Mapa stránky

Streda, 04 Apríl 2007 00:00

Zdá sa, že časy, keď si ľudia najviac cenili na filmových i reálnych hrdinoch železné nervy a dokonalé sebaovládanie, sú preč. Nastali dni hnevu. Politici v najrôznejších kútoch sveta si získavajú priaznivcov svojim neustále ukazovaným hnevom, ktorý sa nijako nesnažia ovládať. Hnev, nenávisť a agresivita sú jedovatými splodinami, ktoré znečistili vzduch na internete tak, že sa nedá dýchať. V niektorých kútoch sveta reálneho i elektronického to vyzerá tak, že kto nezúri, nie je.

Napriek svojej zlej povesti plnia hnev i nenávisť dôležitú sociálnu funkciu a je to tak od nepamäti. Iba niekedy ich civilizácia zatlačí do defenzívy a na chvíľu je relatívny pokoj. Eric Hoffer, filozof a znalec hlbín kolektívnej duše, kedysi povedal, že nenávisť odtrháva jednotlivca od jeho vlastného „ja“ ako centrifúga, robí ho slepým k vlastným ranám a k vlastnej budúcnosti a oslobodzuje ho od závisti a sebaspytovania. A že vďaka nenávisti zdieľanej s inými sa človek stáva anonymnou čiastočkou, ktorá sa trasie aby splynula a spojila sa s podobnými ako on do blčiacej masy. A tiež, že nenávisť je najdostupnejším a najuniverzálnejším zo všetkých zjednocujúcich prostriedkov (ak ide o to ako dať dokopy a tiež udržať pokope masu ľudí). A Heinrich Heine k tej istej téme poznamenáva, že čo nedokáže kresťanská láska, dokáže spoločná nenávisť.

Vo vonnej hmle vzletných eurofráz o sociálnej súdržnosti a kohézii, o sociálnom cítení a solidarite, či o všeobjímajúcej kultúrnej tolerancii, je zistenie, že zdieľaná nenávisť je ešte stále tým najsilnejším sociálnym tmelom, zapáchajúcim, rušivým tónom. Ale to autori spomínaných eurofráz musia vedieť najlepšie, lebo aj o nich je reč, aj oni páchnu náhle hnevom a nenávisťou, keď narazia na pochybovačov a kacírov (eurokacírov). Aj o nich hovoril Hoffer pred viac než polstoročím, keď ešte nemohol tušiť, že tu raz budú euroúradníci, europolitici a eurospeak. Už vtedy totiž napísal, že aj keď sa ľudia dajú dohromady, aby podporovali toleranciu a mier na Zemi, je pravdepodobné, že budú násilne netolerantní k tým, ktorí nemajú rovnaký názor. Nuž a konzekventne – aj pre nich, autorov mierom voňajúcich fráz, je ich spoločne zdieľaný hnev a nenávisť k eurokacírom pevným tmelom, ktorý ich drží pokope ako skupinu. Ako druh, ak chcete.

.hnev, nenávisť, agresivita

            Kde Eric Hoffer i Heine hovoria o nenávisti, hovorí americký antropológ Peter Wood o hneve (vrátime sa k nemu nižšie) a všetci majú na mysli to isté, vlastne dve strany tej istej mince. Hnev, nenávisť a agresivita sú pojmy, ktoré používame aj bez špeciálnych znalostí psychológie pomerne presne, ale pre poriadok treba o nich povedať niečo bližšie.

Pre psychológov je hnev jednou zo základných emócií. Spolu so strachom patrí hnev k prostriedkom psychologickej, ale predovšetkým fyziologickej mobilizácie človeka (i hociktorého živočícha), ktorá umožňuje prežiť krízu. Veľmi zjednodušene povedané, strach nám oznamuje ohrozenie, má funkciu poplašnej sirény, a zároveň pripravuje telo na útek, či prípadné zranenie. Súčasťou strachu je totiž zrýchlenie činnosti srdca a dýchania, čo zabezpečuje zvýšený prísun kyslíka, ale aj zvýšenie zrážavosti krvi (nechcem zachádzať do fyziologických detailov). Hnev je zase psychologickou a opäť predovšetkým fyziologickou prípravou na boj. Za tieto dary vďačíme filogenetickej prehistórii druhu. Hnev i strach potrebujeme, aby sme prežili zrážku s okolitým svetom – ako druh i ako jednotlivci. Oplatí sa ich ovládať, ale bolo by nemúdre sa ich úplne zbaviť. Civilizácia zmenila mnohé, ale prastaré mechanizmy fungovania organizmu zmeniť nemohla. A tak má civilizovaný človek zväčša strach aj z vecí, pred ktorými nemožno fyzicky utiecť a pociťuje hnev na veci, na ktoré nemožno fyzicky zaútočiť – spolu so všetkými fyziologickými zmenami, ktoré mali pôvodne pripraviť telo na útek či útok. Rovnako od pradávna sú súčasťou strachu aj hnevu ich prejavy v správaní. A tie vždy slúžili aj ako prostriedok komunikácie. Strach vtisne telu prejavy, ktoré tí druhí čítajú ako ústup, prosbu o milosť, submisivitu. Vo svorke, kde sa bojuje o dominanciu, to môže slabšiemu zachrániť život. Hnev zase spôsobuje, že telo, v našom prípade i tvár, hlas či slovník, signalizujú hrozbu, dominanciu. A o to ide, keď sa stáva výraz hnevu povedzme súčasťou komunikačného štýlu politika.

