Mapa stránky

Streda, 20 September 2006 00:00

Oriana Fallaci, slávna talianska novinárka a spisovateľka, zomrela pre týždňom vo Florencii. Mala 77 rokov. Svet v nej stratil jeden z najmocnejších varovných hlasov, extravagantnú kňažku bezohľadnej úprimnosti pohŕdajúcej politickou korektnosťou. Vyslúžila si strašnú nenávisť, hrozby smrťou a súdne žaloby, ale tiež nekonečný obdiv za sebevražednú odvahu, s ktorou hovorila a písala nepohodlné veci.

Oriana Fallaci bojovala so svojou chorobou (mala rakovinu) dlho a s nekonečnou noblesou. Pred čosi viac ako rokom robil s ňou interview redaktor The Wall Street Journal Tunku Varadarajan a fascinovaný napísal, že už vtedy nemohla prijímať nič, iba tekutiny, a tak popíjali pri rozhovore šampanské. Pracovný štýl tejto krehkej ženy bol zničujúci: „Začínam pracovať skoro (okolo ôsmej) a pracujem bez prerušenia až do siedmej večer. To znamená bez jedla a bez odpočinku. Obyčajne pri tom fajčím, čo znamená tak 50 cigariet denne. V noci spím zle. Nestretávam sa s nikým. Nedvíham telefón. Nikam nechodím. Ignorujem nedele, sviatky, Vianoce, Silvestre, Som hysterická, inými slovami, a nešťastná a nespokojná, ak toho nespravím veľa. Mimochodom, píšem pomaly. Obsedantne prepisujem. A tak sa stávam chorou a škaredou, chudnem a robia sa mi vrásky.“ Texty ju odjakživa fascinovali a písať začala už ako 16-ročná: „Sadla som si k písaciemu stroju po prvý raz a hneď som sa zaľúbila do slov, ktoré sa vynárali ako kvapky a zostávali na bielom hárku papiera... každá kvapka sa stala čímsi, čo by – iba vyslovené – odletelo, ale na papieri v podobe slov sa to zhmotnilo, či už boli tie slová dobré alebo zlé.“

Tunku Varadarajana smrť „La Fallaci“, ako ju nazýval (a ako o sebe zvykla hovoriť aj ona sama, lebo, ako pravá talianska diva, skromnosťou netrpela), hlboko zasiahla a za znamenie považuje aj okamih, kedy odišla: „Presne keď Oriana Fallaci vydýchla naposledy zo svojich pľúc nasýtenými množstvom nikotínu, ktoré by potopilo loď (nehovoriac o stvorení ako vtáčik, ktoré nevážilo viac než 35 kilogramov, vrátane perlového náhrdelníka), zaduneli v moslimskom svete protesty proti výrokom pápeža Benedikta XVI., ktorými mal obviniť proroka Mohameda, že vyzval svojich nasledovníkov aby šírili islam mečom... Znovu raz sa Západ zrazil s moslimským svetom; a znovu raz je to Západ, ktorý sa usiluje zmierniť „ublíženie“. Vatikán už vydal stanovisko, že ´nebolo určite zámerom Svätého otca uraziť citlivé miesta veriacich moslimov´... Takže človek je v pokušení myslieť si, že vo štvrtok v noci pani Fallaci – pozerajúc zo svojho nemocničného okna na tento najnovší cirkus zbožnosti a rozhnevaného pobúrenia – si jednoducho povedala ´Toto už nedokážem zniesť. Odchádzam odtiaľto.´“ Asi to tak nebolo, ale bol by to jej štýl.

