Mapa stránky

Streda, 23 Máj 2007 00:00

Putinovo Rusko sa správa čoraz konfrontačnejšie voči Európe i Amerike. V jazyku jeho predstaviteľov počuť čoraz viac ozvenu imperiálnych tónov z čias studenej vojny a jeho bezprostrední susedia majú čoraz viac dôvodov cítiť sa ohrozenými. Putinovo Rusko je veľmi odlišné od Ruska z čias prezidenta Jeľcina.

Za čias Jeľcina bolo všeličo v Rusku naozaj zlé a Rusko sa ocitlo na pokraji hospodárskej priepasti. Voči susedom, Európe, Amerike i svetu sa však, po rokoch imperiálnej sovietskej konfrontácie, začalo správať ako strategický partner, dokonca potenciálny spojenec. Západ vtedy platil za tú úľavu peniazmi a prižmurovaním očí nad (Jeľcinovými) prešľapmi, ktoré nakoniec doviedli Rusko tam, kde je dnes. Dnes sú susedia vystavení zo strany Ruska nátlaku, ktorý pripomína správanie sa hrubokrkých „podnikateľov“ so zlatými reťazami okolo krku, ktorí „ponúkajú ochranu“ menším i väčším podnikateľom a firmám v podmienkach priekopníckeho kapitalizmu na Slovensku. Na historicky nadobudnutú nedôveru Poliakov voči Rusom odpovedá Rusko, vraj zo zdravotných dôvodov, zákazom dovozu poľského mäsa (ktorému dala pokojne certifikát zdravotnej nezávadnosti Európska únia). To Rusko, ktoré bolo donedávna zvyknuté na to, že predavači balia muchami skontrolované mäso do novinového papiera. Rusko vedie ropnú vojnu proti Litve a diplomatickú ofenzívu spojenú s vyhrážkami proti Estónsku. Tú vyvolalo premiestnenie pamätníka i pozostatkov ruských vojakov na vojenský cintorín. Zároveň sa počítačové servery, vraj spojené s Kremľom, angažujú v „cyber-warfare“ útokoch na Estónsko, čo je pre krajinu natoľko internetizovanú a závislú na e-obchode naozaj problém. Podobné maniere si Rusko už vyskúšalo na väčšine svojich bezprostredných susedov, spravidla krajín, ktoré patrili do bývalého Sovietskeho zväzu. Vladimír Putin verejne vyhlásil, že zánik Sovietskeho zväzu „bol najväčšou geopolitickou katastrofou“ 20. storočia. To, čo považujú západní Európania, Američania i Stredoeurópania z bývalých komunistických štátov za najväčší úspech – integráciu týchto štátov do inštitúcií Západu – NATO a Európskej únie – považuje Putinovo Rusko za nešťastie. Keby staré imperiálne reflexy nekalili pohľad ruských vládcov na tento proces, nebol by na takýto pohľad nijaký dôvod a dal by sa čakať skôr opak. Koniec koncov sa vďaka tomu priblížil k ruským hraniciam priestor pokoja, politickej a aj ekonomickej stability a relatívne aj prosperity. Ale ruský zrak je zakalený. Tí, ktorí radi čítajú v symboloch, vyčítajú určite niečo aj z toho, že Putinovo Rusko začalo znovu používať hymnu zo Stalinových čias (so zmeneným textom), že kanonizuje svojho posledného cára a zároveň naďalej vystavuje v mauzóleu na Červenom námestí jeho vysušeného vraha Lenina.

.putin o Amerike

Vo svojej reči, ktorá zaznela 9. mája pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom, prirovnal Vladimír Putin Ameriku k Hitlerovej Tretej ríši. Ruská štátna televízia dodala, že „víťazstvo bude opäť patriť nám“, ako keby boli Amerika a Rusko skutočne vo vojne. Americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Rice sa síce pred pár dňami s Vladimírom Putinom dohodla na utlmení slovnej hostility medzi obomi štátmi, ale v iných veciach neprišlo k nijakej dohode či pokroku. Navyše je pre vzájomné vzťahy príznačné, že sa majú mierniť v rečiach obe strany, hoci ten hlúpo urážlivý a agresívny tón zaznel v skutočnosti iba zo strany Putina osobne. V amerických médiách môže zaznievať a zaznieva voči Rusku aj ostrejší tón, ale tie, i keď sa to bude zdať Putinovej družine od základu nepochopiteľné, nie sú riadené americkou vládou a tá na ne nemá nijaký dosah. Za Jeľcina, a vlastne už i za Gorbačova, boli médiá v Rusku slobodné a pluralitné. Putin ten slobodný priestor postupne zužoval, až kým z neho nezostalo prakticky nič.

