Mapa stránky

Pondelok, 23 Apríl 2007 00:00

 

9. decembra 1947 popravili v Bratislave ako vojnového zločinca Hannsa Elarda Ludina. Od januára 1941 až do apríla 1945 (do príchodu sovietskej armády) pôsobil v Bratislave ako „vyslanec a splnomocnený minister Veľkonemeckej ríše“. Medzi jeho hlavné povinnosti patrilo presadiť v mene Hitlerovej ríše vo vojnovom Slovenskom štáte „Endlösung“ (konečné riešenie) židovskej otázky, teda deportáciu všetkých slovenských Židov do vyhladzovacích koncentračných táborov. Do poslednej chvíle to usilovne robil.

Hanns Ludin mal so svojou ženou Erlou štyri dcéry a dvoch synov. Najmladším bol Malte Ludin, ktorý sa narodil v apríli roku 1942 v Bratislave. Narodil sa vo vile, ktorú zhabali deportovanej židovskej rodine a ktorá slúžila ako rezidencia Hitlerovho veľvyslanca. Malteho detstvo vo vile bolo šťastné. Dospelý Malte Ludin je pozoruhodný nemecký filmár, ktorý so svojou manželkou, českou emigrantkou a filmovou producentkou Ivou Švarcovou, nakrútil o svojom otcovi dokument Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem. Pracoval na ňom dlho a dokončil ho v roku 2005. Keď začal pred rokmi na tento film zbierať podklady, mal úmysel hľadať o svojom otcovi pravdu a robil to s nádejou, že predsa len v archívoch objaví čosi, čo by vinu jeho otca zľahčilo, niečo aspoň trochu pozitívne. Nič podobné však nenašiel. Film dokončil ako výpoveď o svojej rodine a možno aj o Nemcoch všeobecne. Je to tvrdý, nekompromisný a veľmi poctivý film, v ktorom Malte Ludin nešetrí ani seba, ani svojich súrodencov, ani svoju matku, a už vôbec nie svojho otca, do posledných chvíľ života presvedčeného nacistu. 15. apríla 2007, presne na Deň holokaustu Jom Ha Šoa, sa film Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem premietal v bratislavskom kine Mladosť a bol pri tom i Malte Ludin. Mal práve 65 rokov a zapálil jednu zo sviečok sedemramenného svietnika na pamiatku obetí Holokaustu. Aj obetí svojho otca. Neobyčajný návrat na miesto kde sa narodil.

.nacista až do trpkého konca

            Hanns Ludin sa narodil v roku 1905 vo Freiburgu ako syn stredoškolského profesora a už na strednej škole sníval o vojenskej kariére. Do armády vstúpil hneď po maturite. 10. marca 1930 zatkli troch dôstojníkov 5. delostreleckého regimentu nemeckého Reichswehru (armády) – poručíka Scheringera, poručíka Ludina a nadporučíka Wendta – za „pokus o vytvorenie nacionálno-socialistickej bunky vo vnútri Reichswehru“. 7. októbra 1930 ich potom všetkých odsúdili na 18 mesiacov väzenia. Ludina po deviatich mesiacoch omilostili a prepustili. Prípad mu vyslúžil publicitu a v nacistických kruhoch popularitu. S kariérou v armáde bol koniec a tak, hneď ako bol na slobode, vstúpil do Hitlerovej NSDAP. Hanns Ludin bol teda (takmer) nacistom prvej hodiny. Nebol úplne v prvej línii nacistických pohlavárov, iba v tej druhej – ale dosť vysoko na to, aby bol na mnohých filmových záberoch i fotografiách hneď vedľa Goebbelsa, Göringa, Hessa či priamo Hitlera. Mimochodom, Ludinov priateľ Scheringer sa po prepustení z väzenia priklonil ku komunistom, hoci priamo do komunistickej strany vstúpil až po porážke Nemecka v roku 1945.