.život

            Oriana Fallaci bola Talianka a Florenťanka telom i dušou – trblietavá, mondénna, vášnivá až na hranicu iracionality a polemická. Narodila sa vo Florencii počas rastúcej moci Mussolliniho fašistickej diktatúry. Oriana bola pra-pravnučkou povestného bojovníka talianskeho „risorgimenta“ a dcérou Edoarda Fallaciho, liberála bojujúceho proti fašistickému režimu. Po jeho boku sa stala členkou podzemného odporu a pomáhala pašovať výbušniny okolo nemeckých hliadok už ako dieťa. Po okupácii Florencie Nemcami Orianinho otca uväznilo a mučilo gestapo, dostal sa však z väzenia živý. Oriana mala iba 15 rokov, keď sa skončila druhá svetová vojna, ale skúsenosť s bojom proti fašizmu a smrť jej priateľov a priateliek ju poznačili na celý život.

            Od roku 1967 pracovala ako vojnová korešpondentka. Bola vo Vietname na obidvoch stranách frontu a bola tvrdo kritická k Američanom. Navštívila však aj druhú stranu frontu a bola ešte kritickejšia k vietnamským komunistom, za čo si vyslúžila zúrivý hnev celej európskej a americkej ľavice, pre ktorú boli Vietkong a Ho Či Minov komunistický režim nedotknuteľnými ikonami. Komunistami pohŕdala Oriana Fallaci však rovnako ako fašistami.

Bola jedna z mála, ktorá videla hrôzu a surovosť islamu už v čase sovietskej invázie do Afganistanu a napísala to. Ani za to ju ľavica nepochválila. Bola svedkom verejnej popravy v Dhake v Bangladeši, kde zabili bajonetmi dvanástich údajných previnilcov proti viere, a potom ich organizovaný dav rozdupal na beztvarú masu. Písala o strašnej reportáži nakrútenej počas vlády Talibanu, kde mučili a kameňovali (údajne neverné) ženy. Písala o popravách a nekonečnom ponižovaní žien v celom islamskom svete, nie len v Afganistane, kde smeli chodiť iba v burkách, ktoré ich premenili na beztvaré bytosti pozerajúce na svet malým priezorom, kde mali zakázané vzdelanie, kde sa nesmeli ani smiať. S veľkou zlosťou písala aj o znetvorovaní pohlavných orgánov mladých dievčat (tzv. obriezka, čiže mäsiarske odstránenie klitorisu – údajne na príkaz Koránu) a kameňovaní žien v mnohých islamských krajinách. Napísala, že: „Na každej skúsenosti zanechávam oddrapené kúsky svojej duše.“ Podávala správy z frontu v indicko-pakistanskej vojne, z vojen na Blízkom východe a z bojov v Latinskej Amerike. V roku 1968, pred letnými olympijskými hrami, bola v Mexiku a bola pri masakre v Tlateloco. Zasiahli ju tam tri strely, vládni vojaci ju považovali za mŕtvu, odtiahli ju dolu schodiskom za vlasy a hodili do márnice. Svoje ťažké zranenia však prežila.

V roku 1973 robila interview s Alekosom (Alexandrosom) Panagoulisom, básnikom a bojovníkom proti vojenskej diktatúre „čiernych plukovníkov“, ktorého práve prepustili z väzenia. Panagoulis bojoval proti diktatúre od roku 1967, pokúsil sa o atentát na šéfa vojenskej chunty Georgiosa Papadopoulosa, uväznili ho a kruto mučili. Napriek neľudskému zaobchádzaniu sa Panagoulis nevzdal a opakovane sa pokúšal utiecť. Päť rokov potom strávil v úplnej izolácii v kobke bez okien. Oriana Fallaci a Panagoulis mali tri nasledujúce roky búrlivý milenecký vzťah. 1. mája v roku 1976 zahynul Alekos Panagoulis pri autohavárii, o ktorej tvrdili mnohí, vrátane Oriany Fallaci, že to bola vražda fingovaná ako autohavária. Orianou Fallaci jeho smrť hlboko otriasla a o pár mesiacov napísala o mŕtvom mužovi svojho srdca knihu Un Uomo (Muž), ktorú mnohí radia medzi to najlepšie, čo napísala.

