Mapa stránky

Štvrtok, 22 Marec 2007 00:00

Od nemeckej kancelárky Angely Merkelovej sa všeobecne očakávalo viac pred oznámením výsledkov volieb, ktoré ju vyniesli do kresla. Ich tesný výsledok ju však napokon odsúdil na spoločné vládnutie so socialistami, a tak sa očakávania presunuli skôr do sféry nemeckej zahraničnej politiky. Ukazuje sa, že aj tie boli márne.

Gerhard Schröder, Merkelovej predchodca v kancelárskom kresle, nastavil profil nemeckej zahraničnej politiky tak, že sa zlepšenie dalo čakať takmer od kohokoľvek. Schröder zásadným spôsobom zhoršil vzťahy Nemecka so Spojenými štátmi americkými a spolu s francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom vytvorili tandem schopný rečami i skutkami pobúriť kohokoľvek, vrátane nových členských štátov Európskej únie. Vďaka inštinktom ľavicového pacifistu a účastníka mierových pochodov, ktoré získal ešte ako líder mladých socialistov, pomohol takmer paralyzovať rozhodovanie v NATO. A vytvoril si natoľko intímny vzťah s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, že mu to vynieslo bezprostredne po odchode z politiky rozprávkovo platený džob v ruskej štátnej plynárenskej spoločnosti Gazprom. Nemecku priniesla táto zvláštna ľúbostná aféra zhoršenie vzťahov s Poľskom až na úroveň otvoreného nepriateľstva a paranoje. Poliaci, samozrejme, hystericky preháňajú, keď hovoria v tomto kontexte o novom pakte Molotov-Ribbentrop, ale na ich politické inštinkty, pokiaľ ide o Rusko, sa dá spoľahnúť. A podozrievavosť Poľska voči čomukoľvek, čo robí Nemecko poza jeho chrbát a ponad jeho hlavu, nota bene s Ruskom, je historicky viac než oprávnená. Vo výpočte Schröderových zahraničnopolitických úspechov by sa dalo ešte pokračovať, ale ako stručný opis toho, čo po ňom zdedila Angela Merkelová to hádam stačí. Napriek železnej socialistickej guli na nohe jej vlády si spočiatku nepočínala zle a svojim prístupom k diplomacii okamžite napravila v zahraničí aspoň časť dojmu, ktorý zanechal Schröder. Ale pätnásť mesiacov od jej nástupu do funkcie je všetko inak a The Wall Street Journal ocenil jej kroky v diplomacii titulkom „Angela Schröder“. Sotva to bolo myslené ako kompliment.

.útek od problémov

            Nemecké predsedníctvo Angely Merkelovej v EÚ prinieslo skutočne ambiciózne témy. Témy natoľko ambiciózne, že dunia prázdnotou. Európa má množstvo ťažkých problémov, ktoré by predsedajúci štát EÚ s váhou Nemecka mohol pomôcť riešiť – napríklad nevyhnutné a večne odsúvané ekonomické reformy, škandalózna spoločná poľnohospodárska politika s nemravným systémom dotácií, problém nezvládnutej imigrácie, ktorá rozkladá sociálne tkanivo európskych spoločností, hrozba terorizmu, rozširovanie EÚ na Balkán a problém s prijatím Turecka, či nebezpečná závislosť na vrtkavých energetických zdrojoch z Ruska. Ale Angela Merkelová sa rozhodla, že namiesto toho oživí dvomi referendami pochovanú európsku ústavu. Povedala, že jej neprijatie by bolo „historickou chybou“. Nevedno prečo, ale podobné výroky netreba opierať o argumenty a téma je to taká, pri ktorej sa nedá spáliť. Ak sa kliatba prelomí a ústava sa nakoniec prijme, nebude to určite vďaka Merkelovej, ale ona si to zaknihuje ako úspech. Ak zostane ten veľmi sporný text aj naďalej pochovaný, čo je viac než pravdepodobné, nestane sa síce nič, ale ona pred tým varovala, čím sa osvedčila ako proeurópska politička hľadiaca ďaleko do budúcnosti.

            Ešte ambicióznejšou témou je globálne otepľovanie. Veď čo môže byť ambicióznejšie ako záchrana planéty. Všetky štáty EÚ ratifikovali Kjótsky protokol, ale iba dva štáty z pôvodnej pätnástky EÚ sa blížia k jeho plneniu. To však nikomu nebráni mať ambície. Pod Merkelovej predsedníctvom sa EÚ na nedávnom summite rozhodla, že zníži emisie CO2 do roku 2020 o 20 percent, a tiež, že zvýši podiel obnoviteľných zdrojov na celkovom objeme vyrobenej energie o 20 percent do toho istého termínu. Zatiaľ nič nenaznačuje, že by to bol realistickejší cieľ ako už taktne zamlčiavaný lisabonský záväzok dobehnúť a predbehnúť do roku 2010 USA. Ale Angela Merkel povedala, že: „Myslíme si, že by mohla Európa slúžiť ako príklad pre iných ako implementovať atraktívnejšie a lepšie ciele ochrany klímy.“ A dodala, že tými inými myslí napríklad Spojené štáty. Emisie CO2 za roky 2000 až 2004 v porovnaní s predchádzajúcimi piatimi rokmi rastú pritom pomalšie v USA než v Európe. Je isté, že aj keby celá EÚ vzorne plnila kjótske limity a emisie CO2 mali naozaj vplyv na globálnu klímu, Európa ani Merkelová nedosiahnu vôbec nič, lebo najrýchlejšie, priam geometricky, rastú emisie CO2 v obrovských štátoch, ktoré nijaké podobné záväzky neprijali a prijať neplánujú – v Indii a v Číne. Ale kto by riešil radšej nezvládnutú imigráciu či poľnohospodárske dotácie, keď môže zachraňovať planétu. Dá sa očakávať, že berlínska deklarácia, ktorú Merkelovej ľudia utajene pripravujú na tento víkend pri príležitosti päťdesiatych narodenín európskej integrácie, bude rovnako ambiciózna (a prázdna).

