Mapa stránky

Pondelok, 19 Marec 2007 00:00

Aká je cena, ktorú je človek ochotný zaplatiť za svoju slobodu? Rôzna: od pár halierov až po tú najvyššiu – život. Ten niekedy položí človeku aj opačnú otázku: Za akú cenu je človek ochotný svoju slobodu predať? Odpoveď je v zásade taká istá, líšia sa iba situácie v ktorých život kladie človeku prvú či druhú otázku.

Ľudia sa ocitajú pred niektorou z tých dvoch otázok spravidla v zlomových okamihoch dejín ich spoločnosti či národa – keď im slobodu niekto berie, alebo keď sa objaví nádej, že získajú slobodu, ktorú kedysi stratili. Vyzerá to tak, že stačí len trochu zalistovať v ktorejkoľvek učebnici dejepisu a takých okamihov sa nájde habadej. Je ich naozaj dosť, ale ich hojnosť je zároveň ilúzia, ktorú vyvoláva fakt, že v učebniciach bývajú životy celých generácií komprimované na niekoľkých stránkach. V skutočnosti mať možnosť odpovedať na ktorúkoľvek z tých dvoch otázok je historický luxus, ktorý osud dožičil ľuďom v ich dlhých dejinách iba tu i tam. Pre tých veľmi šťastných je sloboda samozrejmosťou, do ktorej sa narodili a nemusia za ňu ničím platiť, lebo to urobili už ich predkovia. Iní sa narodili ako neslobodní do temna, ktoré takú po celý ich život ani nepripustí. Navyše, koncept slobody v mnohých kultúrach, aj veľmi vyspelých, vlastne v podobe, v akej ho poznáme, ani neexistoval. Hovoriť napríklad o slobode v civilizácii ľudí rodiacich sa do kastového systému, z ktorého niet úniku, je nezmysel. Hovoriť o slobode v civilizácii, ktorá verí, že ľudské osudy sú aj tak vopred do podrobností napísané napríklad vo hviezdach či v zámeroch panteónu hašteriacich sa bohov, tiež nedáva veľa zmyslu. (Neviem presne, ale dá sa vzoprieť karme?) Slobodu v jej absolútnej podobe si možno vychutná historický divoch na chrbte svojho koňa, aj to len chvíľku a možno len v našich romantických snoch. Slobodu, ako ju vníma a ako jej rozumie moderný človek Západu, zrodil židovský monoteizmus a grécky Logos. Tá je hlbšia než sloboda divocha cválať v šírej krajine kam chce. O takej slobode je príbeh, ktorý sa odohral na strhujúcej skale pri Mŕtvom mori nesúcej meno Masada.

.masada – skala nad púšťou

            Masada je polatinčená verzia názvu Metzada, ktorý pochádza z hebrejského slova metzuda, čo znamená „pevnosť“. Masada je obrovská skala s veľkou rovnou plošinou namiesto vrcholu, ktorá sa týči z rozpálených kameňov púšte pri južnejšej časti Mŕtveho mora asi dvadsať kilometrov na juh od oázy a kibucu En-Gedi a asi šesťdesiat kilometrov na juh od jaskýň v Kumráne, kde sa našli tie slávne zvitky. Plošina na vrchu Masady má na dĺžku (v severojužnom smere) asi 600 metrov a na šírku asi 300 metrov. Po celom jej obvode sú skalné zrázy takmer kolmé. Z východnej strany obrátenej k Mŕtvemu moru je ich výška vyše 400 metrov, zo západnej, z ktorej sa nakoniec podarilo na jar v roku 73 Rimanom pevnosť na skale dobyť, asi 100 metrov. Z plošiny je dramatický výhľad desiatky kilometrov na všetky strany. Na východ vidno za vodou Mŕtveho mora vrchy v Jordánsku, na západ celkom blízko vo vzduchu vlniacom sa horúčavou pusté skalnaté vrchy rozorvané hlbokými vádí (vyschnutými korytami riek, ktoré vyryla do skál valiaca sa voda v čase zriedkavých dažďov), ktorými začína púšť. Z východnej strane sa dá na Masadu vyliezť po krkolomnej úzkej cestičke nazvanej hadí chodník.