.umenie robiť interview

            Oriana Falaci písala aj romány a memoáre, ale svetovú slávu jej zabezpečili najmä jej pamätné interview. Tie dokázala robiť ako nikto pred ňou a zrejme ani nikto po nej. O jej technike robenia interview sa písali aj odborné štúdie, mnohé veci však robila úplne spontánne – vyplynuli priamo z jej vášne, nepokojnej povahy a posadnutosti vecou slobody a pravdou. Pre slávneho českého spisovateľa Milana Kunderu bola ikonou modernej žurnalistiky: „Kdo je ostatně pionýr modemího žurnalismu? Žádný Hemingway, ktery psal o svých zážitcích v zákopech na frontě, žádný Orwell, který strávil rok života s pařížskou chudinou, žádný Egon Erwin Kisch, znalec pražských prostitutek, ale Oriana Fallaci, která mezi léty 1969 a 1972 publikovala v italském týdeníku Europeo cyklus rozhovorů s nejslavnějšími politiky doby. Ty rozhovory byly víc než pouhé rozhovory; byly to souboje. Mocní politikové, dříve než pochopili, že se bijí za nerovných podmínek – protože otázky směla klást jen ona a ne oni – už se svíjeli na podlaze ringu K. O.“ (Milan Kundera, Nesmrtelnost)

            Interview Oriany Fallaci nikdy neboli iba sledom otázok a odpovedí, vždy mala aj svoj veľmi osobný komentár, nikdy sa netajila náklonnosťou ani averziami a pridávala detaily, ktoré robili z interview živý príbeh. Robila napríklad rozhovor s nemeckým raketovým odborníkom Wernerom von Braunom, ktorý kedysi postavil Hitlerovi vražedné rakety V1 a V2 a neskôr pomohol Američanom skonštruovať rakety Atlas, ktoré vyniesli na Mesiac všetky misie programu Apollo s ľudskou posádkou. Snažila sa opísať von Brauna poctivo, napriek svojim silným protinacistickým pocitom. Opísala však, že počas celého rozhovoru cítila z jeho dychu citrón a nevedela si spomenúť, čo jej to pripomína. Až neskôr si vraj pripomenula nemeckých vojakov, ktorí sa všetci umývali dezinfekčným mydlom, ktoré voňalo ako citrón. „Všetci sme tú vôňu citrónu neznášali,“ napísala. Nepovedala o Wernerovi von Braunovi priamo nič negatívne, povedala to metaforou. Tento osobný rozmer bol súčasťou jej interview vždy. Robila rozhovor s hercom a spevákom Sammym Davisom juniorom, ktorý bol zároveň černoch i Žid, navyše ženatý s krásnou plavovlasou bielou ženou (herečkou Mai Britt), bol malý, mal zlomený nos a sklenené oko. Napísala, že ľúbostný príbeh Mai Britt so Sammym Davisom je „rozprávka o princeznej a žabe“, ale čitateľ okamžite pocítil, že tento muž si podľa nej zaslúži najvyšší rešpekt za to s akou odvahou sa vzpiera najhoršej možnej kombinácii predsudkov. A je opäť veľmi osobná: „Ako minúty a hodiny ubiehali, stával sa menej škaredým, až nebol takmer vôbec škaredý, a potom nebol vôbec škaredý, ale bol takmer krásny, a potom bol krásny...“

            Amerického ministra zahraničia Henryho Kissingera donútila nechtiac povedať o sebe aj veci, ktoré nikdy povedať nechcel. Dostala sa mu pod kožu otázkou na jeho hviezdny imidž a nakoniec z neho vytiahla, že „niekedy vidí samého seba ako kovboja na čele karavány vozov, ktoré vedie osamelo sediac v čele na koni, čosi ako príbeh z Divokého západu.“ Prirovnajúc sa ku kovbojovi na konskom chrbte vyzradil Kissinger veľmi veľa o tom ako vníma svoju úlohu. Nebolo to pre neho príjemné odhalenie a ešte aj po mnohých rokoch spomína na svoj rozhovor s Orianou Fallaci ako na „najkatastrofálnejšiu konverzáciu akú som kedy mal s ktorýmkoľvek zástupcom tlače“.

