Mapa stránky

Sobota, 17 Marec 2007 00:00

Čas je jedným z teritórií moci. Je územím ako tie geografické územia, ktoré moc kontroluje a ktoré sa snaží rozšíriť. Nejde iba o to, že moc nad územím, krajinou, impériom, má trvanie v čase (napríklad ilúzie o tisícročných ríšach), ide naozaj o to, že priamo čas je tým územím. Ten sociálny čas, čas, podľa ktorého sa riadia životy jednotlivých ľudí v spoločenstve, je územím, ktoré kontroluje moc. Iba pustovníci a neobmedzení tyrani sú absolútnymi vládcami svojho vlastného času.

Mať či nemať čas je hádam najbežnejšou otázkou všedného dňa civilizovaného človeka. Ten banálny každodenný čas rozdelený do okienok rozvrhu, do sekvencií sociálnych nevyhnutností, povinností i príjemností, do biologických rytmov jedenia, spánku a bdenia, do životných cyklov detstva, mladosti, dospelosti, staroby, jednoducho plynie. A niekedy uháňa ako splašený kôň a uniká medzi prstami. A niekedy sa vlečie a nemá konca. To je súkromný čas, ktorého sme majiteľmi – ak sme slobodnými ľuďmi, a nie, povedzme, väzňami. V podstate môžeme v jeho priestore chod vecí, ktoré sa týkajú nás, svojvoľne narušiť – ak sme ochotní riskovať konzekvencie. Môžeme jednoducho niekam neprísť, na niečo sa vykašľať, zastaviť sa, vzdať to, štrajkovať – ak sme ochotní prijať následky. Alebo ak nám je to náhle jedno, či sa ozve vzdor a potreba vzoprieť sa diktátu času. A možnosť vzoprieť sa diktátu času bez vážnych následkov je výsada moci. Mocný človek môže svojvoľne meniť veci na časovom území, ktoré mu patrí, a zasahovať tak aj do časového územia tých ľudí, na ktorých sa vzťahuje jeho moc. Aj ich čas je tak jeho územím. To je centrálny motív, ku ktorému sa uvažovanie o čase ľudí ako sociálnych bytostí vždy vracia.

Ak sa do menšieho priestoru natlačí veľa ľudí, vznikne tlačenica, ktorá je zdrojom psychickej nepohody a napätia pre všetkých v tej tlačenici. Ak sa do ohraničeného času natlačí priveľa udalostí, priveľa povinností, priveľa termínov, vznikne psychické bremeno, pod ktorým sa môžeme zlomiť, lebo tak, ako sa niekde definitívne končí využiteľný fyzický priestor, niekde sa končia možnosti aj tej najlepšej organizácie času. V priestore ľudského času, rovnako ako na istom území, existuje optimálna hustota vecí. Ale aj v ľudskom čase existuje pusto, prázdnota.