            Židovský historik Josephus (to je jeho latinské meno) napísal, že prvú pevnosť na Masade postavil ešte veľkňaz Jonatán (z rodu Makabejských, od neho pochádza aj meno Masada) asi 150 rokov pred našim letopočtom. Na dokonalú pevnosť ju potom prestaval v rokoch 37 až 31 pred našim letopočtom kráľ Herodes Veľký. Josephus píše, že obohnal celú náhornú plošinu kamenným múrom vysokým šesť a širokým štyri metre a postavil vôkol aj 37 veží vysokých až 25 metrov. Píše tiež, že vtedy bola na plošine veľmi úrodná pôda, ktorú zachoval na kultiváciu, takže obrancovia pevnosti si dopestovali všetko sami a neboli odkázaní iba na zásoby prinesené zvonka. Opis Herodesovho paláca ako ho na severnej a západnej časti plošiny videl Josephus, je tiež ohurujúci. Podľa neho mal štyri až deväťdesiatmetrové veže, kolonády, stĺporadia a kúpeľne bohato zdobené mozaikami. Stĺpy boli z jedného kusa skaly a a steny boli obložené kamennými dlaždicami mnohých farieb. Na každom mieste, kde boli ľudské obydlia – pri paláci i okolo plošiny – dal vyhĺbiť do skaly obrovské cisterny na vodu, do ktorých viedol dokonalý systém žľabov, ktoré zberali dažďovú vodu, vďaka čomu obyvatelia pevnosti nikdy netrpeli nedostatkom vody a mali jej dosť aj na kúpanie a zavlažovanie rastlín. V zásobárňach bolo tiež ohromné množstvo najrôznejšej potravy – obilia, olivového oleja vína, všetko vďaka klíme a stavbe zásobární po dlhé roky v perfektnom stave. Josephus píše, že všetko to v perfektnom stave našiel o sto rokov neskôr Eleazar ben Jair a jeho nasledovníci, keď sa zmocnili Masady záverom židovského povstania proti Rimanom. Našiel vraj aj zbrane pre desaťtisíc mužov, ktoré tam dal priniesť kráľ Herodes, rovnako ako veľa surového železa, bronzu a olova.

            Josephus píše, že Herodes mal svoje veľmi dobré dôvody zariadiť si pevnosť, do ktorej by sa mohol utiahnuť do bezpečia. Bál sa dvoch vecí – tou menšou bol hnev Židov, ktorí by ho mohli za jeho krutosť zhodiť z trónu a obnoviť vládu predchádzajúcej kráľovskej rodiny, tou väčšou a podstatne strašnejšou hrozbou bola egyptská kráľovná Kleopatra. Nikdy neskrývala svoje útočné chúťky a stále tlačila na Antónia a prosila ho, aby zničil Herodesa a daroval jej kráľovstvo Judea. Antónius, hoci ju inak počúval takmer vo všetkom, v tejto veci odolal.

.josephus Flavius

            Aj príbeh dejepisca Josepha, zvaného po rodine svojich rímskych ochrancov Flavius, je príbehom s otázkou o cene slobody. Jemu vlastne osud položil rovnakú otázku ako Eleazarovi ben Jairovi na Masade, zhruba aj v rovnakom čase, a on na ňu odpovedal inak. Josephus sa sám v gréčtine predstavoval ako „Iosepos (Ιώσηπος), syn Matiáša, rodom Hebrej, kňaz z Jeruzalema“. Bol tiež vojenským veliteľom, ktorý velil v Galilei v rímsko-židovskej vojne (trvala od roku 66 do roku 73 nášho letopočtu). V roku 67 vtrhli rímske légie do Galilei a Josephus velil posádke Jodfat. Rimania zabili tisícky obrancov a posledných 41 sa rozhodlo, že sa zabijú, čo aj urobili – s výnimkou Josepha. Podľa spôsobu, ktorým to urobili (a pomocou ktorého Josephus smrti unikol), je dnes pomenovaný teoretický problém v matematike a v informatike (Josephus problem). Podľa legendy sa on a jeho 40 druhov ocitlo v pasci v jaskyni, obkľúčení Rimanmi. Rozhodli sa, že sa postavia do kruhu a začnú sa zabíjať tak, že vždy vyberú tretieho v poradí (postupne po obvode kruhu). Josephovi sa podarilo nájsť miesto, na ktorom zostal na žive ako posledný a vzdal sa Rimanom, ktorým potom poskytol informácie o prebiehajúcom židovskom povstaní. Rímske sily viedol vtedy Flavius Vespasianus a jeho syn Titus (ten, ktorý mal vo Feuchtwangerovom románe o židovskej vojne pletky s Herodesovou vnučkou princeznou Berenikou). Obaja sa neskôr stali rímskymi cisármi. V roku 70 padol Jeruzalem a Rimania v ňom usporiadali strašný masaker. „Vojakom už nezostal na zavraždenie a olúpenie nikto, ani duša na ktorej by si schladili svoju zúrivosť; lebo zľutovanie by nezastavilo žiadneho z nich. Tak cézar nariadil zrovnať celé mesto i Chrám so zemou,“ napísal o tom neskôr v Ríme Josephus. Napísal tiež, že počet tých, ktorí prišli pri tom dlhom rímskom obľahnutí o život, bol vyše milióna (milión sto tisíc). V roku 69 ho prepustili zo zajatia.