            V rokoch 1932 a 1933 bol Hanns Ludin za NSDAP aj poslancom Ríšskeho snemu. Uniformy mu počarovali a tak bol i členom SA a od apríla 1933 veliteľom skupiny SA Juhozápad. Od roku 1937 mal hodnosť Obergruppenführera. Z čias jeho pochodovania v šíkoch SA sa zachovali aj filmové záznamy jeho plamenných a burcujúcich prejavov k nastúpeným jednotkám SA. Koncom júna 1934 počas povestnej „Noci dlhých nožov“ vyvraždili na prianie Adolfa Hitlera mnohých vodcov i radových členov SA, ktorí mu boli nepohodlní a z ktorých mnohí boli Ludinovými priateľmi. Vo filme Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem je reč i o tom, že ani toto vraždenie ho neodradilo od hlbokej oddanosti k Hitlerovi. Na začiatku vojny potom chvíľu bojoval vo Francúzsku a v januári 1941 už bol na Slovensku ako Hitlerov splnomocnený diplomat. On zosobňoval na vazalskom Slovensku Tretiu ríšu, na neho sa obracali ako na autoritu Tiso, Tuka i Mach. Jeho podpis je pod množstvom diplomatickej korešpondencie, v ktorej žiada od slovenských úradov úsilie vo veci „konečného riešenia“ židovskej otázky. Diplomat, nediplomat, po celý ten čas Ludina neprešla záľuba v nosení uniformy.

            Pred prichádzajúcou Červenou armádou ušiel Hanns Ludin spolu s prezidentom Slovenského štátu Tisom do Rakúska, kde sa ukrývali obaja v Alttötingu. Tam ich v roku 1946 objavila americká armáda a vydala do rúk československých orgánov. Ludin bol ešte stále v uniforme a naleštených čižmách, hoci už bez hodnostných znakov. Podľa slov vyšetrujúceho prokurátora takto vystrojený potom prišiel i na prvý výsluch a pozdravil zrazením opätkov a nacistickým pozdravom vystretou pravou rukou. Po upozornení to už nerobil, ale počas výsluchov vytrvalo nazýval Hitlera „mein Führer“. Do konca, bez štipky pochybností o správnosti toho, čo robil a napriek varovaniam, že si tým škodí. Účasť Hannsa Ludina na deportáciách slovenských Židov bola iba jedným (v poradí piatym) z 27 bodov obžaloby. Vo filmovom dokumente Malteho Ludina sa síce objavia traja postarší slovenskí „historici“ (Vnuk, Ďurica a Rusnák), ktorí hovoria, že Ludin nebol „der Schlimmste“, práve naopak, a že za všetko mohol špeciálny poverenec pre židovskú otázku Dieter Wisliceny (aj toho popravili v roku 1948), ale pod dokumentmi je vidno práve Ludinov podpis a neexistuje jediný dôvod myslieť si, že bol menej presvedčeným vykonávateľom „konečného riešenia“ než Wisliceny.

.rodinný portrét

            „Kým matka žila, nemohol som ten film nakrútiť,“ hovorí Malte Ludin vo filme a dodáva, že žila dlho. „Bola ochrancom grálu rodinnej pravdy o našom otcovi. A, možno, pretože moja matka bola jedinou autoritou, ktorú som priamo v rodine mal, nechcel som sa prirodzene vzdať jej náklonnosti – a tú by som určite stratil, keby som si trúfol ísť ešte ďalej, než som si už trúfol zájsť,“ vysvetľuje. Erla Ludin chránila súkromnú rodinnú legendu o Malteho otcovi ako levica. Legendu, v ktorej bol Hanns Ludin „ušľachtilým nacistom“, ktorý bol vlastne iba vojakom. Matka to rozpráva Maltemu do kamery na starších záberoch. Vidno na nich peknú, veľmi kultivovanú starú dámu (pekné a veľmi kultivované staršie dámy sú i všetky tri Malteho sestry, ktoré vo filme rozprávajú).