Pohľad na hnev je pohľadom na spenený, rozbúrený povrch. Môže byť pod ním hlbočina nevyčerpateľnej nenávisti, alebo iba jazero inak pokojnej duše človeka, ktorý sa hnevá zriedka. Alebo iba plytká mláka. Aj tie sa môžu speniť. Na prvý pohľad pod spenený povrch nevidno, treba sa dívať dlhšie a všímať si, či hladina pení aj v bezvetrí a aký silný vietor treba, aby sa spenila. Hnev je stavom a sklon často sa hnevať osobnostnou črtou.

Nenávisť je vlastnou sestrou hnevu, ale je iná. Aj hnev má zvyčajne adresáta, aj keď je to povedzme nevinný peň, o ktorý sme sa potkli, ale ten adresát sa zväčša mení. Iba niekedy zostáva dlhšie. Nenávisť chodí vždy na tú istú adresu. Ten nešťastný peň dostane rozhrešenie hneď, ako pominie bolesť v nakopnutej nohe, objekt nenávisti však nedostáva rozhrešenie nikdy, respektíve takmer nikdy. Nenávisť je postoj, sociálny vzťah a zároveň stav, ale stav, ktorý trvá. Aj hnev na niekoho či niečo môžeme nosiť v duši dlho, ale nenávisť má tragickú črtu definitívnosti. Spúšťa sa automaticky, má charakter podmienenej odpovede, slín Pavlovovho psa. Ako v texte Michala Horáčka o rukách sochy z ružovej fontány, ktoré „narveme do popelnic“. Ak má človek trvalý sklon nenávidieť, ak je nenávidenie súčasťou jeho sociálnej osobnosti (čo vôbec nie je zriedkavé), hovoríme o hostilite ako črte. Nie je to iba odpudzujúca črta, je to črta, ktorej štandardným dôsledkom je agresivita – sklon útočiť.

Agresivita je blízkou príbuznou hnevu i nenávisti, spravidla sa z nich rodí. Ale, ako radi upozorňujú psychológovia, nemusí byť vždy ich dieťaťom. Existuje aj inštrumentálna, chladná, vykalkulovaná agresia, bez hnevu a nenávisti. Taká je agresia dravca, keď loví a nájomného vraha, keď si robí svoju „prácu“ – na spôsob utešujúcej poznámky k obeti, že „nie je to nič osobné“. Aj psychológovia sa však ponáhľajú dodať, že to nie je bežné. Absolútna väčšina agresívneho konania ľudí sa rodí z hnevu a z nenávisti. Niektoré kultúry agresívne správanie potláčajú, iné ho stimulujú a neplatí, že agresiu potláča najmä moderná civilizácia. To je hlúpy predsudok a jednoducho to nie je pravda. Občasná potreba konať agresívne, i keď ihneď potlačená, nemôže byť cudzia ani svätcovi (viď ako stratil nervy Martin Luther, keď hodil po pokušiteľovi kalamár). Avšak trvalý sklon konať agresívne je osobnostnou črtou, ktorá sa, už sme to spomenuli, rodí z hostility a večného hnevu. Ak je navonok neagresívny človek permanentne naplnený nenávisťou, znamená to iba, že v ňom víťazí zbabelosť nad stálym nutkaním útočiť. Vo vhodnom okamihu sa to potom vyleje ako voda z pretrhnutej hrádze – zvyčajne na náhradnú a slabú obeť. Opäť však platí, že agresia je tiež dôležitou a nevyhnutnou ingredienciou života a najmä sociálneho života. Upozornil na to vynikajúcim spôsobom etológ Konrad Lorenz v knižke „Takzvané zlo“.

