skôr ako spisovateľku. Okrem novinárskych článkov a rozhovorov je autorkou viacerých veľmi rozdielnych kníh. Napríklad knihu Jeden muž venovala svojmu gréckemu milencovi Alekosovi Panagoulisovi, ktorý bojoval proti gréckej vojenskej junte a zavraždili ho. List dieťaťu, ktoré sa nenarodilo je fiktívnym rozhovorom matky s jej ešte nenarodeným dieťaťom o tom, čo ich čaká. Zbierka jej rozhovorov s politikmi vyšla v knihe Interview s históriou. V nej vyslovila aj toto svoje novinárske vyznanie: „... dejiny sa dnes zapisujú v tom okamihu, keď sa dejú. Okamžite môžu byť prenášané tlačou, rádiom, televíziou. Môžu byť interpretované a možno o nich vášnivo diskutovať. Preto mám rada žurnalizmus. Preto sa bojím žurnalizmu. Žurnalizmus je mimoriadnym a strašným privilégiom. Nie náhodou, ak si to uvedomujete, vás stravuje stovkami pocitov nedostatočnosti. Nie náhodou, keď prežívam udalosť či dôležité stretnutie, zmocní sa ma to ako vnútorné utrpenie, strach, že nemám dostatok očí, dostatok uší, dostatok rozumu dívať sa a načúvať a rozumieť – ako červ zavŕtaný v dreve histórie.“

Dnes má Oriana Fallaci 75 rokov, žije v New Yorku a je ťažko chorá – zomiera na rakovinu. Pred vášnivou esejou Hnev a hrdosť desať rokov mlčala a pracovala na svojom románe, ktorý nežne nazýva svojim dieťaťom. Tunku Varadarjan, novinár z The Wall Street Journal, ktorý s ňou robil nedávno interview, napísal, že jej choroba jej umožňuje momentálne prijímať iba tekutiny – a tak pili počas rozhovoru šampanské. Keď sa jej opýtal, ktorého zo súčasných lídrov obdivuje, prekvapujúco povedala: „Cítim sa menej sama, keď čítam Ratzingerove knihy. Som ateista, a ak si ateista a pápež myslia to isté, musí byť na tom niečo pravdy. Je to tak jednoduché. Musí tu byť nejaká ľudská pravda, ktorá je v pozadí náboženstva.“ Veľmi si vážila aj Jána Pavla II., ktorý bol podľa nej „bojovník, ktorý spravil dokonca viac pre koniec Sovietskeho zväzu ako Amerika,“ ale nevie mu odpustiť jeho „slabosť voči islamskému svetu. Prečo, prečo bol taký slabý?“

V taliančine sa domnelý prečin Oriany Fallaci proti islamu nazýva vilipendio (čosi ako hanobenie, znevažovanie, zneucťovanie), proces v Bergame je stanovený na jún roku 2006 a ona sa z toho slova i procesu smeje. Veľmi trpko smeje. Varadarjanovi povedala: „Ani neviem, či tu v tom čase ešte budem. Moja rakovina je natoľko zlá, že si myslím, že som došla na koniec cesty. Aká škoda. Rada by som ešte žila nie len preto, že rada žijem, ale aj preto, lebo by som rada videla výsledky súdu. Myslím si, že ma uznajú vinnou.“

.kto to žaluje?