            V roku 71 prišiel Josephus do Ríma spolu s víťazným sprievodom vojvodcu Tita a stal sa rímskym občanom a chránencom Flaviovcov. Bol slobodný rovnako, ako boli slobodní rímski občania. Eleazarovi ben Jairovi v Judei pri Mŕtvom mori zostávali ešte dva roky života a tiež bol ešte slobodný. Z kňaza a vojaka Josepha sa stal píšuci historik, ktorý spísal v gréckom a aramejskom jazyku celý priebeh rímsko-židovskej vojny aj s jej prehistóriou a jeho úloha sa akoby rozštiepila. Jeho kritici vravia, vzhľadom na fakt, že uprednostnil život v zajatí pred slobodnou smrťou a slúžil potom Flaviovcom, bol zradcom a apologetom Rimanov, čo spochybňuje jeho nezaujatosť ako kronikára histórie. Väčšina rabínskych komentátorov ho však považuje za Žida poctivého vo svojej viere. V každom prípade bol v antickom prostredí aj významným obhajcom Židov a židovskej kultúry a trval na tom, že židovská viera a jej myšlienkový svet sú kompatibilné s myšlienkovým svetom grécko-rímskej kultúry. Jeho spisy sú významným a v mnohom jediným mimobiblickým zdrojom zdrojom informácií o tom, čo sa presne vtedy odohrávalo v provincii Judea. Nebyť toho, že to zapísal Josephus Flavius, aj príbeh poslednej bitky rímsko-židovskej vojny, ktorá sa odohrala na Masade v roku 73, by zostal sotva zaznamenania hodnou šarvátkou zapadnutou v prachu iných, významnejších bitiek predtým i potom.

.eleazar, sikariovia, zelóti

            Najznámejším slovom z tých troch je slovo zelóti. V podobe „zeal“ a „zealots“ (posadnutosť, fanatická snaha, veľký zápal pre vec a fanatici, posadnutí) je často používanou súčasťou modernej angličtiny. Slovo nie je ani hebrejského, ani latinského pôvodu, ale pochádza z gréčtiny, v ktorej znamenalo dychtivosť, intenzívny záujem o niečo. V gréčtine nemá to slovo negatívnu príchuť, ktorú mu pridala latinčina – v tej označuje slovo zealot niekoho, kto je fanaticky stranícky, fanaticky oddaný veci či myšlienke. Povstanie Makabejských v polovici druhého storočia pred našim letopočtom vyvolala strana Chásidov a z nich údajne vznikla sekta zelótov. Júda Makabejský a jeho bratia sú modelovými hrdinami v histórii zápasov Židov za slobodu. Niekedy sú zelóti stotožňovaní so skupinou, ktorá sa nazývala sikariovia (z latinského sicarii, čo je plurál od slova sica, sicarius – dýka, muž s dýkou), ale Josephus tie slová i skupiny odlišuje. Sikariovia boli ozbrojení krátkymi dýkami, ktorými zabíjali Rimanov, ale predovšetkým svojich – Židov, ktorých považovali za zradcov či kolaborantov, čo boli okrem nich prakticky všetci. Sikariovia boli skutočnými teroristami prvého storočia a medzi ich obete niektorí rátajú aj veľkňaza Jonatána, hoci je možné, že za jeho vraždou je skôr rímsky guvernér. Josephus píše o skutkoch sikariov so značným pohoršením a opovrhnutím. Určite zavraždili viac svojich krajanov než Rimanov. Väčšina učencov si myslí, že slovo Iškariotský (Iskariot) v mene apoštola Judáša, ktorý zradil Ježiša, je helenizovanou podobou slova sicarius, a že Judáš k tej sekte pôvodne patril. Podobný záver možno urobiť aj o Šimonovi (jeho druhé meno je Zelotes, patril teda k zelótom). Mimochodom, zelótov šetrí vo svojom opise Josephus ešte menej ako sikariov. Keď najprv vymenoval všetko zlé (vraždy, lúpeže), čo porobili sikariovia a ľudia, ktorí sa k nim pridali – tých menuje takmer po jednom – dodáva: „V tomto (nezákonnostiach) sa však nik nevyrovnal takzvaným zelótom, strane, ktorá zdôvodnila svoj názov svojimi skutkami; nasledovali každý zlý príklad a nebolo zločinu, ktorý by dychtivo nenapodobnili.“ K tomu treba po pravde dodať, že to píše Josephus, ktorý sa Rimanmi nakoniec kolaboroval, o ľuďoch, ktorí bojovali s Rimanmi až do trpkého konca. Aj objektívne sa však sikariovia i zelóti, v mene svojho presvedčenia, dopustili zrejme mnohých krutostí a zločinov.

