Mapa stránky

Streda, 18 Júl 2007 00:00

Teda nie tuk v podobe údenej slaninky, to je už nebohý tuk. Žije ten tuk, ktorý je súčasťou živého organizmu. Ale nik mu nepripisuje aktívny pracovný život. Väčšinou si myslíme, že tuk je síce živou, ale takou podradnejšou súčasťou tela, balastom, „čalúnením“, tepelnou izoláciou, v lepšom prípade pasívne čakajúcou energetickou rezervou, ktorá trápi iba tých či tie, čo chcú priveľmi vyzerať ako vychudnuté modelky. Veď aj medvede sa snažia pred zimou stlstnúť, vykŕmiť sa a potom z toho tuku, ktorý si naukladajú, ich telo žije počas dlhých mesiacov zimného spánku, keď nejedia nič. Keď sa na jar budia, tuk je preč a maco je opäť štíhly, jeho spiaci organizmus, hoci nastavený na úplne pomalý chod, ho spálil.  Veľmi tučný človek si jednoducho nahonobil zbytočne veľký a preplnený sklad, myslíme si. V názore, že tuk v tele nič podstatného nerobí, iba čaká, že bude spálený, nás utvrdzuje aj to, že keď schudneme, nestratí sa z nášho organizmu nijaká pozorovateľná funkcia. A nič, okrem centimetrov z brucha či bokov, sa nestratí ani keď sa z nášho tela odstráni tuk brutálne fyzicky, povedzme liposukciou. Jazyk ľudu tiež vraví o tuku len zhovievavo, bez štipky strachu, ale i rešpektu – tukom obalený človek má „pneumatiky“, faldy, Anglosasi hovoria dokonca o „love handles“. Aj medicína a fyziológia videla až do nedávnej minulosti tukové tkanivo skôr ako nečinný, inertný sklad zásob.

Všetko je však inak, tuk pracuje. Medicína dnes už vie, vďaka geometricky pribúdajúcemu množstvu výskumov, že tukové tkanivo je zložitý a vysoko aktívny metabolický a endokrinný orgán. Keď sa preadipocyty (to sú nediferencované zárodočné tukové bunky) diferencujú aby sa stali dospelými adipocytmi (dospelými tukovými bunkami), získavajú schopnosť syntetizovať stovky proteínov, z ktorých mnohé sú potom uvoľňované ako enzýmy, cytokíny (proteíny slúžiace na signalizáciu medzi bunkami), rastové faktory a hormóny zapojené do celkovej regulácie energetickej rovnováhy. Dospelé adipocyty, teda tukové bunky, sú dnes považované za aktívne endokrinné a parakrinné orgány (parakrinná signalizácia je taká, keď bunka vylúči hormón či substanciu, ktorá vplýva na činnosť inej bunky v jej bezprostrednej blízkosti – na rozdiel od endokrinnej signalizácie, pri ktorej hormóny či substancie pôsobia aj vo vzdialených bunkách tela, kam sa dostanú napríklad krvným obehom). Tukové tkanivo, ktoré je zložené z adipocytov, vylučuje teda najrôznejšie bioaktívne faktory, ktoré pôsobia lokálne (priamo na mieste, parakrinne) i systémovo (na diaľku, endokrinne). Tukové tkanivo má tiež rôzne receptory (napríklad inzulínové, glukokortikoidné, thyroidné či katecholamínové), ktoré mu umožňujú reagovať na prichádzajúce signály z tradičného hormonálneho systému či z centrálneho nervového systému. Dovedna má teda tukové tkanivo k dispozícii metabolický a vlastne komunikačný systém, ktorý umožňuje krížovú vzájomnú komunikáciu so vzdialenými orgánmi a je integrálne zapojený do koordinácie širokej škály biologických procesov, vrátane energetického metabolizmu či neuroendokrinných funkcií.

Tukové bunky v tukovom tkanive produkujú rôzne látky – proteíny, ktoré sa nazývajú adipokínmi (alebo adipocytokínmi). Z početných výskumov sa vynára obraz veľmi pestrej škály ich účinkov, z ktorých mnohé sú závažné a niektoré predstavujú vážne rizikové faktory pre vznik rôznych ochorení – napríklad cukrovky typu 2, kardiovaskulárneho ochorenia a vysokého krvného tlaku. Medzi nimi sú aj adipokíny, ktorých účinok je blahodárny. K takým patrí aj adiponektín (bližšie o ňom v zvláštnom rámčeku), ktorého znížená hladina znamená pre srdce poplach.