            Zoznam ľudí, s ktorými robila Oriana Fallaci interview, je pozoruhodný. Okrem Henryho Kissingera tam nájdeme perzského šacha, ajatolláha Chomeiního, Lecha Walesu (v časoch vzbury Solidarity), Willyho Brandta, Zulfikara Ali Bhutta (neskôr zavraždeného otca Benazir Bhuttovej), Muammara Kaddáfího, Indiru Gandhi, Deng Hsiao Pinga, Jásira Arafata, arcibiskupa Makaria, Goldu Meirovú, etiópskeho cisára Haile Selassieho, herca Seana Conneryho, Sammyho Davisa juniora, Wernera von Brauna,

spisovateľa Raya Bradburyho, boxera Muhammada Aliho, gréckeho bojovníka za slobodu Alekosa Panagoulisa, ktorý sa stal jej životným partnerov, ale aj mnohých iných.

.poľovačka na Orianu

K viacerým svojim slávnym interview sa vracia aj vo svojich posledných dvoch kontroverzných knihách Hnev a hrdosťSila rozumu, ktoré sú výzvou na obranu Západu pred militantným islamom. Pre svoju knihu Sila rozumu mala stáť Oriana Fallaci 18. decembra tohto roku pred súdom v talianskom Bergame. Rozhodla tak 25. júna aktivistická sudkyňa Beattrice Siccardi na základe žaloby, ktorú na ňu podal istý Adel Smith. Tvrdí, že v knihe sú pasáže urážajúce islam. Adel Smith je syn Taliana škótskeho pôvodu a Egypťanky, ktorý v roku 1987 konvertoval na islam a je prezidentom organizácie, ktorá sa nazýva Moslimská únia Talianska. Zastupuje vraj jeho a ešte niekoľko ľudí – to tvrdí Abdallah Radwan, generálny sekretár Islamského kultúrneho centra v Ríme. Žaloval už aj pápeža Jána Pavla II. a (vtedy ešte) kardinála Jozefa Ratzingera. Údajne tiež znevážili islam vo svojich textoch. Ján Pavol II. napríklad tým, že vo svojej knihe Prekročenie prahu nádeje napísal, že „bohatstvo zjavenia Boha“ v biblickom starom a novom testamente bolo „odsunuté“ v islame. Adel Smith, popri iných svojich psychopatických výčinoch, vyhodil aj krucifix z okna nemocničnej izby, v ktorej ležala jeho chorá matka, lebo ju vraj uráža pohľad naň. Krucifix pomenoval „miniatúrnou zdochlinou“. To, že taliansky súd je ochotný prerokovávať podnet takéhoto duševne narušeného fanatika iba odráža animozitu, ktorú pociťujú niektoré „politicky korektné“ kruhy k Oriane Fallaci. A tiež to, že mala pravdu v tom, čo písala o Európe všeobecne a svojej rodnej krajine zvlášť.

Talianski aktivistickí sudcovia a ľavica však nepoľovali na Orianu Fallaci sami. V roku 2002 zažalovalo Islamské centrum a Somálska asociácia v Ženeve vo Švajčiarsku, spolu s ďalšími organizáciami a osobami, Orianu Fallaci za údajne rasistický obsah knihy Hnev a hrdosť. V novembri 2002 vydal na ňu na základe tejto žaloby švajčiarsky sudca zatykač s tým, že vo svojej knihe porušila článok 261 švajčiarskeho trestného zákonníka a žiadal taliansku vládu o jej vydanie do Švajčiarska. Na túto absurdnú žiadosť yareagoval (našťastie) taliansky minister spravodlivosti Roberto Castelli odmietavo s poznámkou, že talianska ústava zaručuje slobodu slova. V ľavicových aktivistoch vzbudzuje Oriana Fallaci ostatne rovnaký hnev ako v rôznych islamistických predstaviteľoch. Tvrdo na ňu napríklad zaútočil aj taliansky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Dario Fo, mimochodom ten istý, ktorý radostne privítal aj teroristický útok na Ameriku 11. septembra 2001.