Na začiatku židovského povstania v roku 66 prenikli vraj sikariovia a zelóti do Jeruzalema, kde spáchali viacero zverstiev – aby vraj podnietili obyvateľov do vojny proti Rimanom. Podľa jednej informácie, ktorá vraj pochádza z talmudu, zničili v boliehanom Jeruzaleme zásoby potravín, aby jeho obyvatelia boli prinútení s Rimanmi bojovať a nie vyjednávať o mieri. Vodcami sikariov vo vojne boli Menachem ben Jair, jeho brat Eleazar ben Jair a bar Giora. Z nich sa podarilo uniknúť útočiacim Rimanom iba Eleazarovi ben Jairovi, ktorý sa, spolu so skupinou svojich nasledovníkov dostal až do takmer opustenej pevnosti Masada, kde sa bránil až do jej pádu v máji roku 73. S Eleazarom tam bolo podľa Josepha dovedna vyše 900 ľudí, z čoho veľká časť neboli bojovníci, ale ženy, deti a starí ľudia.

 

.prichádza dobyvateľ

            Eleazer ben Jair bol nepochybne tvrdý a krutý muž, ale bol aj mužom planúcej viery a pevného presvedčenia s veľký čarom pre svojich nasledovníkov. Keď k Masade pritiahol v roku 72 rímsky guvernér Judei Lucius Flavius Silva spolu s celou 10. rímskou légiou aj s pomocnými silami – dovedna asi 8 tisíc mužov – začalo dlhé obliehanie. Rimania nemohli pritiahnuť priamo do tej obrovskej výšky k obranným múrom Masady hore takmer kolmými svahmi dobývacie stroje a baranidlá, tak postavili najprv dookola svoje obmurované tábory (ich obvodové múry vidno dodnes) a okolo celej skaly dlhý múr, ktorý mal zabrániť tomu, aby ktokoľvek z obrancov unikol. Stavali to najmä židovskí zajatci a otroci, ktorí nosili aj vodu až z En-Gedi. Z nižšej západnej strany začali potom stavať z nanosenej hliny a skál obrovskú šikmú rampu až k obrannému múru na vrchu. Aby rampa uniesla ťažké dobývacie stroje, postavili podľa údajov z Josephovho rozprávania z obrovských kameńov na jej hrane 25 metrov širokú a rovnako vysokú platformu (cestu). Po nej vytlačili veľkú, až tridsať metrovú vežu pokrytú železnými platňami, na ktorej boli vrhači oštepov a kameńov, ktorí odohnali obrancov z hradieb. Na príkaz Flavia Silvu potom búšili vojaci obrovským baranidlom do hradieb, až kým do neho neprerazili dieru.

Eleazarovi muži však vo vnútri nečakali, ale vidiac, že hradba nevydrží, postavili zvnútra na tom mieste ďalšiu hradbu z drevených trámov, medzi ktoré nasypali hlinu. Bola to pružná konštrukcia, ktorá pod údermi baranidla uhýbala a nedala sa preraziť. Silva pochopil, že ju môže zničiť iba oheň a jeho muži ju nakoniec zapálili. Severný vietor nachvíľu vrhol veľké plamene do tvárí Rimanov na dobývacej veži, ale potom sa vietor obrátil a bolo jasné, že posledná hradba nakoniec zhorí. Stmievalo sa a spokojní Rimania sa stiahli do svojich táborov s úmyslom dokončiť útok na druhý deň ráno. Iba dávali pozor, aby nik z obrancov nevykĺzol.

