Mapa stránky

Sobota, 03 Marec 2007 00:00

Šoférovanie je činnosť, pri ktorej sa hneváme či zúrime častejšie ako pri akejkoľvek inej bežnej činnosti. Podľa výskumov v ôsmych z desiatich prípadov sú zdrojom nášho hnevu iní šoféri a iba v dvoch prípadoch dopravná situácia. Šoférovanie je činnosť, pri ktorej sa správame agresívne oveľa častejšie než pri akejkoľvek inej bežnej činnosti. Šoférovanie je činnosť, pri ktorej hnev a agresia zabíjajú a mrzačia viac ľudí než alkohol, počasie a technické poruchy dovedna.

Na starom bratislavskom moste cez Dunaj som prednedávnom zažil veľmi poučnú príhodu. Prechádzal som po moste autom zo Starého mesta smerom do Petržalky. Je tam predpísaná maximálne štyridsiatka, ale prispôsobil som sa ostatným a išiel som tých „mazáckych“ opatrných päťdesiat. Náhle sa zozadu prirútil veľký bavorák, natlačil sa tesne na môj zadný nárazník a netrpezlivo blikal diaľkovými svetlami. Asi po troch sekundách, keďže som nebol akosi ochotný ísť okamžite rýchlejšie, stratil bavorák trpezlivosť, šliapol na plyn a obehol ma cez plnú čiaru – zrýchlil hádam na stovku. Protiidúcemu autobusu MHD sa vyhol asi o desať centimetrov. Cesta na moste je úzka a autobusy sa míňajú krokom, aby sa náhodou nešuchli. Je tam zákaz predbiehania a v strede cesty je taká hrubá čiara, že hrubšiu by ste v meste ťažko hľadali. Za volantom toho netrpezlivého bavoráka sedel holohlavý hrubokrký mladý muž, ktorý si držal pri uchu mobil a telefonoval. Keď som videl, čo predviedol, zopakoval som si (ako inak) časť môjho sexuologicko-zoologického slovníka. Keď som asi o minútu zaparkoval kúsok od mosta na petržalskej strane pri reštaurácii Leberfinger, stál tam zhodou okolností aj ten veľký bavorák, hrubokrký mladý muž sa oň ležérne opieral, a ešte stále telefonoval. Nevyzeralo to, že by mal niekam naponáhlo, ale ani že by sa hneval. Vyzeral ako človek, ktorý len tak trkoce s nejakým kamarátom, smeje sa a gestikuluje. Spomínam tú príhodu, lebo sa opakuje na tom moste pomerne často a považujem ju za čistý situačný a psychologický model istého vzorca správania. Pokúsim sa o akúsi emocionálnu bilanciu situácie a jej aktérov.

Prvým aktérom bol šofér toho bavoráka – mladý muž, ktorý naozaj nevyzeral ako človek, ktorý si musel na to obrovské auto zarobiť intelektuálnou prácou. To však nie je podstatné. Podstatné je, že natrafil na prekážku (moje auto), ktorá ho brzdila, obmedzovala na ceste k cieľu. Prekážky vyvolávajú zvyčajne hnev a agresiu a on sa určite aspoň krátko naozaj hneval. Pokúsil sa teda tú prekážku odstrániť (prinútiť ma aby som zrýchlil) a keď to okamžite nešlo, obehol ju. Druhým aktérom som bol ja. Sediac vo svojom aute som sa stal predmetom agresívneho správania iného šoféra („natláčanie sa“ zozadu a blikanie svetlometmi). Pochopiteľne, že som sa hneval aj ja – a tiež som sa správal agresívne. Aj kliatie za volantom je totiž forma agresie. Tretím aktérom situácie bol nepochybne šofér autobusu idúceho oproti, ktorému ten bavorák urobil pred nosom „myšičku“. Ten sa podľa všetkého najprv trochu zľakol, lebo ani dlhoročný profesionálny šofér si nemôže predsa celkom navyknúť na rútiaceho sa blázna v protismere, a potom sa aj on nahneval. A určite si aj on zopakoval svoj najobľúbenejší repertoár nadávok. Podtrhnuté a spočítané, najmenej trom ľuďom na okamih hnev vychŕlil do krvného obehu hormóny zvané katecholamíny (adrenalín a noradrenalín), zrýchlil tep, zvýšil krvný tlak, a najmä na dlhší okamih zastrel vedomie, úsudok a narušil pozornosť. Ten dlhší okamih môžu byť aj minúty. Okrem zdravotných konzekvencií hnevu sa tak zvýšila najmenej u troch ľudí, možno na celé minúty (kým psychologické i fyziologické zmeny súvisiace s hnevom neodznejú) pravdepodobnosť šoférskej chyby a teda i havárie. V prípade vzplanutia takéhoto situačného hnevu máme totiž naozaj do činenia so zastretým úsudkom a s narušenou či zúženou pozornosťou. Správanie sa a osobnosť toho hrubokrkého mladého muža v tomto zúženom situačnom kontexte nekomentujem, ale vrátime sa k tejto téme neskôr.

