Mapa stránky

Štvrtok, 05 Júl 2007 00:00

Správa o únose mladého izraelského vojaka Gilada Šalita ma zastihla na telavivskom letisku v nedeľu, krátko po prílete do Izraela. A hneď som videl aj hnev. A, samozrejme, starosť o osud tohto osemnásťročného chlapca. Skúsenosť hovorí, že jeho nádej prežiť je malá.

Skupina teroristov, ktorí patria k niektorej z frakcií vládneho hnutia Hamas, prekopala na juhu z pásma Gazy na izraelské územie tunel, dlhý niekoľko sto metrov. V kamenistej pôde na tom území muselo kopanie trvať veľmi dlho. Podarilo sa im vynoriť sa zo zeme za pozíciou izraelského tanku, ktorého posádka hľadela smerom na Gazu, a zaútočiť na ňu odzadu. Troch vojakov zabili a zraneného Galida Šalita odvliekli cez tunel do pásma Gazy.

.gaza, rakety Kasam
Na druhý deň popoludní stojíme už na vŕšku pri pozorovacom stanovisku izraelskej armády na severnom konci pásma Gazy, asi dvesto metrov od ochrannej bariéry (vlastne je to akýsi technologicky rafinovaný plot), ktorá tvorí hranicu medzi Gazou a Izraelom. Tri kilometre od nás je husto obývané mesto Gaza a kúsok napravo od neho vidieť hadiacu sa líniu izraelského ochranného múru. Dva či tri kilometre za ňou už vidno vysoké komíny elektrárne, ktorá stojí na južnom konci izraelského mesta Aškelon. Plukovník Eran Lerman na ne ukazuje a hovorí, že každý mesiac odpália Palestínčania smerom na elektráreň a Aškelon niekoľko rakiet Kasam.
Zatiaľ nič dôležité nezasiahli. Okrem plukovníka Lermana, ktorý už nie je v aktívnej službe, je s nami aj šťúply mládenec v džínsoch a modrej kockovanej košeli. Vysvitne, že je to kapitán Jakob Dallal, zástupca šéfa medzinárodného tlačového oddelenia IDF – izraelských obranných síl. Narodil sa v Amerike a pracoval predtým aj pre americké televízie CBS a ABC. Hovorí rýchlo a zdá sa, že neexistuje detail, ktorý by si nepamätal. Rakety Kasam sú nočnou i dennou morou obyvateľov mestečka Sderot, ktoré leží asi dva kilometre za našimi chrbtami. Iba od začiatku tohto roku ich vypálili z Gazy na Sderot vyše sto. Jedna preletela ponad miesto, kde sme stáli, asi hodinu po našom odchode. Dopadajú všelikde – do polí, na cesty, do záhrad, ale aj na domy. Nedajú sa presne namieriť, Palestínčania ich odpaľujú jednoducho smerom na šesť kilometrov vzdialený Sderot a dúfajú, že niekoho zabijú. V roku 2004 zabili rakety Kasam dve štvorročné a jedno dvojročné dieťa a jedného 49-ročného muža, ktorý bol práve v čase dopadu rakety na dvore detskej škôlky. V roku 2005 zabili rakety v Sderote 17-ročného chlapca a 22-ročnú ženu. Od septembra 2005, teda už po stiahnutí sa izraelskej armády z pásma Gazy a po likvidácii židovských osád, odpálili Palestínčania na rôzne izraelské osady v blízkosti Gazy vrátane Sderotu takmer 700 rakiet Kasam. Eran Lerman vraví, že Izraelčania už toho majú plné zuby. Sderot, kde býva aj izraelský minister obrany a predseda izraelskej Strany práce Amir Perec, je miesto, kde ľudia hľadia podchvíľou na oblohu. Čerstvé i staršie krátery po raketách vám ukážu ochotne, ale odsťahovať sa nechcú. Starostovi dokonca zabránili uskutočniť protestnú blokádu ciest – chcú žiť tak normálne, ako sa za týchto okolností dá. Problém je, že Palestínčania odpaľujú rakety z husto obývaných oblastí a akákoľvek izraelská odvetná delostrelecká paľba na miesta, z ktorých rakety štartujú, by zabila množstvo civilistov.