.smrť, ktorá bola lepšia než otroctvo

            O posledných chvíľach obrancov píše Josephus toto: „Eleazar nemal v úmysle utiecť, ani nechať utiecť kohokoľvek iného. Videl, že jeho hradba sa rúca v plameňoch a nevedel o nijakej spôsobe úniku ani hrdinského útoku. Mal jasnú predstavu o tom, čo urobia Rimania s mužmi, ženami a deťmi, keď nakoniec zvíťazia a smrť sa mu pre nich všetkých zdala tou najlepšou voľbou. Nadobudnúc presvedčenie, že spoločná smrť je tým najmúdrejším rozhodnutím, zhromaždil svojich najodhodlanejších súdruhov a predniesol k nim reč.“ (Celé znenie Eleazarovej reči, ako ju podľa rozprávanie jednej z dvoch žien, ktoré prežili, uvádza vo svojej knihe Josephus, je v rámčeku.) Pridal potom ešte i ďalšie argumenty a nakoniec boli všetci rozhodnutí radšej zabiť seba i všetkých svojich blízkych ako dať sa zajať a stratiť slobodu.

            Všetci muži so slzami objali svoje ženy a deti, ktoré boli, zdá sa rovnako odhodlané zomrieť a zabili ich vlastnými rukami. Potom, keďže už nemohli zniesť hrozný pohľad na to, čo urobili, zhromaždili rýchlo všetok svoj majetok a podpálili ho. Nakoniec vylosovali spomedzi seba desať tých, ktorí zabijú ostatných, lebo židovská viera dôsledne nedovoľuje samovraždu, a ľahli si na zem k telám svojich rodín, objali ich a nastavili hrdlá vylosovaným katom. Zostávajúcich desať mužov potom opäť losovalo a zomreli postupne rukami svojich druhov - až na posledného, ktorý sa vrhol na svoj meč a tiež zomrel.

            Dve ženy (jedna z nich vzdelaná, ktorá to všetko potom vyrozprávala Rimanom a neskôr aj Josephovi) a päť malých detí sa však ukrylo v cisterne a prežili.

            Rimania ráno vtrhli cez prebúranú dieru v opevnení do pevnosti pripravení bojovať, ale čakalo ich iba hrozné ticho. „Keď prišli k radom mŕtvych tiel, neradovali sa nad nimi ako zvyknú nepriatelia, ale zalial ich obdiv k vznešenosti ich odhodlania a k spôsobu, ktorým toľkí preukázali absolútne pohŕdanie smrťou, keď to všetko vykonali bez zachvenia,“ opísal záver tej tragédie Josephus a dodáva, že mŕtvych obrancov, spolu so ženami a deťmi, bolo dovedna 960.

.masada ako symbol i otázka

            Trosky rímskych opevnení ešte obkolesujú Masadu a na jej plošine sú dodnes ruiny synagógy, kúpeľov, kolumbária, kde chovali holubov, skladov potravín i Herodesovho paláca. K západnej strane plošiny stále vedie dvomi tisícročiami zvetraná rímska rampa. Nie je veľa natoľko dramatických miest na svete. Ale Masada sa stala aj symbolom najväčšieho odhodlania Židov v boji za slobodu. Keď bol náčelníkom štábu ozbrojených síl Izraela generál Moše Dajan, začali sa jednotky izraelských vojakov zúčastňovať na vrchu Masady ceremónie spojenej s ich vojenskou prísahou. Pred prísahou každý z nich absolvoval trojhodinový pochod v plnej výstroji hore Hadím chodníkom. Časťou ich vojenskej prísahy sú i slová: „Masada už nikdy nepadne!“ V krajine, ktorá je od prvého dňa svojej existencie ohrozená všetkými susedmi, to naozaj dáva zmysel. Niektoré jednotky izraelskej armády považujú dodnes pochod na Masadu a ceremóniu za dôležitú časť ich identity.

Dnes je pre mnohých Izraelčanov príbeh Eleazara ben Jaira a jeho druhov skôr niečím, čo odmietajú ako vzor. Možno je to naozaj príliš krvavý príbeh a pred svojou smrťou Eleazar určite nebol iba kladnou postavou židovskej histórie. Ale v okamihu smrti bol veľký, vznešený a hrdinský. Väčší než víťaz Flavius Silva.