            V dokumente Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem je, prirodzene, aj množstvo autentických historických momentiek, keď kamera zachytila Hannsa Ludina, aj zábery historických dokumentov nesúcich jeho podpis. Ale film je predovšetkým sériou rozhovorov Malteho Ludina s jeho sestrami, švagrom, synovcami, neterou a ďalšími ľuďmi. Tie rozhovory sú miestami natoľko nehrané, spontánne, že pôsobia ako keby tam kamera bola iba čírou náhodou. Zo súrodencov Malteho Ludina žijú ešte tri sestry. Nechceli nijaký dokument o svojom otcovi, ale nakoniec na kameru rozprávajú, lebo, ako hovorí jedna zo sestier, Barbel, hneď na začiatku filmu: „Ten film by si aj tak urobil.“ A ešte dodáva, že: „Ak si myslíš, že tým filmom môžeš niečo zmeniť, robíš falošné uzávery.“ V rozhovoroch Malteho so svojimi sestrami vyplávajú na povrch vlastne všetky známe stereotypy, pomocou ktorých sa potláča, zastiera, zľahčuje, popiera a reinterpretuje nepríjemná či neznesiteľná minulosť rodičov. Malte Ludin nakrútil dokument v ktorom je zakliaty minuciózny rodinný portrét, ktorý je vlastne aj portrétom celej generácie. Hanns Ludin napísal svojej manželke z väzenia list, v ktorom svojim deťom odkazuje, že môžu byť napriek všetkému na neho hrdé. „Že deti môžu byť na svojho otca hrdé, to predsa nehovorí niekto, kto vedel, že Židov zabíjajú; niekto, kto vedome posiela ľudí na smrť. To nemôže byť, natoľko schizofrenický nemôže byť ani najhorší zločinec,“ tvrdí o svojom otcovi vo filme Malteho sestra Dreli. To je leitmotív väčšiny rozhovorov – Hanns Ludin nevedel, Hanns Ludin teda nenesie vinu.

Hovorí to vo filme i matka Erla, keď si spomína ako sa na ulici v Bratislave stretla s manželkou švajčiarskeho konzula, ktorá pred ňou spomenula Osvienčim a dodala, že však Erla určite vie, čo sa tam deje. Nie, odpovedala Erla, čo sa tam deje? Potom, podľa vlastných slov, nerozumela ani slovo „vergasen“ (splynovať) a pochopila až slovo vraždiť, ale neverila tomu. Myslela si vraj, že je to (židovská) propaganda zo zahraničia, a že akýsi muž z Berlína, na ktorého meno si už nespomína, opísal Osvienčim ako pracovný tábor. Malte Ludin však svojej matke neverí a dokladá to vo filme menami i dátumami, o ktorých matka vraví, že ich zabudla. V roku 1997 Erla Ludin zomrela a Malte mohol nakrútiť svoj dokument a dať doň i ten rozhovor s matkou – už nepotreboval jej súhlas. Manželka švajčiarskeho konzula na Slovensku, o ktorej je vo filme reč, zachránila 15 židovských detí. Ťažko povedať, či o tom pani Ludinová vedela.

            „Diskusie, ktoré sme v rodine viedli, boli úplne neplodné a také, že vlastne celou rodinou prechádzala hlboká trhlina. Možno som mal márnivú nádej, že sa pomocou tohto filmu trhlina prekoná, ale, ako to v tejto chvíli vyzerá, pravdou je skôr opak,“ hovorí priamo vo svojom filme Malte Ludin. Jeho rozhovory so sestrami sú vlastne hádkami, v ktorých Malte nalieha, argumentuje, tlačí a jeho sestry, keď už sú naozaj v úzkych a viditeľne nahnevané, sa uchyľujú k zvláštnej forma agresivity – začínajú ho oslovovať zdrobneninou ako keby bol ešte dieťa (Maltechen). Pre Malteho sestru Barbel museli byť všetci Židia, ktorých zabili v dosahu moci Hannsa Ludina, partizáni, čo je celkom v súlade s logikou vojny.

            Ale k rodinnému portrétu patrí i ďalšia generácia, ktorej obraz už nie je taký zúfalý – vnuci Hannsa Ludina. Jeden z nich, mladý muž menom Heiner, hovorí nad otvorenou truhlicou s dokumentmi týkajúcimi sa starého otca toto: „Pre mňa vlastne najdôležitejším aspektom je to, že sa mojej starej mame a ani jej deťom – dodnes – nepodarilo postaviť sa zoči-voči tejto pravde. A že tie svoje kvázi komplexy a neistoty a potlačenia odovzdali ako dedičstvo našej generácii.“

