Mapa stránky

Streda, 02 Máj 2007 00:00

Ayaan Hirsi Ali je krehká mladá žena, ktorá sa narodila v Somálsku, ako dieťa žila v Saudskej Arábii, Etiópii a Keni, ako dospelá ušla do Holandska, kde vyštudovala, stala sa poslankyňou parlamentu a nakoniec terčom fanatických teroristov. Chcú ju zabiť, lebo s režisérom Theom van Goghom nakrútila film Podrobenie sa, ktorým vraj urazila islam, a chcú ju zabiť, lebo verejne a otvorene hovorí o utrpení žien v islamských spoločnostiach. A chcú ju zabiť aj preto, lebo sa verejne vzdala islamu ako svojej viery.

Český publicista a dramatik Benjamin Kuras povedal o Ayaan Hirsi Ali, že je „jediným chlapom v európskej politike“. Možno má sklon preháňať, ale dotkol sa pravdy – aj čo sa týka statočnosti tej mladej ženy, aj pokiaľ ide o výskyt statočných chlapov v európskej politike. Možno muselo prísť z jedného z najhoršie skúšaných kútov Afriky dievča, ktoré malo dostatočne bolestivú vlastnú skúsenosť, aby videlo jasne a pomenovalo bez škrupúľ to, čo by mali všetci tí muži a ženy v európskej politike vidieť a pomenovať sami, keby mali jej guráž a jej skúsenosť. Ale nebude to iba skúsenosť. Mladých žien a dievčat utieklo z islamských krajín Afriky a Ázie do Európy doslova stovky tisícov, ale Ayaan Hirsi Ali je iba jedna. Vyčnieva ako maják z tej masy pokorených, podrobených, apatických stvorení, ktoré ich otcovia, bratia a manželia balia do ohavných „búrk“„hidžábov“ a „nikábov“, ktoré mlátia, znetvorujú, mučia a ponižujú. Vyčnieva ako vzdorovitý triumf slobodnej duše a skúmavého intelektu, ktorý sa prebudil v malom dievčatku ešte niekde v Mogadiše, v Mekke a v Nairobi, na miestach, kde sa kritický intelekt necení, ale kruto trestá. Zdá sa, že Európa ani Holandsko, ktoré je také pyšné na svoju slobodu a liberalizmus, jej slobodu a intelekt nedokázali uniesť ani ochrániť. Ayaan Hirsi Ali už nie je holandskou ani európskou političkou. Musela odísť do Ameriky. Odišla tam v polovici roku 2006, po dramatických a ponižujúcich ťahaniciach o jej holandské občianstvo, ktoré nakoniec viedli k pádu holandskej vlády. Stihla tam napísať knihu s názvom Infidel (vyšla začiatkom roku 2007), čo je v preklade neveriaca. Podrobne v nej opísala svoj život, ale najmä cestu, na ktorej sa nakoniec oslobodila z klietky, ako sama nazýva islam. A opäť sa jej vyhrážajú smrťou a opäť sa musí pohybovať s ochrankou. Lebo za verejne priznané vzdanie sa viery pozná islam iba jeden trest – smrť. Jeho ochotných a dobrovoľných vykonávateľov sa nájde aj v „multikultúrne integrovaných“ islamských komunitách Západu množstvo. Tu je v skratke jej príbeh:

.detstvo

            Ayaan sa narodila 13. októbra 1969 ako druhé dieťa nezávislej somálskej ženy menom Aša Artan a mladého muža menom Hirsi Magan, ktorý študoval v Amerike, učil somálske deti čítať a písať a angažoval sa v rodiacej sa demokratickej somálskej politike. Aša Artan a Hirsi Magan sa do seba zaľúbili a stali sa manželmi z vlastnej vôle, čo vtedy nebol a dodnes nie je v Somálsku príliš obvyklý jav. Manželstvá aranžujú otcovia a budúci manželia sa spravidla vôbec nepoznajú. Ayaan sa narodila o šesť týždňov skôr, nemala ani dve kilá a nedávali jej veľké šance prežiť. Jej matka si ju však tisla k sebe, robila možné i nemožné a Ayaan nakoniec prežila. Tri týždne pred jej narodením sa v Somálsku, ktoré bolo Somálskom iba odnedávna, odohral vojenský prevrat. K moci sa dostal generál Muhammad Siad Barré, ktorý v časoch boja o nezávislosť absolvoval výcvik pod sovietskymi dôstojníkmi a stal sa stúpencom marxizmu. V Somálsku zaviedol diktatúru podľa stalinského modelu a onedlho sa väzenia začali plniť politickými väzňami. Keď mala Ayaan niečo vyše dvoch rokov, zatkli aj jej otca a uväznili ho v najhoršom väzení v Mogadiše, ktoré všetci volali „Diera“. Niekedy v roku 1975 Hirsi Magan utiekol z väzenia a dostal sa cez hranice do Etiópie. K úteku mu pomohol veliteľ väzenia, ktorý bol z rovnakého klanu ako Hirsi Magan. Bolo to od neho veľmi odvážne a veľkorysé a stálo ho to život – popravili ho verejne na námestí Tribunka v Mogadiše. Hirsi Magan začal spolu s ďalšími politickými exulantmi organizovať v Etiópii zahraničný odpor. Paradoxne aj Etiópia bola vtedy stalinskou diktatúrou, ktorej vládol ďalší vazal Sovietskeho zväzu, Mengistu Haile Mariam. Kresťanskí Etiópčania a moslimskí Somálčania však boli znepriatelení už celé veky, takže organizovať rebéliu v Somálsku z Etiópie bolo celkom normálne a logické. Neskôr prepukla medzi obidvoma štátmi aj ničivá vojna. Somálsko si totiž robilo nárok na obrovskú východnú etiópsku provinciu Ogaden, obývanú etnickými Somálčanmi. V tomto konflikte podporil Sovietsky zväz Etiópiu a v rokoch 1977 a 1978 bojovalo na strane Etiópie aj asi 11-tisíc kubánskych vojakov. Somálsko vojnu prehralo a do krajiny vtedy prišlo asi 1,5 milióna utečencov.