.stredná Európa, Európa a Rusko

            Zdá sa, že Putinovo Rusko sa vrátilo o dvadsať rokov späť a opäť verí paranoidnej predstave, že je podvádzané, ohrozované a ponižované mocným a dobre zorganizovaným Západom, ktorý vedie po moci bažiaca Amerika (The Economist). Po útoku na Ameriku 11. septembra 2001 bol Vladimír Putin prvý, kto telefonoval prezidentovi Bushovi a ponúkol solidaritu i pomoc. Odvtedy sa však mnohé zmenilo – najmä po útoku Ameriky a jej spojencov na Irak, čo bol do istej miery aj útok na ruské hospodárske záujmy spojené práve so Saddámom a Irakom. Chvíľu to vyzeralo, že zhoršujúce sa vzťahy s Amerikou bude Rusko kompenzovať bližšími vzťahmi s Európskou úniou, ale ani to už nie je pravda. Najlepšie to vidno na vývoji vzťahov Putinovho Ruska ku krajinám bývalej komunistickej strednej Európy.

            Vladimír Putin vie veľmi dobre, že Rusko svoje bývalé kolónie ako Poľsko, Maďarsko, Česko či Slovensko už naspäť nezíska. Robí však všetko pre to, aby noví členovia Európskej únie zostali iba okrajovými hráčmi a o bezpečnosti Európy sa rozhodovalo bez nich, ponad ich hlavy a často na ich účet. To si myslí napríklad Jonathan Lear, riaditeľ oddelenia bezpečnostných štúdií londýnskeho kráľovského United Services Institute, čo je bezpečnostný think-tank. Píše, že teoreticky sú obavy Moskvy zo Stredoeurópanov pochopiteľné. Individuálne nie je žiadna z týchto krajín zvlášť mocná ani vplyvná, všetky však zdieľajú hlboký pocit odporu k ich bývalému koloniálnemu pánovi a časom môžu zmeniť celú Úniu na protiruský blok. Pri nátlakových a hlúpych sankciách proti Poľsku a Litve zrejme Putin vôbec nezvážil že ide o plnoprávnych (zrejme v týchto intenciách nedokáže myslieť) členov EÚ a Poľsko aj Litva budú tvrdo vetovať akékoľvek rozhovory o novom partnerstve EÚ s Ruskom, pokiaľ sú vystavené takémuto nátlaku. Dalo by sa tomu ľahko zabrániť, keby bol Vladimír Putin schopný pristupovať k týmto krajinám s rešpektom. Lear napríklad píše, že smerom k Poľsku by určite pomohlo aj také gesto ako pokľaknúť pri hrobe obetí NKVD v Katyni. A Boris Berezovský zase napísal v britskom Daily Mirror, že by veľmi pomohlo, keby si Rusko v spore s Estónskom o pomník svojich vojakov uvedomilo, že sovietski vojaci Estónsko od Nemcov z pohľadu Estóncov neoslobodili, iba znovu okupovali, a že to potom viedlo k vyvražďovaniu estónskej elity a k polstoročnému otroctvu. Putin však nemieni urobiť nič podobné, dokonca ani priznať, že v roku 1968 sovietske vojská spáchali na Československu zločin okupácie. Časy sebareflexie sú v Rusku preč a Rusko sa opäť chová k strednej Európe s dešpektom. Putin sa raz o Stredoeurópanoch vyjadril ako o „parazitoch“ a snaží sa na severe i na juhu vybudovať trasy dopravy ropy i plynu tak, aby ich úplne obišiel a urobil tak tieto bývalé kolónie ešte energeticky zraniteľnejšími, neistejšími a vydierateľnejšími. K tomu všetkému sa pridávajú teraz už neskrývané vojenské hrozby v súvislosti s plánovanými zariadeniami na obranu proti balistickým raketám v Čechách a v Poľsku.

V celej situácii je príznačné, že ak by sa Rusko správalo spôsobom, ktorý predvádza v prípade Poľska, Estónska či Litvy voči ktorémukoľvek starému členovi EÚ, oheň by bol okamžite na streche. V tejto situácii sa však Európska komisia pokúša situáciu ignorovať a o podporu treba starých členov skôr prosiť. Ruský postoj vyjadril s kremeľskou úprimnosťou ruský bezpečnostný expert Sergej Karaganov, ktorý sa vyjadril, že Stredoeurópanov „možno úplne ignorovať, lebo nie sú nezávislí“. Našťastie ukázali európski lídri a Angela Merkelová na summite v Samare Putinovi skôr jednotu a tvrdú tvár. Tomu Vladimír Putin rozumie.

Celkom nedávno sa Putinovi tiež podarilo dosiahnuť zásadnú, aj keď zatiaľ iba provizórnu dohodu s Kazachstanom a Turkmenistanom o tom, že budú svoj plyn do Európy transportovať cez Rusko a nie juhom, ako to plánovala Európska únia. Koketoval tiež (s vyhliadkami na spoluprácu) s Alžírskom, Katarom a navštívil aj Saudskú Arábiu. Rozhovory s kráľom Abdullahom boli tajné, ale špekuluje sa, že mu išlo o vytvorenie „plynového kartelu“ s producentmi v Zálive, čo by stabilizovalo vysoké ceny plynu. To všetko dovedna znamená, že sa Putin snaží mať prostredníctvom ropy i plynu strednú Európu a čiastočne aj Európu pod kontrolou a pod tlakom. Putinovo Rusko sa jednoducho naučilo využívať svoje obrovské prírodné rezervy ako nástroj moci v Európe i ďalej.