Koncom minulého roka dostala Oriana Fallaci, na odporúčanie ministerstva školstva, zlatú medailu talianskeho prezidenta za príspevok na poli kultúry. Najväčšie talianske noviny (vrátane Corriere della Sera, ktoré Oriana Pallaci považuje za svoje domovské periodikum) to zamlčali a asi štyridsať ľavicových intelektuálov, mnohí z nich profesori na univerzitách, poslali pfrezidentovi perfídny list, v ktorom ho obviňujú, že týmto ocenením spáchal „protiústavný akt“ a ocenil netoleranciu, rasizmus a xenofóbiu, ktoré podporujú zrážku civilizácií.

Krátko na to otvorili v jednej galérii v Miláne výstavu malieb oslavujúcich islam a antiamerikanizmus. Vojvodila jej veľká maľba, na ktorej je zobrazená Oriana Fallaci s hlavou odrezanou na spôsob rituálnych popráv unesených ľudí v Iraku. Z jej preťatého krku strieka krv a oči má široko otvorené od hrôzy. Jednoducho angažované umenie.

Uskutočniť rituálnu popravu Oriany Fallaci za to, že si dovolila povadať o islame to, čo si myslí, teda pravdu, sa už nijakému fanatikovi nepodarí. Ani sa už nebude musieť postaviť pred ten pomýlený súd v talianskom Bergame. Ale to druhé je vlastne škoda. Stálo by za to počuť čo by chcela súdu povedať.

.spomienka na Muhammada Aliho

            V roku 1966 robila obsiahly rozhovor s boxerom, ktorý sa narodil s menom Cassius Clay, ale konvertoval na islam a prijal meno Muhammad Ali. Vo svojej knihe Sila rozumu sa k tomu rozhovoru vracia, lebo si uvedomila niečo, čo si neuvedomila vtedy, keď to interview robila. Najlepšie je nechať hovoriť ju samotnú: „Oh, pamätám si ich veľmi dobre, Čiernych moslimov (Black Muslims). Neboli veľmi príjemní. Bez toho, aby ich ktokoľvek obvinil z rasizmu hlásali absolútnu nadradenosť čiernej rasy a konzekventne podradnosť bielej rasy. Voči bielym si pestovali zúrivú nenávisť, pre Martina Luthera Kinga mali zas iba pohŕdanie, ktoré hraničilo s urážkou. Volali ho ´strýčko Tom´ a ´uvarená ryba´, a viedol ich muž, ktorý nerobil nijaké tajomstvo zo svojich zámerov: Elijah Muhammad narodený ako Eliah Poole. ´Konvertujte, konvertujte, konvertujte. Bratia, čoskoro budeme musieť konvertovať aj bielych diablov. Konverzia bude absolútnou nevyhnutnosťou, lebo iba oslobodením Spojených štátov môžeme oslobodiť Európu, čo znamená celý Západ,´ povedal Elijah Muhammad narodený ako Elijah Poole. Do roku 1965 tu bola aj kontroverzná postava, ktorá konvertovala na islam vo väzení počas dlhého trestu za vlámanie a lúpež: Malcolm X narodený ako Malcolm Little. Ten Malcolm X, ktorého dnešní mladí poznajú iba prostredníctvom jeho sanktifikácie v hollywoodskom filme. Ten Malcolm X, ktorý v roku 1963 komentoval zavraždenie Johna Kennedyho slovami ´uškvarili tú sliepku´. A ktorý, posadnutý náhlym záchvatom mysticizmu v roku 1964 prijal myšlienku bratstva len aby o o rok zastrelili vlastní učeníci. A tak jeho miesto prešlo na Louisa Farrakhana narodeného ako Louis Eugene Walcott: speváka kalypsa, ktorého rasistické blúznenie sa dá zhrnúť do nasledujúcich slov: ´Podradnosť bielej rasy a kresťanského náboženstva dokazuje fakt, že všetok ľudský pokrok bol dosiahnutý pomocou islamu a v islame. Jediný biely muž hodný úcty je Adolf Hitler, môj idol, pretože sa pokúsil zbaviť nás Židov.´ Hviezdou hnutia tohto okamihu bol mladý boxer zvaný Muhammad Ali narodený ako Cassius Clay: držiteľ svetového titulu v ťažkej váhe.

