Mapa stránky

Štvrtok, 21 Jún 2007 00:00

Boj o vládu nad pásmom Gazy medzi Hamasom a Fatahom trval iba štyri dni. Hamas zvíťazil a Gaza sa začala meniť na Hamastan, v ktorom už nebude vládnuť Palestínska samospráva, ale islamské právo šaria. Tak to chce Hamas. Otázka, či to chce aj väčšina obyvateľov Gazy, je irelevantná. Hamas sa ich na to nepýta.

V tých bojoch bojovníkov súpera popravovali pred očami ich žien a detí. Zhadzovali ich zo striech vysokých budov, zabíjali ich v nemocniciach, vláčili a znetvorovali ich guľkami prevŕtané telá na uliciach, zabíjali duchovných pred ich svätostánkami a strieľali aj na sanitky. Robili to ozbrojenci Hamasu, ale i Fatahu. A Hamas začal aj bezohľadne strieľať do nestranných civilistov, ktorí sa iba zhromaždili, aby žiadali zmierenie. V Damasku žijúci „najvyšší vodca“ Hamasu Chalíd Mašál vyhlásil, že Hamas dosiahol „triumf islamu“. Na území Západného brehu začal pre zmenu Fatah poľovačku na príslušníkov Hamasu.

V Gaze začal medzitým Hamas napĺňať svoj program „islamizácie“. To vyzerá tak, že ženy sú nútené nosiť všetko zahaľujúci hidžáb a muži si musia nechať narásť brady. Vypálili posledný pivovar v Gaze a zakázali predaj alkoholických nápojov. „Brigády na vynucovanie Dobra a boj proti Zlu“, ako sa volajú bandy sfanatizovaných adolescentov, vtrhávajú do príbytkov a hľadajú alkohol, hracie karty, západné videá, „neislamské“ tričká a podobné „hriešne veci“. Mladí muži a ženy, ktorí nie sú zosobášení, nesmú byť spolu videní na verejnosti. Hamas síce vyhral voľby v Gaze, ale väčšina ho volila len preto, lebo mali dosť zlodejskej a skorumpovanej vlády Fatahu. Hrôzy vzájomného vraždenia a lúpenia, chaos, nastávajúca náboženská hrôzovláda Hamasu a neznesiteľná hospodárska situácia vedú Palestínčanov k predtým neslýchaným postojom. Napríklad Bassem al-Nabris, palestínsky básnik z mesta Chan Junisrôzy vzájomného vraždenia ma lúpenia v pásme Gazy napísal do arabských internetových novín Elaf, že keby bolo teraz v Gaze referendum s otázkou, či si ľudia prajú, aby sa vrátila izraelská okupácia pásma, polovica populácie by hlasovala „áno“. A al-Nabris je presvedčený, že tých, čo si to v duchu prajú, je viac. Možno až 70 percent. Ale Izrael odišiel a v tej podobe, ako to bolo predtým, sa už nevráti – odišli totiž aj židovskí osadníci, ktorých izraelskí vojaci v pásme Gazy chránili.

.paradoxy Gazy

            Rýchly pád Fatahu v Gaze je na prvý pohľad paradox. Fatah mal v pásme Gazy 60000 ozbrojených mužov, bolo ich teda podstatne viac než ozbrojencov Hamasu. Fatah mal aj ťažké delostrelectvo a iné zbrane (napríklad RPG), ktoré bojovníci Hamasu nemali, ale jeho údajne nepreniknuteľné štyri pevnosti padli ako domček z karát – pár hodín prestreliek a ich hrdinskí obrancovia ušli. Analytik Ralph Peters o tom v denníku New York Post napísal, že dôvodom tohto zdanlivého paradoxu je fakt, že bojovníci Hamasu sú náboženskí fanatici ochotní kedykoľvek zomrieť. Zabíjať sú ochotní aj bojovníci Fatahu, ale kedykoľvek zomrieť? Donedávna sekulárny Fatah podľa Petersa prevádzkuje ozbrojenú zamestnaneckú agentúru pod zástavou palestínskeho nacionalizmu. Väčšina jej ozbrojených mužov je na výplatnej páske, lebo získali ten džob vďaka príbuzným a podobne. Chcú teda zostať nažive a poberať plat. Nie bojovať so šialencami na život a na smrť. Podľa iránskeho exilového publicistu Amira Taheriho považuje Hamas bezpečnostný aparát Fatahu vedený Muhammadom Dahlanom za iba o čosi lepší ako je „sionistický nepriateľ“. Dahlan chce byť po Abbásovom odchode prezidentom. Taheri v anglických Arab News píše, že Dahlan prevádzkuje v Gaze najväčšiu bezpečnostnú sieť poskytujúcu ochranu za výpalné, ktorá kryje dôležité ekonomické záujmy prispievajúce k finančným zdrojom Fatahu. Dahlan vykopnutý z pásma Gazy bude omnoho slabší... a chudobnejší.