            Sudca v Bergame sa rozhodol prijať obvinenia proti Oriane Fallaci od istého Adela Smitha, prezidenta organizácie, ktorá sa nazýva Moslimská únia Talianska. Nie je to významná, ani veľká organizácia. Abdallah Radwan, generálny sekretár Islamského kultúrneho centra v Ríme, médiám povedal, že Smith nereprezentuje ani hŕstku moslimov a Mario Scialoja, predstaviteľ Svetovej ligy moslimov a bývalý taliansky veľvyslanec v Saudskej Arábii, dokonca poznamenal pre Radio Vatikán, že Smith reprezentuje seba a možno ešte dvoch či troch ľudí. Ale Adel Smith nie je neznámou postavou. 43-ročný bradatý potomok Taliana škótskeho pôvodu a Egypťanky konvertoval vraj na islam v roku 1987 a prvú slávu získal, keď sa v roku 2001 pokúšal dosiahnuť, aby sa odstránila či zničila neopísateľne vzácna freska Posledný súd od Giovanniho da Modenu, namaľovaná v roku 1415 v katedrále v Bologni. Tento klenot stredovekého umenia vraj uráža islam tým, že zobrazuje proroka Mohameda hodeného do pekla, úplne nahého, s hadom okolo tela a s démonom nablízku. Je to pomerne drobná a ťažko prístupná freska a Don Oreste Leonardi, prefekt sakristie bolognskej katedrály, vraví, že identifikácia figúry drobným gotickým písmom je natoľko miniatúrna, že je skoro neviditeľná. Takmer 600 rokov freska nikoho nepoburovala, ani moslimov, ktorých žije dnes v Bologni veľa. Do katedrály príliš nechodia. Adel Smith písal v tomto zmysle listy i pápežovi a bolognskému arcibiskupovi a vyzýval miestnych moslimov k demonštráciám. Smith žiadal tiež, aby sa z talianskych škôl stiahli diela Danteho, ktorým to vraj začalo, lebo napísal Inferno, v ktorom tiež umiestnil Mohameda do deviateho kruhu pekla. Smith okrem iného vyhlásil, že islam nikdy neurazil kresťanstvo takýmto spôsobom – nikdy nemaľoval obrázky Ježiša Krista či Panny Márie na steny mešít. Zabudol dodať, že to nebolo vedené úzkostlivou obavou islamu o city kresťanov, ale tým, že islam jednoducho zakazuje zobrazovanie ľudského tela v umení.

.po freske krucifix... a pápež

            Tým sa výpočet Smithových patologických exhibícií, prirodzene, nekončí. Žaloval tiež pápeža Jána Pavla II. a (vtedy ešte) kardinála Ratzingera, že ich komentáre ku kresťanskej viere znevážili islam a sú porušením talianskej ústavy. Išlo konkrétne o to, že Ján Pavol II. napísal v roku 1994, v knihe Prekročenie prahu nádeje, že „bohatstvo zjavenia Boha“ v biblickom starom a novom testamente bolo „odsunuté“ v islame. Jozef Ratzinger, dnes Benedikt XVI., si zasa dovolil v roku 2000 napísať, že ľudia inej viery sú vo „vážne nevýhodnej situácii“ v porovnaní s katolíkmi, keď ide o ich spasenie. Adel Smith nepolemizoval, rovno žaloval (samozrejme neúspešne).

            Potom sa pustil do boja proti krucifixom na talianskych školách. Obrátil sa na súd s tým, že jeho synovia Chaled a Adam musia byť ušetrení v triede dedinskej školy pohľadu na Ukrižovaného na stene, prinajmenej ak nebude vedľa aj polmesiac. Istý zmätený sudca dal dokonca sťažnosti „našich moslimských spoluobčanov“ za pravdu, ale strhli sa búrlivé protesty obyvateľstva, dokonca aj zo strany komunistov a ateistov (podľa nich je krucifix súčasťou nie len náboženského kréda, ale kultúrnej tradície krajiny), a tak sa kríže vrátili na stenu. Potom vec zaspala. Nie však Adel Smith, ktorý v Nemocnici svätého spasiteľa v Aquile strhol v miestnosti, v ktorej ležala jeho chorá matka, zo steny krucifix a vyhodil ho z okna.

            Istej absurdnej zábavnosti na kauze Adela Smitha, ktorý žaluje tentokrát Orianu Fallaci za znevažovanie islamu, dodáva, že jeho samého odsúdil taliansky súd nedávno, 14. júna 2005, za ten istý prečin – hanobenie náboženstva. 4. januára 2003 totiž, počas živého vysielania na jednom z talianskych televíznych kanálov, opakovane označil kresťanstvo za „zločineckú organizáciu“, pápeža Jána Pavla II. opísal ako „cudzinca, ktorý vedie cirkev a podvodníka“. A krucifix pomenoval „miniatúrnou zdochlinou“.

            Adela Smitha s obľubou pozývajú do televíznych relácií, vždy to totiž zaváňa „akciou“. V januári, v relácii venovanej vzťahu medzi islamom a Západom, vyhlásil, že útok na newyorské dvojičky bol dielom americkej tajnej služby. Vzápätí sa na neho s výkrikom „terorista“ vrhol Carlo Pelanda, novinár z denníka Il Foglio. Vymenili si potom niekoľko úderov a kopancov, vraj bez vážnejšej ujmy. O niekoľko dní, počas inej televíznej relácie, vtrhla do štúdia skupina mladých mužov v čiernom, ktorí sa označujú ako Forza Nuova (Nová sila) a Smitha, spolu s jeho partnerom Massimom Zucchim zmlátila. Teda najmä Zucchiho, lebo Smith strávil väčšinu bitky skrytý za stoličkou. Forza Nuova je približne rovnako „reprezentatívna“ organizácia ako Smithova Moslimská únia Talianska.