.obriezka

Už ako päťročná začala chodiť malá Ayaan do školy Koránu, madrásy, kde bolo prakticky jediným predmetom učenie Koránu naspamäť – v arabčine, jazyku, ktoré žiadne z detí nepoznalo. Nik ten text ani neprekladal. Deti v madráse boli k sebe tvrdé a bezohľadné. Na jedno z dievčat, ktoré malo asi 8 rokov, pokrikovali nadávku „kintirlí“. Učiteľ sa jej nikdy nezastal a občas jej tak povedal aj on. Ayaan sa potom dozvedela, že „kintir“ znamená tú hroznú vec, ktorú má to dievča medzi nohami – klitoris. Dievča sa bránilo údermi. Ayaan chodil vyzdvihnúť zo školy starší bratanec Sanyar a jedného dňa bol svedkom, ako to urážané dievča udrelo Ayaan. Na druhý deň on a staršia sestra toho dievčaťa vytiahli obe dievčatá pred školu a prikázali im bojovať. „Vyškriab jej oči, pohryz ju, poďme, zbabelec, mysli na svoju česť,“ povzdbudzoval Sanyar malú Ayaan. To druhé dievča dostávalo rovnaké inštrukcie. Vrhli sa na seba, udierali sa, šklbali si vlasy, škriabali sa a hrýzli. Keď ich zastavili, boli obe otrhané a skrvavené. „Nechcem, aby si ešte niekedy dovolila, aby ťa iné dieťa udrelo alebo rozplakalo. Bojuj! Ak nebojuješ za svoju česť, si otrok,“ povedal vtedy Sanyar Ayaan, očividne spokojný s výsledkom boja. A potom, keď už odchádzali, zakričalo to druhé dievča na Ayaan nadávku: „Kintirlí!“ Sanyar sa striasol a Ayaan začalo svitať – aj ona má zrejme tú hroznú vec medzi nohami.

V mnohých krajinách Afriky a Stredného východu robia rodičia malé dievčatá „čistými“ tak, že im v podstate vyrežú vonkajšie genitálie. Robia im to spravidla, keď majú asi päť rokov. „Po tom, ako dieťaťu vyrežú, vyškriabu, alebo v súcitnejších oblastiach vystrihnú klitoris a pysky, často celú časť tela zašijú, takže sa vytvorí hrubá vrstva jazvového tkaniva, niečo ako pás cudnosti z vlastného tela dievčaťa. Nechajú iba malú dierku, ktorá umožní tenký prúd močenia. Iba veľkou silou je možné to zjazvené tkanivo roztrhnúť, aby bol možný sex,“ opisuje tú procedúru Ayaan Hirsi Ali. Táto prax je v Somálsku aj inde staršia než islam, a nie všetci moslimovia to svojim deťom robia. Ale imámovia jej nijako nebránia, práve naopak – udržuje to vraj dievčatá „čisté“. Prikázaniami islamu sa v krajinách, kde sa ženská obriezka praktizuje, celá vec aj zdôvodňuje. V absolútnej väčšine prípadov sa to robí primitívnymi nástrojmi a v úplne nesterilných podmienkach, takže mnohé dievčatá po tom zomrú na následky sepsy. A mnohé majú viac-menej po celý život veľké bolesti a  takmer pre všetky potom sex navždy spojený s utrpením.

Ayaanin otec Hirsi Magan bol svojím spôsobom moderný človek a považoval túto prax za barbarskú. Nikdy by nedovolil, aby to niekto urobil jeho dcéram. Nedovolil by, keby bol na slobode. Bol však vo väzení a Ayaanina stará matka sa rozhodla, že je čas Ayaan a jej mladšiu sestru Haweyu „očistiť“ na zvyšok života. Matka, ktorá by s tým tiež nesúhlasila, bola na cestách – zháňala rodine, ktorej živiteľ bol vo väzení, potravu.