.o praveku, čase a deľbe územia

            Čas ako teritórium nevynašiel civilizovaný človek modernej doby s hodinkami na zápästí. Skvelá antropologička pani Elisabeth Marshall Thomas napísala po viac než polstoročí svojich skúseností a výskumu života ľudí žijúcich v buši v oblasti púšte Kalahari prevratnú knižku The Old Way, strhujúce rozprávanie o tom, ako pravdepodobne žili pred pätnásť či dvadsaťtisíc rokmi všetci ľudia. Je to príbeh života prvých ľudí – lovcov a zberačov. Títo takmer úplne nahí drobní ľudia, považovaní vlastníkmi fariem v priľahlých územiach takmer za zver, píšu príbeh neskutočnej statočnosti a vynachádzavosti v klimatických podmienkach, kde civilizovaný človek nemá šancu prežiť. Ich sociálna štruktúra je prekvapujúco efektívna, ich povaha úplne mierna, ich spôsoby jemné, ich starostlivosť o deti vzorná, ich rodina pevná. Pravda o nich je pre nás, civilizovaných ľudí, zahanbujúca, lebo ako ľudia nie sme lepší naozaj v ničom, hoci ich život je o toľko ťažší. Trochu to bolo vidno aj z tej ich komickej zrážky s civilizáciou, ktorú vykreslil kultový film Bohovia sa museli zblázniť. Pani Thomasová hovorí ich jazykom (khoisanskej skupiny jazykov so známymi mľaskavými „klik“ zvukmi) a skúsila s nimi takmer všetko. Opisuje, ako sa s niekoľkými ženami skupiny, s ktorou chvíľu žila a roky sa poznala, dohodla, že na druhý deň pôjdu na výpravu za rastlinami, plodmi a korienkami – to robia vždy ženy a deti ľudí z buša, muži lovia. (Ani lov nie je ľahký, je životu nebezpečný a veľké zviera postrelené jedovatým šípom musia lovci sledovať často desiatky kilometrov, kým sa k nemu môžu priblížiť.) Na týchto výpravách prejdú ženy často mnoho kilometrov v hroznej horúčave a hodiny kopú do hĺbky obyčajnou zaostrenou palicou, aby našli výživné korene pod zemou. A musia sa vrátiť do tábora pred zotmením. Preto si pani Thomas myslela, že vyrazia skoro ráno, kým ešte nie je taká horúčava. Ráno však zistila, že jej priateľky ešte spia a vyraziť sa neponáhľajú. Nechápala, lebo bušmani v Kalahari sú všetko, len nie leniví. Rýchlo jej to však vysvetlili – ráno je čas, ktorý im nepatrí, patrí levom, vtedy je to ich teritórium. Treba teda počkať, kým ho uvoľnia a ľahnú si ukryť sa pred strašným slnkom do nejakého chládku. Aj čas v púšti si jej vládcovia – levy a ľudia – rozdelili. Lebo tí drobní ľudia sa naozaj o moc i teritórium púšte s levmi delili. A levy ich rešpektovali, hoci mohli ľudí poľahky zabiť. Čas bol pre lovcov a zberačov v Kalahari dôležitým teritóriom, lebo fyzické teritórium, v ktorom lovili, bolo obrovské a kdesi ďaleko, veľmi ďaleko sa plynulo menilo na teritórium inej ľudskej skupiny. Ich čas bol lineárny ako ten náš, pamätali si svojich predkov, vedeli, že niečo bolo aj veľmi dávno a vedeli plánovať aj na dlhý čas. Boli posadnutí sociálnou rovnosťou, hoci ju nevedeli pomenovať a ich osobný čas bol územím všetkých. Čas, ktorí vlastnili lovci a zberači, nebol v medziľudských vzťahoch teritóriom moci. Už nikdy po nich to tak medzi ľuďmi nebolo.

.o vlastnení času

            Keď niekto povie „som pánom svojho času“, vnímame to ako luxus – po celých 24 hodín dňa normálne dostupný iba dôchodcom a bohatým rentierom. Mať úplnú kontrolu nad teritóriom vlastného času znamená dve veci – slobodu i nezávislosť od moci. Ale to sú rub a líce tej istej mince. Dovolenky a víkendy sú miesta územia času, s ktorými si môžeme robiť, čo chceme. Preto ich vnímame ako kúsky slobody, na ktoré nedočiahne moc iných. Ak chodíme vo všedný deň do práce, tak sú takými kúskami nášho suverénneho teritória ešte večery, noci a rána. Náš deň patrí, aspoň formálne, tým, ktorí nás zamestnávajú. Ich moc nad naším časom nie je, pravda, absolútna, ale ak máme trochu pudu ekonomickej sebazáchovy, ich moc rešpektujeme. Počas pracovného času robíme to, čo máme a vtedy, keď nám povedia, aby sme to robili. Ak máme okrem toho pudu sebazáchovy ešte aj rozum, tak vieme, že tú moc nad časom všetkých svojich zamestnancov musia mať, inak by celá firma či farma nefungovali. Nie je to moc pre moc. Tí, pre ktorých pracujeme, nemusia chcieť kontrolovať náš čas absolútne, ak im stačí ovládať ho nepriamo, termínmi. Ale i to je výkon moci. A tiež to nie je moc iba pre moc.

