Mapa stránky

Utorok, 27 Február 2007 00:00

To, čo sa populárne nazýva „detektor lži“, je v skutočnosti prístroj zvaný polygraf. Žiadny prístroj nemôže, prirodzene, merať lož či pravdu, a ani polygraf to nedokáže. Polygraf je prístroj, ktorý sníma viaceré fyziologické funkcie a zaznamenáva ich.

Kedysi sa zmeny týchto funkcií zaznamenávali perami prístroja na kotúč papiera a išlo o analógové polygrafy. Dnes sa používajú digitálne prístroje a záznam priebehu funkcií ide priamo do počítača, ktorý umožňuje výpočtové spracovanie digitalizovaných dát. Polygraf sníma spravidla priebeh dýchania, tepovú frekvenciu srdca, zmeny krvného tlaku a zmeny elektrického odporu (alebo vodivosti) kože. Tá posledná funkcia má viacero výskumných názvov. Odborníci na polygrafiu uprednostňujú názov GSR (Galvanic Skin Response), ale vo výskume sa používa aj názov bioelektrická reaktivita kože, vodivosť a iné názvy. Dýchanie sa sníma spravidla dvomi snímačmi – na bruchu a na hrudi – čo umožňuje rozlíšiť dýchanie bránicou a dýchanie svalmi hrudného koša. Krvný tlak sa sníma z manžety na nadlaktí a elektrický odpor kože zo snímačov nastoknutých na prsty ruky.

.emócie, fyziologické funkcie a polygraf

Funkcie, ktoré polygraf sníma, teda dýchanie, tlak krvi, pulz a zmeny elektrickej vodivosti kože, sú všetky súčasťou emócií, ktoré človek prežíva a, podľa niektorých psychologických teórií, dokonca ich podstatou. Emócia je zároveň subjektívnym pocitom i fyziologickým procesom. Neexistuje úzkosť, hnev či radosť bez príznakov, akými sú rozbúchané srdce, prerývaný či zrýchlený dych, chvenie či napätie tela, spotené dlane, červená či naopak zblednutá pokožka, sucho v ústach a podobne. Aj beletria či poézia, ak chce opísať citové stavy, hovorí spravidla o tom, čo sa pri tom deje s telom človeka, s jeho srdcom, dýchaním, kožou. Medikamenty, ktoré potláčajú tieto fyziologické zmeny, potláčajú zároveň aj emócie, ktoré ich sprevádzajú.

            Tie fyziologické procesy, o ktorých tu hovoríme, človek neriadi svojou vôľou, vedome, i keď do niektorých dokáže vstúpiť. Dokáže, napríklad, z vlastnej vôle dýchať rýchlejšie či zadržať dych, pretože dych je funkcia, ktorú vykonávajú svaly ovládateľné aj vôľou. Ale ani dych si spravidla sami neregulujeme, robia to fyziologické automatizmy. Ďalšie funkcie, ako tep, tlak či elektrická vodivosť kože, absolútna väčšina ľudí vôbec nevie vlastnou vôľou ovplyvniť. Tí, ktorým sa to do istej miery darí, ako napríklad jogíni pri meditácii, to robia pomocou predstáv, nie priamo. Tieto funkcie sú regulované autonómnym nervovým systémom, ktorý má dve komplementárne časti zvané parasympatikus a sympatikus. Parasympatický nervový systém je v autonómnych telesných funkciách zdrojom pokoja – slúži metabolizmu, regenerácii a tvorbe telesných rezerv. Nervus vagus, ktorý je jeho súčasťou, spomaľuje napríklad tepovú frekvenciu srdca (preto prudký úder na niektorý jeho uzol, ako plexus solaris či plexus caroticus, dokáže zastaviť srdce a spôsobiť smrť). Protiváhou parasympatiku je sympatický nervový systém. Ten svojou aktivitou zvyšuje výkon organizmu a uplatňuje sa napríklad pri útočnej či únikovej aktivite a veľkej námahe.