Plukovník Lerman vraví, že jediným šťastím je primitívnosť rakiet. Asi dvojmetrová raketa Kasam je odpaľovaná z jednoduchej trojnožky, nesie do 7 kilogramov výbušniny a doletí asi 8 kilometrov. Novší model môže mať vraj až 20-kilogramovú nálož a dolet 10 kilometrov. Dopadajú však s rozptylom niekoľko sto metrov. No izraelská armáda tiež zaznamenala, že Palestínčania získali, zrejme zo Sýrie, aj nejaké ruské rakety typu Kaťuša – a tie sú značne presnejšie. Eran Lerman síce hovorí o technických detailoch celkom vecne, ale cítiť z toho chladný hnev. Kasam nie sú nástrojom legitímneho boja, ale nástrojom slepej nenávisti a zákerného plánu zabíjať Izraelčanov len tak – kohokoľvek a kdekoľvek.
Na vŕšku, z ktorého sme sa pozerali na Gazu, rastú veľké sivozelené kríky. Odtrhnem si vetvičku a privoniam – je to rozmarín. Je tam aj pamätník izraelského dôstojníka, ktorý padol v prvej arabsko-izraelskej vojne v roku 1948. Nebol Žid, ale Drúz. Vraciame sa na cestu a vidíme, ako sa tam zhromažďujú izraelské tanky a obrnené vozidlá. Prach a horúčava. Opálení chlapci, z ktorých niektorí sú ešte takmer deťmi, s americkými automatickými puškami M-16, sedia v tieni stromov a tankov a čakajú. „Tentoraz Izrael zaútočí, toto nie sú manévre,“ hovorí Eran Lerman. „Odkázali sme vláde Hamasu, že ak skrivia mladému Giladovi Šalitovi na hlave vlas, zabijeme ich,“ dodáva. Neznie to ako žart. Ani rakety Kasam nie sú pre Izraelčanov žart. Cestou na sever sa potom niekto v našom mikrobuse pokúsil zažartovať, že odpaľovať rakety na mesto, kde býva úradujúci minister obrany, nie je práve dobrý nápad. Ale nik sa nezasmial, ani autor tohto pokusu o žart.

.šimon Peres a jeho vízie
Ešte pred našou cestou k pásmu Gazy sme sa stretli na hodinku so súčasným podpredsedom izraelskej vlády Šimonom Peresom. My, teda skupina diplomatov, členov parlamentu a novinárov zo strednej Európy – z Čiech, Maďarska, Poľska, Slovinska, Litvy, Lotyšska, Bulharska, Rumunska a Slovenska – z každej krajiny po jednom. Šimon Peres vyzerá ako človek, ktorý jednoducho odmietol starnúť. Stále bystrý um, schopný nečakaného žartu a nečakaných snov. Zväčša nerealistických. V izraelskom parlamente Knessete je už od roku 1959, teda pomaly polstoročie. Za tie roky bol už dvakrát predsedom izraelskej vlády i ministrom takmer všetkého – obrany, financií, vnútra, zahraničia, dopravy... vyberte si. Je podpredsedom Socialistickej internacionály a aj nositeľom Nobelovej ceny za mier. Dostal ju spolu s Jicchakom Rabinom a Jásirom Arafatom v roku 1994, rok po podpísaní dohôd z Osla. Tá cena ho charakterizuje viac než čokoľvek iné – dostal ju za neuskutočnený sen, za prchavú a, ako sa ukázalo, aj škodlivú ilúziu. Dostal ju za idealizmus a vieru v možnosť dohodnúť sa, ktoré zdieľal s Jicchakom Rabinom. Dostal ju tiež spolu s Jásirom Arafatom, teroristom, zlodejom a skorumpovaným luhárom, ktorý žiadny sen o mieri s nimi dvomi nezdieľal, a zaviedol potom svoj ľud do priepasti násilia a biedy. Jicchaka Rabina stál ten sen život. Šimon Peres, s ktorým sme sa stretli, už nebol ten typický Šimon Peres z čias pred dvanástimi rokmi. Nevyslovil jediné pozitívne očakávanie, čo sa týka schopnosti Palestínčanov pod vládou Hamasu, či pod akoukoľvek inou reálne predstaviteľnou vládou, dohodnúť sa s Izraelom o čomkoľvek. Bol to veľmi vytriezvený Šimon Peres. Bol to Šimon Peres, ktorý po únose izraelského vojaka ani na okamih nezaváhal podporiť vojenský útok na Gazu, lebo neveril, že je na palestínskej strane niekto, s kým má v tejto chvíli skutočný zmysel rokovať. Ale vízie mal. Pozoruhodné vízie. Hovoril o obrovskom projekte slnečných kolektorov, ktoré by znížili spotrebu fosílnych palív v energetike – a v Izraeli, kde slnko páli po celý rok, to ani nevyznelo bláznivo. Hovoril o spoločnej priemyselnej zóne pozdĺž hraníc s Jordánskom a možnom veľkom prospechu pre obe krajiny. Napriek tomu, že spomedzi izraelských politikov iba málo má za sebou toľko zásadne zlých odhadov situácie (čo, mimochodom, platí takmer pre celú izraelskú ľavicu), som mal zrazu pocit, že je dobre, že tu tento zasnívaný muž je a ešte stále mu hrubá realita celkom nezobrala schopnosť snívať.