            Ďalším paradoxom Gazy je, že je to Izrael, ktorý udržuje asi 1,7 milióna obyvateľov Gazy nažive dodávkami vody a elektrickej energie (je ich jediným dodávateľom) a ďalších surovín a náhradných dielov. A krízovou zdravotníckou starostlivosťou. Napriek tomu, že z pásmy Gazy príslušníci Hamasu stále odpaľujú rakety Kassam na izraelské mesto Sderot. K tomu paradoxu patrí i fakt, že 85 percent obyvateľov pásma Gazy je závislých na potravinách a inej pomoci utečeneckých organizácií OSN, ktoré zväčša financujú Spojené štáty. V januári dostal Hamas z Iránu „islamský dar“ v podobe 250 miliónov dolárov, lebo sa už vtedy Hamasu minuli peniaze na jeho sociálne služby i ozbrojené zložky. Ale potrebuje, okrem pomoci agentúr OSN za americké a európske peniaze, aj ďalších 1,5 miliardy dolárovam,asHa, aby pásmo Gazy vôbec mohlo hospodársky prežiť. Irán je veľkorysý, ale je to zrejme priveľa peňazí.

            Najabsurdnejším paradoxom dnešnej Gazy je však osud Nobelovej ceny za mier, ktorá patrila nebohému Jásirovi Arafatovi. Víťazní bojovníci Hamasu vylúpili jeho dom v Gaze, vzali si tú Nobelovu cenu a ukradli všetky šaty a topánky Arafatovej manželky Suhy. Veľmi drahé šaty a topánky, ale Suhe Arafat to asi nevadí, žije najmä v Paríži a v tom dome nebola už roky. Arafat dostal v roku 1994 tú Nobelovu cenu spolu s Jitzchakom Rabinom a Šimonom Peresom za to, že sa dohodli v roku 1993 na takzvanej dohode z Osla. Tá nakoniec nepriniesla mier, ale intifádu a teror. A dramatické zhoršenie situácie pre palestínskych Arabov. Už takmer zľudovel bonmot, že Palestínčania nikdy nepremeškajú príležitosť premeškať príležitosť. Turbulencie osudu niekedy vyrobia metafory silnejšie než ktorákoľvek z tých, ktoré zídu na um básnikom. Takou metaforou je Nobelova cena za mier, ktorú dostal klamár, vrah a zlodej Arafat za mier, ktorý nikdy nemal v úmysle naozaj dodržať, v rukách fanatických hrdlorezov z Hamasu.aH A k tej majstrovskej metafore ešte patrí, že členovia výboru, ktorý udeľuje Nobelove ceny za mier, začali vážnu debatu o tom, že tú pomýlenú Nobelovu cenu odoberú – konkrétne Šimonovi Peresovi. Možno ju tiež chceli odovzdať radšej Hamasu.

.prečo?

            Mnohí, vrátane nového izraelského prezidenta Šimona Peresa, snívali o tom, že je reálne riešenie v podobe dvoch štátov, ktoré budú schopné žiť v akomsi mieri, či aspoň prímerí – židovského štátu Izrael a arabského štátu na území pásma Gazy a Západného brehu. Konzervatívne arabské štáty ako Saudská Arábia, Egypt a Jordánsko posadili znesvárených lídrov Hamasu a Fatahu prednedávnom v Mekke za jeden rokovací stôl a dosiahli čosi ako dohodu. Nemala však dlhý život. V danom okamihu to nevyzerá na potenciálne dva štáty zakliesnené v zápase o zem, ale tri – Hamastan v Gaze, Fatahstan na Západnom brehu a Izrael medzi nimi.