            Hnev nás sprevádza pri šoférovaní každodenne. Šoféri majú tendenciu si myslieť, že to je preto, lebo žijeme v krajine, kde je na cestách neobvykle vysoké percento tých... veď viete ako si ich súkromne nazývate. Teda tých, ktorí vás každú chvíľu na... veď viete. Pravda je však taká, že krajiny sa síce navzájom dosť odlišujú v šoférskom správaní sa, ale v skutočnosti sa svojim inštinktívnym a emocionálnym vybavením od iných neodlišujeme. Rakúsky automotoklub ÖAMTC si dal urobiť výskum, z ktorého vyplynulo, že až 91 percent rakúskych šoférov udáva, že sa s rozčuľujúcimi vecami na ceste stretávajú často. Iba 7 percent hovorí, že príležitostne a iba 2 percentá udávajú, že zriedka.

.najčastejšie príčiny nášho hnevu

            Ako sme už spomenuli, hneváme sa na druhých. Presnejšie povedané na to, ako sa so svojim autom na ceste správajú. Autom sa totiž človek nie iba vezie či premiestňuje, autom sa správa, komunikuje. Pohyby, ktoré robí na ceste jeho auto, sú inými vnímané ako jeho vlastné pohyby a on tak vníma pohyby iných aut. Je to veľmi osobné. A nabité emóciami určite viac ako vzájomný pohyb a vzájomné vnímanie sa chodcov na ulici. Silným emóciami zásobuje človeka šoférovanie a vnímanie iných aut aj preto, lebo autá sa zväčša pohybujú „nefyziologickou“ rýchlosťou, takou, ktorou sa naši predkovia nikdy nemohli pomocou vlastných svalov pohybovať. Kinetická energia priestorom letiaceho tela (hoci obklopeného autom) je obrovská a mozog o tom intuitívne vie. Rovnako ako vie o limitoch svojej schopnosti reagovať a o svojej zraniteľnosti. Mozog a vnímanie sa dokážu prispôsobiť, ale cenou sú tie emócie. Prečo sa teda najčastejšie hneváme?

            V spomínanom rakúskom výskume ÖAMTC jednoznačne vedie takzvané „natláčanie sa“ (po nemecky „drängeln“, Američania to volajú „tailgating“) – keď sa niekto priblíži zozadu až tesne k nášmu autu. Ako príčina hnevu vysoko bodovalo aj bezohľadné či tesné (to je to isté) zaradenie sa pred auto po predbehnutí. Podobne aj náhle a nesignalizované prechádzanie z jedného jazdného pruhu do druhého, odbočenie bez vyhodenia smerovky, permanentná jazda vľavo, blokovanie križovatky (na svetlách), bezdôvodné vytrubovanie, telefonovanie a spomalenie a „očumovanie“ pri nehodách. Všetky vymenované skutočnosti vyvolávali v rakúskych šoféroch hnev a je takmer isté, že sú to presne tie isté veci, ktoré vyvolávajú hnev aj v prípade slovenských šoférov.