            Zvykla som ho považovať za omyl prírody, Muhammada Aliho narodeného ako Cassius Clay. Preto som ho vtedy nebrala vážne, nevidela som v ňom hrozbu. Ako môžete vidieť hrozbu v niekom, kto hovorí: ´Som najväčší a najkrajší. Som taký pekný, že si zaslúžim tri ženy na noc. Som taký veľký, že iba Allah ma dokáže knokautovať.´ Alebo: ´Zvolil som si meno Muhammad, lebo Muhammad znamená Hodný všetkej chvály a ja som naozaj muž hodný všetkej chvály.´ Alebo: ´Napísal som niekedy list či prečítal knihu? Určite nie. Nepíšem listy a nečítam knihy. Nerobím to, lebo viem viac ako vy všetci. Viem dokonca, že Allah je starším Bohom než váš Jehova a než váš Ježiš, a že arabčina je jazyk starší ako angličtina. V skutočnosti má angličtina iba štyristo rokov.´ Alebo: ´Čo budem robiť keď prestanem boxovať? Nuž, možno sa stanem hlavou afrického štátu, ktorý potrebuje najvyššieho vodcu a kladie si otázku: prečo si nevezmeme Muhammada Aliho, ktorý je taký silný a pekný a statočný a zbožný,´ Alebo: ´Keby som žil v Alabame a nie na Floride, volil by som chlapíkov, ktorý nechcú miešať bielych s čiernymi. Nie chlapíkov ako Sammy Davis, ktorý sa oženil s plavovlasým švédskym dievčaťom. Psy musia zostať so psami, vši zo všami, bieli musia zostať s bielymi.´ Inými slovami, nevidela som hrozbu v tejto karikatúre hlúposti a zlomyseľnosti. V tejto paródii na zlo. Napriek tomu sa asi dvakrát pocítila pochybnosť. Pri myšlienke, že nebrať ho vážne bola chyba, že jeho prípad môže byť významnejší než sa zdá. Prvýkrát (stretli sme sa dvakrát), keď mi povedal: ´Milujem Elijaha Muhammada viac než svoju matku. Pretože Elijah Muhammad je moslim a moja matka je kresťanka. Dokonca by som aj zomrel za Elijaha Muhammada. Pre moju matku nie.´ Druhýkrát to bolo, keď ma napadli Čierni moslimovia natlačení v jeho dome, lebo som ho poslala do pekla. V ten deň bol veľmi nepriateľský. Veľmi odmietavý a zvlášť nepríjemný. Namiesto odpovedí na moje otázky odfrkoval, škrabal sa, jedol veľké kusy červeného melónu a grgal mi do tváre. (Mimochodom, úmyselne. Aby ma urazil. Aby mi pripomenul, že psy majú zostať so psami, vši so všami a bieli s bielymi. Nie aby lepšie trávil.) Grgnutia také kyklopské, také hlasné a také páchnuce, že mi nakoniec došla trpezlivosť. Odhodila som mikrofón magnetofónu, postavila sa a vysloviac zaslúžené ´choď do pekla´ som vypochodovala. Išla som k taxíku, ktorý ma čakal pred domom. Najprv nereagoval. Zdúpnený od údivu sedel s kusom melónu na polceste a dokonca ani nemal pohnútku zložiť ma jedným zo svojich smrtiacich úderov...“