Tri ženy držali päťročnú Ayaan pevne na zemi s roztiahnutými nohami a zákrok robil muž s nožnicami. Naživo, prirodzene, o anestézii vtedy nikto ani neuvažoval. „Nožnice sa dostali medzi moje nohy a muž mi odstrihol klitoris a vnútorné pysky. Počula som ten zvuk... Neopísateľne ostrá bolesť vystrelila nahor spomedzi nôh a ja som zavýjala. Potom prišlo šitie: dlhá tupá ihla neobratne prepichovala moje vonkajšie pysky, počas mojich hlasných a úzkostných protestov a posmeľujúcich a tíšiacich slov starej matky: ´Je to iba raz v tvojom živote Ayaan. Buď statočná, už skoro skončil.´ Keď sa šitie skončilo, muž odhryzol niť zubami. To je všetko, čo si z toho pamätám,“ opísala svoj strašný zážitok Ayaan Hirsi Ali. Dva týždne potom Ayaan i jej mladšia sestra Haweya museli tráviť so zviazanými nohami, aby sa neroztrhla rana a aby sa vytvorilo jazvové tkanivo. Močenie im spôsobovalo rovnakú bolesť ako ten „chirurgický“ zákrok. A bolesti trvali ešte dlho. Haweya bol chorá po celé týždne, schudla a mala desivé nočné mory. Keď sa matka vrátila a zistila, čo sa stalo s jej dcérami, zúrila. Neskôr však o tom už nik nediskutoval. „Bolo to niečo, čo sa stalo – muselo sa stať. Každý bol obrezaný,“ uzavrela ten hororový príbeh Ayaan.

.klany a Saudská Arábia

            Byť Somálčanom znamená poznať svoj rodokmeň aspoň desať generácií dozadu. Rodokmeň je identita. Už malé deti sa musia učiť recitovať mená svojich predkov a keď sa dvaja Somálčania stretnú, predstavia sa tak, že si navzájom vymenujú dlhočizný rodokmeň. Klany a kmene sú dôležité, lebo predstavujú pre všetkých pomocnú sociálnu sieť. Ayaan Hirsi Ali patrí ku kmeňu Darod a v rámci kmeňa ku klanu Osman Mahamud. Klany sa volajú po niektorom dávnom predkovi, ktorého deti a deti ich detí, a tak ďalej tvoria mnohopočetný klan. Znamená to, že ak je kdekoľvek príslušník klanu, jedno či muž alebo žena, v núdzi, ostatní mu majú povinnosť pomáhať, dokonca ho (ju) aj živiť, aj keď nie sú bezprostrednými príbuznými. A morálna potupa jednotlivca je potupou celého klanu. Klanová štruktúra pomohla mnohým prežiť v emigrácii, v utečeneckých táboroch i v hladomoroch. Kmeňová a klanová štruktúra však spôsobila aj postupný prepad Somálska do krvavej občianskej vojny, z ktorej sa doteraz nevyliečilo. Po klanovej línii sa zorganizoval aj útek Ayaan a jej súrodencov spolu s matkou zo Somálska. Klan zabezpečil falošné doklady i letenky a klan dohodol i stretnutie rodiny s otcom v Saudskej Arábii – do Etiópie sa zo Somálska vtedy nedalo cestovať. A Ayaanina matka do Etiópie cestovať ani nechcela, pre ňu boli kresťanskí Etiópčania neveriaci a nečistí, a nechcela s nimi nič mať. Hľadala útechu v islame a chcela ísť do Saudskej Arábie, lebo to bola kolíska pravého islamu a islamu vôbec.

            Pristáli v Džidde a zostali trčať na letisku. Otca Hirsiho zdržala akási politická povinnosť v Etiópii a na letisko neprišiel. Podľa prísnych islamských pravidiel sa žena bez sprievodu muža mimo domu vôbec nemôže pohybovať, a tak aj Ayaaninu matku s deťmi úradník odmietol vpustiť do krajiny. Matka svojho manžela prekliala a nakoniec sa našiel neznámy Somálčan, ktorý pochopil jej problém a keď zistil, že je z rovnakého klanu ako Ayaanina matka Aša, ponúkol jej pomoc. Pomoc znamenala, že musel rodine pomôcť nielen u imigračného úradníka, ale aj pomôcť do taxíka, lebo nijaký taxikár v Saudskej Arábii by neodviezol ženu bez mužského sprievodu.