.o stretnutiach s pamäťou

            Malte Ludin bol pri práci na svojom dokumente na Slovensku, hľadal v archívoch, rozprával sa s historikmi a rozprával sa i s obeťami svojho otca. Rozprával sa so svojimi rovesníkmi, ktorí boli vtedy deťmi ako on. Ibaže židovskými deťmi. Postavil vedľa seba svoje krásne detstvo v arizovanej vile a detstvo židovského chlapca skrývajúceho sa kdesi u dobrých ľudí v maštali. Tuvia Rübner, židovský básnik, ktorého rodinu vyvraždili, sa zachránil ako dieťa, lebo ho včas rodičia poslali do Palestíny. Nechcel ísť. Malte Ludin nenašiel odvahu vopred mu povedať, čím synom je a vyzradil mu to až počas nakrúcania rozhovoru. Bol to hrozný okamih: „Najradšej by som sa prepadol do zeme...“ vraví o tom. Najskôr nechcel ten záber ani použiť, ale neskôr sa rozhodol nechať ho vo filme, ako by sa trestal ešte aj za tento okamih zbabelosti. Opakované stretnutia pamäte obetí so zabarikádovanou pamäťou Ludinovej rodiny sú asi najsilnejším prvkom dokumentu.

Na zaujímavý vedľajší príbeh ma upozornil môj priateľ Peter. Pod Hannsom Ludinom v aparáte diplomatickej misie Tretej ríše v Bratislave pracoval ako právnik aj Hans Gmelin, tiež presvedčený nacista. Ten sa stihol utiahnuť do Nemecka, kde sa stal neskôr aj starostom mesta Tübingen. Jeho dcéra Herta sa tiež narodila v Bratislave v roku 1943. Herta Däubler-Gmelin je dlhoročnou členkou nemeckého parlamentu za socialistov a od roku 1998 až do roku 2002 bola ministerkou spravodlivosti vo vláde Gerharda Schrödera. 18. septembra 2002, tesne pred nemeckými voľbami, sedela v akomsi lokáli s odborárskymi bossmi a poznamenala na adresu prezidenta Busha, že pripravuje vojnu, aby odpútal pozornosť od domácich problémov, a že je to populárna stratégia, ktorú už uplatnila aj Margaret Thatcherová pri vojne o Falklandy a je známa už od Hitlera. Niektorí protestovali, a tak dodala, že nechcela prirovnať Busha k Hitlerovi, ale iba ich metódy. Celé to zverejnil novinár zo skôr ľavicových novín Schwäbisches Tagblatt a strhol sa škandál. Mnohí žiadali jej odstúpenie a v ďalšej Schröderovej vláde už nefigurovala (radšej na to ani neašpirovala). Pri minulosti jej otca je to pozoruhodná interpretácia histórie a medzera v pamäti, ktorej lepšie porozumieť z ďalšej príhody. Môj priateľ Peter, ktorý žije v Nemecku, sa s ňou stretol pri akejsi verejnej akcii, ešte keď bola ministerkou spravodlivosti, a opýtal sa na jej otca. Dozvedel sa od pani ministerky, že Hans Gmelin bol vlastne „Widerstandskämpfer“ – bojoval v odboji. Ťažko povedať, či tomu pani Herta Däubler-Gmelin naozaj verí. Bola to zjavne podobná legenda v jej rodine, akou bola legenda o „slušnom nacistovi“ a vojakovi, ktorý nič nevedel, v rodine Hannsa Ludina. Aj príbeh Herty Däubler-Gmelin o jej otcovi „odbojárovi“ je veľmi nemeckým príbehom.

            Nemecký publicista Matthias Bickenbach hovorí o filme Malteho Ludina ako o rodinnej terapii pre všetkých (Nemcov). Nemecko ju podľa neho potrebuje, lebo „Osvienčim je nemeckou rodinnou históriou“, ktorú ešte nespracovalo. Vidno to na neustále sa vracajúcej kolektívnej nemeckej otázke, či Ludin (ale vlastne ktorýkoľvek Nemec aj spomedzi tých, ktorí neboli aktívnymi vykonávačmi „konečného riešenia“) mohol „niečo vedieť“ a vyvražďovaní Židov. Či otcovia a matky tých dnešných šesťdesiatnikov „niečo vedeli“, je podľa Bickenbacha úplne zlá otázka, ktorá neslýchaným spôsobom potláča kolektívnu vinu jej odsunutím na zástupnú tému. Vinu za niečo, čo je dnes evidentné – masové vraždenie. „Bola to vtedy ale otázka? Čo si vlastne kto myslel, keď Hitler hovoril o ´vykynožení´ všetkých ´nenemeckých elementov´ a o tom, že tento cieľ bude sledovať ´všetkými silami´? Čo si vlastne mysleli presvedčení zástancovia i voliaci spolupútnici?“ pýta sa Bickenbach. Táto rétorika nacionálneho socializmu nebola predsa myslená metaforicky, to vedel každý. Ako to, že sa niekto zaoberá hlúpou otázkou, či mohli „niečo vedieť“. Predsa tvorili či boli svedkami vzniku „ducha“ tých čias. Ducha, ktorý splodil skutky. Museli to vedieť už v okamihu prvých počmáraných múrov židovských domov, a aj tí najhlúpejší najneskôr vtedy, keď začali platiť norimberské zákony, ktoré Židom zobrali aj tie posledné práva a upreli im ľudskú podstatu. Hitler nebol niečo cudzie, čo prišlo z kozmu, alebo čo niekto nanútil nemeckému národu. Psychológovia sa zhodujú, že sotva bolo v tom čase niečo autenticky nemeckejšie ako Hitler. Aké „niečo“ potrebovali ešte Nemci vedieť? Alebo Slováci, keď už je o tom reč?