            Natíska sa neodbytná otázka: prečo sa zaoberať psychopatom, od ktorého sa dištancujú vo väčšine aj talianski moslimi? Odpoveď je však jednoduchá: preto, lebo sa jeho absurdnou agendou zaoberá – celkom vážne – aj taliansky súd v Bergame.

.čo takého Oriana napísala?

            Sudca Armando Grasso prebral vo svojej obžalobe argumenty Adela Smitha. Ten obvinil Orianu Fallaci z osemnástich výrokov, ktoré, podľa jeho tvrdenia, „skresľujú skutočné historické fakty a vymýšľajú si nové“, a obvinil ju tiež, že klame. Súd si bude ale musieť najať menšiu armádu historikov, pretože na ňom bude spočívať dôkazné bremeno. Ak to urobí, celkom zaujímavým výsledkom procesu (ak sa ho Oriana Fallaci dožije) by mohlo byť, že vlastne napísala pravdu. To nie je až také nepravdepodobné, hoci to bola pravda príkra, napísaná bezohľadne a s veľkou dávkou emócií.

            Napísala napríklad, že keď v roku 883 arabskí džihádisti obsadili kláštor Montecassino, zabávali sa tak, že na oltári zbavovali mníšky panenstva. Ťažko povedať z akého historického zdroja Oriana túto informáciu čerpala (nepísala akademickú štúdiu a tak to neuviedla), isté je však, že kláštor vypálili a zabili jeho predstaveného sv. Bertaria. Isté je tiež, že prax znásilňovať „ukoristené“ ženy, mníšky či nemníšky, bolo bežnou praxou moslimských dobyvateľov. Mali na to, podľa svojho najlepšieho presvedčenia, zákonné právo. Tento spôsob „legislatívy“ zaviedol už prorok Mohamed, ktorý po úspešnej bitke povedal svojim mužom: „Choďte a vezmite si ktorékoľvek dievča za otrokyňu,“ čo, prirodzene, obnášalo aj sexuálne práva. Keď Mohamed zmasakroval židovský kmeň Kurajza v Medine, ako píše jeho prvý životopisec Ibn Išak, nechal najprv vykopať na trhu v Medine hlboké zákopy. Potom si nechal privádzať mužov kmeňa Kurajza a odsekával im hlavy do tých zákopov. Keď takto zabil 600 či 700 mužov (Ibn Išak si myslí, že ich mohlo byť až 900), prorok si zobral ženu, z ktorej práve spravil vdovu, Rajhanu bin Amr, za svoju ďalšiu konkubínu. Životopisec nespomína nič o jej súhlase.

V roku 993, keď džihádisti dobyli grécke Thesaloniky, vraj, podľa očitých svedkov, pozabíjali staršie mníšky, a tie mladšie a krajšie si zobrali na zábavu. Historik Steven Runciman napísal vo svojej knihe o páde Konstantinopola (dnešný Istambul) do rúk moslimov v roku 1453, že mnohé mníšky sa v úzkosti pred znásilením hodili do studní. Isto, bola vtedy taká doba a ani iní dobyvatelia sa nechovali v tých časoch príliš ohľaduplne, ale že by taký popis bol hanobením islamu? Neznevážili ho tí džihádisti?

.ďalšie Orianine hriechy

Nemožno tu citovať všetky výroky Oriany Fallaci, ktoré vyvolali spravodlivý hnev Adela Smitha a onoho aktivistického sudcu, stačí však vybrať niekoľko. Oriana Fallaci: „Medzi snami, ktoré snívajú synovia Alaha už roky, je sen o vyhodení do vzduchu Giottovej veže či veže v Pise, alebo kupoly chrámu svätého Petra, alebo Eifelovej veže, alebo Westminsterskej katedrály, alebo katedrály v Kolíne, a tak ďalej...“ Sudca v Bergame asi nevie, že francúzske úrady zatkli, ani nie tak dávno, skupinu alžírskych islamistov v Paríži, ktorí pripravovali presne to – bombový útok na Eiffelovu vežu.

Oriana Fallaci: „Za posledných dvadsať rokov zabili teroristi šesťtisíc ľudí na slávu Koránu. Poslušní jeho veršom.“ Neoslavoval snáď Usáma bin Ládin svoj úspech 11. septembra 2001 veršami z Koránu. Nepublikoval Abu Musab al-Zarkáwí podrobnú obranu svojich vrážd opierajúcu sa o Korán?

