Mapa stránky

Štvrtok, 14 Jún 2007 00:00

V Darfure, západnej provincii Sudánu, prebieha v réžii sudánskej vlády genocída, s ktorou si „medzinárodné spoločenstvo“ nevie poradiť. Sudánska vláda má totiž v Bezpečnostnej rade OSN mocného priateľa – Čínu. Tá zabránila doposiaľ prijať akékoľvek účinné opatrenia, ktoré by sudánsku vládu prinútili zastaviť vraždenie a vyháňanie ľudí v Darfure.

Vo washingtonskom múzeu Holokaustu povedal 16. apríla 2007 Elie Wiesel, že „Darfur je hlavným mestom ľudského utrpenia na svete,“. Na tom istom mieste a v rovnakom čase povedal americký prezident Bush na adresu sudánskeho diktátora generála Omara al-Bašíra, že „čas sľubov skončil“ a že musí konať, aby skončil genocídu v sudánskej provincii Darfur. Nasledujúci deň začala sudánska vláda letecké bombardovanie dedín v Darfure, ktoré trvalo 10 dní. Podľa údajov OSN bomby zrovnali so zemou aj školu. 29. mája 2007 obvinil prezident Bush generála al-Bašíra zo spolupáchateľstva na bombardovaní, vraždení a znásilňovaní nevinných civilistov a nariadil ďalšie sankcie proti Sudánu, ktoré zakazujú 31 sudánskym firmám obchodovať s americkými firmami a využívať americký bankový systém. Nijaký dramatický účinok sa však od tých sankcií nedá čakať. Čína, ktorá kupuje od Sudánu 60 percent jeho ropnej produkcie a 40 percent celkového objemu sudánskeho exportu, má najnovšie v Sudáne špeciálneho vyslanca Liu Gui-džina. Ten okamžite zareagoval na sankcie vyhlásením, že „Tieto svojvoľné sankcie a jednoducho požívanie nátlaku nevedie k riešeniu konfliktu... Iba skomplikuje dosiahnutie riešenia.“ Liu Gui-džin dokonca následne navštívil severnú i južnú časť Darfuru (samostatné správne jednotky), kde akože dozeral na distribúciu potravinovej a inej pomoci miestnym obyvateľom a rokoval s miestnymi guvernérmi – tými, ktorých dosadila al-Bašírova vláda. S nimi sa v zásade dohodol, že tlak západných krajín nie je v záujme sudánskeho ľudu, ale práve tie západné krajiny majú v Sudáne svoje zvláštne záujmy. Ale Čína sa už začína cítiť v tom konflikte nepohodlne – tlak totiž neprichádza iba od Američanov či oficiálnych predstaviteľov Európskej únie.

.sudán – krátke dejiny temna

Strašný príbeh násilia v Sudáne sa nezačal v Darfure. Sudán zažil v druhej polovici 20. storočia dve občianske vojny. Tá prvá trvala od roku 1955 do roku 1972. Bola to vojna medzi moslimským a Arabmi ovládaným severom a nemoslimským, nearabským a kresťanským a animistickým juhom. Juh nespokojný sa moslimskou a arabskou dominanciou žiadal autonómiu. V čase britskej koloniálnej vlády bol juh Sudánu spravovaný oddelene od severu. Druhá občianska vojna sa začala v roku 1983, v podstate ako druhé dejstvo prvej občianskej vojny a skončila sa vlastne až podpísaní mierovej zmluvy v januári 2005. Niektorí analytici považujú roky 1955 až 2005 za jediný konflikt prerušený jedenásťročným prímerím. Počas 22 rokov trvajúcej druhej občianskej vojny bolo na juhu Sudánu zabitých takmer 2 milióny civilistov a postupne bolo v rôznych fázach konfliktu vyhnaných z domovov až 4 milióny ľudí. Vojna začala, keď v roku 1983 ohlásil vtedajší sudánsky prezident Nimejrí svoj zámer premeniť Sudán na moslimský arabský štát, rozdelil južný Sudán na tri časti a vnútil krajine tvrdú formu islamského práva – šarie. Zaviedol tresty ako amputácie, bičovanie a kameňovanie. V roku 1991 nahradili miestnych sudcov na juhu moslimskí sudcovia zo severu. Ako reakcia vznikla už v roku 1983 na nearabskom a nemoslimskom juhu „Oslobodzovacia armáda sudánskeho ľudu“ (SPLA) a vojna sa začala. V roku 1989 urobili dôstojníci armády pod vedením Omara Hassana al-Bašíra puč a al-Bašír sa stal hlavou štátu. V roku 1991 sa usadil v Sudáne Usáma bin Ládin so svojou organizáciou al-Kaída a začal odtiaľ plánovať a riadiť teroristické útoky v iných krajinách. Do Afganistanu ho prinútili odísť až v roku 1996.