Mimochodom, zbohatnúť, myslím naozaj zbohatnúť, znamená aj nadobudnúť skutočnú kontrolu nad územím svojho času. Aj čas, ako každé územie (pozemok), má však svoju nadobúdaciu i reálnu cenu. Jeho najhoršími správcami sú preto tí, ktorí k nemu prišli rýchlo a bez veľkej námahy. Čas, ktorého sa náhle stali pánmi, naplnia potom spravidla skutkami a vecami, ktoré majú cenu buriny.

            Úplnými časovými bezzemkami sú vojaci základnej služby a najmä väzni. Im reálne nepatrí ani kúsoček času, len občas im nejaký ten jeho fliačik (vychádzku, voľno) požičajú. Ich čas vlastní vonkajšia moc absolútne. Najhoršie sú na tom, prirodzene, väzni vo vyhladzovacích koncentračných táboroch, ktorí nielen nevlastnia ani sekundu svojho času, ale už ani gram svojho tela a ostáva im už len územie vlastnej mysle a čas, z ktorého odkrajuje jeho nemilosrdný majiteľ. Svetoznámy psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil nacistický koncentračný tábor, o tom napísal, že prežil najmä vďaka kontrole, ktorú si zachoval nad týmto posledným kúskom svojho virtuálneho časového územia.

            Totality a tyranie sa pokúšali vždy kontrolovať čas občanov svojich krajín tak ako celé územie. Celý život a celý čas.

.moje územie, tvoje územie

Mať more času nemusí vždy znamenať, že ide o mocného človeka. More času môže mať za istých okolností aj ten, o koho nie je záujem, kto prišiel o prácu. Po jeho čase nie je dopyt, nemá teda cenu, a preto ho má na rozdávanie. Jeho čas je územím, ktoré nezaujíma dobyvateľov. Súvislosť platí i naopak. Nedostatok času môže signalizovať, že čas toho človeka je vzácny, všetci ho chcú a on s ním zaobchádza ako s privilégiom, ktoré udeľuje. Ľudia mu ďakujú, že si na nich našiel čas. Predstavme si mladého právnika, ktorého kancelária sa iba rozbieha a prakticky ešte nemá klientov. Jeho telefón sa po dlhom mlčaní ozve – volá potenciálny klient a chce stretnutie. Ak má už sekretárku a tá mu hovor ihneď prepojí, klientovi je jasné, že mladý advokát má more času. Inak povedané, nemá priveľa klientov, čo znamená, že ak je aj dobrý, nevedia to o ňom – a nemôže si teda veľa zapýtať. V tejto situácii sa robia štandardné triky, ktoré majú predstierať opak. Sekretárka neprepojí ihneď a pod zámienkou, že šéf má práve iný hovor či dôležité rokovanie, nechá svojho šéfa ďalej listovať v časopise. Keď chce jej šéf zariskovať, môže dokonca klientovi povedať, že neskôr, keď bude mať trochu času, zavolá späť. A šéf i sekretárka môžu zase listovať v úplne prázdnom diári a akože hľadať prázdny termín, ktorý nájdu, žiaľ (v e-mailovej správe by tu bol „smajlík“), až o niekoľko dní. Ak je to súrne, povie sekretárka, že uvidí, čo sa dá robiť... prípadne niečo presunúť, keď je to také naliehavé. To všetko zvyšuje zdanlivo cenu advokátových minút a hodín, ktoré sú vlastne štvorcovými metrami jeho časového teritória. A podobnú hru, ktorá je licitovaním ceny času, môžu hrať proti sebe obaja aktéri. Zvyčajne vyhrá ten, ktorému na veci naozaj menej záleží.