Oriana Fallaci potom píše, že jej aj tak nezišlo na um nič podstatné. Čierni moslimovia? Veď bola v Amerike, kde vznikli mormóni – Cirkev Ježiša Krista a svätých neskorších dní – čo sú nasledovníci Josepha Smitha, ktorý hlásal neobmedzenú polygamiu a mal aspoň päťdesiatštyri manželiek. Veď to bola Amerika, odkiaľ sa rozšírili Svedkovia Jehovovi, nasledovníci istého Charlesa Tazeho Russella, ktorý učil pľuť na americkú zástavu a krucifix. Oriana Fallaci si jednoducho vtedy myslela, že aj tento zvláštny prienik islamu je jednou z týchto amerických zvláštností a nie fenomén, ktorý ohrozuje aj Európu.

.knihy

            Dielo Oriany Fallaci obsahuje viacero pozoruhodných kníh. Nie každému sa páčia a niektorí kritici ich priam nenávidia. Mnohí však majú politické motívy. Už vo roku 1958 je vyšla kniha Sedem hriechov Hollywoodu, ku ktorej napísal predslov Orson Welles. V roku 1961 jej vyšla kniha Zbytočné pohlavie: Cesta okolo Ženy a v roku 1962 kniha Penelopa vojny. V roku 1963 vydáva prvú knihu rozhovorov knihu Egotisti: šestnásť prekvapujúcich interview. V roku 1976 nasleduje druhá kniha slávnych rozhovorov Interview s históriou. V roku 1983 jej vyšiel román s názvom Inšalláh, fiktívny príbeh o talianskych vojakoch v Libanone po atentátoch Hizballáhu. Veľmi silnou je aj jej kniha List dieťaťu, ktoré sa nenarodilo. Ide o fiktívnu komunikáciu medzi matkou a jej nenarodeným dieťaťom. Knihu napísala po vlastnej traumatizujúcej skúsenosti. Napísala i ďalšie knihy, medzi nimi už spomínanú elégiu na svojho mŕtveho milenca Muž a aj Oriana Falaci robí interview s Orianou Fallaci – rozhovor, ktorý vedie sama so sebou na tému „Eurábie“ a islamofašizmu, teda postupnému prenikaniu islamu do Európy a terorizmu.

            V čase, keď narazili lietadlá pilotované arabskými teroristami do dvojičiek Svetového obchodného centra v New Yorku, žila Oriana Fallaci už dlhšie v New Yorku v ústraní, nepublikovala nič v novinách a pracovala na svojom vytúženom románe, ktorý nazývala svojim dieťaťom. Vedela, že už nemá veľa času ho dokončiť. Ani ho nedokončila. Po šoku z útoku na jej milovaný New York na románe prestala pracovať, keď jej zavolali z redakcie Corriere della Sera, aby napísala reportáž. Spontánne tak vznikol text, ktorý sa neskôr stal knihou Hnev a hrdosť. Téma ju potom natoľko zamestnala, že napísala ešte aj spomínané interview so sebou a Silu rozumu. A tiež vášnivú výzvu proti antisemitizmu v Európe, ktorú publikovala v talianskom magazíne Panoráma a v .týždni sme ju publikovali preloženú v plnom znení v čísle 29/2005.

            Škoda, že jej osud už nikdy nedovolí vrátiť sa k vytúženej poslednej knihe, románu. Podľa všetkého ho nechcela napísať o hrozbe islamu.