.hnev v Amerike

            Hnev je „chic“, hnev dáva silu, ukázať hnev je ukázať sebadôveru – týmto ironickým spôsobom opísal vo svojej novej knihe „A Bee in the Mouth: Anger in America Now“ (Včela v ústach: Hnev v dnešnej Amerike) profesor antropológie a rektor The King´s College v New Yorku Peter Wood nový emocionálny terén v Spojených štátoch. Amerika je zaplavená a hypnotizovaná hnevom, vlnou hnevu, ktorú Peter Wood nazýva „New Anger“, a vyznáva novú kultúru, ktorú nazval „angri-culture“. Wood má na mysli najmä politikov, politické témy a svet politiky, ale nie iba to. Vo Washington Post spomína známy publicista George F. Will početné verbálne i fyzické útoky, ktorým boli vystavení dozorcovia parkovísk v San Franciscu – v meste, ktoré má, ako hovorí, nadbytok liberalizmu, ale nedostatok parkovacích miest: „Samozrejme je San Francisco, výkladná skriňa expresívneho individualizmu, plné ľudí oháňajúcich sa právami a túžiacich vzbúriť sa proti utláčajúcej autorite, majú však problém nejakú takú nájsť. Jediné obmedzujúce pravidlá sa týkajú parkovania.“ A dodáva, že niet sa čo čudovať, že sú Američania očarení a opantaní hnevom, lebo je to demokratická emócia. Každý ju môže vyjadriť a je aj jedným zo siedmich smrteľných hriechov, čo znamená aj to, že ju vnímame univerzálne: „A tak, v týchto časoch, ktoré sú hrdé na to, že dosiahli ´zrušenie zdržanlivosti´, má vyjadrovanie hnevu charakter pandémie.“

Wood vidí hnev na oboch stranách politického spektra, ale určite výraznejšie na ľavici. Podľa neho mnohí, ktorí nemajú radi Georga W. Busha, si osvojili čosi, čo nazval „extatický hnev ako spôsob politickej akcie.“ Hnev, ktorý dopadá na hlavu Georga W. Busha, má intenzitu, ktorá nemá s jeho skutočnými skutkami či osobnými kvalitami, nijaký súvis. Tá intenzita je iracionálna. Hnev „the Angry Left“, nahnevanej ľavice, má dnes, špeciálne ak ide o prezidenta Busha, charakter navracajúceho sa epileptického záchvatu. Stačí si pozrieť „dokument“ Michaela Moora „Fahrenheit 9/11“ alebo vypočuť si ľavicového prezidentského kandidáta Howarda Deana, ktorý označil univerzálne všetkých republikánov za „brain death“ (mozgovo mŕtvych) a dodal, že „mnohí z nich sa v živote ničím slušným neživili“. To je od predstaviteľa salónnej milionárskej ľavice, ktorá ponúka „ľudí práce“ akými sú Al Gore, John Kerry či Hillary Clinton, naozaj silná káva. A celkom zbytočná agresivita, ktorá nemá za cieľ získať nových stúpencov, iba vyliať sa z brehov. Ale nájdu sa takí rozhnevaní aj na druhej strane, hoci je ich výrazne menej. Napríklad plavovlasá ikona konzervatívnej publicistiky Ann Coulter, ktorá je síce vždy vtipná a spravidla i presná, ale svoje hlboké pohŕdanie ľavicou a svoj hnev sa tiež nenamáha ukryť (titulok knihy „Ako hovoriť s liberálom – ak musíte.“).

Ľavica a pravica majú podľa Petra Wooda v rámci univerzálnej vlny „New Anger“ odlišné emocionálne štýly. V prípade ľavice ide o ničím nehatenú zúrivosť spôsobenú odobratím práva na zrod novej spoločnosti (socialistické a komunistické experimenty s ľuďmi na celom svete dopadli tragicky). Ľavica sa vo všeobecnosti nevie zmieriť s tým, že jej oponenti sú inteligentní a disponujú premyslenými argumentmi a prehra s menejcenným je trpká záležitosť. Odtiaľ ten hnev, ktorý spája spravodlivé rozhorčenie s pohŕdaním pre súpera. Tu treba dodať, že vo Woodových úvahách ide o americkú či všeobecne západnú ľavicu, ktorá si ešte môže zakryť oči a zapchať uši, a uchovať si tak ilúziu o vlastnej intelektuálnej kvalite. V postkomunistickom svete si svoju intelektuálnu legitimitu a sebaúctu zachovávajú zvyšky dementnej tretej a štvrtej generácie predrevolučných súdruhov už iba ťažko (i keď sú, eventuálne, opäť pri moci).