            Napriek spáchaným zverstvám ten konflikt nebol naplno rozvinutou občianskou vojnou. Väčšina bojovníkov Hamasu a predovšetkým Fatahu stála bokom, rovnako ako absolútna väčšina obyvateľov pásma Gazy a Západného brehu, na ktorých však, samozrejme, dopadajú naplno dôsledky konfliktu. Bezprostrednou príčinou útoku Hamasu bola jeho snaha dostať konečne pod kontrolu bezpečnostné zložky v Gaze. Nebola to však jediná príčina. Hamas sa rozhodol pochovať konečne dohody z Osla i všetky ďalšie. Tie totiž nikdy neakceptoval. Hamas nikdy nechcel riešenie v podobe dvoch štátov – Izraela a Palestíny – s ktorým sa, i keď možno iba naoko, už zmieril Fatah. V ústave Hamasu je napísaný iba jeden štát a patrí do neho celé územie bývalého britského mandátu, vrátane Izraela. Existuje však ešte aj hlbšia a dlhodobejšia príčina konania Hamasu. Hamas je pobočkou islamistického Moslimského bratstva, hnutia, ktorého cieľom je vytvoriť jediný globálny islamský štát. Podľa Amira Taheriho je pre Moslimské bratstvo Palestína v skutočnosti iba malým kútikom Dar al-Islam (Domu islamu), ktorý musí jedného dňa poraziť Dar al-Kufr (Dom neveriacich) a zjednotiť ľudstvo pod svojou zástavou. Bradatí muži, ktorých vedie tento cieľ, pozerajú na každý etnický nacionalizmus s nedôverou a odporom. I na ten arabský.

.dlhé ruky Teheránu

            Centrálnou príčinou konania Hamasu je však iná mocenská hra. Podľa informácií od zdrojov veľmi blízkych Hamasu, ktoré publikoval Amir Taheri v denníku New York Post, väčšina členov šury, teda akéhosi poradného zhromaždenia, ktoré vedie Hamas, by boli proti násilnému prevzatiu moci v Gaze, keby sa ich na to niekto pýtal. Aj prezidentom Abbásom práve vyhodený palestínsky „predseda vlády“ Ismail Haníja je vraj „nie veľmi nadšený“ touto operáciou. Ale ani jeho sa zrejme nik nepýtal. Keď exilový vodca Hamasu Chalíd Mašál navštívil chlebodarcov Hamasu v Teheráne, aby informoval o dohodách z Mekky, vypočul si priamo, že Islamská republika uprednostňuje „zintenzívnenie boja so sionistickým nepriateľom“ pred uvoľňovaním napätia, ktoré znamenala dohodnutá koalícia s palestínskym prezidentom Abbásom a jeho Fatahom. To sa rovnalo príkazu zaútočiť. „Najvyšší vodca“ islamského režimu v Iráne Chameneí aj iránsky prezident Ahmadínedžád sú zrejme presvedčení, že je vojenská zrážka s Amerikou a Izraelom takpovediac nábožensky nevyhnutná, ale kým k nej príde, treba si budovať aj predpolia – najlepšie priamo v dotyku so sionistickým nepriateľom. Iránom založený, vyzbrojovaný a financovaný Hizballáh možno úplne rozloží Libanon. Krehká väčšina piatich hlasov, ktorú má v tomto okamihu v libanonskom parlamente predseda vlády Siniora, padne, ak zavraždia ešte niekoľkých provládnych poslancov. V novembri libanonský parlament volí prezidenta. Libanonská armáda je oslabená vyčerpávajúcimi bojmi so sunitskými radikálmi riadenými Sýriou a na Hizballáh jej už sily určite nestačia. Gaza aj Libanon majú svoje vlastné dramatické osudy, ale v oboch hýbe momentálne figúrkami Ahmadínedžád.

            Ralph Peters v New York Post poznamenal, že iba jeden z 300 palestínskych Arabov držal pri tom konflikte v Gaze v rukách zbraň – tretina jedného percenta. Ale sú to muži so zbraňami, ktorí nakoniec môžu nadiktovať budúcnosť palestínskej väčšine. Tá si, koniec koncov, Hamas do vlády zvolila. Tá väčšina je, koniec koncov, spolutvorcom kultúry oslavujúcej samovražedných atentátnikov. Tá väčšina je preniknutá patologickou kultúrou večných obetí, ktorá súčasne podporuje teror a vynucuje si od ochotného Západu aby pociťoval „multikulturalistickú vinu“ a platil. Západ ani Izrael nedokážu zbaviť Palestínčanov Hamasu. To musia Palestínčania sami. Nejde iba o Gazu. Ide možno aj o ich kolektívnu dušu.