            V Ludinovom filme možno nájsť niečo pozoruhodné naozaj aj o slovenských potentátoch tých čias. Nevyskytujú sa v tom filme často, iba sa mihnú na záberoch spolu s Ludinom, či pri návšteve nemeckého generála Keitela. Ale servilnú ochotu, s ktorou Tisovi i ďalším vystreľuje ruka do nacistického pozdravu, ťažko prehliadnuť. Kto má ochotu dívať sa pozornejšie, vidí horlivé nadšenie sluhov a nie zdráhavosť, ktorá obyčajne sprevádza nepríjemnú nutnosť.

.kolektívna pamäť je kalná voda

            Matthias Bickenbach pripomenul v kontexte dokumentu o Ludinovi často citovanú kontroverznú teóriu o kolektívnej pamäti, ktorú formuloval okolo roku 1930 sociológ a filozof Maurice Halbwachs. Teória tvrdí, že čosi ako čisto vlastná individuálna pamäť vlastne ani neexistuje, pretože sa pamäť vždy opiera o skupiny a prostredia, rodinu, priateľov, a tiež o duchovné spriaznenia. Halbwachsov pojem kolektívnej pamäti protirečí zdanlivej samozrejmosti, že človek si pamätá „samého seba“. Vlastná pamäť, spomienky, sú iba ilúziou indivídua ako člena najrôznejších skupín, prirodzeným zabúdaním na seba navrstvených rámcov rôznych sociálnych prostredí. Pre Halbwachsa je človek iba „sociálnou bytosťou“ a jeho pamäť je diktovaná nespočetnými interakciami s kolektívnou pamäťou. Je to veľmi sporná, ale fascinujúca teória. Je ľahké citovať veľa vecí, ktoré ju popierajú. Ale ak ide o kolektívnu deformáciu pamäti, kolektívne zabúdanie, skupinovú ilúziu, ktorá vytlačí skutočnosť a zaujme jej miesto, má Halbwachsova teória kus pravdy. Kolektívna pamäť Ludinovej rodiny nie je autentickou rekonštrukciou dávnej skutočnosti, ale sociálnou legendou rodiny, ktorá plní obrannú funkciu. K teórii paradox: Maurice Halbwachs bol Žid a zabili ho v koncentračnom tábore Buchenwald doslova v posledných dňoch vojny.

            Malte Ludin mal odvahu loviť v kalnej vode kolektívnej pamäti svojej rodiny. Nepodarilo sa mu tú kalnú vodu v jej hlavách vyčistiť, ale pomenoval problém, ktorý je v Nemecku ešte po šesťdesiatich rokoch aktuálny. A v Nemecku a vlastne všade, kde sa film premieta, vyvoláva potrebu urobiť si poriadok aj s pamäťou vlastnej rodiny a národa. To, čo Malte Ludin urobil, nie je vôbec obvyklá, ani samozrejmá vec. Ktovie, či sa to jedného dňa odvážia urobiť synovia či dcéry ľudí ako napríklad Slobodan Miloševič, Ratko Mladič či Radovan Karadžič.

            Kolektívna pamäť, ktorú rôzne obranné mechanizmy určené na uchovanie sebaúcty či ilúzií o starých rodičoch a rodičoch, sebe a vlastnom národe premenili na kalnú vodu, je nebezpečná. Zastiera skutočnú tvár démonov a tí sa môžu vďaka tomu o generáciu vrátiť nikým nepoznaní.