            Ayaan začala v Saudskej Arábii opäť chodiť do školy a opäť memorovala štyri pätiny času stráveného v škole Korán a hadísi. Od malička bola zvyknutá na to, že si jej matka svoju frustráciu vylievala na nej a mlátila ju, často dosť surovo. Ale násilie mužov na svojich ženách nebolo v Somálsku bežné. Ayaanin otec na svoju ženu nikdy nepoložil ruku. „Niektoré saudské ženy v susedstve ich manželia pravidelne mlátili. Mohli ste ich počuť každý večer. Ich výkriky sa rozliehali cez dvory: ´Nie! Prosím! Pri Alahovi!´ To pohoršovalo otca. Považoval toto hrozné a všedné násilie za dôkaz hrubosti Saudov,“ spomína Ayaan. A spomína aj na iné veci, napríklad na to, že voľné popoludnie sa dalo stráviť v mešite alebo bolo možné ísť sa pozrieť na verejné popravy, bičovanie a kameňovanie. Mnohí tomu dávali prednosť. A ešte na čosi: „V Saudskej Arábii je všetko zlé chybou Židov. Keď sa pokazila klimatizácia alebo náhle prestal fungovať vodovod, saudské ženy zo susedstva zvykli hovoriť, že to urobili Židia. Deti v susedstve učili, aby sa modlili za zdravie svojich rodičov a za zničenie Židov. Neskôr, keď sme začali chodiť do školy, naši učitelia zvykli nekonečne lamentovať nad všetkým zlami, ktoré Židia spravili a plánovali spraviť moslimom... Pomyslela som si, že Židia sú ako džinovia. Nikdy som nestretla Žida. (A nestretli ho nikdy ani tí Saudovia.)“

.islam a mladá žena

            Zo Saudskej Arábie odišla rodina Hirsiho Magana najskôr do Etiópie a v roku 1980 do Nairobi v Keni. Žilo tam vtedy veľa exilových Somálčanov, vlastne obývali celú štvrť, ale Ayaanina matka tam nešla ochotne – aj Keňania boli špinaví neveriaci, teda väčšinou kresťania. A Ayaan s nimi mala chodiť do školy. Škola v Nairobi bola omnoho lepšia ako všetky predchádzajúce školy a Ayaan sa postupne naučila po anglicky i swahilsky, čo boli úradné jazyky. A začala čítať. Čítala všetko v angličtine – od dievčenských románov až po Twainove Dobrodružstvá Huckleberryho Finna. Manželstvo Aše a Hirsiho Magana sa postupne zhoršilo, až sa celkom rozpadlo a Hirsi Magan sa neskôr oženil v Etiópii s inou ženou, s ktorou mal dcéru. Nebolo to nič neobvyklého, islam to dovoľuje a somálski muži mávajú viacero žien, i keď to väčšine somálskych žien naozaj nevyhovuje. Matka bola odkázaná na finančnú podporu príbuzných z klanu. A Ayaan so sestrou boli bité ešte surovejšie ako predtým – často palicou či káblom a zviazané na zemi. Keď mala Ayaan štrnásť rokov, dostala prvú menštruáciu – bez toho, aby vôbec vedela, že niečo také existuje. Matka s ňou o tom nikdy nerozprávala. Matka bez príčiny zúrila a upokojil ju až starší brat Mahad, ktorý jej povedal, aby sa nebála, že je to normálne a je to preto, lebo je ženou.

            Matka jej najala učiteľa Koránu, a ten ju začal učiť na starý spôsob – mechanicky. Ayaan sa ohradila, že je to primitívne a výsledkom bola bitka, počas ktorej jej učiteľ Koránu udrel hlavu o stenu tak prudko, že jej praskla lebka. Ayaan robila už vtedy doma všetky domáce práce a po tej bitke náhle odmietla. Matka ju v zlosti, s pomocou starej matky, priviazala na zem a mlátila ju až do vyčerpania. Ayaan sa však vzdoru nevzdala, iba chcela zomrieť. Nasledujúci deň mala už na hlave rastúci opuch a museli ju odviezť do nemocnice, ktorú si nemohli dovoliť zaplatiť. Život jej zachránil taliansky lekár, ktorý diagnostikoval fraktúru lebky a Ayaan okamžite operoval. „Matka ma potom niekoľko rokov nebila,“ napísala o tom sucho Ayaan.

            Keď mala šestnásť, začala ju v škole učiť sestra Aziza, mladá Arabka, ktorá študovala v Saudskej Arábii a bola súčasťou fundamentalistického moslimského bratstva. Ayaan tá viera pritiahla viac než kedykoľvek predtým. Začala sa zahaľovať do čierneho odevu, ktorý nezakrýval iba jej vlasy, ale zakrýval ju celú, od hlavy až po päty. Ale začala si klásť aj otázky týkajúce sa nespravodlivosti islamských zákonov voči ženám: „Ako si môže spravodlivý Boh – Boh natoľko spravodlivý, že takmer každá strana Koránu oslavuje Jeho spravodlivosť – želať, aby sa so ženami zaobchádzalo tak nespravodlivo? Keď nám učiteľ Koránu povedal, že svedectvo ženy má iba polovičnú cenu ako mužovo svedectvo, pomyslela som si: Prečo? Ak je Boh milosrdný, prečo si želá, aby boli jeho stvorenia verejne vešané? Aj keď je súcitný, prečo musia ísť neveriaci do pekla? Ak je Alah všemohúci a mocný, prečo jednoducho nespraví z neveriacich veriacich a nenechá ísť všetkých do neba?“