Hoci aj o veciach, ktoré sa takmer určite nikdy nestanú skutočnosťou. Po Šaronovom odchode je posledný, kto zostal z tejto výnimočnej generácie.
V ten deň ešte stíhame navštíviť mesto Ašdod, ktoré vzniklo až v roku 1956. Hovoríme s ľuďmi z mestského oddelenia pre imigráciu a „absorpciu“. Mesto neuveriteľne narástlo a veľkú časť jeho obyvateľov tvoria viac či menej čerství prisťahovalci. Najmä z Ruska a krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Izrael vynaložil na „absorpciu“ prisťahovalcov obrovské prostriedky – o každého sa bolo potrebné postarať, dať mu nejaké bývanie, poskytnúť mu základný kurz hebrejčiny. A vyplatilo sa. Vzdelanostná štruktúra obyvateľov vypovedá veľa o ruských Židoch, ktorí postupne prichádzali do Izraela. Vypočujeme si aj žartík: Ako rozoznáte, ktorý z ruských imigrantov vystupujúcich z lietadla je klavirista? Odpoveď: Je to ten, ktorý nenesie husle. Ašdod má dnes skvele fungujúcu hudobnú scénu a vôbec kultúrne i hospodársky prekvitá. Nie všetci, ktorí z priestoru bývalého Sovietskeho zväzu prišli, sú Židia. Mladá žena, ktorú nám chceli úradníci „predviesť“, prišla z Lotyšska a na otázky odpovedá po rusky – úsečne, jednoducho a neochotne. Netušila, že na ňu budú zízať cudzinci. Pracuje v kuchyni, má sa dobre a do Lotyšska by sa nikdy nevrátila – nemala tam ani občianstvo. Mladá diplomatka z Lotyšska to počúva s nehybnou tvárou.

.zippori
Na druhý deň ráno sa stretávame s našimi veľvyslancami, ktorí nám majú povedať, ako vidia súčasnú situáciu v Izraeli. Slovenský veľvyslanec tam nie je, hoci bol pozvaný. Je tam však český veľvyslanec Michael Žantovský. Roky sme sa nevideli, objímam sa s ním a Michael mi hovorí o tom, ako bolestne sa ho dotkla smrť Jana Langoša. Boli blízki priatelia. Veľvyslanci hovoria rôzne veci a Michael je z nich najskeptickejší, čo sa týka vývoja situácie, schopnosti palestínskych predstaviteľov rokovať omieri, riadiť zmysluplne svoju komunitu, zabrániť násiliu, či dohodnúť sa o čomkoľvek. Je v Izraeli zo všetkých najdlhšie.
Cestou na miesto archeologických vykopávok v Zippori sa ešte zastavujeme na Emek Yezreel College a potom prechádzame okolo mesta Nazaret. Existujú vlastne dva Nazarety – židovský a arabský. Už od počiatku ide s nami skvelý a nenapodobiteľný sprievodca Šimon Zemer, ktorý neprestajne rozpráva úžasne zaujímavé detaily o krajine, ktorú míňame. Šimon je dotmava opálený chlapík s bruchom a s austrálskym „bušmenským“ koženým klobúkom večne na hlave. Je to výborný klobúk, ktorého bočnú časť tvorí „priefučná“ sieťka. Povedal som si, že si asi taký zoženiem.
Keď prechádzame cez arabskú časť Nazaretu, vidíme na niektorých domoch rôzne zástavy – nemeckú, francúzsku, brazílsku a podobne. Šimon vysvetľuje, že to nie sú ambasády ani konzuláty, ale domy arabských fanúšikov rôznych národných tímov na práve prebiehajúcich majstrovstvách sveta vo futbale.
Dávajú tak hrdo najavo, komu fandia. Šimon nám ukazuje obrovskú farmu s olivovníkmi a ľuďmi, ktorí tam pracujú. Sú to Arabi a je to ich farma, hovorí. Tým sa tu v Galilei dnes darí, lebo chcú pracovať. A rozširujú svoje osady a obrábané územie. V izraelských osadách už Židia na poli zväčša nepracujú, utekajú do miest a zamestnávajú tam robotníkov z Thajska. Tým patrí dnes česť za bohatstvo plodov a zeleniny. Šimona to hnevá. Považuje to za stratu podstaty.