            K tomuto zoznamu môžeme celkom bezpečne pridať aj ďalšie prejavy iných šoférov, ktoré si spravidla interpretujeme ako agresivitu voči nám. Napríklad, keď sa niekto natlačí na parkovacie miesto, do ktorého máme očividne namierené my. Zaručeným zdrojom hnevu sú aj verbálne urážky či urážlivé gestá, ktorými nás počastujú.

            Veľmi skúsená newyorská štátna polícia robí z praktických dôvodov rozdiel medzi agresívnym šoférovaním a tým, čo nazýva „road rage“ – „cestná zúrivosť“. Podľa New York State Police je agresívnym vodičom ten, kto „riadi motorové vozidlo sebeckým, drzým či hrozivým spôsobom, a neberie pri tom ohľad na práva či bezpečnosť iných užívateľov ciest a diaľnic“. Policajti v New Yorku definovali zoznam prehreškov tvoriaci agresívnu jazdu, ktorý je veľmi podobný tým, ktoré zistil ako zdroje hnevu šoférov rakúsky prieskum

  • privysoká rýchlosť
  • časté alebo nebezpečné zmeny jazdných pruhov
  • nesignalizovanie smerovkami
  • „natláčanie sa“
  • neuhnutie inému vozidlu doprava
  • ignorovanie svetiel na križovatkách

 

 

Termín „road rage“ si vyhradila polícia pre zúrivosťou motivované kriminálne správanie sa na ceste (napríklad zo zbraňou v ruke), nie pre samotné šoférovanie. Môže to však byť i šoférovanie, pri ktorom sa niekto snaží použiť auto ako zbraň, napríklad zraziť s ním niekoho.

.hrozba v spätnom zrkadle

                „Natláčanie sa“ zozadu je hádam najnebezpečnejší spomedzi spomenutých prehreškov. Vecne o tom hovorí napríklad psychológ Zoltán Bojar, inak generálny sekretár Slovenského autoturist klubu, partnerskej organizácie rakúskeho ÖAMTC, nemeckého ADAC a ďalších európskych automobilistických organizácií. Vraví, že vďaka tomu, že narastá počet vozidiel na cestách, zmenšuje sa aj vzdialenosť medzi nimi – a stúpa riziko nehôd. Reťazové nehody na diaľniciach sa mnohokrát stanú len preto, že vzadu idúce vozidlo vodič „nemá šancu“ zabrzdiť. Prečo nemá šancu? Zoltán Bojar pripomína, že pri rýchlosti 130 km/h sa vzdialenosť asi dvoch dĺžok vozidla prejde cca za dve desatiny sekundy! Pritom priemerný reakčný čas pri plnom sústredení sa (!!!) je asi 0,8 sekundy, čo je viac ako o pol sekundy pomalšie ako by bolo treba. Podľa Bojarových informácií hodnotí nemecká a rakúska polícia pri rýchlosti 130 km/h už aj vzdialenosť 14 až 21 metrov ako pokutovateľný priestupok. Odstup menší ako 7 metrov považuje polícia pri tej rýchlosti za agresívnu jazdu a berie vodičský preukaz. Pokuta v takom prípade býva nad 2000 Eur.