            Ayaan čítala všetky tie zaľúbené knihy, v ktorých Angličanky a Američanky slobodne milovali a hľadali lásku a naučila sa ďalšiu vec: „Moslimské dievča nerobí vlastné rozhodnutia ani sa nesnaží o kontrolu. Je cvičené aby bolo poddajné. Ak ste moslimským dievčaťom, zmiznete do času, kým vo vašom vnútri nie je takmer ani kúsok z vás. Stať sa indivíduom nie je v islame nevyhnutnou vecou; mnohí ľudia a zvlášť ženy si nikdy nevypracujú jasnú individuálnu vôľu. Podrobíte sa: to je doslovný význam slova islam: podrobenie sa. Cieľom je stať sa vnútri úplne pokojným, takže nikdy nezdvihnete zrak, dokonca ani vnútri vašej mysle.“

            Moslimské bratstvo bolo v 80. rokoch všade, aj v Nairobi, na postupe a Ayaan sa stala, podľa vlastných slov, jeho súčasťou. Koniec koncov organizácie, napríklad nemocnice, ktoré riadilo moslimské bratstvo a ktoré mali dostatok peňazí zo Saudskej Arábie, boli neskorumpované a patrili medzi tie naozaj málo fungujúce organizácie schopné ľuďom pomôcť. Ayaan sa zúčastňovala sa vášnivých diskusiách mladých veriacich moslimov. Začala však aj častejšie pochybovať, keď sa tie diskusie začali točiť v kruhu a už sa na nich nedozvedala nič nové.

.manželstvo a útek

            Ako mladá dospelá žena sa Azaan zaľúbila do svojho mimoriadne pekného bratanca a tajne sa zosobášili. V svadobnú noc prišla po dlhom trápení a strašných bolestiach o panenstvo. Na druhý deň odletel jej mladý manžel študovať do Sovietskeho zväzu a po čase Ayaan dostala list od akéhosi fínskeho dievčaťa. Plavovlasá dievčina sa chcela vydať za mladého krásneho Somálčana, ale našla fotku, na ktorej bol s Ayaan a bola zvedavá, či je skutočne iba jeho sesternicou. Ayaan sa uľavilo, že počas tej jedinej noci neotehotnela a odpísala jej, že je naozaj iba sesternicou. Tým sa celá záležitosť pre ňu skončila. V januári roku 1992 prišiel domov z mešity otec, ktorý už opäť žil s Ayaaninou rodinou a slávnostne oznámil, že Ayaan našiel skvelého manžela. Bol nadšený – mladý muž, Somálčan, žil v Kanade, bol bohatý a bol aj z otcovho a Ayaaninho klanu – Osman Mahamud. Nechcel nijaké somálske dievča z tých, ktoré žili v Kanade, lebo tie vraj už nevedia, čo je mravnosť a čo sa čaká od ženy. Ayaan o svadbe nechcela ani počuť, nota bene, keď v rozhovore s tým mladým mužom vysvitlo, že je to nevzdelaný ignorant so stredovekými predstavami o rodinnom živote. Otec však nepovolil a bola svadba – bez prítomnosti Ayaan. Podľa islamského práva možno totiž manželský zväzok uzavrieť aj bez prítomnosti ženy. Ossman Moussa (tak sa volal mladomanžel) potom odletel do Kanady a Ayaan neskôr odletela do Düsseldorfu, kde mala u rodiny čakať na víza a letenku do Kanady. Nikdy tam však nemienila ísť, a jasne to povedala matke aj otcovi.

            Ayaan si v Nemecku prvýkrát v živote vyskúšala veci, ako dostatok teplej vody v kúpeľni, čistota, cesty bez dier a výmoľov, plné obchody, a najmä bezpečie. Nebola zvyknutá na to, že ulice sú bezpečné aj pre ženu bez mužského sprievodu. A rozhodla sa utiecť z dosahu manželstva, rodiny i klanu. Dňa 24. júla 1992 nastúpila na vlak a odcestovala do Amsterdamu. Ten dátum dodnes považuje za svoje skutočné narodeniny. V Amsterdame sa stretla prvýkrát v živote aj so somálskou ženou, vzdialenou sesternicou Muhod, ktorá sa vydala nielen mimo somálskeho etnika, ale aj mimo klanu a mimo sféry islamu – vydala sa za bieleho (!!!) muža. Tá o svojej situácii povedala Ayaan toľko, že iní Somálčania jej hovoria, že je špinavá a že je pre nich vydedenou. Mudoh jej poradila, aby zostala v Holandsku a uchádzala sa o azyl práve v tejto krajine.

            Ani v Holandsku to nebolo jednoduché, lebo manželstvo z donútenia nie je ani pre holandské úrady dostatočným dôvodom na udelenie azylu. Ayaan potrebovala iný, presvedčivejší príbeh, a tak si ho vymyslela. Bol to veľmi realistický príbeh, v ktorom bolo všetko, čo skutočne zažila pri svojej ceste do Mogadiša v roku 1991. A zmenila si dátum narodenia i meno. Do toho okamihu sa volala Ayaan Hirsi Magan, po otcovi. Vybrala si rodné meno starého otca, Ali. Nakoniec sa jej podarilo získať azyl a dosiahnuť rozvod. Je to dlhé rozprávanie, ale beznádejnosť svojho úsilia nakoniec pochopil aj Osman Moussa a vzdal sa jej.