Faktorom vo vojne moslimského severu proti kresťanskému juhu sú určite aj prírodné zdroje. Ropné zdroje, ktoré predstavujú až 70% príjmov Sudánu z exportu, sú najmä na juhu. Na juhu je viac vodných zdrojov a juh je preto úrodnejší. Nad všetkým tým sa snaží moslimský sever získať kontrolu.

Občianska vojna vrátila do Sudánu otroctvo (ako iné veci, i to sudánska vláda popiera). John Eibner z organizácie Christian Solidarity International to opisuje takto: Spravidla po útoku armády a vládou podporovaných „mudžahedínov“ na dedinu na juhu zabijú útočníci všetkých mužov, starých ľudí zmlátia a zajmú ženy a deti. Ženú ich potom na sever a cestou zabíjajú deti, ktoré plačú. Mladé dievčatá skupinovo znásilnia.“ Unesené ženy sa na severe stanú otrokyňami v moslimských domácnostiach a na farmách, kde sú spravidla vystavené ponižovaniu, bitiu, znetvoreniu genitálií a sexuálnemu násiliu.

Konflikt v provincii Darfur začal v roku 2003, teda ešte počas druhej sudánskej občianskej vojny, a spôsobil jednu z najhorších humanitárnych katastrof moderných čias. Pred čosi viac ako rokom odhadoval koordinátor pomoci OSN Jan Engeland, že každý mesiac zomiera vďaka etnickému násiliu v Darfure asi 10 tisíc ľudí. Väčšina odhadov, vrátane odhadov úradníkov OSN, hovorí, že doposiaľ zomrelo v Darfure vyše 400000 ľudí a asi dva a pol milióna ich bolo vyhnaných z domovov a žije v zúfalých podmienkach v utečeneckých táboroch, zväčša na holej zemi, takmer bez potravy a naďalej sú vystavení násiliu, nebezpečenstvu zabitia a znásilnenia. Možno je však obetí ešte omnoho viac, lebo doktor Eric Reeves, ktorý sa situácii venuje aj na mieste, odhadoval ešte pred rokom počet zabitých na viac než 450000. Etnické čistky, vyháňanie, vraždy a znásilnenia má na svedomí milícia zvaná „džandžavíd“. Niektorí obyvatelia Darfuru to prekladajú ako „diabli na koňoch“. O pôvode slova džandžavíd sú spory a jeden z názorov je, že ide o poarabštenú verziu perzského slova „džangaví“, ktoré používali šiítske komunity v severnej Afrike na označenie „bojovníkov za vieru“. Džandžavíd sú jazdci z kočovných arabsky hovoriacich afrických kmeňov (Baggar – chovatelia dobytka a Abbala – chovatelia tiav), ktorých tiež volajú „čierni Arabi“. Sudánska vláda predstiera, že nemá vplyv na jazdcov džandžavíd, ale vyzbrojila ich a dokonca im poskytla aj ťažšie zbrane. Zjednodušene sa dá konflikt v Darfure opísať ako zrážka kočovných arabských moslimov s usadenými nearabskými moslimami., v ktorej ide o zdroje a pôdu a v ktorej je sudánska vláda zaangažovaná na strane arabsky hovoriacich útočníkov. Hoci ide o zrážku moslimov s moslimami, má konflikt určite aj náboženský rozmer, lebo nearabskí obyvatelia Darfuru vyznávajú súfizmus, nemilitantnú verziu islamu, zatiaľ čo režim generála al-Bašíra vnucuje celej krajine šariu, islamské právo na spôsob saudského wahhábizmu či afganského Talibanu.