Ak sa niekto natlačí pri tejto rýchlosti na vzdialenosť metra či dvoch, je aj pri nepatrnom spomalení vozidla vpredu havária istá. Ten, kto ide v prednom vozidle, to prirodzene cíti a cíti sa ohrozený. Právom. Ale to nie je jediná jeho emócia. Ten, ktorý sa prihrnul zozadu a tlačí sa na vozidlo pred ním, hovorí šoférovi pred ním zhruba toto: „Prac sa z cesty, idem ja. Neprekážaj mi.“ To je samo osebe agresívne správanie a logicky vyvoláva u šoféra vpredu hnev. Je to totiž správanie sa, ktoré podvedomie zároveň vyhodnocuje ako prejav dominancie, ako deklaráciu „ja som tu šéf“. Auto takého šoféra vidia tí vpredu v spätnom zrkadle ako rýchlo sa zozadu približujúcu hrozbu, ako útok. A čím bližšie príde, tým je to otvorenejšia agresi. To celé je, prirodzene, multiplikované na citový mnohonásobok, ak aj vy idete rýchlo, povedzme maximálnou dovolenou rýchlosťou a ten, ktorý sa zozadu „natláča“, zjavne pohŕda nie len vami, ale aj zákonom a predpismi. Čo môže byť spupnejším prejavom bezohľadnej snahy dominovať ako pohŕdanie pravidlami? Málokedy si toto všetko človek povie a uvedomí, ale jeho mozog to spoľahlivo vyhodnocuje práve takto. Vzťah medzi fyzickou vzdialenosťou, rýchlosťou, priestorom okolo nás a hrou o sociálnu dominanciu je súčasťou našej biologickej výbavy. Bez stresu človek rešpektuje iba zjavnú, uznanú a etablovanú dominanciu (napríklad rodičov, nadriadených, autorít, starších), bezdôvodné prejavy sebavedomej dominancie od neznámych ľudí sú automaticky vnímané ako útok na sebaúctu a hnev pri nich vzkypí okamžite a úplne automaticky. A s hnevom samozrejme aj vlastná tendencia konať agresívne, odpovedať na útok útokom. No a kombinácia fyziky a emócií je v takýchto prípadoch skutočným návodom na nešťastie.

.autá a teritórium

            Na niektoré veci na ceste teda človek reaguje citovou odozvou automaticky. Väčšinou to súvisí s tým, čo biológovia a psychológovia nazývajú teritóriom. Väčšina živých tvorov vníma priestor okolo seba teritoriálnym spôsobom – dravci si dokonca značkujú územie, na ktoré si robia nárok. Aj ľudia sú teritoriálnymi bytosťami. Ako indivíduá máme svoj osobný priestor – teritórium, ktoré sme získali v evolúcii predovšetkým ako obranný mechanizmus. Každý (predovšetkým cudzí), kto vnikne do tohto teritória, je podvedome vnímaný ako potenciálny agresor, a ten čas, ktorý potrebuje, aby prekonal vzdialenosť medzi pomyselnou hranicou tohto územia a nami, je čas, ktorý umožňuje obrancovi (nám) pripraviť sa odraziť útok, alebo sa mu vyhnúť. Tento čas je vlastne vzdialenosť. Čím menšia vzdialenosť, tým menej času nám zostáva na reakciu a tým väčšiu hrozbu pociťujeme. Naše psychologické územie môže mať iba niekoľko desiatok centimetrov či metrov (podľa situácie). Osobné teritórium si dokážeme psychologicky zmenšiť (napríklad v preplnenom dopravnom prostriedku), ale môže to spôsobiť napätie, podráždenie, stres. A môže sa zvýšiť v takej situácii naša inštinktívna pripravenosť správať sa agresívne. Vo väčšine prípadov keď niekto „vtrhne“ do nášho osobného teritória, keď napríklad stojí príliš blízko, spôsobí naša sociálna výchova, že skôr reagujeme obranným jazykom tela (odvraciame sa, odťahujeme) ako priamou fyzickou agresiou. Treba si však uvedomiť, že biologicky naprogramovanú máme agresiu. Vedomé a úmyselné porušovanie osobného priestoru iných je vždy prejavom agresívnej dominancie a používa sa na poníženie druhého. S obľubou to robia napríklad poddôstojníci podriadeným vojakom – kričia im do tváre so vzdialenosti niekoľkých centimetrov a tí nesmú uhnúť.