.čas, moc a dominancia

            Čas je teritórium a preto jeho ochrana a miera nedotknuteľnosti je prejavom moci. Hrady mocných bývajú nedostupné, ohradené a pri ich bránach stoja ozbrojenci. Na mocných a vplyvných musia tí, ktorí sú menej mocní a vplyvní, čakať. Ich čas má menšiu cenu. Ak ide o reálny rozdiel v moci a vplyve, tí, ktorí musia čakať, s tým počítajú a akceptujú to ako fakt života. Ale čas je aj nástrojom komunikácie – môže slúžiť ako nástroj, pomocou ktorého deklarujeme dominanciu tak ako spomínaný mladý advokát svoju cenu. Deklarujeme dominanciu tým, že si vyhradíme právo, aby na nás ten druhý či tí druhí čakali. Je to pomerne častá a agresívna hra či sociálna stratégia. Ak tí druhí neakceptujú naše dominantné postavenie, neakceptujú ani čakanie, teda to, že svojvoľne nakladáme s ich časom, ich územím. Znamená to poníženie, vnútenie submisívneho postavenia a výsledkom je zväčša hnev. Nuž a výsledkom hnevu zase býva agresivita. Ak nechá podriadený čakať nadriadeného, je automaticky zle, lebo je to porušením nepísanej sociálnej normy, ktorá je staršia ako homo sapiens. Je priamo súčasťou našej biologickej výbavy. Neradno sa zahrávať s územím mocných. Schopnosť intuitívne rešpektovať časové teritórium iných ľudí je súčasťou sociálnej inteligencie, ktorá je niekedy možno dôležitejšia ako tá vecná, kognitívna.

            Mimochodom, napríklad líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí hrá hru s časom, mocou a dominanciou rád a často. Nie je sám, robia to mnohí velikášski psychopati jeho typu, keď sa stanú politickými vodcami. Diplomatický protokol je tu predovšetkým na to, aby nebol priestor na takúto hru o čas a dominanciu, ale „vodcovia“ Kaddáfího typu ho nepovažujú za záväzný. Dodržia ho len v styku s mocnejšími. Tak to zažil predseda rumunskej vlády a po ňom i slovenský premiér s celými svojimi delegáciami. Predseda vlády Rumunska, už členskej krajiny NATO i EÚ, nevedel po celý čas svojej návštevy v Líbyi, či sa s Kaddáfím stretne. Nakoniec, keď už odchádzal a kolóna áut s jeho delegáciou i s ním bola na ceste na letisko, prišla správa, že veľký Kaddáfí premiéra prijme. A kolóna sa otočila a uháňala naspäť vysokou rýchlosťou ku Kaddáfího klimatizovanému beduínskemu šiatru. A takmer navlas to isté zažil i slovenský premiér Fico, tiež premiér členskej krajiny NATO a EÚ, akurát, že ešte nebol celkom na ceste na letisko. Takto deklaruje svoju moc imperátor, keď necháva čakať v neistote prosebníkov z ďalekých provincií. Alebo aj psychopat bez štipky rešpektu k sociálnym pravidlám západného sveta, ktorý neodolá nikdy pokušeniu pokoriť tých, ktorí mu to dovolia. Pokoriť ich tým, že sa zahráva s ich časom, teda s ich územím, ako s čímsi bezcenným. Je to spôsob, ako pokoriť aj ich krajiny, ako lacno dominovať. Problém je iba, že sa vždy nájdu takí, ktorí mu to dovolia. Nie je to dobrý nápad. Za masovými vrahmi sa nechodí na audiencie do ich šiatrov, ani keď sa polepšia.

            Čas a moc sú v sociálnom živote rovnako prepletené ako územie a moc. Lebo čas je územie. Nechcem poučovať, ale je rozumné rešpektovať čas iných. Budú oň bojovať ako o svoj hrad.