            Potom napísala pokorný list otcovi, v ktorom ho žiadala o pochopenie a požehnanie. Otec jej odpísal doslova toto: „Drahá falošná líška, nepotrebuješ mňa a ja nepotrebujem teba. Práve som žiadal Alaha, aby ťa zneuctil, ako si ty zneuctila mňa. Toto je posledná správa, ktorú odo mňa dostávaš a tvoj list bol poslednou správou, ktorú som od teba prijal. Choď do pekla! A nech ťa sprevádza diabol.“ A dopísal ešte veľkými písmenami želanie, aby ju Alah potrestal za jej zradu. V auguste 1997 sa Ayaan Hirsi Ali stala holandskou občiankou.

            Súčasťou príbehu Ayaan v Holandsku je aj príbeh jej mladšej sestry Haweyi, ktorá prišla za ňou a ktorú nakoniec postihla ťažká duševná choroba, spôsobená možno aj nespočetnými traumami, ktorým bola v detstve vystavená. Haweya zomrela v Nairobi v roku 1998.

.škola, politika a islam

            Ayaan zvládla všetko. Postupne sa naučila aj po holandsky, odmietla žiť z podpory a začala pracovať ako tlmočníčka zo somálčiny. Zarábala naozaj slušne a nakoniec ju prijali aj na štúdium sociológie na prestížnej a starobylej univerzite v Leidene, o čom vždy snívala. Našla si mnoho holandských priateľov, starala sa o čoraz nevyspytateľnejšiu sestru a tlmočila úradom v kontakte s jej krajanmi. A kládla si množstvo otázok: „Toto je krajina neveriacich, ktorých životný štýl majú moslimovia odmietať. Prečo je potom o toľko lepšie spravovaná a lepšie vedená a prečo poskytuje o toľko lepší život ako krajiny, z ktorých my (moslimovia) prichádzame? Nemali by byť miesta, kde sa uctieva Alah, a kde sa riadia Jeho zákonmi, v mieri a bohaté, a krajiny neveriacich zaostalé, chudobné a utopené vo vojne?“ V rokoch 1992 a 1993 sa svet mimo Západu topil v konfliktoch a Ayaan sa pýtala: „Čo je s nami v neporiadku? Prečo majú neveriaci mier a moslimovia jeden druhého zabíjajú, keď my sme jediní, ktorí uctievajú skutočného Boha?“ Preto, pre tieto otázky, chcela Ayaan študovať politológiu. Dúfala, že sa dozvie odpoveď. Svojím spôsobom sa ju i dozvedela a tá odpoveď nebola pre jej pôvodnú kultúru lichotivá. Všetko, čo robilo Západ prosperujúcim a bohatým, bolo z pohľadu islamu hriechom. Demokracia je hriechom, lebo človek si nemá čo vytvárať vlastné zákony. A oddelenie štátu od náboženstva je priam smrteľným hriechom. Samotná existencia Holandska vyzerala ako drzá výzva Alahovi, lebo získavať zem z mora bolo ako popierať Boha a jeho dielo. A Ayaan pochybovala čoraz viac.

            A stretla sa i s tým, že sa jej krajania a takmer všetci emigrovaní moslimovia odmietajú integrovať do svojej novej krajiny, že ju odmietajú, že ňou pohŕdajú a že pohŕdajú i ľuďmi, ktorí sú k nim veľkorysí a z ich daní sa platia podpory pre emigrantov, ktorí z nich vo veľkej väčšine žijú. Somálčania boli dokonalí v umení nachádzať výhovorky, vymýšľať si mýty a konšpiračné teórie.

            A tlmočila aj obetiam násilia. Dievčatám, ktoré si vybrali milencov, a ktoré ich moslimskí príbuzní umlátili takmer na smrť. A videla takzvané vraždy zo cti – ich obeťami boli opäť „hriešne“ moslimské ženy a zabíjali ich vlastní príbuzní. A videla i obriezky, ktoré robili malým dievčatkám prisťahovalci z Afriky kdesi na kuchynských stoloch. Holandský multikulturalizmus dokázal financovať školy a kultúrne centrá, kde sa všetko to tmárstvo učilo, ale nedokázal tie ženy a deti chrániť. „Kultúra prisťahovalcov sa udržiavala na úkor ich žien a detí... Mnohí moslimovia sa nikdy nenaučili po holandsky a odmietali holandské hodnoty tolerancie a osobnej slobody. Ženili sa s príbuznými z ich rodnej dediny a zostávali vnútri Holandska vo svojej malej bubline Maroka či Mogadiša,“ opísala Ayaan situáciu.