.jej krik bude chýbať

V článku, ktorý sme venovali Oriane Fallaci pred rokom (Kauza Oriana, .týždeň, 29/2005), som napísal, že keď človek číta Orianu Fallaci, má pocit že na neho naliehavo zo stránok knihy kričí. Boli tam aj tieto riadky:

.           Už vo svojej predchádzajúcej knihe Hnev a hrdosť mala Oriana Fallaci v úmysle z celej sily kopnúť do svojej vznešenej civilizácie hypnotizovanej multikulturalistickým táraním a ohrozenej tým, čo Rod Dreher nazýva islamofašizmus. Kopnúť, aby sa prebrala a zachránila, kým sa ešte môže. Oriana Fallaci vie, tak ako to vedela už pred štyrmi rokmi, že keď je svet hluchý, nemáš inú možnosť, iba kričať. Kričí teda, lebo cíti, že civilizácia, tá ktorú tak miluje, jej rodná Florencia, Rím, Paríž, Londýn, New York, je ohrozená nie iba hyperaktívnymi fanatikmi typu Adela Smitha či masovými vrahmi z al-Káidy, ale vlastnou vnútornou slabosťou, na ktorú sa dokonca zdá byť pyšná. „Civilizácie zomierajú samovraždou, nie vraždou,“ napísal historik Arnold Toynbee. Oriana Fallaci to vraví ( v interview s Tunku Varadarjanom) kvetnatejšie: „Nemôžete prežiť ak nepoznáte minulosť. Vieme prečo sa zrútili všetky tie iné civilizácie – z nadbytku blahobytu, bohatstva a z nedostatku morálky a spirituality. V okamihu, keď sa vzdáte svojich princípov a svojich hodnôt... v okamihu, keď sa vysmievate vašim princípom a vašim hodnotám, ste mŕtvi, vaša kultúra je mŕtva, vaša civilizácia je mŕtva. Bodka!“

            A v jej najnovšej knihe možno nájsť aj takýto výrok: „Európa sa stáva čoraz viac provinciou islamu, kolóniou islamu. A Taliansko je predpolím tej kolónie, pevnosťou tej kolónie... V každom z našich miest je druhé mesto: moslimské mesto, mesto riadené Koránom. Je to fáza islamského expanzionizmu.“ Možno, že spôsobom pre ňu typickým preháňa, ale opýtajte sa obyvateľa Bologne, Amsterdamu, Berlína, Londýna či Marseille. Asi by odpovedal, že nevie, či je to „vilipendio“, ale že je to určite dobrý postreh. („Vilipendio“ je talianský názov trestného činu, ktorého sa mala dopustiť hanobením islamu.)

Nechajme ju ešte chvíľu kričať (zo stránok knihy Sila rozumu): „Pretože mám právo milovať koho chcem, musím mať aj právo nenávidieť koho chcem. Začínajúc tými, ktorí nenávidia mňa. Áno nenávidím bin Ládinov. Nenávidím Zarkáwiov. Nenávidím tých kamikaze a tie beštie, ktoré nám odrezávajú hlavy a vyhadzujú do povetria našich ľudí a robia martýrov zo svojich žien. Nenávidím bastardov, ktorí špinia nápismi fasády kostolov a močia na ne. A nenávidím Wardov Churchillov (extrémne ľavicový aktivista, ktorý vo svojej knihe spochybnil nevinnosť obetí teroristického útoku 11. septembra 2001 a nazval tie obete malými Eichmanmi), Noamov Chomskych, Louisov Farakhanov. Michaelov Moorov, ich komplicov a domácich zradcov, ktorí nás predávajú nepriateľovi. Nenávidím ich tak, ako som nenávidela Mussoliniho a Hitlera a Stalina a celú ich spoločnosť. Nenávidím ich ako som vždy nenávidela každú vraždu slobody. Je to moje sväté právo. Je to moja svätá povinnosť.“

Odišla legenda, ktorej krik nám bude chýbať.