Oriana Fallaci: „...mrzačenie, ktoré vnucujú moslimi malým dievčatkám, aby im zabránili mať v dospelosti pôžitok zo sexuálneho aktu. Je to ženská kastrácia, ktorú moslimi praktizujú v dvadsiatich ôsmych krajinách islamskej Afriky, a pre ktorú zomiera dva milióny osôb každoročne na sepsu či pre stratu krvi...“ To si však Oriana Fallaci nevymyslela a dokonca nórsky (!) parlament prijal nedávno zákon, ktorý stanovuje povinnosť kontrolovať či dievčatá nemajú znetvorené pohlavné orgány. Urobil to kvôli rozmáhajúcim sa praktikám tohto druhu medzi moslimami žijúcimi v Nórsku.

Oriana Fallaci: „Napriek masakrom, ktorými nás zakrvavili synovia Alaha a ktorými zakrvavili seba za uplynulých tridsať rokov, vojna, ktorú islam vyhlásil Západu... je kultúrna vojna... zabíjajú nás aby nás ohli. Aby nás pokorili... Ich cieľ nie je naplniť cintoríny. Ani zničiť mrakodrapy... Cieľ je zničiť našu dušu, naše idey. Naše pocity a naše sny. Cieľ je podrobiť si znovu Západ.“ Možno to znie exaltovane, ale sudca v Bergame zrejme nikdy nepočul o saudskom šejkovi Muhammadovi bin Abd A-Rahmanovi, imámovi na saudskej vojenskej akadémii, ktorý nedávno vyhlásil: „Budeme ovládať územie Vatikánu; budeme ovládať Rím a zavedieme v ňom islam. Áno, kresťania, ktorí vyrezávajú kríže do pŕs moslimov nám budú ešte pokorne platiť džizja (daň z hlavy, ktorú, podľa islamského práva, platia nemoslimi žijúci pod moslimskou vládou), alebo konvertujú na islam.“ Blud o tom ako kresťania vyrezávajú nožmi moslimom na prsia kríže, je na Strednom východe rozšírený a džihádistické reči, ako tá horeuvedená, sú v ústach wahhábistických imámov celkom bežné.

Oriana Fallaci: „Náš Ježiš z Nazaretu... dali ho (moslimi) do Danna, kde sa napcháva ako Trimalchion, pije ako ožran, súloží ako sexuálny maniak.“ No znie to hrozne, Oriana zvolila opäť expresívny slovník, ale „danna“ či „džanna“ je islamský raj, ktorý sa podľa Koránu vyznačuje práve nadbytkom jedla, pitia a povoľných žien k dispozícii dobrým moslimom a predovšetkým martýrom. A Ježiš, ktorý je považovaný za jedného z prorokov islamu, podľa moslimov v tom raji nepochybne je.

Dalo by sa ešte pokračovať, ale aj zo zvyšných, vraj pre islam znevažujúcich výrokov vyplýva, že sudca v Bergame bude mať skutočne nesmierne komplikovanú úlohu – dokázať, že sú nepravdivé. To, že Oriana použila až urážlivo priamy jazyk, dokazovať nemusí. Ona tak píše. Nuž ale čo s tým na súde? Zaujímavý je komentár (aj u nás známeho) Giovanniho Sartoriho, profesora Kolumbijskej univerzity a emeritného profesora univerzity vo Florencii. Ten povedal, že hoci s ňou nesúhlasí celkom vo všetkom, predsa však „Oriana Fallaci musí mať pravdu, lebo tí, ktorí ju obviňujú, sa tak dôkladne mýlia.“

.paragraf

            Paragraf 403 talianskeho Trestného poriadku, podľa ktorého chcú súdiť Orianu Fallaci, hovorí, že ktokoľvek urazí štátne náboženstvo, prostredníctvom hanobenia (vilipendio) niekoho, kto ho vyznáva, potrestá sa trestom väzenia až do dvoch rokov. V roku 1975 taliansky Ústavný súd vysvetlil, že „hanobenie náboženstva... je (vyjadrenie) zneuctenia, zneváženia, urážky... ktoré je súčasne zraňujúce pre veriaceho (pretože poškodzuje jeho či jej osobu) a porušuje etické hodnoty, ktoré, z objektívneho hľadiska, živia a udržiavajú náboženský fenomén“. Pod štátnym náboženstvom sa pôvodne rozumel katolicizmus, dnes zrejme (je to iba môj dohad) ktorékoľvek štátom uznané náboženstvo.