.politika, parlament a prázdna izba

            Ayaan začala po skončení štúdia pracovať v ľavicovom think-tanku a veľa písala. Stále pracovala aj ako tlmočníčka a stále sa stretávala aj s týraním žien v moslimských komunitách. Think-tank, v ktorom pracovala, bol blízky holandskej Strane práce, ktorú viedol už dlho Wim Kok, legenda holandskej politiky. Ale Ayaan, ktorá sa cítila politicky prirodzene naľavo, začala pociťovať, že Strana práce je zaslepená multikulturalizmom a „premožená imperatívom byť citlivým a úctivým ku kultúre prisťahovalcov“. Ak povedala, že sa postavenie moslimských žien musí zmeniť, zmeniť ihneď, buď jej povedali, aby čakala, alebo ju nazvali pravičiarkou. A výrečnú mladú ženu si všimli holandskí liberáli. Nakoniec ju oslovili, aby za nich kandidovala vo voľbách. Kandidovala a získala vyše 37-tisíc preferenčných hlasov. Skončila na šiestom mieste svojej kandidačnej listiny a stala sa členkou parlamentu.

            Pár týždňov pred voľbami robil interview s Ayaan novinár z holandského časopisu Trouw. Hovorila o desiatich prikázaniach, ako ich interpretuje Prorok Mohamed. Opísala ho ako krutého muža, ktorý pre seba vyžadoval absolútnu moc a od druhých, naopak, absolútnu poslušnosť. A diskutovala aj o aspektoch Prorokovho života, napríklad o tom, ako mu Alah z ničoho nič dovolil oženiť sa s manželkou svojho adoptívneho syna. Alebo o tom, ako sa oženil s Aišou, šesťročnou dcérou svojho priateľa Abu Bakra, a ako „konzumoval“ to manželstvo, keď mala Aiša deväť. Prorok mal vtedy päťdesiatštyri. „Podľa našich západných kritérií bol Mohamed perverzný človek a tyran,“ povedala v tom rozhovore Ayaan. Rozhovor publikovali až po voľbách, v januári 2003, s titulkom „Hirsi Ali nazvala Proroka Mohameda pervertom“. Krajina explodovala a stovky ľudí prichádzali na policajné stanice dožadujúc sa, aby Ayaan bola potrestaná. Prišli hrozby smrťou. Mnohí kolegovia z liberálnej frkacie je robili obrovské výčitky a jeden dokonca povedal, že možno je potrebné chrániť ju samu pred sebou. Ayaan sa naozaj nahnevala a povedala: „Čo ma prekvapuje, je to, že sa nikto v tejto miestnosti neopýtal: ,Je to pravda?‘“ Už predtým ju musela pred moslimskými radikálmi chrániť profesionálna ochranka, ktorú platil jej think-tank. Po tomto incidente ju začala chrániť oficiálna štátna ochrana ústavných činiteľov a prakticky stratila slobodu. Nemohla sa už ani pohnúť bez ochrancov a tí strážili aj miesto, kde bývala.

            V septembri toho roku vypracovala pre svoju politickú stranu dvanásťstranový návrh politických opatrení. Navrhovala napríklad zrušenie článku 23 holandskej Ústavy, ktorá umožňuje rodičom zakladať vlastné školy založené na náboženstve. Navrhovala to špeciálne vzhľadom na množiace sa islamské madrásy, na ktorých boli deti indoktrinované k nenávisti voči západnej spoločnosti a jej hodnotám. Navrhla tiež dramaticky zredukovať podpory v nezamestnanosti a zrušiť minimálnu mzdu. Z jej skúsenosti, ako prekladateľky pracujúcej s ľuďmi žijúcimi zo sociálnej podpory, totiž vyplývalo, že veľkorysé podpory v nezamestnanosti vedú k pasci chudoby: ľudia v Holandsku majú často viac osohu z podpory, než keby pracovali. Všetky tieto jej nápady boli aj pre liberálov príliš pravicové, ale vedúci predstavitelia strany ju podporili. Dostávala stovky nahnevaných aj výhražných listov a mailov.

            V tom roku stretla aj režiséra Thea van Gogha a porozprávala mu o svojom pláne usporiadať výstavu, ktorá by ilustrovala postavenie žien v islame. Predstavovala si polozahalené figuríny ženských postáv, na ktorých by boli citáty z Koránu. V máji 2004 zatelefonoval nečakane Ayaan jej otec a povedal, že o nej počúva škaredé veci. A opýtal sa: „Modlím sa za teba, ty sa modlíš?“ Odpovedala mu historkou, ktorú jej otec rozprával kedysi dávno a v ktorej akýsi muž prirovnáva Boha k neviditeľnej býčej hlave. A dodala: „Otec, som ako ten muž. Hovoríš, aby som sa modlila, ale keď stojím na modlitebnom koberci, izba je prázdna.“ Chcela povedať, že tam nie je nijaký Boh. Ešte chvíľu sa spolu rozprávali a nakoniec jej otec poradil, aby na otázku, či verí v Boha, odmietla odpovedať s vyjadrením, že ide o veľmi súkromnú otázku. Zjavne mal, napriek tomu, čo chápal ako zradu a rúhanie, o svoju dcéru strach. Bol to ich posledný rozhovor.