.čína na scéne

            Čína strašný konflikt medzi severom a juhom Sudánu, ani konflikt v provincii Darfur nespôsobila. Čína však nie je iba hlavným zástancom Sudánu na pôde OSN, je i hlavným obchodným partnerom a podporovateľom sudánskeho režimu. Toho kriminálneho režimu, ktorý pácha už toľké roky na vlastnom obyvateľstve genocídu. Sudán je najväčším ropným investičným projektom Číny v zámorí a jej záujmy reprezentujú v Sudáne výhradne dve spoločnosti – China National Petroleum Company a PetroChina (ide vlastne o dve tváre jedinej firmy). Číňania postavili 1500 kilometrový ropovod z južného Sudánu k Červenému moru, odkiaľ ropu odvážajú do Číny obrovské tankery. Čínski pracovníci obsluhujú zariadenia ropných vrtov a stavajú diaľnice, aby umožnili presun ťažký strojných zariadení. Dá sa pokojne povedať, že sudánsky režim žije a vedie vojnu za čínske peniaze. A sudánske ozbrojené sily sú ozbrojené predovšetkým čínskymi zbraňami lietadlami, tankami, delami, guľometmi, ručnými zbraňami a muníciou. Tie používajú aj bojovníci džandžavíd pri zabíjaní ľudí v Darfure. Zbrane, mimochodom, dodáva sudánskemu režimu aj Rusko. Uvádza to aj správa Amnesty International. Existuje fotografická dokumentácia ukazujúca v Číne vyrobené stíhačky Fantan nad Darfurom, rovnako ako ukrajinský Antonov-26 a ruské útočné helikoptéry Mi-24. Sudánska vláda dáva na tieto bojové lietadlá biely náter a predstiera, že ide o civilné stroje.

.filmári tlačia na Čínu

            Na Čínu je najnovšie vyvíjaný veľký tlak, aby prevzala zodpovednosť a prinútila generála al-Bašíra ukončiť genocídu v Darfure namiesto toho, aby ho všetkými prostriedkami bránila. Mnohí publicisti a mimovládne organizácie začali kampaň, aby boli dané do vzťahu Olympijské hry 2008, ktoré majú byť v Pekingu, s čínskym pôsobením v Sudáne. 13. apríla 2007, teda tesne pred tým ako prezident Bush ohlásil „koniec trpezlivosti“ a ďalšie sankcie proti Sudánu, uverejnil denník The New York Times článok, v ktorom oslavuje úspech iniciatívy herečky Mie Farrow a režiséra Stevena Spielberga. Mia Farrow pomohla rozbehnúť kampaň snažziacu sa označiť Olympijské hry v Pekingu ako „Genocide Olympics“. Steven Spielberg je zase poradcom Číny pri Hrách a denník The Wall Street Journal uverejnil 28. mája 2007 článok, v ktorom Spielberga varoval, že sa môže zapísať do histórie ako „Leni Riefenstahl pekinských Hier“ (Leni Riefenstahl bola Hitlerova obľúbená filmárka, ktorá nakrútila slávny film o olympiáde v Berlíne v roku 1936.) O štyri dni neskôr poslal Spielber lust čínskemu prezidentovi Hu Džin-taovi, v ktorom ho vyzýva aby čínska vláda využila svoj vplyv v Sudáne a „ukončila tam ľudské utrpenie“. Na bojkot olympiády v Číne vyzvali aj mnohí další, napríklad aj už spomínaný aktivista a publicista Eric Reeves. Podľa článku v The New York Times práve na základe týchto aktivít začala Čína konečne konať. Do Sudánu vyslala vysokého hodnostára Žai Džuna s úlohou prehovoriť sudánsku vládu, aby akceptovala v Darfure mierové sily OSN.                                                    

Ťažko povedať, či bude na al-Bašírovu vládu Čína skutočne tlačiť, či to bude mať účinok a akú rolu pri tom zohrali filmári. Isté je, že olympiáda v Pekingu je pre Čínu veľmi citlivým miestom a z možnosti jej bojkotu sú Číňania naozaj nervózni. Mottom hier je heslo „Jeden svet, jeden sen“ a do tohto sna sa mieša vraždenie v Darfure za čínske peniaze a čínskymi zbraňami naozaj disharmonicky. Čínu sa poponáľal pochváliť za zatiaľ platonickú snahu ovplyvniť Sudán Ban Ki-mun, ďalší v rade pateticky neschopných generálnych tajomníkov OSN. Odsúdil tiež snahy spájať krízu v Darfure s olympiádou v Pekingu, lebo vraj ide o dve rôzne veci a ide o snahu niektorých západných politikov spolitizovať pekinské Hry. To je, prirodzene, iba presná ozvena toho, čo hovoria o celej situácii čínske oficiálne miesta.

Zastaví Čína násilie v Darfure? Skôr nie. Potrebuje veľmi akútne sudánsku ropu a nemá čím by al-Bašírov režim naozaj prinútila. Splní Západ hrozby a odnesú si to Olympijské hry v Pekingu? Skôr nie. Západ potrebuje obchod s Čínou a nemá ani morálne právo tváriť sa, že celú zodpovednosť nesie Čína. Genocída v Darfure trvá už päť rokov a nič s tým nespravili ani západní politici. Tak, ako už roky nerobia nič skutočne účinné, aby vyriešili situáciu s ľudskými právami priamo v Číne.