            Auto je psychologickým rozšírením osobného teritória. Toto teritórium presahuje o istú vzdialenosť samotný priestor vozidla. Neuvedomovaným biologickým zmyslom toho je opäť získanie priestoru na prípravu odvrátiť útok, alebo sa mu uhnúť. Ak iné auto ohrozí naše územie, napríklad tak, že sa agresívne vtlačí pred vás, prekríži vám cestu, zareagujeme pravdepodobne obranným manévrom (napríklad dupneme na brzdu). Po tom môže nasledovať pokus „zmocniť sa znovu teritória“ (hoci si to môžeme vedome interpretovať úplne inak). Obyčajne na to slúži povedzme „zlostné“ bliknutie svetlometmi či zatrúbenie klaksónom. To však nemusí postačiť na komunikovanie celej hĺbky vašich pocitov – v tomto prípade, samozrejme, zlosti a pobúrenia. Keďže na toho druhého vodiča nedokričíme, môžeme použiť nejakú formu útočnej neverbálnej komunikácie, napríklad urážlivé gesto (vztýčený prostredník ruky). Gesto môže byť opätované, ale celá „teritoriálna komunikácia“ medzi šoférmi zvykne skončiť jednoducho tým, že každý musí ísť svojou cestou.

            Existujú však prípady, keď je ten (akože) brániaci sa šofér sám agresívny a dominantný, a spontánne chce zájsť ďalej a dokázať svoju dominanciu. Podľa Matthewa Jointa z Americkej automobilistickej asociácie (AAA) priznávajú dodatočne mnohí šoféri, že druhého vodiča (ktorý im napríklad bezohľadne skrížil cestu) potom naháňali, „aby ho naučili“, a často ho tlačili tým, že sa priblížili až na centimetre k jeho zadnému nárazníku. To sa dá porovnať so spôsobom, ktorým brániace zviera vyháňa útočiaceho votrelca zo svojho teritória (robia to takmer všetky dravé zvieratá, ale napríklad i paviány). Výsledok takéhoto správania sa u vodičov však môže byť, samozrejme, fatálny. Ale niektorí zájdu aj ďalej. A dostávame sa k fenoménu, ktorý nazvali newyorskí policajti „road rage“ – cestná zúrivosť.

.osudová zúrivosť

            Poznáme doslova strašné prípady, keď sa agresívna „výmena názorov“ gestami a nadávkami neskončila jednoducho tým, že každý išiel nakoniec svojou cestou – aj so svojim hnevom. Gestá a agresívne manévre autom môžu pokračovať v zrýchľujúcom sa slede a môžu vyústiť do priameho násilného konfliktu. Foundation for Traffic Safety americkej AAA uvádza štatistiku násilných incidentov spojených so šoférovaním. Napríklad v štáte Massachusetts sa 20. februára 1994 zaplietol 54-ročný účtovník Donald Graham do vášnivej dopravnej hádky s 42-ročným Michaelom Blodgetom. Niekoľko míľ sa vzájomne naháňali autami po diaľnici a nakoniec zastali na prístupovej ceste a vystúpili z áut. Graham vytiahol z kufra svojho auta mocnú poľovnícku kušu a Blodgeta zastrelil šípom s nabrúseným hrotom. V Seattli v štáte Washington zasa zastrelil 57-ročný Terrance Milton Hall 21-ročného študenta Stevena Burgessa, pretože ten nebol schopný vypnúť hlučný alarm svojho džípu. Pri inom incidente v apríli 1996 sa zasa začali vzájomne prenasledovať na washingtonskej diaľnici dvaja 26-roční muži – Narkey Keval Terry a Billy Ganipe. Vo vysokej rýchlosti preleteli cez stredovú čiaru a vrazili do dvoch prichádzajúcich vozidiel. Zo štyroch vodičov prežil iba jeden, Narkey Terry, ktorý bol potom odsúdený na desaťročné väzenie. Naši dopravní policajti veľmi dobre vedia, že tieto prípady nemožno zľahčiť tým, že sú typické pre násilnú Ameriku. Nie sú. Štatistiky štátov Európskej únie sú tiež plné podobných prípadov a slovenskí dopravní policajti by isto potvrdili, že sa vyskytujú aj u nás.