            Zvláštny jazyk, ktorý ponecháva na voľnú interpretáciu mnohé otázky – najmä ak sa aplikuje v súvislosti s islamom. Ktoré sú to, v tomto prípade, etické hodnoty, ktoré živia „náboženský fenomén“? Napríklad taká ľudská rovnosť, ako ju chápe európske právo, kresťanstvo i celá západná civilizácia, neobstojí. Podľa šarie, ktorá je pre islam jedinou legitímnou literou práva, nie sú rovné ani ženy s mužmi (napríklad ich svedectvo pred súdom má iba polovičnú hodnotu), o nemoslimoch či neveriacich ani nehovoriac. Ateistom a polyteistom (napríklad hinduistom) neprislúchajú žiadne práva. Navyše samotný Korán adresuje ľuďom iného vyznania (nemoslimom, kresťanom, židom, polyteistom, neveriacim) toľko hanobiacich, znevažujúcich, zneucťujúcich a inak urážajúcich výrokov (napríklad o premieňaní na svine a opice), že napĺňa každučký aspekt trestného činu podľa paragrafu 403 – tak, ako ho vysvetlil taliansky Ústavný. Podobne, ako to robia nespočetné kázne imámov v európskych mešitách a tlač a médiá v celom arabskom svete každodenne. Zakážeme Korán? Zakážeme moslimom hovoriť, spolu so svojim prorokom, že celý kresťanský koncept svätej Trojice je blasfémiou a dôkazom kresťanského polyteizmu? Určite nie, hoci mnohých z nás to poburuje. Prečo potom zakázať hovoriť a písať Oriane Fallaci čo si myslí?

.vilipendio

            Nevedno, ako súd s Orianou Fallaci dopadne. Taliansky minister spravodlivosti vyjadril nad tým, že aktivistický sudca prijal prípad a rozhodol v predbežnom konaní, že nová kniha Oriany Fallaci je hanobením islamu, svoje znechutenie a nesúhlas. Už vo svojej predchádzajúcej knihe Hnev a hrdosť mala Oriana Fallaci v úmysle z celej sily kopnúť do svojej vznešenej civilizácie hypnotizovanej multikulturalistickým táraním a ohrozenej tým, čo Rod Dreher nazýva islamofašizmus. Kopnúť, aby sa prebrala a zachránila, kým sa ešte môže. Oriana Fallaci vie, tak ako to vedela už pred štyrmi rokmi, že keď je svet hluchý, nemáš inú možnosť, iba kričať. Kričí teda, lebo cíti, že civilizácia, tá ktorú tak miluje, jej rodná Florencia, Rím, Paríž, Londýn, New York, je ohrozená nie iba hyperaktívnymi fanatikmi typu Adela Smitha či masovými vrahmi z al-Káidy, ale vlastnou vnútornou slabosťou, na ktorú sa dokonca zdá byť pyšná. „Civilizácie zomierajú samovraždou, nie vraždou,“ napísal historik Arnold Toynbee. Oriana Fallaci to vraví ( v interview s Tunku Varadarjanom) kvetnatejšie: „Nemôžete prežiť ak nepoznáte minulosť. Vieme prečo sa zrútili všetky tie iné civilizácie – z nadbytku blahobytu, bohatstva a z nedostatku morálky a spirituality. V okamihu, keď sa vzdáte svojich princípov a svojich hodnôt... v okamihu, keď sa vysmievate vašim princípom a vašim hodnotám, ste mŕtvi, vaša kultúra je mŕtva, vaša civilizácia je mŕtva. Bodka!“

            A v jej najnovšej knihe možno nájsť aj takýto výrok: „Európa sa stáva čoraz viac provinciou islamu, kolóniou islamu. A Taliansko je predpolím tej kolónie, pevnosťou tej kolónie... V každom z našich miest je druhé mesto: moslimské mesto, mesto riadené Koránom. Je to fáza islamského expanzionizmu.“ Možno, že spôsobom pre ňu typickým preháňa, ale opýtajte sa obyvateľa Bologne, Amsterdamu, Berlína, Londýna či Marseille. Asi by odpovedal, že nevie, či je to „vilipendio“, ale že je to určite dobrý postreh.

            Aj keby Oriana Fallaci nie len bezuzdne preháňala, ale si aj vymýšľala, proces s ňou vyzerá byť smutným dôkazom, že jej obava o Taliansko a západnú civilizáciu je oprávnená. Najväčšou hrozbou civilizácie sú zavreté ústa. Vilipendio slobody.