Zippori je miesto v Galilei, do ktorého je nahustená história uplynulých dvoch tisícročí spôsobom, ktorý predstihne iba Jeruzalem. Osídlenie tu bolo už v čase prvého chrámu, teda pred tritisíc rokmi. Po dobytí krajiny Rimanmi vyhlásil rímsky guvernér Sýrie Gabinius Zippori za hlavné mesto Galiley. V roku 47 pred n. l. musel kráľ Herodes Veľký, ktorý sa stal guvernérom Galiley, mesto dobyť silou, lebo ho obyvatelia odmietli uznať. Po Herodesovej smrti v roku 4 pred n. l. sa miestni Židia vzbúrili proti Rimanom a rímske légie vedené Varom mesto opäť dobyli, vypálili a predali jeho židovských obyvateľov do otroctva. Neskôr Židia mesto znovu osídlili a k ďalšiemu židovskému povstaniu proti Rimanom v roku 66 n. l. sa už nepridali – a mesto prežilo. V 3. storočí sídlil v meste Sanhedrin (najvyššia inštitúcia židovského práva) a slávny rabín Juda Hanasi a po ňom ďalší židovskí mudrci, ktorí tvorili Talmud od tretieho do piateho storočia nášho letopočtu. V meste bolo podľa Talmudu až 18 synagóg. Archeologické vrstvy skrývajú úžasné veci – napríklad zachované mozaiky na podlahe 1700 rokov starej synagógy, na ktorej sa miešajú židovské i grécke symboly a hebrejčina s gréčtinou. Počas križiackych výprav sa mesto volalo Le Saphorie a bolo križiackou pevnosťou. Odtiaľ vyrazila v roku 1187 križiacka armáda do osudnej bitky pri Hattine, v ktorej ju porazil veľký moslimský bojovník Saladin.

.nad Tiberiadou a pri Galilejskom mori
Cestou zo Zippori do Tiberiady sa zastavujeme na hore, ktorej vrchol sa končí strmým niekoľkostometrovým útesom. Veľké trsy suchej trávy tam ohýba vietor a výhľad je úžasný každým smerom. Šimon odtrhne z tých suchých stebiel akési uschnuté tobolky, rozmrví ich v dlani a vypadnú z nich čierne semiačka. Dá nám ich ochutnať – je to horčica. Pozeráme z vrcholu a pod nami po pravej ruke vidíme Galilejské more. Za ním sa dvíhajú Golanské výšiny. Asi kilometer vzdušnou čiarou pod nami je dedinka. Šimon vraví, že je to Migdala, inak Magdala, z ktorej pochádzala Mária Magdaléna. A ukazuje prstom do diaľky na severný cíp mora, ktoré je veľkým sladkovodným jazerom, a vraví, že tam je miesto, kde Ježiš kráčal po vode. Potom sa otočí opačným smerom a ukáže na plochú, akoby stolovú horu v diaľke na obzore. Tam je Hattin, kde Saladin porazil križiakov.
Na večeru vyrážame z hotela v Tiberiade smerom k miestu, kde vyteká rieka Jordán z Galilejského mora. Presne tam vraj pokrstil Ján Krstiteľ Ježiša vodou z Jordánu. Rieka je tam široká iba asi tak pätnásť metrov. Reštaurácia Tmarim leží pár metrov odtiaľ a je to bizarné miesto. Teda bolo – Šimon vraví, že donedávna to bola mongolská (!) reštaurácia, kde sa podávali hory mäsa na každý spôsob, no najmä nie kóšer. Teraz patrí kibucu Kinneret a je skvelá. A kóšer.
Na druhý deň uvidíme aj Capernaum, miesto, kde sú ešte zvyšky kamenného domu, v ktorom býval rybár Peter, a neďaleko je aj hora, na ktorej Ježiš povedal svoju slávnu kázeň a vybral si spomedzi žiakov svojich apoštolov. Každú z ôsmich viet začínal Ježiš slovom „Ašrei“ (požehnaný, blahoslavený), a tak pomenovali i horu.

.sever a Golanské výšiny
Cesta na úplný sever krajiny ide cez mesto Kirijat-Šemona a pridáva sa k nám kapitán izraelskej armády v ľahkej poľnej uniforme a s M-16 zavesenou na pleci hlavňou nadol. Je to nakrátko ostrihaný a trochu prešedivený štíhly muž okolo štyridsiatky. Má podnik na výrobu nástrojov v mestečku na pobreží na sever od Haify a teraz ho opäť zavolala armáda. Po krkolomných serpentínach sa dostávame na kopec, z ktorého vidno do Libanonu – asi kilometer od nás – i na posledné domy izraelského mestečka, ktoré ležia priamo na hranici. Kapitán ukazuje na pozície Hizballáhu priamo za hranicou, z ktorých často útočili na izraelské domy i ľudí pracujúcich na poli. Libanonská regulárna armáda sa tam nikdy neobjavila, tá ovláda iba okolie Bejrútu.