.radary, Rusi a rakety

            Všetci vedia, že ak sa Spojené štáty, Poľsko a Česko dohodnú a Američania postavia v Česku radar a v Poľsku batériu protiraketových rakiet, neobmedzí to hrozivú silu ruského raketového potenciálu ani o zlomok percenta. V prípade nukleárneho konfliktu môže Rusko odpáliť simultánne doslova stovky interkontinentálnych rakiet s viacnásobnými hlavicami, z ktorých by mala plánovaná ochrana nádej zachytiť sotva niekoľko. Navyše všetci vedia, že hlavnou starosťou Američanov i tých západných Európanov, ktorí sa o stavbu protiraketového systému usilujú, nie sú ruské balistické rakety, ale možnosť, že takú strelu odpáli na Ameriku či Európu nejaký pomätenec – povedzme z Iránu. Určite to všetko dobre vie aj Vladimír Putin a dokonca aj veliteľ ruských strategických síl generál Solovcov, ktorý sa celkom v duchu studenej vojny vyhrážal Čechom i Poliakom, že sa tie plánované zariadenia na ich území stanú cieľom ruských rakiet.

Putin tiež samozrejme vie, že raketami disponujúci a nukleárne vyzbrojený Irán v blízkosti ruských južných hraníc znamená neporovnateľne horšiu hrozbu pre stabilitu celého regiónu aj ruskú bezpečnosť než čokoľvek, čo by NATO postavilo v Európe, vrátane toho skromného protiraketového systému. Vie to, ale starým sovietskym podmieneným reflexom neprikážeš. V Bezpečnostnej rade OSN urobilo Rusko všetko pre to, aby bola rezolúcia týkajúca sa iránskeho nukleárneho programu bezzubá a v Európe zase Putin neváhal obnoviť voči Amerike, Čechom a Poliakom slovník z brežnevovských čias. Že sa ostrými námietkami proti radaru i raketám pridal k svojmu štedrému ruskému mecenášovi Gerhard Schröder, sa dalo čakať. On kričal spolu s Rusmi aj vtedy, keď Američania odstúpili od tri desaťročia starej a prežitej zmluvy ABM (zmluva o protiraketovej obrane). Tiež neprekvapilo, že sa pridal aj Frank-Walter Steinmeier, nemecký minister zahraničia. Na ten post sa totiž kvalifikoval tým, že predtým bol šéfom Schröderovho úradu. Steinmeier vytkol Američanom, že údajne nedostatočne informovali Rusov o svojich plánoch. Ale pridala sa, pre niektorých prekvapujúco, aj Angela Merkelová, ktorá namiesto toho, aby odporučila svojmu ministrovi zahraničia najbližšie mlčať, vyhlásila pred cestou do Poľska, že: „My, a poviem to i v Poľsku, dávame prednosť riešeniu v rámci NATO a tiež otvorenú diskusiu s Rusmi o tejto téme.“ Môže to znamenať iba toľko, že sa Merkelovej názor na protiraketovú obranu v Čechách a Poľsku zhoduje s Putinovým, lebo o súdržnosť v NATO až do tej chvíle neprejavila starosť. V rámci kontingentu pod velením NATO má totiž Nemecko v Afganistane 2700 vojakov, ale vedenie NATO márne Nemecko žiada o ich presunutie na juh krajiny, kde by ich bolo viac treba a kde celá váha boja s Talibanom tak leží na Američanoch, Britoch, Dánoch a Kanaďanoch.

K tomuto pokračovaniu v schröderovskej tradícii treba prirátať aj to, že ani Merkelovej vláda nie je ochotná ohroziť podporou sankcií OSN obchodné vzťahy Nemecka s Iránom. Nemecko je, koniec koncov, najväčším obchodným partnerom Iránu.

Po Schröderovi sa zlepšenie dalo čakať takmer od kohokoľvek. Ale Angela Merkelová nie je ktokoľvek. Je to talentovaná žena, ktorá si do kresla priniesla navyše aj skúsenosť zo života za železnou oponou. Aj keď sa možno musí trochu prispôsobovať náladám verejnosti a protiamerickým inštinktom svojho koaličného partnera, je však to, že sa už v zahraničnej politike nelíši príliš od svojho predchodcu, nepochopiteľné. A smutné.