            S aktivitou parasympatiku a sympatiku súvisí aj sekrécia katecholamínov ako adrenalín a noradrenalín, čo sú látky, ktoré sú tiež súčasťou regulácie funkcií ako tepová frekvencia, tlak, potivosť a podobne. Aktivita sympatiku priamo reguluje činnosť potničiek, ktoré v koži produkujú pot a zmeny ich aktivity zaznamenáva práve snímanie elektrickej vodivosti kože, ktoré je dôležitou súčasťou polygrafu. Naríklad úzkosť, strach, znamená zvýšenú aktivitu sympatiku. Fluktuácie elektrickej vodivosti kože sú priamym korelátom fluktuácií aktivity sympatiku, a preto je toto meranie vysoko citlivé na emócie. Je však zároveň nešpecifické – prejaví sa rovnako nával strachu, nával hnevu, prekvapenie a podobne.

            Moderné polygrafy snímajú oddelene dýchacie pohyby hrudníka a brucha. Značne to zvyšuje diagnostickú hodnotu merania, nakoľko experimentálne štúdie ukazujú, že práve pomer medzi hrudným a bránicovým dýchaním je citlivým indikátorom stresu a emocionálnych zmien (mužské a ženské dýchanie sa v týchto ukazovateľoch spravidla odlišuje).

            Pri vyhodnocovaní polygrafických záznamov nie je dôležitá iba veľkosť zmeny (zrýchlenie tepu, amplitúda zmeny vodivosti kože... ), ale aj jemnejšie miery ako čas od podnetu k nástupu reakcie na podnet, v prípade vodivosti kože aj strmosť zmeny a aj čas, za ktorý sa aktivita vráti na pôvodnú hodnotu. A matematicky sa vyhodnocujú aj komplexné vzťahy medzi zmenami jednotlivých snímaných fyziologických funkcií.

.polygraf, emócie, pravda a lož

            Používanie snímania autonómnych fyziologických fuinkcií ako prostriedku na odhalenie lži má už takmer storočnú históriu, a samozrejme, že sa za ten čas dramaticky zmenili aj používané technológie. Základným východiskom je už opísaný vzťah medzi fyziologickými funkciami a emóciami, a empirický fakt, že absolútna väčšina ľudí nedokáže klamať o dôležitej veci (!) bez toho, aby jeho telo zareagovalo. Ide teda o to, že aj u najotrlejších ľudí vedomie, že práve v tomto okamihu klamú, vyvolá aspoň stopovú či podprahovú emóciu, a zároveň teda aj istú zaznamenateľnú fluktuáciu fyziologických funkcií, ktoré polygraf sníma. Polygraf teda nesníma lož či pravdu, ale fluktuácie fyziologických funkcií, ktoré sprevádzajú emócie vyvolané tým, či človek klame, alebo či hovorí pravdu. Odborníci na polygrafiu hovoria, že polygraf zaznamenáva fyziologické koreláty snahy podviesť a oklamať práve polygraf. Skúsenosť psychofyziológov, ktorí sa zaoberali experimentálnym výskumom vzťahu medzi autonómnymi fyziologickými funkciami a emóciami, hovorí, že sú naozaj citlivými a vôľou iba minimálne ovplyvniteľnými indikátormi citových stavov. Polygrafické merania i možnosti ich matematickej analýzy sa za uplynulé desaťročie dramaticky zdokonalili. Výpočtová technika napríklad umožnila porovávať namerané krivky a dáta s obsiahlou knižnicou tisícov iných reálnych meraní, v ktorej sú systematicky uložené namerané polygrafické dáta osôb, u ktorých bolo iným spôsobom spoľahlivo overené, či pri polygrafickom teste klamali, alebo hovorili pravdu. Polygraf je však aj dnes zmysluplným nástrojom iba v rukách dôkladne vyškoleného a skúseného analytika, ktorý dokáže možnosti modernej techniky využiť a zároveň interpretuje namerané dáta kriticky a s vedomím ich reálnej validity a metodologických obmedzení.