Územie je tu úplne pod kontrolou ozbrojených milícií Hizballáhu, organizácie založenej, vyzbrojovanej a sponzorovanej Iránom. Nad izraelskou dedinou Metulla je skalistý plochý vrch, na ktorom mal Hizaballáh tri protilietadlové batérie. Zvykli z nich strieľať na každé izraelské lietadlo, ale rozbušky v projektiloch nastavili tak, aby nevybuchovali vo výške (tak sa útočí na lietadlá), ale až po dopade na zem. Strely padali do izraelskej osady. Asi pred rokom tam poslalo izraelské letectvo svoje F-16, ktoré zhodili na každú batériu zhruba jeden a pol tony bômb. Na kopci z nich nezostalo nič a Hizballáh sa odvtedy drží v pozadí. Na otázku, načo bolo treba jeden a pol tony, keď by určite stačila aj stokilogramová bomba, odpovedal kapitán lakonicky: „That was a message to them... and they understood.“ (Bola to správa pre nich... a oni ju pochopili.) Náhle počujeme ručiaci motor a pod nami v údolí vidíme žlté práškovacie lietadlo, ako robí krkolomné obraty popri skalách tesne nad zemou a nalietava na polia. Práškuje, nebombarduje. Kapitán sa smeje a hovorí, že tí chlapci si určite myslia, že ešte stále sedia v „efšestnástke“.
Zo severu sa vraciame cez Golanské výšiny.
Chvíľu trvá, kým sa tam mikrobus po serpentínach a popri strmých zrázoch vyškriabe. Golanské výšiny nie sú hornaté, je to takmer plošina a do roku 1967 tam nebolo prakticky nijaké väčšie osídlenie, iba sýrske vojská a delá, ktorými ostreľovali zvrchu Izrael. Teraz je tam množstvo osád a poľnohospodárskych podnikov. Kto ešte nepil víno z Golanských výšin, najmä to červené, nevie, že sa vyrovná najlepším vínam na svete. A všade sú olivovníky, datľovníky, ale aj množstvo skleníkov s klasickou zeleninou. Neďaleko Galilejského mora je dokonca krokodília farma so stovkami aligátorov dovezených z Floridy. Keď sa dostávame opäť na východný breh Galilejského mora, ukazuje nám Šimon z výšiny kolmo asi tristo metrov pod nami zelený ostrov izraelského kibucu priamo na brehu. Nad ním zvykli sedieť sýrski ostreľovači a strieľali len tak zo zábavy na všetko, čo sa pohlo. Aj na rybárske člny na vode. Opisuje to veľmi plasticky a keď ho počúvam, silnie vo mne presvedčenie, že Izrael Golanské výšiny Sýrii nevráti nikdy. Možno aj kvôli prekvitajúcim osadám, predovšetkým však kvôli bezpečnosti. Do Jeruzalema sa vraciame cez údolie Jordánu a pozdĺž pobrežia Mŕtveho mora. Je pekelne horúco a ďakujeme Bohu za klimatizovaný mikrobus. Pri Jerichu odbočíme od mora nahor k Jeruzalemu. Cesta Jericho obchádza a iba z diaľky vidíme vysoký moderný hotel, ktorý je vraj už dlhé roky prázdny.
Turisti do Jericha nechodia, je to nebezpečné.
Mŕtve more vysychá a Šimon vysvetľuje, že je to preto, že v Jordáne nepriteká dosť vody. Môže za to najmä obrovský zavlažovací systém, ktorý si vybudoval Izrael. Vodu z Galilejského mora pumpuje do premyslenej siete akvaduktov, bez ktorých by neexistovalo v Galilei, ale ani ďalej na juhu krajiny poľnohospodárstvo. Vody v Galilejskom mori síce neubúda, ale ani jej neodteká dosť do Jordánu. Mŕtve more leží 500 metrov pod úrovňou Stredozemného mora a Jeruzalem asi vo výške 600 metrov nad morom. Je to cesta väčšinou cez púšť a do kopca. Míňame obydlia beduínov. Sú to vlastne zhluky akýchsi chatrčí z dosák a vlnitého plechu, kde sú v ohradách kozy a sem- -tam oslík či ťava. Izraelská vláda im po roku 1967, keď Izrael obsadil Západný breh, čo bolo dovtedy Jordánsko, ponúkla postaviť domy, ale odmietli. Nechcú žiť inak. Pri tých búdach bez ciest a v prachu vidno i autá, niekedy aj drahé. Šimon vraví, že beduíni ovládajú trh s prostitúciou, pašujú a podobne. Slobodní ľudia.