Americká politická pravica sa hnevá takmer rovnako intenzívne, ale inak a pre iné príčiny. Konzervatívci získali nezanedbateľnú politickú moc, ale neustále dostávajú cítiť, že ich „arbitri kultúry“ marginalizujú, vytláčajú na okraj. Médiá i kultúra sú už dlhodobo v moci ľavice. Keď sa konzervatívci dívajú televízne správy na väčšine amerických kanálov či na hollywoodske filmy, nemôže im uniknúť, že ich názory sú ignorované či znevažované. V posluchárňach univerzít sú zase karikovaní ako rasistickí, sexistickí, životné prostredie ničiaci, militaristickí hlupáci. To všetko je opäť súčasťou hnevu ľavice v jej intelektuálnej bohorovnosti. A tak sa hnevá i pravica. Zďaleka však nie tak zúrivo, hlučne a nezmieriteľne.

Podľa Wooda má však hnev v Amerike už charakter monotónnosti a jeho rozbujnenie nemožno vysvetliť iba zrážkou politických motívov. V minulosti išlo predsa často o omnoho vážnejšie veci. Píše, že dnešný epidemický hnev sa javí ako úžitkový nástroj každodenného života. Je tiež charakteristikou stále častejšieho typu osobnosti: osoby, ktorá „ak sa nehnevá, necíti vôbec nič“. Tento typ opanovaný vlastným hnevom ho používa ako vyjadrenie vlastnej identity. Vyjadrenie hnevu je pre tento typ akýmsi „sebapotvrdením“. Ale keď sa masové vyjadrovanie hnevu stane „plynom znečisťujúcim sociálnu atmosféru“, prestane byť znakom osobnej jedinečnosti, a stáva sa naopak stádovým inštinktom.

A nie je to naozaj iba politika a politické témy. Je to aj celá generácia rozhnevaných a zúriacich raperov, ktorí povýšili svoje záchvaty hnevu na oficiálne umenie. Je to celá generácia športovcov, ktorí už nepovažujú za potrebné ovládať svoj hnev a agresivitu. To všetko niekde pramení a ten prameň má aj v Amerike meno. Epidémia hnevlivého kriku je symptómom epidémie nenávisti. V tom je knižka Petra Wooda vtipnou, ale zlou správou.

.pandémia slovenská

            Peter Wood si posvietil na americký hnev, ale podobný i horší „New Anger“ by našiel aj na druhom brehu Atlantiku a vlastne takmer všade. Tá pandémia je svetová. V Európe má skvelú tradíciu. Hitler nevrieskal a nechripel na svojich hypnotizovaných poslucháčov nič o láske a radosti. Chrlil a pľul svoj hnev a jeho hnev sa stal nemeckou pandémiou a sociálnym tmelom nemeckej spoločnosti zároveň. Aj jeho antisemitizmus plnil funkciu nástroja na zjednotenie más.

            Na Slovensku získali parlamentnú väčšinu a zostavili vládu traja politici, ktorých spoločnou črtou je to, že permanentne vyjadrujú hnev. Jeden z nich, Slota, je ako jedoš prvoplánový. Podchvíľou zakričí, že nenávidí Maďarov či iných hmlistejšie definovaných Neslovákov a na politickú podporu mu to stačí. Akýmsi programom sa on namáhať nemusí (to nech robia jeho čudesní ideologickí rafajovia), vždy tu bude viac než 5 percent takých, ktorí sa hnevajú úplne rovnako a iba chcú počuť: Za všetko môžu Maďari! Táto ľudová jednorozmernosť Slotu nie je produktom náhody, ale pravidla. Eric Hoffer to pravidlo aj pomenoval: „Zdá sa, že ako ideálny Boh, aj ideálny diabol je iba jeden... A znovu, ako ideálne božstvo, aj ideálny diabol je všemohúci a všadeprítomný. Keď sa Hitlera opýtali, či nepripisuje Židom priveľký význam, vyhŕkol: „Nie, nie, nie! ...Je nemožné preháňať pri obdivuhodnej kvalite Židov ako nepriateľov.“ A Hoffer pomenoval ešte čosi, čo môžeme v týchto politických končinách nájsť: „Zdá sa, že ideálny diabol je cudzinec. Aby sa kvalifikoval za diabla treba dať domácemu nepriateľovi cudzí pôvod.“ Započúvajte sa a trebárs sa aj začítajte, napríklad do matičnej tlače, alebo zablúďte na internetové diskusie, nájdete to tam.