            Samotné testovanie je vlastne kladením otázok, na ktoré má testovaná osoba odpovedať iba áno či nie. Otázok je spravidla asi desať a relevantné sú medzi nimi iba tri či štyri. Zvyšné otázky sú referenčné a kontrolné a slúžia na to, aby sa mohol porovnať záznam fyziologických funkcií pri týchto a tých „skutočných“ otázkach. Všetky otázky pozná testovaná osoba vopred a polygrafista sa nesnaží testovanú osobu prekvapiť nečakanou otázkou. Nečakaná otázka môže totiž „rozhádzať“ fyziologické funkcie viac, než vlastné vedomie lživej odpovede.

.kritika polygrafu a recepty na jeho oklamanie

            Spor o výpovednú hodnotu polygrafických skúšok sa vedie už od počiatku ich používania. Najväčšie výčitky sa koncentrujú na ich spoľahlivosť. Vedecká komunita má tendenciu skôr ku skeptickým postojom, ale diskutuje predovšetkým o štatistickej miere validity. Polygrafia má ale zúrivých odporcov najmä medzi ľudskoprávnymi organizáciami. Má však aj rovnako oddaných zástancov. Rôznia sa aj názory na prípustnosť polygrafických dôkazov pred súdom a aj v Amerike exituje niekoľko rôznych súdnych rozhodnutí v tejto veci. V roku 1983 vypracoval o polygrafii správu Úrad pre hodnotenie technológií pri americkom Kongrese a nedospel k jednoznačnému zhodnoteniu validity polygrafie, najmä pre veľkú rôznorodosť metód a výskumov. Hodnotenie uzavrel tak, že posudzovať možno vždy iba špecifický prípad a špecifickú metódu. Existujú aj novšie odborné hodnotenia, ktoré sú vcelku rovnako nejednoznačné – teda kritické i priaznivé.

Medzi oprávnené pripomienky patrí i tá, že existujú ľudia, ktorí polygraf oklamú. To je pravda, ale sú to najmä ľudia s patologickým profilom, ako citovo chladní psychopati a podobne. Tí tvoria iba promile testovaných osôb. Do nekonečna sa spomína aj sovietsky špión Aldrich Ames, ktorý pracoval v CIA a opakovane oklamal polygraf. To však bolo pred štyridsiatimi rokmi a na úplne inej technickej úrovni. Navyše ľudia ako špióni zvyknú mať špeciálnu prípravu aj v tomto smere.

Je omnoho pravdepodobnejšie, že polygraf označí ako podvádzajúceho človeka, ktorý hovorí pravdu, ak je ten človek labilý a neurotický, alebo má silnú úzkosť z iných vecí, alebo je chorý, než to, že sa podarí človeku, ktorý klame, polygraf oklamať.

Zrejme praktické skúsenosti s kompetentne vyškolenými odborníkmi na polygrafiu však vedú viaceré vládne agentúryv USA, ktoré nemožno nijako podozrievať z naivity či ľahkovernosti, ako napríklad FBI, CIA a Národnú bezpečnostnú agentúru, ale i kriminálnu políciu a banky, k čoraz rozsiahlejšiemu využívaniu polygrafu. Medzi iným to súvisí aj s technologickým pokrokom a požitím počítačových analýz, ale aj s potrebami boja proti terorizmu. Rovnaký rozvoj používania polygrafov možno pozorovať aj inde – aj v Európe. Niektoré štáty vyžadujú na prácu s polygrafom odbornú licenciu, ktorej získanie predpokladá dlhú odbornú prípravu.

            Na internete možno nájsť neuveriteľné množstvo zaručených návodov ako polygraf oklamať. Niektoré môžu trochu fungovať (sedatíva), ale inak ide väčšinou o veľmi naivné schémy, ktoré prezrádzajú neznalosť procedúry.