.múr
V Jeruzaleme opäť stretávame mladého kapitána Jakoba Dallala, ktorý nás vedie na juh mesta obzrieť si kus bezpečnostnej bariéry, ktorú začal Izrael stavať proti prenikajúcim samovražedným atentátnikom. Je to neuveriteľná stavba, ktorá sa vlní ako had po vŕškoch mesta a doslova rozsekáva terén. Múr je to iba miestami – tam, kde bráni priamej streľbe z jednej strany na druhú. Tam majú betónové bloky výšku až osem metrov.
Inak je to takmer všade plot. Nepreniknuteľný plot, tvorený dvomi plotmi z ostnatých drôtov, medzi ktorými je ďalší elektrický plot a cesta, po ktorej sa môžu pohybovať vysokou rýchlosťou hliadkové vozidlá. Ten elektrický plot nie je však nabitý elektrinou, má iba senzory, ktoré reagujú na každý dotyk a okamžite signalizujú miesto porušenia. No a sú tam aj technologicky dokonalé kamery, ktoré priestor sledujú aj v noci. Stojíme na južnom okraji Jeruzalema a pod nami je úzke údolie, ktorého protiľahlý svah je už mesto Betlehem. Odtiaľ chodili pešo do práce hore tým svahom aj palestínski robotníci, ktorí mali prácu v Jeruzaleme. A aj samovražední atentátnici. Odkedy stojí plot, neprešiel ani jediný, ale niektorí sa vydali na juh – až do mesta Be´er Ševa. To zatiaľ žiadny plot nechráni. Obytné domy i malá synagóga za našimi chrbtami nesú stopy po guľkách a majú nepriestrelné sklá na oknách.
Jakob Dallal hovorí, že si do rozostavaného domu na protiľahlej stráni priniesli teroristi guľomet a strieľali odtiaľ len tak do okien židovských domov. Izraelská armáda tam poslala tank, ktorý tú zábavu dvomi granátmi ukončil. Palestínsky majiteľ rozostavaného a potom rozstrieľaného domu zúril, lebo od neho si palestínski strelci žiadne dovolenie na svoju činnosť nežiadali.
Odsťahoval sa vraj do zahraničia. Bezpečnostná bariéra, nech už je to múr, alebo plot, nie je pekná vec. Je to akoby jazva v krajine. Konečná kľukatá čiara, ktorou Izrael označil koniec svojej nádeje na zastavenie násilia a mier dosiahnutý dohodou. Je to konečné „s vami už nechceme nič mať, neveríme vám“. Je to rezignácia, zapísaná v teréne. Ale funguje. Počet úspešných atentátov klesol na minimum a v Jeruzaleme má človek pocit bezpečného mesta, v ktorom sa ortodoxní Židia pokojne miesia s miestnymi Arabmi a turistami. Keď som tam bol pred štyrmi rokmi, v čase vrcholiacej intifády, ako si nazvali Palestínčania nekonečnú sériu vraždených bombových útokov na kaviarne, školské autobusy, trhoviská a obchodné domy, boli ulice toho krásneho starého mesta prázdne.
Na uliciach izraelských miest tiekla krv. Po turistoch ani stopy, arabské obchodíky pozatvárané, lebo nebolo zákazníkov. Dnes sa tam opäť pomaly nedá pohnúť. Izrael stojí stavba bezpečnostnej bariéry miliardy, ale nikomu sa nezdá, že je to privysoká cena za zachránené životy.

.o dialógu medzi vierami
Mali sme aj iné stretnutia, jedno však bolo pamätihodné. V piatok ráno sme sa stretli na tému dialógu medzi islamom, judaizmom a kresťanstvom. Bol som rád, že taký dialóg existuje, lebo islam v podaní Hamasu či Usámu bin Ládina dialóg zrejme nevyznáva. Za židovskú vieru prišiel Ofir Jarden, riaditeľ vzdelávania Interreligióznej koordinačnej rady v Izraeli. Za islam Muhammed Hurani, koordinátor Centra pre mier a porozumenie na Shalom Hartman Institute, a za kresťanskú vieru prišiel katolícky kňaz otec Frans Bouwen, člen Spoločnosti misionárov v Afrike, ktorý žije už takmer 40 rokov v Jeruzaleme. Mená inšitúcií, najmä v prvých dvoch prípadoch, zneli naozaj sľubne, hoci trochu pompézne. Prisahal by som, že lepšie názvy by nevymysleli ani euroúradníci.