            O rozhnevanom Vladimírovi Mečiarovi sa už povedalo hádam všetko, ale aspoň mal sklon občas ten hnev prekladať žartovaním. Hrubým, ale žartovaním. Robert Fico je iný. Ani on neupútal programom, ale hnevom, ale jeho hnev je permanentný, akoby natrvalo znehybňujúci rysy jeho tváre, vážny a bez štipky humoru. Je to hnev, ktorému nie je do žartu, nanajvýš tak do posmeškov. Zdá sa, že je to presne ten hnev, ktorý má rovnaký kmitočet ako ľudová ozvučnica. Je to hnev chlapov v krčme na všetko, nielen na Dzurindu, ale na celý ten prekliaty svet iných, vzdelanejších, šťastnejších, bohatších, úspešnejších, alebo iba tých iných. Ak niekomu osud odoprie úspech, a takých je nás logicky štatistická väčšina, môžeme to začať vnímať ako krivdu, v horšom prípade ako dôkaz vlastnej nízkej ceny. Aj o tom má Hoffer čo povedať: „Zdá sa, že keď nás ťaží vedomie našej bezcennosti nevidíme sa nižšie ako niektorí a vyššie než iní, ale vnímame sa ak najnižší z najnižších celého ľudstva. Potom nenávidíme celý svet a vyliali by sme náš hnev na celé tvorstvo.“

V hneve Roberta Fica počuť aj imperatív rovnosti. Akoby ju sľuboval s pádom tých bohatých. I to sa dobre počúva, koniec koncov už dávno – od Marxa. A aj k tom mal už Eric Hoffer múdry postreh: „Frustrovaní cítia hlboké uspokojenie keď sú svedkami pádu tých šťastných a pohany tých spravodlivých. Vo všeobecnom úpadku vidia prichádzať bratstvo všetkých. Chaos, rovnako ako hrob, sú prístavmi rovnosti.“

.a pandémia svetová

Nesmieme sa nechať trápiť predstavou, že máme na demonštratívne rozhnevaných politikov na Slovensku zvláštnu smolu. Nie je to síce nijaká útecha, ale naozaj je to kontinentálna a svetová pandémia. Na juh od nás sa hnevá Csurka i Viktor Orbán a na severe, v Poľsku, je rozhnevaných celá plejáda. Hneď u susedov sa permanentne a už dlhé roky hnevá Jörg Haider. Vo Francúzsku sa hnevajú prezidentskí kandidáti, v Taliansku všetci a v Rusku, kde to bol na krátku chvíľu iba hnevlivý šašo Žirinovský, už tiež takmer všetci. Prihlúple duely besných kohútov, na ktoré, až na malé výnimky, degenerovali televízne politické „talk-show“ na Slovensku, sú tiež medzinárodným javom. Vykričať svoj hnev je politicky „in“ a ak to politici nerobia, riskujú pád do ničoty. A to ani nemá zmysel pripomínať chronický a každú chvíľu na obdiv vystavovaný hysterický a vražedný hnev moslimov kdekoľvek – od parížskych predmestí až po Djakartu a južný cíp Afriky.

Možno by sa dalo nad tým mávnuť rukou a stoicky si povedať, že aj to je len „obdobie“, ktoré pominie. To urobil George T. Will vo Washington Post, keď svoju článok o hneve a knižke Petra Wooda uzavrel žartom: „Dnes vystavujú mnohí ľudia svoj hnev na obdiv ako visačku svojej autenticity: Vrčím, teda som. Pri pohľade na takýchto ľudí mi vrie krv.“ Mohli by sme dodať, že aj nás to nesmierne rozčuľuje, keď vidíme všetkých tých pomätených jedošov ako sa rozčuľujú, a že máme chuť ich niekam nakopať. Žiaľ sa to však nedá odbiť žartom. Hnev a nenávisť časom nevyhnutne porodia agresiu a násilie. Veľký hnev a veľká nenávisť hrubú agresiu a veľké násilie. V ktorejsi stredovekej hudobnej skladbe sa po latinsky spieva: „Dies irrae, dies illa, solvet mundum (saeclum) in favilla.“ Voľne preložené to znamená, že „dni hnevu, oné dni, strhnú svet (túto dobu) do popola“. Nemám rád temné veštby a nemám rád tieto dni hnevu.