Otázka či Josephus, alebo Eleazar nemôže mať jedinú správnu odpoveď. Jeden zanechal svedectvo, druhý víziu a symbol. Ako takmer všetko v dlhých a bolestných dejinách Židov, i Masada, Eleazar a Josephus nesú v sebe niečo, čo prekračuje hranice židovského národa – univerzálnu otázku.

Appendix (from Josephus Flavius, The Jewish War)

 

Eleazarova reč:

Verní moji nasledovníci,

dávno sme sa rozhodli, že nebudeme slúžiť Rimanom ani nikomu inému okrem Boha, ktorý je jediným pravým a spravodlivým Pánom ľudí. Teraz prišiel čas, ktorý od nás žiada, aby sme dokázali naše odhodlanie aj skutkami. V taký čas sa nesmieme zneuctiť: doposiaľ sme sa nikdy nepodrobili otroctvu, dokonca ani keď to neprinášalo nijaké riziko, a nesmieme si zvoliť otroctvo teraz a s trestami, ktoré budú znamenať koniec všetkého – ak padneme živí do rúk Rimanom. Lebo my sme boli prví, ktorí sa vzbúrili, a budeme poslední, ktorí prestanú bojovať. A myslím si, že to je Boh, kto nám dal to privilégium, že môžeme zomrieť ako slobodní ľudia, na rozdiel od tých, ktorí boli porazení, keď to nečakali. V našom prípade je jasné, že úsvit bude znamenať koniec nášho odporu, ale môžeme si slobodne vybraťr čewtnú smrť s našimi milovanými. Tomu nemôžu naši nepriatelia zabrániť, akokoľvek úprimne sa modlia, aby nás zajali živých, ale ani my ich nemôžme poraziť.

Úplne od začiatku, keď sme sa chystali oslobodiť sa, ale znášali sme vzájomne z rúk nás samých také neustále utrpenie, a ešte horšie z rúk nepriateľa, mali sme možno čítať v Božej mysli a uvedomiť si, že Jeho kedysi milovaný židovský národ bol odsúdený na vymretie. Lebo keby bol k nám naďalej veľkorysý, alebo aspoň iba nami mierne pohoršený, nezavrel by Svoje oči nad smrťou toľkých tisícov, ani by nedovolil, aby Jeho najsvätejšie Mesto naši nepriatelia do tla vypálili. Dúfali sme, že z celého židovského národa to iba my prežijeme v bezpečí a ešte stále slobodní, lebo sme nespáchali nijaký hriech proti Bohu a nezúčastnili sa nijakého zločinu – my, ktorí sme učili iných! A teraz vidíme, ako nám On ukazuje márnosť našich nádejí, vrhajúc nás do utrpenia strašnejšieho než v našich najstrašnejších snoch. Ani nepreniknuteľnosť našej pevnosti nestačila na našu záchranu, a hoci máme hojnosť jedla, veľké zásoby zbraní a viac než dosť všetkých ostatných potrieb, nepochybne samotný Boh nám vzal všetku nádej na prežitie. Oheň, ktorý sa rozniesol do radov nepriateľa sa neobrátil opačným smerom k hradne, ktorú sme postavili, z vlastnej vôle – tieto veci sú Božou odplatou za mnoho krívd, ktoré sme sa v našom šialenstve opovážili spáchať na našich vlastných krajanoch.

Za tieto krivdy nezaplatíme našim najurputnejším nepriateľom, Rimanom, ale Bohu – našimi vlastnými rukami. To znesieme ľahšie. Nech naše ženy zomrú nezneužité, naše deti bez toho, aby poznali otroctvo. Potom ochotne spravme jeden druhému láskavosť, zachovajúc tak našu slobodu ako zvitok slávy. Ale najprv nech pohltia náš majetok a celú pevnosť plamene. To bude, viem to, pre Rimanov trpký úder – nájsť nás mimo svojho dosahu a bez ničoho, čo by mohli ulúpiť. Iba jednu vec ušetrime – naše zásoby potravy. Tie budú po našej smrti svedectvom, že sme nezomreli z nedostatku, ale, ako sme sa rozhodli na začiatku, zvolili sme radšej smrť ako otroctvo.