Traja muži sa navidomoči poznali, potriasli si srdečne rukami, láskavo sa usmievali a najmä Ofir Jarden a Muhammed Hurani nám vykreslili, ako veľmi si rozumejú a koľko seminárov už spolu zorganizovali. Otec Bouwen bol trochu zdržanlivejší a vzťah medzi islamom a judaizmom nechcel komentovať, ale nepovedal krivého slova.
Najprv som si povedal, že ak to dokážu títo traja muži, svet je v poriadku. Len žiadny z nich akosi nespomínal dialóg o náboženských otázkach. Hovorili zväčša o seminároch, konferenciách a rôznych iných veciach, o ktorých sa bavia. Ofir Jarden povedal, že problém vôbec nie je v náboženských otázkach, a opísal, ako vybral svojho syna zo židovskej škôlky a dal ho do akejsi inej, lebo tam sa bude stretávať aj s arabskými deťmi. Nechcel som síce všetkým kaziť povznesenú náladu, ale predsa som sa tých usmievavých mužov musel opýtať, prečo má teda hnutie Hamas Chartu, v ktorej zdôvodňuje svoje predsavzatie zničiť štát Izrael náboženskými dôvodmi, a prečo má také dôvody aj libanonský Hizballáh. A vôbec, prečo argumentuje islamom Usáma bin Ládin a rôzni teroristi, ktorí sú s ním afiliovaní v Európe. A prečo vyskakoval Jásir Arafat pri správe o teroristickom útoku na dvojičky v New Yorku 11. septembra 2001 do vzduchu a vykrikoval „džihád, džihád“, keď džihád je podľa apologétov islamu najmä vnútorná cesta k sebazdokonaľovaniu. A prečo sa palestínska teroristická skupina sponzorovaná z Iránu volá Islamský džihád. A či aj o tom vedú ten interreligiózny dialóg. Český diplomat Petr Kaiser sa pridal s otázkou, či porovnávali aj učebnice, ktoré používajú palestínske deti, a prečo tie učebnice oslavujú samovražedných atentátnikov ako martýrov. Usmievavý teológ Muhammed Hurani sa prestal usmievať a odpovedal inkoherentnou rečou, vlastne takmer krikom o najrôznejších krivdách. Ale neodpovedal ani na jednu otázku. Ofir Jarden a otec Bouwen sa ďalej benígne usmievali. Neviem, o čom vedú títo traja príjemní muži rôznych náboženstiev dialóg, pochopil som však, že asi o ničom podstatnom. Určite o ničom, čo sa týka boľavých otázok náboženskej viery a jej vzťahu k teroristickému násiliu.

.dlhý tunel
Doktor Jaakov Lozowick je riaditeľom archívov Jad Vašem, izraelskej národnej inštitúcie pre spomienku na holokaust v Jeruzaleme. Je to štíhly vysoký muž s nakrátko ostrihanými vlasmi a angličtinou, ktorá prezrádza, že sa narodil v Amerike. Napísal viacero kníh a jeho prvá niesla názov Hitlerovi byrokrati; Nacistická bezpečnostná polícia a banalita zla. Kvalifikovanejší sprievodca po múzeu Jad Vašem asi neexistuje. Novootvorené múzeum je dlhý tunel s prierezom trojuholníka, ktorého základňa je podlahou a hrot, tvoriaci strop, je úzky a presklený.