.theo van Gogh

            Niekedy v roku 2004 nakoniec Theo van Gogh presvedčil Ayaan, aby napísala namiesto výstavy filmový scenár a sľúbil, že film nakrúti. Aj sa tak stalo. Film nazvali Podrobenie sa (Submission), časť prvá (plánovali aj ďalšie diely). Vo filme sú v štyroch rohoch miestnosti štyri ženy, ktoré zobrazujú verše z Koránu, ktoré ich obmedzujú. Žena v strede miestnosti je čiastočne zahalená a na tele má napísaný otvárajúci verš Koránu, zvaný Sura Fatiha. Jedna zo žien je zbičovaná, ďalšia zavretá doma, pretože ju znásilnil jej vlastný strýko, otehotnela, a teraz ju čaká trest za sex mimo manželstva. Ďalšiu odpudzuje jej manžel, ale prinútili ju vydať sa za neho a prinútili ju aj podrobiť sa sexuálne. A štvrtú ženu bije muž aspoň raz týždenne. Všetko podľa veršov v Koráne. Je to symbolický, ale krutý film a jeho posolstvom je, že Korán nie je dielom božím, ale ľudským. Po jeho odvysielaní v televízii sa chvíľu nedialo nič, ale onedlho sa situácia zhoršila, hrozby smrťou začali byť naozaj vážne a Ayaan dostala ochranu takmer ako hlava štátu. Theo van Gogh akúkoľvek ochranu odmietal: „Som dedinský idiot, nikto nezastrelí dedinského idiota.“

            Dňa 2. novembra 2004 zastrelil Thea van Gogha za bieleho dňa na rušnej ulici islamský fanatik Muhammad Bouyeri. Potom mu ešte podrezal hrdlo a na hruď mu nožom pribodol dlhý list, v ktorom cituje Korán a sľubuje smrť aj Ayaan Hirsi Ali. List sa začína slovami: „V mene Alaha najláskavejšieho a najmilostivejšieho...“ Podpísal sa „Meč viery“.

.epilóg (zatiaľ)

            Zvyšok príbehu je ako nočná mora. Skrývanie sa, útek do Ameriky a opäť skrývanie sa. Potom zákerný úder od vlastných – Ayaan Hirsi Ali zbavuje ministerka spravodlivosti Rita Verdonk holandského občianstva, lebo pri žiadosti o azyl klamala. To, že nehovorila pravdu, vie však už roky prakticky každý, Ayaan o tom nespočetnekrát verejne hovorila, aj o tom písala. Rita Verdonk sa uchádza o vedúci post v strane. V parlamente sa strhne búrka a zástancovia Ayaan Ritu Verdonk postupne rituálne roztrhajú na kusy. Nakoniec musí odstúpiť. Ayaan v Amerike podpisuje nejaké papiere, v ktorých potvrdzuje, že všetko je iba jej chyba. Podpisuje, lebo jej právnici tvrdia, že je to podmienka na to, aby jej vrátili občianstvo. Dostane sa to na verejnosť v Holandsku a nakoniec preto padá aj holandská vláda ministerského predsedu Balkenendeho. Je leto 2006. Ayaan pracuje od septembra 2006 na prestížnom washingtonskom American Enterprise Institute. A píše knihu, o ktorej tu bola reč. Jej posledné strany sú vlastne dlhým vyznaním. Píše o svojej skúsenosti v Saudskej Arábii: „...každý náš dych, každý krok, ktorý sme urobili, bol tam naplnený konceptmi čistoty alebo hriechu, a strachom. Myslenie, v ktorom je želanie otcom myšlienky o mierumilovnej tolerancii islamu, nemôže potlačiť túto realitu: ruky sa ešte stále odtínajú, ženy ešte stále kameňujú a zotročujú presne tak, ako nariadil Prorok Mohamed pred storočiami. Spôsob myslenia, aký som videla v Saudskej Arábii a v Moslimskom bratstve v Keni a v Somálsku, je nekompatibilný s ľudskými právami a liberálnymi hodnotami.“

            „Mojou centrálnou a motivujúcou starosťou je, že ženy v islame sú utláčané. Tento útlak žien spôsobuje, že moslimské ženy aj moslimskí muži zaostávajú za Západom. Vytvára kultúru, ktorá s každou generáciou generuje hlbšiu zaostalosť...“

            „Keď ľudia hovoria, že islam je súcitnosť, tolerancia a sloboda, pozerám sa na skutočnosť, na skutočné kultúry a vlády, a vidím, že to tak jednoducho nie je. Ľudia na Západe prehĺtajú takéto tvrdenia, lebo sa naučili neskúmať príliš kriticky náboženstvá a kultúry menšín zo strachu, aby ich nenazvali rasistami. Fascinuje ich, že ja sa to nebojím robiť.“

Posledné vety, ktoré Ayaan Hirsi Ali do knihy napísala, znejú: „Hovoria mi, že Podrobenie sa (Submission) je príliš agresívny film. Jeho kritika islamu je pre moslimov zjavne až neznesiteľne bolestivá. Povedzte mi, o čo bolestivejšie je byť tými ženami, ktoré sú uväznené v takejto klietke?“

Neobyčajne statočná žena, neobyčajný intelekt a neobyčajná kniha. I keď niekedy až po samý vrch naplnená bolesťou.