            Podľa amerických štatistík patrí väčšina agresívnych šoférov do skupiny relatívne mladých a relatívne nevzdelaných mužov, ktorí majú trestný záznam, možno problémy s drogami či alkoholom. Mnohí mohli prežiť krátko pred fatálnou nehodou či výbuchom zúrivej agresivity nejakú citovú traumu – stratu vzťahu, zamestnania, rozvod a podobne. Ale nie je to pravidlo. Stovky šoférov, ktorí sa dopustia na ceste nečakane agresívnych výčinov sú úspešní muži i ženy, bez kriminálnej minulosti, bez problémov s drogami či alkoholom. Susedia, príbuzní a priatelia potom o nich hovoria „bol to taký milý človek“, „bol to skvelý otec“ či „museli ho vyprovokovať“. Neobchádza to ani „celebrity“ – napríklad slávny herec a držiteľ filmového Oscara Jack Nicholson si myslel, že mu akýsi šofér Mercedesu skrížil agresívne cestu, a keď obe autá zastali na červenej, vyskočil z auta s golfovou palicou a mlátil ňou do strechy a čelného skla Mercedesu.

.prečo?

            Dôvody, ktoré dodatočne udávajú zúriaci šoféri po incidente, bývajú stereotypné: „stále sa na mňa tlačil“, „išiel príliš pomaly“, „ten bastard trúbil a trúbil“, „prechádzala z pruhu do pruhu bez smeroviek“ a podobne. Že to všetko sú iba neadekvátne dôvody na výbuch násilia, si väčšina rozzúrených páchateľov neuvedomuje ani bezprostredne po incidente. A mnohí ani omnoho neskôr. Hnev je najzákernejšou spomedzi základných emócií. Nemôžeme zabrániť aby prišiel, pretože prichádza spontánne ako inštinktívna odpoveď mozgu a organizmu na podnet. Prichádza z vývojového paleolitu človeka, z „emocionálneho mozgu“, teda z limbických štruktúr, ktoré ležia hlboko pod mozgovou kôrou a sú vývojovo omnoho staršie ako mysliaci viditeľný povrch mozgu – neokortex. Emócie, ktorými zaplavujú naše vedomie „staré“ limbické štruktúry mozgu – hnev, strach a podobne, sa vyvinuili ako fyziologické mechanizmy nevyhnutné na to, aby sa telo pripravilo na niečo, čo bolo potrebné na prežitie – útek či boj na život a na smrť. Preto sú také mocné. A nebezpečné. „Hnev je najzvodnejšou z negatívnych emócií; ukrivdený vnútorný monológ, ktorý ho poháňa, zapĺňa myseľ najpresvedčivejšími dôvodmi na ventilovanie hnevu. Na rozdiel od smútku je hnev energizujúci, dokonca vzrušujúci,“ píše psychológ David Goleman, ktorý sa venuje emóciám a tzv. emocionálnej inteligencii. Myslí si zároveň, že práve preto je väčšina ľudí presvedčená, že ventilovanie, „vypustenie“ hnevu prinesie úľavu a uvoľnenie. Ale opak je pravdou: „Hnev sa rozvíja z hnevu, emocionálny mozog sa zahrieva. A potom zlosť a zúrivosť, nebrzdená rozumom, ľahko vybuchne do násilia. V takej chvíli sú ľudia neúprosní a nedá sa s nimi rozumne dohovoriť; ich myšlienky sa krútia okolo pomsty a odplaty, ľahostajné k možným následkom ...najsurovejšie lekcie z brutality života sa stávajú návodom na konanie.“ (Goleman)

.diagnóza osobnosti

            Možno je čas vrátiť sa krátko k mladému telefonujúcemu a netrpezlivému šoférovi, ktorého sme spomenuli na začiatku. Už aj krátky pohľad na jeho spôsob šoférovania umožňuje istú kvalifikovanú výpoveď o jeho osobnosti. Diagnózu, ak chcete. Ale je to pomerne nudná a bežná diagnóza. Do činenia máme so slabo intelektuálne diferencovanou osobou, podľa všetkého s črtami agresívneho psychopata a bez nejakých sociálnych zábran. Nerobí mu problém porušovať sociálne tabu ani pravidlá, a podľa všetkého ani zákony. Ale to ste určite vedeli aj bez tohto výkladu. Jediným špecifikom postkomunistických krajín a nepochybne aj Slovenska je, že v tomto štádiu „civilizačného vývoja“ majú práve ľudia s opísaným osobnostným profilom najväčšie a najsilnejšie autá. To, spolu s faktom, že represívne orgány (polícia) sú zatiaľ málo účinné, zvyšuje frekvenciu agresívneho správania sa na cestách.