Tunel sa ponára väčšinou svojho objemu do skaly a na konci, na ktorom návštevníci vychádzajú, sa otvára ako kvet nad hlboké údolie. Tunelom sa nedá prejsť priamo, iba cez množstvo bočných miestností. Je v nich zdokumentovaný celý príbeh holokaustu. Ľudstvo má za sebou veľa krutých príbehov, tento je však vo svojom rozsahu a organizovanosti najobludnejší. Každý z nás má na uchu slúchadlo a doktor Lozowick rozpráva do malého mikrofónu. Počujeme ho, aj keď sa trochu vzdialime. Nerozpráva samozrejmosti, nerozpráva štatistiky, okolo tých prechádza mlčky, hovorí individuálne príbehy ľudí, ktorých tváre a život vidíme na stenách. Hovorí o drobučkom artefakte, ktorý je umiestnený na jednom z pultov. Je to zvitok z mezzuzy. Mezzuza je podlhovasté púzdro, ktoré obsahuje zvitok s citátom z Tóry. Veriaci Židia si ho dávajú na veraje dverí. Má chrániť ich obydlie a rodinu. Tento zvitok si zobral istý poľský rabín do transportu, zrejme veriac, že kamkoľvek ho vezú, bude mezzuzu potrebovať. Rabíni nezvyknú písať na opačnú stranu posvätného zvitku, tento však ešte v dobytčom vagóne, smerujúcom do Osvienčimu, pochopil, že tam, kam smeruje, už mezzuzu nebude treba. Napísal preto na zvitok krátku správu a vyhodil ju cez zadrôtované okienko z vlaku. Niekto zvitok našiel, zachoval a dnes je v Jad Vašem. Prejsť cez dlhý tunel v Jad Vašem znamená tak trochu žiť ten strašný príbeh a je dobré, že ten tunel má na konci jasné slnečné svetlo jeruzalemského dňa. Jaakov Lozowick vraví, že to bol architektov zámer – kontrast medzi svetlom, do ktorého majú privilégium vyjsť návštevníci, a tmou, ktorá čakala milióny ľudí zo stien múzea. V Jeruzaleme je veľa svätých miest a pri mnohých veriacemu človeku zovrie srdce. Aj neveriacemu či pochybujúcemu. Tie miesta sú veľmi silné. Pri žiadnom však tak ako v múzeu zavraždených detí v Jad Vašem. Člo vek prichádzajúci z oslepujúceho dňa sa náhle ponorí do takmer úplnej tmy, ide poslepiačky po úzkej chodbe, pridŕžajúc sa zábradlia, a vidí všade okolo seba iba mihotajúci sa tisícnásobný plamienok sviečky, odrážajúci sa v stovkách skiel ponorených do tmy. A obklopia ho zvuky, šum, tichá vrava. Sú to detské hlasy a mená zavraždených detí. Je to najsmutnejšie miesto na svete.
Lúčime sa Jaakovom Lozowickom a Šimon nás vedie ešte k pamätníku židovských komunít, ktoré vymazal z mapy Európy holokaust. Pamätník tvoria obrovské kvádre svetlej červenkastej skaly, naskladané do asi desať metrov vysokých stien. Skalné steny tvoria obrovský labyrint nádvorí a priechodov, v ktorom možno poľahky zablúdiť. Najlepšie je vziať si radšej mapu.Na kvádroch, ktoré tvoria vysoké steny slnkom zaliatych nádvorí labyrintu, sú v latinke a hebrejčine vytesané názvy miest a dedín, v ktorých žili pred holokaustom židovské komunity – Ľvov, Katowice, Kluž, Jasy, Krakov, Varšava...
sú ich tisíce, nevynechali žiadnu. Každý si nájdeme svoju krajinu, svoje mestá, svoje komunity a všade je ticho.

.18. poschodie
V sobotu večer stojíme na 18. poschodí na balkóne hotela, máme výhľad smerom na východ a slnko sa pomaly blíži k západu. Veža hotela vrhá do mesta dlhočizný tieň. Rabín Andrew Baker, ktorý naše putovanie zorganizoval, nakúpil syr a víno z Galiley a hostí nás. V ten deň sme sa opätovne vrátili k Mŕtvemu moru a boli sme na Masade, pevnosti v púšti, ktorú si dal vybudovať Herodes Veľký a na ktorej sa tri roky bránili Židia, vedení Eleazarom Ben Jairom, rímskej desiatej légii, vedenej Flaviom Silvom. Nakoniec ich všetkých 960 dalo prednosť smrti pred stratou slobody. To je však iný príbeh, o ktorom chcem rozprávať inokedy. Mesto pod nami je strhujúce. Vidíme celé Staré mesto s jeho múrmi a zlatou kopulou mešity Skalného dómu. Vyzerá malé, vlastne trochu ako väčšia pevnosť. Vidíme Olivovú horu a obrovský židovský cintorín s bielymi náhrobnými kameňmi na jej stráni. Vidíme hadiacu sa bezpečnostnú bariéru. V diaľke sa končia domy a zeleň Jeruzalema a nad nimi vidno červenkasté obrovské kopce púšte, ktorá sa začína hneď za mestom. A ponad tie kopce úplne na obzore vidno hory, ktoré sú už v Jordánsku, a pod nimi modrosivý prúžok – Mŕtve more.
K tým horám v Jordánsku to nebude viac ako 40 kilometrov. Dejiny tisícročí a dramatické konflikty moderných čias sú tu natlačené na neuveriteľne malom priestore.
Izraelská armáda medzitým vstúpila do pásma Gazy. Z tej výšky však mesto pôsobí ospalo a ani na jeho uliciach nevidno stopu po tom, čo sa deje asi 80 kilometrov od nás smerom na juh. O osude uneseného vojaka Gilada Šalita ešte stále nevieme nič.