.putinov svet

Vnútropoliticky sa Rusko za vlády Vladimíra Putina zmenilo. Moc sa centralizovala, demokracia sa pobrala do minulosti a v Kremli sa rozhoduje nielen o tom, kto bude Putinovým nástupcom, ale aj o tom, ktoré strany zasadnú v ruskom parlamente. Aj to, kto budú gubernátori jednotlivých oblastí, určuje opäť Kremeľ. Vláda ekonomických oligarchov nad politikou, ktorá vznikla počas prezidentovania Borisa Jeľcina, sa postupne tiež vytratila. Demokratickí odporcovia prezidenta Putina sú vystavení nátlaku – napríklad jeden z opozičných lídrov, svetoznámy šachista Garry Kasparov, cestuje vždy s mužmi, ktorí ho chránia a pri cestách ruskými aerolinkami vraj nikdy nič neje, ani nepije. To vypovedá o mnohom.

Putinovo Rusko je v mnohom špecifické. Demograficky je v kríze – rodí sa málo detí. Teraz má asi 149 miliónov obyvateľov. Ak potrvá terajší vývoj, v roku 2050 ich bude mať o tretinu menej. Nadpolovičnú väčšinu strednej triedy, ktorá by mohla byť zdrojom politického tlaku na demokratické reformy, tvoria zamestnanci štátu. Tí zdrojom tlaku nebudú, lebo sú krotkí a plachí. Rusko zažíva malý hospodársky zázrak, má dostatok rozpočtových zdrojov, ale z väčšej časti to netvorí práca a kreativita ruských podnikateľov a inžinierov, ale vysoké ceny ropy, plynu a nerastov a štátne či pološtátne kolosy typu Gazprom. Keby zostala cena barelu ropy na úrovni konca Jeľcinovho prezidentovania, čiže asi 10 dolárov za barel, zázrak by sa nekonal, a Rusko by sa nepokúšalo rozťahovať svoje imperiálne krídla. To, že sa energetické suroviny stali zároveň najdôležitejším zdrojom i najdôležitejšou mocenskou pákou Ruska v zahraničnej politike, a Rusko nepoužíva zdroje, ktoré doslova spadli z neba, na modernizačný, vzdelanostný a infraštrukturálny rozvoj namiesto obnovovania imperiálneho statusu Ruska, sa ešte určite ukáže pre Rusko ako katastrofa.

V Rusku už politicky nevládnu oligarchovia, ale „siloviki“, čo je eufemizmus pre Putinových kamarátov z bývalej KGB. Naozaj je ťažké vybrať si. John O´Sullivan citoval v článku „Putin´s cold war“ v National Review Online analýzu Aviezera Tuckera z austrálskej Queen´s Univerzity, ktorý o spoločnostiach ruského typu napísal: „Všetky nepolitické elity boli eliminované. A tak v týchto spoločnostiach naďalej vládnu nomenklatúry, najmä ich staré siete tajnej polície, ktoré sa zmocnia majetku štátu. Ale namiesto aby ho manažovali na kapitalistický spôsob (na to nemajú schopnosti), postupne spotrebúvajú ten majetok na svoj vlastný ekonomický prospech a politickú moc. V takej spoločnosti niet vlády zákona, nie sú bezpečné vlastnícke práva a skutočný kapitalistický rozvoj.“ A dodal tiež, že: „Nové bohatstvo Ruska leží pod zemou. Vydolovať to bohatstvo, exportovať ho a schváliť ten proces si tiež vyžaduje politickú moc... To boli príčiny, pre ktoré ruská bezpečnostná elita potrebovala politickú moc – Putinovu reštauráciu.“ A O´Sullivan dodáva: „V domácej politike tá reštaurácia znamená olúpenie ruského ľudu zmanipulovanými privatizáciami. Ekonomicky to teraz znamená presvedčiť zahraničných investorov aby vytvorili nové bohatstvo na rozkradnutie. A strategicky to znamená použiť všetko to bohatstvo na zastrašovanie a utláčanie každého, kto vyzerá buď zraniteľne, alebo konkurencieschopne. Ale čo sa stane, keď ceny ropy padnú a bohatstvo sa minie?“

Nie je to hypotetická otázka. Tá situácia určite príde – napríklad možno aj preto, lebo kreatívny a vynachádzavý Západ, donútený vydieraním arabských, ruských a ďalších (Hugo Chávez) producentov ropy (nie panikármi z tábora globálneho otepľovania), príde s technologickými a surovinovými alternatívami, vďaka ktorým sa ropné kartely ocitnú na plytčine. Ak tá situácia príde, bolo by naivné čakať, že Rusko skrotne. Skôr sa stane sa ešte nebezpečnejším.