            Zaujímavejšie sú však menej nápadné a menej extrémne formy správania sa za volantom, ktoré sú napriek tomu výborným diagnostickým materiálom na posúdenie osobnosti vodičov. Šoférovanie je diagnózou osobnosti v každom prípade. Ak sa niekto javí celkom nenápadne, neasertívne a neagresívne v bežnom živote, za volantom sa však mení na vybuchujúcu sopku, pretekára a bezohľadného predbiehača, ktorý obieha kolónu áut cez odstavný pruh a natlačí sa pred tých, čo sú vpredu, je práve to zrejme presnejším obrazom jeho osobnosti, ktorá sa za mierumilovnou fasádou jednoducho skrýva. Sklon k hnevu a agresivite za volantom je len odhalená črta, ktorá je inak prekrytá konvenciami a výchovou.

            Na mieste je tu však urobiť deliacu čiaru medzi patologickou agresivitou a jednoduchým nutkaním jazdiť rýchlejšie. Sila auta a rýchlosť sú lákadlom aj pre veľa celkom mierumilovných ľudí, u ktorých to nemusí byť prejavom nijakej nebezpečnej agresivity. Dôležitá je iba interakcia s inými vozidlami a šoférmi na ceste.

.diagnóza spoločnosti

            Je výskyt šoférskej agresivity akýmsi indexom všeobecnej agresie v určitej spoločnosti? Zrejme áno. Ak žijeme v spoločnosti, v ktorej agresívne správanie môže viesť k úspechu, zvolia si zrejme mnohí ľudia agresiu ako užitočný modus operandi. Pozorovaná miera agresivity v šoférovaní môže preto slúžiť ako index miery agresivity v celej spoločnosti. Už pred viac ako tromi desaťročiami porovnal anglický psychológ Whitlock počet smrteľných úrazov na cestách s počtom násilných úmrtí (vražda, samovražda) v mnohých krajinách. Dospel k tomuto názoru: „ ...úmrtia a zranenia na cestách sú do značnej miery výsledkom expresie agresívneho správania ...spoločnosti s najväčším objemom násilia a agresie v ich štruktúre to ukážu tým, že externalizujú časť tejto násilnosti vo forme nebezpečného a agresívneho šoférovania...“ Podobné výsledky ukázali aj viaceré novšie výskumy. Zdá sa napríklad, že oblasti s vysokým výskytom vrážd majú typicky aj viac vážnych a smrteľných dopravných nehôd (aj niektoré štvrte v amerických veľkomestách), a že tento vzťah nie je nevyhnutne iba výsledkom zaľudnenosti oblasti či jej geografickej veľkosti.

            Miera šoférskej agresivity na slovenských cestách je vysoká. Možno sa teda celkom spoľahlivo domnievať, že je to iba prejavom celkove zvýšenej tendencie správať sa agresívne v celej spoločnosti. Za zvýšenou mierou agresie v spoločnosti zvyknú byť dva faktory. Prvým je akceptovanie agresívneho správania sa ako modelu. To je pre spoločnosť vždy zlý signál. Druhým faktorom býva zvýšený výskyt hnevu. Agresia je potom jeho konzekvenciou. Agresívne reči i agresívna rýchla jazda autom je čoraz akceptovanejším „gavalierskym“ priestupkom (stačí si spomenúť na absurdne tolerantné reakcie politického i novinárskeho prostredia a „pretekársky“ prešľap ministra Ruska na rakúskej diaľnici). A hnev sa stáva našim trvalým spolujazdcom – za volantom i mimo cesty. Zadívajte sa na cesty – uvidíte duševné rozpoloženie slovenskej spoločnosti.